Magazín ako investovať

Investovanie, financie, sporenie

  • Increase font size
  • Default font size
  • Decrease font size

Kupónová privatizácia rozbehla slovenský kapitálový trh

V 90 tych rokoch boli na slovenskej burze tisícky akcií a čulý ruch. Prečo burza upadla a aké chyby sa počas vzniku kapitálového trhu na Slovensku? História slovenského kapitálového trhu, kupónová privatizácia, investičné fondy, skupovanie akcií, tunely, kauzy a vznik slovenských finančných skupín v prvej časti rozhovoru s Milanom Hošekom.

Ako ste začali so slovenskými akciami?

Slovenskými akciami som sa začal zaoberať už na vysokej škole, po roku 1995. Po kupónovej privatizácií sme mali na burze cez tisíc titulov. Burza fungovala a išlo to tu ako po masle. Kupónová privatizácia a vyfasovanie akcií za knižku mi ušla asi o rok.

V tej dobe sa o akcie na Slovensku zaujímalo viacej ľudí ako dnes?

Určite. Okolo dva milióny ľudí bolo zainteresovaných v akciách, skoro polovica populácie. V kupónovej privatizácii za kupóny kupovali akcie, väčšina ľudí dali kupóny do investičných fondov, ale dosť ľudí dalo vklad aj do samotných podnikov.

Majú tí ľudia akcie z kupónky dodnes?

Je zvláštne, že aj po pomaly dvadsiatich rokoch veľa ľudí akcie ešte vlastní. A pritom „skupovačky“ začali hneď po skončení kupónovej privatizácie.

Na čo bola kupónová privatizácia?

Kupónová privatizácia vytvorila slovenský akciový trh. A ten bol teda poriadne bohatý. Mali sme jeden z najväčších trhov v regióne. Ani v Rakúsku nebolo a ani nie je na trhu toľko akciových emisií, ako v tom čase u nás. Tam sa počítali v stovkách a tu bolo bezmála 1500 firiem. V Česku do prvej vlne vložili asi dvakrát toľko akcioviek o u nás. Na trhu boli aj veľké podniky, aj strategické podniky, ale aj šrotové a maličké podniky, ktoré na burze nemali čo robiť. Malý autoservis v Ružomberku, alebo stavebná firma z obratom pol milióna korún.

Kupónka bola perfektná príležitosť ako urobiť úžasný kapitálový trh, boli akcie, boli investori, bola burza, dokonca aj obstojná infraštruktúra. Všetci by sme bolo bohatší, ale nevyšlo to.

Na burze nebolo mŕtvo ako dnes?

Na trhu bolo strašne veľa akcií. Ľudia ich chceli predať, a chceli predávať aj investičné fondy, ktoré potrebovali peniaze, alebo svoje portfóliá jednoducho preskupovali. Veľmi čulo sa obchodovalo a neraz sa dali kúpiť majority v podnikoch za jeden týždeň. Pričom nebolo treba uverejňovať nejaké zákonom stanovené ponuky v novinách. V určitom čase sme mali až tri burzy. Bola tu klasická burza (dnešná Burza cenných papierov, a.s.) ako aj teraz, mimoburzový RM-Systém Slovakia, čo vlastne bola normálna regulárna burza s tým, že sa obchodovalo na priamo, nie cez člena burzy, teda obchodníka. Niečo ako OTC trh, ale na svoju dobu perfektný. A potom tu fungovala ešte Bratislavská opčná burza. Snažili sa robiť nejaké termínové a opčné obchody, lenže nakoniec to celé skončilo na tom, že robili len jednodňové termínové obchody. A to bol vlastne klasický spotový trh.

Ako to začalo?

Kupónka sa spustila ešte pred rozdelením Československa. Vtedy vznikol RM-Systém Slovakia (skratka z Registračné Miesto Systém), ktorý prevádzkoval PVT (Podnik výpočtovej techniky). Burza vznikla ešte pred kupónkou, práve oslavuje dvadsať rokov. Na burze sa pred prídelom akcií z kupónky obchodovali len štátne dlhopisy.

Po kupónke sa museli všetky akcie dostať na trh. A nastal burzový život. Prvý akciový vrchol nastal krátko po začiatku, kedy boli akcie dosť drahé. Obchodovali sa v obrovských množstvách. VUB za 5000 korún, Slovnaft za 3000, malé tituly za násobky nominálu. Ale boli aj akcie, ktoré nikto nechcel a tie sa predať nedali. V tejto prvej fáze vznikli aj prví individuálni profesionálni investori na Slovensku. Ľudia ktorí sa reálne živili tým, že kupovali a predávali akcie. Boli ich stovky.

Neskôr nastal útlm. Po nástupe Mečiara nastal zlom. Boli predčasné voľby a dočasná vláda Moravčíka, ktorá chcela spustiť druhú vlnu kupónovej privatizácie, skončila. V druhej vlne mali prísť na trh také zaujímavé akcie ako Slovenská sporiteľňa, SPP, Elektrárne, SCP Ružomberok a podobne.

Tie ale nakoniec na burze ani v kupónke tuším neboli.

Za Mečiara sa koncepcia zmenila a FNM (Fond národného majetku) namiesto druhej vlny kupónovej privatizácie spustil dlhopisy. Každý, čo sa registroval na druhú vlnu dostal namiesto akcií jeden dlhopis.

Prečo kupónová privatizácia skončila neslávne?

Dôvodov bolo viac. Podľa mňa najdôležitejší bol, že vlastníci mali akcie priamo na svojom účte v Stredisku cenných papierov (dnes Centrálny depozitár cenných papierov). A tak stačilo zohnať zoznam akcionárov a akcie sa skupovali za nízke ceny vo veľkom. Nebola žiadna „bariéra“ ako ju poznáme teraz. Keď si napr. teraz kúpite akcie ČEZ, tak ich mate na účte u obchodníka. Nikto mimo nezistí, že tie akcie máte práve Vy. Maximálne, že ich má onen obchodník.

Ďalší problémom boli investičné fondy. Stačilo kúpiť pár percent fondu a mali ste ho celý pod kontrolou. Napríklad za milión korún ste ovládali 50. V Česku v druhej vlne túto chybu nezopakovali, umožnili zakladanie aj uzavretých podielových fondov, ktoré boli pod kontrolou správcu. Kedy aj u nás boli len podielové fondy a mali ich pod správou renomované zahraničné správcovské spoločnosti, boli by sme ďalej. A bohatší.

Chýbala aj regulácia. Trh nepoznal povinné ponuky, majority sa získavali bez odkupovania akcií od drobných akcionárov. Ochrana malých akcionárov bola nulová. Ani súdy neboli cestou, ako sa obhájiť. Nie sú ani dnes, žiaľ.

V neposlednom rade veľkým problémom bolo zrušenie investičných spoločností najmä Prvej Slovenskej investičnej spoločnosti. Spravovali jeden z prvých podielových fondov na Slovensku - Sporofond. Vtedy mali v správe okolo miliardy korún, čo bolo na tú dobu veľký majetok. Ale neboli pod kontrolou politikov.

Ako sa rušila tá investičná spoločnosť?

Vláde nevyhovovala kupónka, lebo tá akcie rozdávala ľuďom. A hlavne nezávislým fondom. Nedalo sa korumpovať. Radšej vydali dlhopisy a podniky rozdávali viac menej zadarmo tým svojim.

Chceli nejako poriešiť aj prvú vlnu a tak zaútočili na investičné fondy. Štátny tajomník Magula, svojimi krokmi fakticky na roky zrušil kolektívne investovanie. Nebol záujem zberať peniaze cez regulované podielové fondy, a nastala éra BMG, Drukos a spol... Plody tejto divočiny cítime dodnes.

Zrušili vtedajšie investičné fondy?

Sporofond mal problém, dávali ľuďom preddavky na druhú vlnu kupónky, čo bolo objektívne pochybné. Správca fondu Prvá slovenská investičná spoločnosť bola neskôr nútená ísť do likvidácie a tým to vlastne skončilo. V určitej fáze ich Sporofond s miliardou v správe tvoril trh. Síce ten nebol na dnešné pomery v zahraničí nejaký mohutný, ale napríklad Slovnaft sa obchodoval denne okolo 5000 kusov teda okolo 2-3 milionóv korún, a keď ste mali veľa peňazí a mohli kupovať len na Slovensku.

Čo teda urobil ten štátny tajomník?

Magulov, teda Mečiarov útok na podielové a investičné fondy bol fatálny. Fondy mohli mať maximálne desať percent v jednom podniku, so spriaznenými osobami mohli ovládať len dvadsať . Jeden podnik mohol tvoriť len desatinu majetku fondu. A tak fondy museli predávať akcie a súčasne strácali kontrolu nad podnikmi. A tým v slovenskej právnej džungli fakticky stratili vplyv najmä na menšie podniky vo svojich portfóliach.

Fondy však našli fintu, zmenili sa na bežné akciovky. Investičný fond bola akciovka regulovaná ministerstvom financií. Vtedy ešte nebol Úrad pre finančný trh (dnes NBS). Fondy zmenili predmet podnikania, že už nie sú investičný fond podľa zákona, ale normálna akciovka. Na valné zhromaždenie prišlo napr. 5% akcionárov a odhlasovali že už nie sú investičný fond. Tak sa z regulovaných investičných fondov stali neregulované akciovky. A zrazu nebola žiadna regulácia a začal bordel. Ten bordel tu bol kvôli slabej regulácii aj predtým, ale potom už nebola vôbec žiadna regulácia práve najväčších hráčov na trhu.

Až za Dzurindovej vlády po roku 1998 sa museli všetky investičné fondy zmeniť na otvorené podielové fondy. Čo by bola perfektná vec pre akcionárov týchto fondov. Koľko sa ich zmenilo, čo myslíte?

Neviem.

Tri. Bol to Programinvest (J&T Asset Management), štátny RIF a Tatra kupón fond. Iba tri fondy. A fondov boli minimálne dve stovky.

A čo ostatné?

Z ostatných vznikli akciovky a začalo tunelovanie bez kontroly. Samozrejme, nie všade. Napríklad Harvardské fondy pod správou Juraja Širokého fungujú doteraz. Na valné zhromaždenia akcionári nechodili. Akcie boli veľmi roztrúsené. Fondy mávali aj 100 000 akcionárov. Manažmentu, alebo niektorej záujmovej skupine stačilo pár percent akcií a mohol ovládať fond.

VÚB kupón, IF PSIPS, Región fond, Investičný fond Karpaty, Ferrofond, IF Ipel, IF Ister. Ale niektoré dopadli veľmi dobre. Napríklad Púchovský investičný fond, bol jeden z najväčších a išiel do likvidácie, vyplatil každému akcionárovi okolo 500 korún na akciu. A pred likvidáciou sa tie akcie dali nakúpiť za 50-100 korún. Bolo ich mraky. Kto uveril, že to zlikvidujú regulárne, tak zarobil za pol roka stovky percent. Akcií bolo fakt spusty, ale ľudia tomu nerozumeli.

Na jednej strane bol veľký boom, čulo sa obchodovalo s akciami. Na strane druhej tí istí ľudia čo s nimi obchodovali tomu nerozumeli?

Áno to bola a stále je klasika. Keď sa spustili dlhopisy FNM, tak to bola emisia 3,5 milióna kusov. Začali sa vydávať po roku 1996. Vlády (Mečiarova a prvá Dzurindova) ľudí ubezpečovali, my na to máme, tie dlhopisy aj kupóny vyplatíme. Tých 10 000 korún plus úrok vám dáme. Spolu cez 13 000 korún. Napriek tomu boli niekoľkohodinové rady ľudí, ktorí to predávali aj za 3000 korún. Veď počkajte rok, dva, dostanete 13 000 korún. Ubezpečovala vláda aj FNM.

Ľudia dostali dlhopis s nominálom 10 000 korún?

Áno dostali to za kupónovú knižku a známku. Teda za asi tisíc korún.

A s kupónmi by do splatnosti dostali cez 13 000 korún?

Áno. Bol tam kupón v hodnote diskontnej sadzby tuším 8%. Na 5 rokov.

Pre štát to nebolo až také drahé, že by to nevedel nakoniec vyplatiť. Úroky v bankách boli vyššie.

Kupóny dlhopisov FNM boli pokiaľ si pamätám nižšie než bolo porovnateľný úrok v bankách.

Komu ľudia odpredávali dlhopisy FNM pod nominálnu hodnotu?

Cez RM-Systém. Ten na to urobil na špeciálny trh. Burza dlhopisy pokiaľ viem dlhopisy FNM neobchodovala.

Ako vyzeral obchod s dlhopismi FNM v RM systéme?

Ľudia prišli na RM-Systém s dlhopismi a tam videli dopyt a ponuku. Dosť to vtedy frčalo. RM-Systém mal v tej dobe takú bombovú stránku, že naša aj pražská burza sa mohla schovať. Taká nebola nikde v regióne. Človek si na klikol na titul, dopyt, ponuka, vývoj obchodov. Plus tabuľka s finančnými údajmi za niekoľko rokov dozadu: aktíva, tržby, zisk, vlastné imanie atď. Pred pätnástimi rokmi na internete! A teraz v roku 2011 bratislavská burza urobila nový web a nie je to ani slabý odvar tohto čo tu už raz bolo. Strašné.

Štát teda namiesto toho aby rozdal akcie štátnych firiem, tak rozdal ľuďom dlhopisy, ktoré mali byť financované z predaja podnikov vo FNM. A ľudia štátu neverili a predávali tieto dlhopisy za 3000 korún?

Áno, ale neskôr, keď dzurindova vláda začala robiť reálne kroky na získanie zdrojov, predávali sa banky, podniky a blížila sa splatnosť dlhopisov, obchodovali sa dlhopisy cez 6000. Ku koncu aj za nominál.

Boli na tie dlhopisy kupcovia?

Boli kupci najmä privatizéri, ktorí platili za kúpený majetok nominálnou hodnotou dlhopisu, ktorý kúpili neraz za 30 percent. Obchodovali aj bežní ľudia, poznám x ľudí, ktorí na dlhopisoch FNM zarobili celé majetky. Bolo to neskutočne ľahké. Napríklad na Miletičke stáli dlhé rady ľudí, čo prišli na pobočku RM-Systému predať svoje dlhopisy. Stačilo si tam dať tabuľu „vykupujem dlhopisy po 2500 korún“. Ľuďom sa nechcelo stáť v tých nekonečných radách, a tak predali aj za 2500. Chlapík potom večer odniesol k okienku plné moci a predal cez RM-Systém napr. za 3500. A takto zarobil každý deň 10-20 tisíc korún. A nič neriskoval, lebo vedel že to v ten deň predá. Alebo ich mohol držať do splatnosti a dostal 13 tisíc korún. Takto to fungovala na celom Slovensku.

S akciami to bolo podobne? Kupónová knižka stála 1000 korún a za kupóny mohol človek investovať do akcií s vnútornou hodnotou aj 10 000 korún?

Fungovalo to takto. Kupónka mala viacej kôl. Prvé bolo predkolo. Vtedy sa človek mohol rozhodnúť, či verí investičným fondom alebo kúpi akcie priamo nejakého podniku. Všade fičali reklamy na fondy. Napríklad na Harvardské „Istota desaťnásobku“ :-). Alebo dvadsať násobok dnes bezcenného fondu PSIPS.

Ak „investori“ nedali kupóny fondu, tak si vyberali z podnikov. Majiteľ kupónovej knižky mohol investovať maximálne do desiatich titulov po sto kupónov. V prvom kole bolo z každej firmy 30 akcií na celú knižku. Komu sa neušlo v prvom kole, tak išlo do druhého kola. Predtým sa zistilo, kde sú veľké previsy dopytu a ponuky. A kde bol väčší dopyt než ponuka, tak jednoducho nedostali v prvom kole nič. A v druhom kole už nebolo za jednu knižku 30 akcií, ale len dajme tomu 10 akcií. Napríklad Slovenská poisťovňa mala len jednu akciu na kupónku. Na celú. VÚB mala dve akcie na celú knižku. Lebo bol na nich veľký dopyt.

Naopak napríklad akcie Nafty Gbely v treťom kole chcelo málo ľudí. V prvom kole bolo 30, potom 20 a potom na konci 140 akcií za jednu kupónovú knižku. Dnes Nafta vypláca dividendu okolo 20 EUR každý rok. Mimoriadna dividenda pred niekoľkými rokmi bola 2400 korún na akciu.

Sú to extrémy, ale na kupónke s dalo aj šialene zarobiť. Žiaľ väčšina ľudí na tomto „budovaní kapitalizmu“ zahučala. Ale nemuseli zahučať. Všetko sa dalo v istej dobe dobre predať. Snáď okrem dvoch fondov, Veselu a Psipsu. Na každej mohol človek zarobiť, respektíve aspoň časť investície dostať späť.

Zarobiť mohli tak, že reálne mohol mať za knižku hodnotu 10-20000 korún?

Môj brat mal akcie moravského Metalšrotu Tlumačov. Raz by dostal len tisíc korún, raz viac, raz menej, nakoniec predal za nejakých 15 tisíc korún českých. Jeden dávny známy sa zobudil až v poslednom kole kupónky. Zabudol. Minul len polovičku kupónov, ale kúpil 210 akcií VSŽ, 21 akcií Nafty Gbely, 7 akcií moravskej Veľkoobchod obuvi Zlín. Potom VSŽ za 650 korún na akciu a Naftu za tuším 2 000 za akciu. Bomba kšeft.

Alebo boli takí, čo mali SES Tlmače, 600 akcií, a keď bol boom slovenských akcií, tak stáli aj tisíc korún. Vtedy si ľudia za predané akcie postavili domy. Aj také boli prípady.

Ako na tom tí ostatní ľudia prerobili?

Napríklad keď kúpili akcie Investičného fondu PSIPS, ktorý im v reklame sľúbil 20 000, ale až na výnimky nedostali nič. Fond bol vytunelovaný svojim zakladateľom nejakým Nakladalom, pekný chrapúň. Bývalý prezident Kováč, ktorému som držal palce, mu dal milosť. Čo som doteraz nepochopil. Už bol odsúdený za to, že vykradol z PSIPSu cez miliardu korún... Mohol ako jeden z mála tunelárov sedieť a nič. Ďalšie miliardy vo fonde zmizli, lebo proste nič šéf nerobil. Predal akcie za miliardu českých korún, kupec, tuším jeho brat za ne nezaplatil a pohľadávka sa premlčala. O zvyšok sa postarali finančné skupiny z Krížkovej a Priemyselnej. Svoje urobil aj tuším biela vrana - v tomto prípade mierne povedané šedý havran sudca Môjš. Tak dlho bojoval s finančnými skupinami, až poškodil nevinných. PSIPS mal niekoľko stotisíc akcionárov a tí utreli nos.

Zábavnejší príbeh je VÚB kupón. VÚB kupón je história sama o sebe. Je to na knihu, je to horor, je to scifi, je to detektívka, ale je to žiaľ realita.

Ak niekto získal napríklad 210 akcií VSŽ, tak vedel akú majú hodnotu?

Údaje o cene boli vydávané v Hospodárskych novinách. Väčšina tých normálnych, prostých ľudí, čo mali nakúpené konkrétne podniky, mysleli takto: “ VSŽ stojí 650 korún, stála pred rokom 300, budúci rok bude stáť tisíc, nechám si ich“. Alebo OFZ: „ 500 korún? To bude stáť aspoň tisíc. Nechám si ich.“ Veľká skupina ľudí sa išla pozrieť na obchodné miesto, uvideli cenu, otočili sa a išli preč.

Aj u nešťastného VÚB kupónu boli dva odkupy. Za tuším 600 korún na akciu. Na kupónovú knižku dostali 20 akcií a investori vtedy mohli v pohode získať 12 tisíc korún. Lenže ľudia boli chamtiví, čo je úplne prirodzená vec. Nechceli a teraz nemajú nič.

To bol ten vytunelovaný VÚB kupón?

Aj z prvýkrát vytunelovaného VÚB kupónu (Nomurou) mali kuponkári šancu vystúpiť. Zase im chodili listy. Stačilo ich podpísať a bolo by vybavené. Poslali by im peniaze.

Netunelovalo sa všetko. Ale investičné fondy boli nastavené tak, že boli krásne na tunelovanie. To bola jedna z už spomínaných veľkých chýb kupónky. S malým počtom akcií sa dali ovládnuť a navyše mali veľký diskont, teda rozdiel medzi cenou akcii fondu na burze a množstvom majetku na jednu akciu. Cena akcii VUB kupónu na burze bola ani nie polovičná k jej vnútornej hodnote.

A tak niekedy po ukončení kupónky niekto vtedy neznámy začal vo veľkom kupovať akcie VUB kupónu. Kupcami boli rôzne Londýnske firmy. Neskôr sa vysvitlo, že tretinu akcií ovláda japonská investičná banka Nomura.

VUB stále chcela Kupón a tak urobili fintu, dohodli sa, že rozdelia VÚB kupón. V tom čase bolo vo VUB kupóne na jednu akciu asi 1200 korún vlastných aktív (pozn.: počítané ako účtovná hodnota: vlastné imanie / počet akcií). A v správe mal fond asi 13 miliárd korún. Nomura kupovala za 300 až 600.

Od koho?

Normálne na burze od ľudí. Za toľko sa akcie obchodovali. Nikdy sa nepriblížil kurz akcií fondu k vnútornej hodnote.

To sa podarilo len fondom, čo sa zmenili na otvorené podielové. Už spomínané Tatra kupón fond, Programinvest a RIF to dokázali až na konci svojej transformácie.

Ako to teda dopadlo s Nomurou?

Nomura kupovala za 300-600 na burze, ale akcie mali hodnotu 1200. VÚB kupón bol kótovaný na burze, dali sa analyzovať finančné výkazy a stanoviť hodnota.

VUB sa s Nomurou dohodli na rozdelení asi 30% a 70%. Prvú časť 30% akcií mala Nomura, ktorá všetko rozpredala a zrealizovala ten diskont voči vnútornej cene akcií. Ostatné zostalo ešte stále v pôvodnej správe VUB kupónu. To bolo prvé delenie. Ešte stále to bol veľký fond, mal v správe 9 miliárd korún.

V 98, keď odchádzal Mečiar, tak tí úžasní bankari z VUB ako Vaškovič a spol. predali správcovskú spoločnosť VÚB invest holding, ktorá spravovala VÚB kupón, ale aj ďalšie podielové fondy niekomu neznámemu. Nikto nevie komu reálne, ani prečo. Teda ono sa to dá vysvetliť naším postavením v rebríčku korupcie na svete.

Potom sa balík akcií VUB kupónu dostal nejakým spôsobom do Penty. Tá získala asi polovicu akcií, druhá polovica bola medzi ľuďmi. Na VUB kupóne vyrástla Penta. Svoju polovičku akcií kúpili na páku, teda na dlh. To ich naštartovalo, zrazu mali hromadu peňazí..

Za koľko kúpili VÚB kupón?

Predpokladám, že podobne ako Nomura za menej ako polovicu vlastného imania na akciu. Spolu možno za dve miliardy korún. Aby sa dostali k peniazom, nastalo druhé delenie. VUB kupón podelili na dve normálne akciovky. Na svoj IntermarkIstrofin, kde nechali všetkých ostatných akcionárov. Svoj Intermark zlikvidovali a mohli mať tak dve-tri miliardy zisk. V Istrofine si nechali len majoritných 5 percent a tie predali to niekomu okolo Istrokapitálu. Dnes by takéto delenie nemohli urobiť. Akcionár by dostal akcie každej z firiem, prečo asi?

V Istrofine bolo stále slušných 3,5 miliardy korún. Ale ešte za Penty išlo dve miliardy do akcií nejakej offshore firme Istrofin International. Absurdné je, že nikto nevie, kde tie prachy sú. Správca konkurznej podstaty Istrofinu neskôr nezaplatil poplatok jerseyskému súdu a ten firmu s majetkom niekoľko miliárd vymazal! K zmiznutým miliardám sa nikto nehlási. Ale je možné, že Penta mala na VUB kupóne zisk viac ako už spomínaných dve-tri miliardy.

Za éry nástupcov Penty nakúpil Istrofin akcie Istrokapitálu, myslím že aj Prominent holding a vítkovu českú CPI plus iné akcie firiem z okolia Istrokapitálu. Peniaze išli najmä novo vydaných akcií, ktorými vlastne odišiel cash z Istrofinu mimo.

Nakoniec VUB kupón teda Istrofin skončil v konkurze. Predseda predstavenstva Istrofinu Benovič podpísal kúpnu zmluvu na kúpu pol miliardy bezcenných pohľadávok za 200 mil. Sk. Pritom vedel, že Istrofin tie prachy nemá. Pohľadávky predávala americká firma ORMAN a išlo o úplné šroty, čo by to aj predavačka rajčín na Miletičke jedným pohľadom zistila. Ale Benovič sa k podpisu dlho hlásil. Už sa nehlási, presvedčilo ho trestné oznámenie. Podpis nebol notársky overený!

Aj začatie konkurzu bolo zvláštne, návrh bol podaný v deň keď, bolo mimoriadne valné zhromaždenia Istrofinu a „majoritný“ päť percentný akcionár neuspel so zmenou akcií na listinné. Návrh na konkurz dala ona americká firma ORMAN, bez výpisu z obchodného registra navrhovateľa, bez plnej moci na zástupcu. A tak zjavne motivovaná sudkyňa nemala ako zistiť, či konkurz vyhlasuje osoba oprávnená konať za firmu, ktorá tiež nebola identifikovaná. Ale išlo to. Sudkyňa Hirnerová bola kvôli tejto kauze aj disciplinárne stíhaná. Ale lumpárna sa podarila .

Konkurzným správcom sa stala chlapík zo známej adresy Družstevná/Vajnorská. Samozrejme, väčšinu zvyškového majetku Istrofinu kúpila pre istotu ďalšia americká firma. Za zlomok nadobúdacej hodnoty. Akcionárov Istrofinu teda VUB kuponu nezostalo vôbec nič. Peniaze čo prišli zožral ORMAN.

Toto bol jeden z najväčších zlomov, zánik VÚB kupónu zlikvidoval náš akciový trh. Po zániku PSIS (Prvá slovenská investičná skupina) to bola druhá rana strane kupujúcich na burze. Tí absentujú dodnes.

Aj tu vidieť fatálnu chybu, ktorou bola nekvalitná regulácia kapitálového trhu. Dnes by kauza VUB kupon, PSIS alebo IF PSIPS nemohla nastať. Sorry mohla, zabudol som na nefunkčné súdy...

 

Milan  Hošek, investor do slovenských akcií, investičných certfikátov a opcií. Reportér Trendu  v  rokoch  2003-2005, píše o slovenských podnikoch a kauzách dodnes na svojom blogu a je člen Ochranného spoločenstva minoritných akcionárov OSMA.

Ďalšiu časť rozhovoru uverejníme o pár dní.

Diskusia k článku je tu.

Účtovné hodnoty, PE a PB ukazovatele slovenských akcií

Hodnoty a hospodárske výsledky slovenských akcií

 

Toto je stará verzia webu bežiaca na Joomle. Nové články a nové nástroje pre investorov nájdete na hlavnej stránke: ako-investovat.sk

Asociácia obchodníkov s cennými papiermi

Anketa

Vráti sa Grécko ku drachme?
 


Finkulačka


Finančná kalkulačka
 Eur/měs
%p.a./rok
let
 Eur

podrobne