Istiach napísal:Zdroje su urcite dolezite, lebo rozne weby sa odkazuju na ine weby a moze sa stat ze citas nieco co je kompletne vymyslene ale odkazuje sa to na web ktory beries ako doveryhodny.
Ty sa mozno nad clankom o dvojhlavom zlatom orlovi zasmejes, ale vela ludi to bude brat ako jasnu vec lebo to pisali na hlavnych spravach. A to je seriozny web...
Ja napr hlavny rozdiel medzi nkom a hlavnymi spravami vidim v tom, ze nko si nedovoli uverejnit nieco co je kompletne vymyslene.
No vidiš. Vela ludí uverí všetkému z Hlavných správ, ale ty uveríš len tomu, čo píše nko, lebo ,,nko si nedovoli uverejnit nieco co je kompletne vymyslene,,. Dobrý argument.
Problém médii nie je v tom, že by uverejňovali vymyslené veci. Oni mnoho vecí neuverejňujú vôbec......píšu len o tom, čo im vyhovuje a keď potrebujú niečo prekrútiť, tak vypichujú jednotlivé vety z kontextu, alebo k tomu dodajú vlastný obsah a závery.
Poviem príklad.
Ked Fico zverejnil, že poskytneme azyl kresťanom z Iraku (čo sa aj stalo ), tak redaktor SME (Ben Cunningham, Praha) ihneď pobúrene napísal ,,a prečo nie židom?,, a spravil z Fica rasistu a xenofóba. V x článkoch takto prezentujú Fica Sme ,Denník N i Spectator (tam šíria obraz o Slovensku v angličtine). A nielen Fica..rasista je pre nich Zeman, Orbán a v podstate každý kto presadzuje národné záujmy...Ben Cunningham pritom dobre vie, že židia majú svoj vlastný štát Izrael, ktorý je domovom pre židov z celého sveta. A tak tu nastáva paradox: Fico, Orbán a Zeman sú rasisti a xenofóbi, lebo preferujú národné záujmy... ale Izrael je posvätný, hoci podporuje len svoje národné záujmy. Izrael je pritom krajina , ktorá susedí zo Sýriou. Zo Sýrie nezoberú nikoho, iba sýrskych židov.
Dnes ďalší článok o veciach o ktorých sa nikdy nedočítaš Denníku N. O tom ako žijú Palestínčania v okupácii v 21 storočí.
http://www.hlavnespravy.sk/shaul-byt-vo ... hru/836425" onclick="window.open(this.href);return false;
Ešte predtým, kým začneš kričať, že ide o vymyslené veci ...tak každý článok si môžeš viac-menej preveriť. Oni si nemôžu vymýšlať interview so Sulíkom, alebo z novinárkou zo Švédska... oni väčšinou monitorujú články, ktoré naše média nepreberajú a buď ich prekladajú, alebo uverejnia blog pod ktorým je niekto podpísaný. Moje skúsenosti sú také, že ani na jedno médium sa nedá na 100% spoľahnúť a názor si musíš spraviť sám na základe faktov, ktorté si sám dohľadáš.
Napríklad tieto výpovede vojakov si preveríš ľahko tým, že si nájdeš zdroj v angličtine. V danom prípade je to:
http://www.breakingthesilence.org.il/in ... uda-shaul/" onclick="window.open(this.href);return false;
Bolo bežné, že sa izraelská armáda takto správala?
Poviem niekoľko príkladov. V roku 2002 sa vystupňovali palestínske útoky, počas ktorých zahynulo 130 Izraelčanov. Našu jednotku tak presunuli do Ramalláhu, kde sme slúžili ako štít chrániaci židovských osadníkov pred teroristickými útokmi. V tom roku prebiehali i majstrovstvá sveta vo futbale. Práve išiel dôležitý zápas a my sme ho chceli vidieť. Začali sme preto hľadať dom so satelitom, vtrhli doň, vyhodili palestínsku rodinu a posadili sa k televízoru. Nič zvláštne nám na tom neprišlo. Keď zápas skončil, vrátili sme sa do práce.
Domy Palestínčanov sme na začiatku Druhej intifády často okupovali. Rodina buď musela odísť, alebo sme ju vytlačili na prvé poschodie. Podľa inštrukcií sme pritom smeli používať všetko zo súkromného majetku, čo mohlo poslúžiť na vojenské účely. A tým mohlo byť veľa vecí. Ak sa vojak príliš nudil, niektoré z nich aj zničil. Keď sme pri odchode spočiatku ešte po sebe aj umyli dlážku, nazývali sme to osvietená okupácia.
V rokoch 2002 a 2003 platil viac ako 500 dní v Hebrone zákaz vychádzania. Ľudia tak mali často len dve či tri hodiny na nákup jedla. Ak to niekto porušil, na dlhé hodiny sme ho zadržali. Prevládal názor – musíme ich predsa vychovávať! Palestínčania pre nás neboli ľudia, ktorí majú svoje životy a svoje rodiny, boli to len objekty.
Kde ale boli morálne hranice? Existovali vôbec?
Morálne hranice sa stále posúvajú. To, čo dovolíte urobiť v jednej operácii, na takom leveli v druhej operácii začnete. V roku 2009 podal jeden z vojakov z Operácie Cast Lead v Pásme Gazy našej iniciatíve svedectvo o tom, ako pozoroval niekoľkých Palestínčanov. Vyšli z domu a zakrátko sa doň vrátili. Keď o tom podal bežné hlásenie, prišiel mu rozkaz dom zbombardovať. Vojak bol v šoku – Palestínčania boli neozbrojení a neboli pre armádu žiadnou hrozbou. Tajná služba ale odpovedala, že dom vlastnia ľudia z Hamasu. Bol zrovnaný so zemou, hoci boli vnútri ženy a deti.
Kedy ste si začali uvedomovať, že je asi niečo zle?
Keď sa naša jednotka vrátila z Ramalláhu do Hebronu, takmer sme mesto nespoznali. Množstvo palestínskych budov bolo zničených. Počas mojej prvej stráže po návrate som prechádzal po palestínskej nemocnici, ktorá bola úplne zlikvidovaná. Všetko jej zariadenie bolo rozbité na malé kúsky. Neveril som vlastným očiam. Vtedy som začal fotografovať a natáčať všetko, čo som tam videl. Doma som postrihal film, vyvolal fotky, vytvoril si prvú emailovú adresu v živote a celú dokumentáciu poslal do viacerých izraelských novín s odkazom, že toto som videl a zažil. Nikto to nepublikoval.
Ale potom ste sa stali seržantom. Prečo?
Lebo som mal pocit, že ak budem sám veliť vojakom, nedopustím, aby sa veci nezmyselne ničili. Poslali ma teda na poddôstojnícky kurz, počas ktorého sme absolvovali trojtýždňovú vojenskú operáciu v Betleheme. Tam som zažil neuveriteľné veci. Seržant našej jednotky bezdôvodne zabil Palestínčana, ktorý sa snažil opraviť svoj komín.
Zastupujúci veliaci dôstojník zase vystrelil zásobník slzného plynu na palestínske dieťa, ktoré stálo na balkóne a pozeralo sa na našu jednotku. Absolvoval som tréning, stal sa seržantom a vrátil sa do Hebronu. No staral som sa už len o logistiku – aby mali vojaci dostatok jedla a čisté uniformy. Po mojich skúsenostiach som už nemal žalúdok chodiť do terénu.
A vtedy vznikla iniciatíva Breaking the Silence?
Vojenská služba ma priviedla k pochybnostiam, či robím veci správne. Pár mesiacov pred jej koncom prišiel obrat – na dianie okolo seba som sa vtedy prestal dívať pohľadom vojaka, ale začal som vnímať aj druhú stranu, civilistov. A zrazu som na 90 percent vecí nedokázal nájsť sám pred sebou ospravedlnenie. Uvedomil som si, že môj život sa musí zmeniť. A to bol zrod našej iniciatívy.
Po návrate domov som chodil na demonštrácie proti okupácii a dával svedectvá ľudsko-právnym organizáciám i izraelským a zahraničným médiám o tom, čo sa deje na okupovaných územiach. Nezaujímalo ma, že nebudem dobrý vojak. Prelomil som mlčanie a v ponímaní armády sa stal zradcom. Bolo pre mňa neakceptovateľné, že sa tolerovala okupácia a odmietalo sa prezentovanie pravdivých informácií.