jogo napísal:
Otazka, ktoru som si uz davno daval (lebo som sa chcel nim inspirovat): Odkial zobral Kiska peniaze na rozbeh Triangla?
Zistil som len, ze co v USA zarobil, vrazil do nejakych akcii USA-firmy, stal sa jej zastupcom na Slovensku a firma skrachovala.Cize prisiel o vsetky peniaze. Ako dokazal bez penazi a po takom neuspechu rozbehnut tak uspesny projekt ako Triangel, bez akychkolvek skusenosti z velkeho biznisu?
Ak na tuto otazku najdem rozumnu odpoved do soboty, tak Kisku pojdem volit, ak nie, tak nepojdem volit vobec.
Jogo: O Kiskovi sme tu debatovali v 2009. Filip zriadil osobitné vlákno a dal linku na článok v HN o jeho podnikatelskej kariére. Vtedy som sa pýtal presne to isté čo ty. Tá linka na článok už bohužiaľ nefunguje, ale vo vlákne som našiel citáciu ako Kiska začínal:
Za mojím bratrancom prišiel jeden známy, ktorý v rámci privatizácie získal jednu administratívnu budovu. Povedali sme mu, že by sme do toho išli, ale nechceme s ním mať nič spoločné, tak tú budovu od neho kúpime.
A odkiaľ ste mali peniaze?
My sme, samozrejme, tie peniaze nemali. Tak sme šli do banky po úver na kúpu budovy. Pýtali sa nás, čím budete ručiť? A my, že tou budovou. Tak nám úver dali. (smiech). Na prízemí bolo zlatníctvo, ktoré už patrilo nám. Boli tam ešte zásoby zhruba za 1,5 milióna korún. Zlatníctvo sme otvorili a za prvý deň bola tržba 27-tisíc korún! Toľko peňazí som v živote nevidel. A tak nám to pomaly začalo tvoriť cash flow.
A pokračovalo to takto ( obsah je už zo súčasných zdrojov ):
Bratia Kiskovci si s bratancom Bystríkom otvorili na jar 1992 v Kežmarku klenotníctvo. Onedlho mali v regióne štyri predajne, veľkoobchod, do 40 zamestnancov a firmu na predaj ručne robených zlatých šperkov pre americký trh. Ich odbyt v Spojených štátoch mal na starosti najmladší Andrej.
Čoskoro sa ukázalo, že Američania po našich šperkoch až tak nebažia a začínajúci podnikateľ si musel v rodinnej firme hľadať nové uplatnenie.
Počiatočné tápanie ukončilo stretnutie so známym z Poľska, ktorý mu pri večeri rozpovedal plán založiť na Slovensku bezúročný splátkový systém, pri ktorom sa nakúpia elektrospotrebiče priamo od výrobcov a dovezú sa zákazníkom domov.
Poliak biznis u nás napokon nerozbehol a premyslenej kalkulácie, pri ktorej ušetrené peniaze za marže veľkoobchodu a predajní dovolia predávať výrobky na splátky za rovnakú sumu ako stoja v kamenných obchodoch, sa chytila nová popradská spoločnosť Triangel.
Počiatky biznisu opisuje Kiska rád. „Firma vznikla v maličkej miestnosti, kde boli štyria ľudia. Vtedy vyšiel inzerát ako nakupovať na splátky a nezaplatiť ani o korunu navyše a bolo tam telefónne číslo. Všetci sme tam sedeli a čakali, čo sa stane,“ rozprával v roku 2010 na prednáške študentom. Kým za prvý mesiac vybavili šesť desiatok telefonátov, o tri roky už cez Triangel nakupovalo elektrospotrebiče 17-tisíc ľudí mesačne.
Úspech katalógového predaja rodine dovolil rozbehnúť aj splátkový systém Quatro v predajniach, Slovenskú požičovňu či Slovenské kreditné karty.
Denník Pravda nedávno informoval, že spoločnosti požičiavali aj za dvojnásobné úroky ako banky, hoci konkrétne prípady nepriniesol. Upozornil aj na niekoľko pochybení, na ktoré narazila Slovenská obchodná inšpekcia. K tým došlo až po predaji firiem bankovej skupine VÚB v roku 2005.
Kiska v tom čase sedel ako zástupca zamestnancov len v dozornej rade a na riadenie holdingu nemal vplyv. Tomu doteraz ako zástupca banky šéfuje jeho brat.
„Je pravda, že tieto nebankové subjekty boli drahšie ako banky, lebo obsluhovali aj menej solventných klientov. Pre banky často nie sú zaujímaví ľudia, ktorí si chcú požičať 500 eur,“ hovorí finančný expert Maroš Ovčarík, ktorý v holdingu riadil divíziu hypoték.
Za podpásový považuje aj kontext informácií o nálezoch inšpekcie. „Holding obsluhoval viac ako milión klientov a nejakých 19 nálezov z tohto pohľadu nie je až tak veľa.“
V tom čase šlo o štandardný biznis aj podľa ekonóma SAV Vladimíra Baláža. „Treba si pamätať 90. roky, vtedy systém spotrebných pôžičiek v bankách neexistoval a jeho firmy ponúkali jediný spôsob, ako sa ľudia mohli dostať k predmetom, na ktoré nemali hotovosť,“ hovorí. „Úroky boli síce z dnešného pohľadu naozaj vysoké, ale za Mečiara sa aj za štátne dlhopisy platilo niekoľkonásobne viac, až cez 20 percent.“
Samotný Kiska hovorí o antikampani a podal pre ňu aj trestné oznámenie.
Hoci úžernícke posolstvo sa zatiaľ šírilo skôr cez emócie ako argumenty, u časti publika funguje. „Neviem, či ho budem voliť, keď sa o ňom píše, že je úžerník. Ale hádam to bude iba taký dym,“ uvažuje vrátnik v administratívnej budove Kiskovcov v Poprade, kde sídli aj Dobrý anjel.
„Požičal som si od nich v 90. rokoch 40-tisíc korún na zariadenie pekárne a prišiel mi papier, že ma to bude stáť 60-tísíc. Tak som im to po mesiaci vrátil, že je to okrádanie,“ rozhorčuje sa po mítingu v Banskej Bystrici ešte aj dnes 80-ročný dôchodca Alexej Ivanov.
V roku 2005 Kiska predal firmy a za zarobené peniaze rozbehol charitatívny projekt Dobrý anjel. Za osem rokov sa do neho zapojilo vyše 140-tisíc darcov, ktorí poslali šiestim tisíckam rodín s vážne chorými deťmi 21 miliónov eur. Tie rodinám putovali v plnej výške, keďže na réžiu organizácie vyčlenil zakladateľ charity milión eur z úspor a za prácu nebral plat.
O veľkej životnej zmene a pomoci ľuďom uvažoval Kiska už dlhšie, zrejme aj pre osobnú skúsenosť s onkologickým nálezom na znamienku. Za dôležitejší však opisuje mocnejúci pocit, že peniaze nenapĺňajú zmysel života.
„Viete, ja sa môžem pokladať za relatívne finančne zabezpečeného človeka, mám Mercedes najvyššej triedy, mám súkromné lietadlo, dom, chatu, chodíme na dovolenku iks krát do roka, kde srdce zatúži,“ vysvetľoval pred pár rokmi študentom. „Zároveň som však mal veľký pocit, že v živote som nesmierne veľa dostal a že by som to životu mal aj vrátiť.“
Rozhodujúci bol opäť až nápad priateľa. S osnovou Dobrého anjela prišiel v roku 2005 spoluzakladateľ úspešnej reklamnej agentúry Igor Brossmann, ktorý v tom čase tiež predal podiel vo firme a premýšľal čo ďalej.
Začiatky boli ťažké, dvom podnikateľom sa sprvu nedarilo onkológov presvedčiť, aby rodiny s chorými deťmi s neznámou organizáciou skontaktovali. Kiska v tom čase osobne obiehal čakárne lekárov po celom Slovensku, v ktorých si nezriedka musel vysedieť rad. „Z veľkého šéfa sa stal psík prosiaci o pomoc pre choré deti a ich rodiny. Chvíľu to trvalo, kým som sa s tým vyrovnal,“ spomínal na začiatky pred pár rokmi v týždenníku Trend.
Jeho spolupracovníčka v Dobrom anjelovi Ľudmila Kolesárová hovorí, že pokoru nestratil, ani keď sa z organizácie stal jeden z najúspešnejších charitatívnych projektov.
Spomína na situáciu spred dvoch rokov. Bola sobota, popoludní mal ísť na svadbu, ale ešte chcel priniesť hračky deťom na onkológii v Banskej Bystrici. „Volala som mu, či tam už je a on že nie, lebo behá po nemocnici a hľadá, kto by mu rozmenil päťeurovku na automat na návleky,“ rozpráva. „Predstavila som si veľmi bohatého človeka s vplyvom, ktorý príde do nemocnice s veľkým kufrom hračiek a sestričky ho vyrazia pre návleky. On im však nepovie, viete, kto som ja, prišiel som deti zabávať.“
Ani v Dobrom anjelovi však nešlo všetko bez problémov. Zakladatelia organizácie mali o jej smerovaní čoraz odlišnejšie predstavy, až sa po piatich rokoch radšej rozišli. Hoci boli blízki priatelia, dnes sa nestretávajú a Brossmann necelý týždeň pred voľbami vyhlásil, že Kiska je absolútne nevhodný kandidát. „V kampani našu spoločnú značku zneužíva.“
Dobrý anjel prišiel po oznámení Kiskovej kandidatúry aj o podporu niekoľkých darcov a firiem. Ten napriek tomu tvrdí, že pokus o vstup do politiky bol nevyhnutný.
„Mali sme trojročného chlapčeka od Spišskej Novej Vsi, mamička s ním chodila dva mesiace po lekároch, kým ho konečne poslali na odborné vyšetrenie. Pravdaže, zistili nádor mozgu a keď prišli na detskú onkológiu, prvá otázka bola, kde ste boli doteraz, ten nádor je neoperovateľný,“ vysvetľuje voličom v Banskej Bystrici. Pridáva jeden krutý prípad za druhým, pri ktorom zbytočne umierali deti a nič na tom nezmenila ani pomoc Dobrého anjela.
Potom, ako mu pre krízu nevyšiel projekt s vybudovaním detskej filantropickej nemocnice, rozhodol sa „skúsiť veci zmeniť zhora“.
Vybral si rovno najvyšší ústavný post prezidenta, a to napriek tomu, že v politike nemá žiadne skúsenosti. „Veľmi som sa čudoval, že do toho išiel, neviem, či vôbec tuší, čo ho v politike čaká,“ hovorí primátor Popradu Anton Danko. Hoci o rodákovi hovorí len v dobrom, aj pre jeho chýbajúce politické skúsenosti podporuje vo voľbách Fica.
Kiska sa nikdy neangažoval ani na komunálnej úrovni. Z desiatich náhodne oslovených Popradčanov sa s ním osobne nestretol ani jeden. Väčšina z nich by ho i tak považovala za dobrého prezidenta. „To, čo sa o ňom hovorí, sú zbytočné pletky. Pôsobí seriózne, pomáha chorým deťom - môže to byť zlý človek?“ kladie rečnícku otázku čiperná dôchodkyňa.
Ak si ho niekto z Popradčanov za prezidenta neželal, bola to ešte donedávna jeho manželka. „Musel som dlho chodiť a vysvetľovať. Dala mi podmienku, že ona sa bude aj ďalej venovať najmä starostlivosti o naše deti,“ vraví kandidát.
O manželke a štyroch deťoch rozpráva aj na mítingu v Banskej Bystrici. Ľudí si získava aj tým, že jeho žena pochádza práve z tohto mesta. To, že dve deti sú ešte z prvého manželstva, ktoré sa skončilo ťažkým rozvodom, sa dozvedia len tí, ktorí si prečítajú aj darovanú knihu.
Dočítajú sa v nej aj o amerických začiatkoch, pre rozbehnutie kariéry za morom sa rozhodol aj napriek tomu, že doma nechal tehotnú manželku a malého synčeka. „V nedeľu som vždy zavolal domov. Keď sa mi doma narodila dcéra, strašne som sa opil. Možno som aj plakal.“
Banskobystrický hotel Lux však po hodine a trištvrte opúšťajú tri stovky prevažne usmiatych návštevníkov. A podľa ich vyjadrení nie iba pre pesničky Petra Cmoríka.
„Je to jediný kandidát, ktorý nezbohatol na štátnych peniazoch, ale zarobil si ich vlastným mozgom,“ pochvaľuje si učiteľka na penzii Mária Píšová. Patrí medzi tých, ktorí by mu dopriali pokračovanie jeho amerického sna. Aby sa do Ameriky v najbližších rokoch vrátil, podať si v Oválnej pracovni ruku s prezidentom Spojených štátov.