Magazín ako investovať

Investovanie, financie, sporenie

  • Increase font size
  • Default font size
  • Decrease font size

Fondy v eurozóne

Investovanie do fondov je u nás v súčasnosti asi najbežnejšou formou investovania. Avšak, aj medzi podielovými fondmi sa nájdu výrazné rozdiely, ktoré môžu podstatne ovplyvniť finálny výnos investora.

Investičné fondy môžeme rozdeliť do dvoch základných skupín: podielové fondy a hedge fondy. Hedge fondom sme sa tu už raz venovali  (pripomeniem, že sú určené pre skúsených investorov, ktorí majú dosť skúseností a aj peňazí - minimálny vklad sa spravidla pohybuje v stovkách tisíc eur-, a preto sú oveľa menej regulované). Dnes sa skôr zameriame na bežné podielové fondy, do ktorých môže investovať prakticky každý.

Podielové fondy majú v krajinách Eurozóny dlhoročnú tradíciu a sú ponúkané takmer každou bankou pôsobiacou v regióne. Navyše, existujú aj špecializované správcovské spoločnosti, ktoré sa špecializujú výlučne na správu aktív vo fondoch (napr. Pioneer investment management, IS Asset Management a pod.). Na Slovensku banky ponúkajú jednak podiely vo fondoch tu zriadených a spravovaných, ale tiež aj podiely vo fondoch, ktoré spravujú ich materské spoločnosti.

Samotné podielové fondy môžeme rozdeliť do skupín podľa niekoľkých hľadísk.

Tým najzákladnejším je spôsob riadenia aktív fondu jeho investičným manažérom. Fondy môžu byť riadené aktívne alebo pasívne. Pri aktívnom riadení manažér fondu na trhu pravidelne aktívne vyhľadáva nové príležitosti na nákup a súčasne sa zbavuje aktív, ktoré podľa neho stratili potenciál na ďalší cenový rast. Výhodou takéhoto fondu je, že jeho manažér sa portfóliu venuje každý deň a môže aktívne využívať krátkodobé príležitosti, ktoré trh ponúka , a tak v niektorých prípadoch prekonať výnos pasívne riadeného fondu. Nevýhodou sú spravidla podstatne vyššie poplatky než pri pasívne riadených fondoch (jednak pre manažéra, ktorý pracuje full-time a tiež pre brokera, keďže aktívne riadené fondy majú niekoľkonásobne vyšší zobchodovaný objem než tie pasívne).

Druhým typom sú takzvané pasívne riadené fondy. Tieto fondy sú spravidla viazané na určitý benchmark (napr. na akciový index, prípadne kôš akcií z určitej oblasti), ktorého výkonnosť sa snažia rôznymi spôsobmi kopírovať. Fondy buď nakúpia priamo akcie, alebo ich nákup napodobňujú prostredníctvom kúpy futures alebo investičných certifikátov. Najčastejšie sa pritom používa prístup štatistickej replikácie daného indexu, pri ktorom manažér prostredníctvom štatistického modelu vypočíta, koľko investičných nástrojov má fond kúpiť, aby bol jeho výnos podobný výnosu indexu na 95%. Vďaka tomu, že takéto fondy svoje portfóliá rebalansujú len raz za určitý čas, môžu si dovoliť účtovať investorom oveľa nižšie náklady než aktívne riadené fondy. Navyše, mnohé z pasívne riadených fondov sú voľne obchodovateľné na burze (tzv. ETF, exchange-traded funds), takže investorom odpadajú vstupné a výstupné poplatky tak ako ich poznajú u aktívnych fondov.

Väčšina investorov - napríklad aj Warren Buffett -odporúčajú skôr pasívne riadené fondy, nakoľko iba zlomok z aktívnych stratégií dosahuje po zohľadnení poplatkov pravidelne lepší výsledok než akciový index. Navyše, je veľmi ťažké oddeliť skutočne dobrých investičných manažérov od tých, ktorí majú „iba šťastie“ (na to, aby bol výsledok štatisticky významný, by bolo treba poznať aspoň 20 ročnú históriu výnosov daného manažéra).

Súčasťou politiky riadenia fondu je aj to, či je fond otvorený prístupu nových investorov, resp. ich odchodu. Ak je do fondu možné kedykoľvek vstúpiť alebo z neho vystúpiť (prirodzene, za poplatok), hovoríme o takzvanom otvorenom (open-end) fonde. Takýto fond má tú nevýhodu, že nikdy nemôže investovať všetky peniaze klientov, ale musí si stále udržiavať určitú rezervu v prípade, že sa investori rozhodnú predčasne si vybrať svoje peniaze (každý fond má zvyčajne určený svoj investičný horizont – obdobie, v ktorom chce maximalizovať cenu ním držaných aktív. Obyčajne je to 5 rokov a viac, niektoré fondy to majú dokonca určené ako neobmedzene). Vďaka tomu je celkový výnos o niečo nižší ako by inak mohol byť. Navyše, v časoch keď sa otvorenému fondu darí a fond sa stane známym aj na verejnosti, začnú húfne prichádzať noví investori a kapitál fondu neúmerne rastie. To môže viesť k tomu, že manažér bude musieť zmeniť svoj štýl investovania, pretože má príliš veľa voľných finančných prostriedkov a málo investičných príležitostí, čo spravidla vedie k zníženiu výnosov fondu v budúcnosti. Navyše, v časoch keď sa fondu nedarí - tak ako v súčasnosti -, je manažér fondu často nútený predávať aj zdravé aktíva hlboko pod cenu, pretože potrebuje peniaze na to, aby vyplatil ľudí, ktorí chcú svoje vklady za každú cenu späť . Toto sa stalo napríklad na Slovensku minulú jeseň po páde Lehman Brothers. Náhly odliv peňazí klientov ešte pred uplynutím investičného horizontu môže celkové výnosy fondu podstatne znížiť. Preto väčšina analytikov odporúča nevyberať v čase krízy peniaze z fondov.

Na druhú stranu, uzavreté podielové fondy fungujú takým spôsobom, že vyberú od investorov peniaze a vrátia im ich až po uplynutí investičného horizontu, vďaka čomu počas neho nemusia meniť svoju investičnú stratégiu. Preto ich mnohí skúsenejší investori uprednostňujú. 

Ďalším spôsobom delenia podielových fondov je ich rozdelenie podľa možného rizika straty vloženého kapitálu kvôli nepriaznivému vývoju na trhu. Tu rozoznávame tri základné skupiny – konzervatívne, vyvážené a agresívne fondy. Pri konzervatívnych fondoch je prvoradým cieľom manažéra nestratiť ani korunu. Preto peniaze v nich investované končia väčšinou ako termínované depozitá v bankách, prípadne sa za ne nakupujú štátne pokladničné poukážky. Ak človek investuje do takýchto fondov, má pomerne veľkú istotu, že o vložené peniaze nepríde. Na druhú stranu v investovaní štandardne platí, že čím nižšie je riziko investície, tým nižší je aj jej výnos, a opačne. Taktiež zvykne platiť, že čím vyšší potenciálny výnos fondu, tým vyššie sú poplatky pre správcu. Aj preto zvyknú byť výnosy z konzervatívnych fondov iba o málo vyššie než poplatky za ne.

Ďalším typom fondov sú vyvážené fondy, ktoré sa snažia peniaze rovnomerne rozdeľovať do viacerých tried aktív (napr. dlhopisy, akcie, komodity, nehnuteľnosti a pod.), pričom sa snažia dosiahnuť optimálny pomer výnosu a rizika a súčasne diverzifikovať svoje portfólio, aby ochránili investorov pred vysokými stratami. Napriek tomu investor pri vstupe do takýchto fondov už musí počítať aj s možnosťou menšej straty.

Agresívne fondy zvyknú investovať všetky svoje prostriedky do akcií – prípadne čiastočne aj do derivátov či certifikátov -  čo v prípade pozitívneho vývoja trhu zaručuje investorovi pomerne vysoký výnos. Na druhú stranu, tieto tipy fondov zvyknú byť najnákladnejšie na poplatky a v prípade negatívneho vývoja trhu môže investor bežne stratiť aj polovicu vloženého kapitálu. Do tejto kategórie by sme mohli zaradiť aj niektoré tematicky zamerané fondy orientované napr. na ropu, nehnuteľnosti a pod.

Okrem toho poznáme ešte dve špecifické skupiny fondov. Prvou sú tzv. garantované fondy, pri ktorých banka, ktorá ich vydáva, garantuje ochranu istiny, ktorú klient vloží. Tieto fondy väčšinu svojich prostriedkov investujú do bezrizikových aktív  a súčasne veľmi malé percento vkladov dávajú do vysoko špekulatívnych operácií. Ak sa špekulácia podarí, dosiahne fond výnos. Ak nevyjde, banka stále nič nestratí, pretože úroky z bezrizikových vkladov nahradia stratu zo špekulácie. Navyše, klient banke platí poplatky, na ktoré sa ochrana istiny nevzťahuje. Garantované fondy vo všeobecnosti podávajú podpriemerné výkony, avšak v čase súčasnej krízy sa ukázali ako šťastná voľba, keďže ostatné fondy dosiahli výrazné straty. Ďalšou skupinou sú takzvané fondy fondov, ktoré nakupujú výlučne podiely v iných podielových fondoch. Ich hlavným cieľom je diverzifikácia rizika.

Vo svetle prípadov ako boli Madoff či Stanford je veľmi aktuálna aj otázka kontroly a regulácie podielových fondov. Keďže tieto fondy pracujú s peniazmi drobných investorov, je ich regulačný režim pomerne prísny. V praxi má každý fond svoje interné limity na jednotlivé pozície, ktorých dodržiavanie je kontrolované risk manažmentom materskej spoločnosti. Okrem toho sú akcie – zvlášť v prípade dôchodkových fondov – uložené u depozitára, ktorý by nemal mať žiaden vzťah k správcovskej spoločnosti. Ak chce manažér fondu nakúpiť alebo predať niečo z portfólia, musí predtým písomne požiadať depozitára o schválenie daného obchodu. Navyše, každý podielový fond si musí viesť vlastné účtovníctvo a prechádzať každoročným auditom. Okrem toho, podielové fondy sú u nás pod kontrolou NBS (v zahraničí má štandardne túto funkciu úrad pre dohľad nad finančným trhom), ktorá vykonáva pravidelné kontroly a analyzuje jednotlivé obchody.

Napriek tomu, že na Slovensku v priebehu 90-tych rokov skrachovalo niekoľko podielových fondov, takéto prípady inde vo svete de facto neexistujú. Na Slovensku je pravdepodobnosť opakovania podobných udalostí tiež veľmi nízka, keďže regulácie u nás sú prakticky totožné s tými inde v Európe. Dokazuje to napríklad aj prípad fondov vedených spoločnosťou Horizont Slovakia, ktoré po jej krachu iba zmenili správcu a fungovali ďalej, takže investori jej pád nepocítili.

A aké fondy teda prevládajú v rámci EU? Väčšinu fondov v EU predstavujú otvorené investičné, prípadne dôchodkové fondy spravované veľkými bankami, prípadne poisťovňami, ktoré investujú hlavne do akcií, dlhopisov, prípadne nehnuteľností. V posledných rokoch nastal boom fondov zameriavajúcich sa na východnú Európu, prípadne iné „emerging markets“, ktoré sa však počas finančnej krízy zbavujú svojich investícií a investujú peniaze hlavne do štátnych dlhopisov. Okrem toho sa v Európe vyskytuje množstvo private-equity fondov, ktoré sa špecializujú na nákup problémových spoločností, ich reštrukturalizáciu a následný predaj so ziskom. Takéto fondy však vyžadujú od investorov veľmi vysoké vklady. Na Slovensku takýto fond prevádzkuje napríklad Penta. Mnohé private equity fondy, ako aj niektoré podielové fondy, sú registrované v daňových rajoch ako Monako, Luxembursko alebo Cyprus, čo im prináša veľké daňové úspory. Hedge fondov v Európe je na rozdiel od USA stále pomerne málo, pričom väčšina z nich má sídlo v Londýne. Veľké hedge fondy denominované v Euro sa však dajú nájsť aj vo Francúzsku, Švajčiarsku, ale napríklad aj Rakúsku. Burzovo obchodované ETF zaznamenali za posledných 10 rokov taktiež veľký rozmach a dnes sa dajú kúpiť de facto na každej burze. Najviac ich však ponúkajú burzy Euronext a Frankfurt.

Pri akomkoľvek investovaní si treba uvedomiť, že podielové a iné fondy patria na trhu medzi „veľkých hráčov“, ktorí obchodujú akcie v stovkách tisícov, prípadne miliónoch kusov, takže sú schopné výrazne ovplyvniť cenu hlavne menších spoločností. Tiež treba mať na pamäti, že v Európe nepôsobia len Európske fondy, ale podstatnú časť svojich transakcií tu vykonávajú aj fondy z USA, ktoré takto diverzifikujú svoje portfóliá. Preto väčšina investorov sleduje údaje o otvorených pozíciách, ktoré tieto fondy musia pravidelne zverejňovať. 

 Diskusia k článku

Zdroje:

http://www.efama.org/

prehľad výkonnosti fondov ponúkaných  na Slovensku:

http://openiazoch.zoznam.sk/produkty/of/zebricek.asp?TopListID=OFVYKALY1

 

Asociácia obchodníkov s cennými papiermi

Anketa

Vráti sa Grécko ku drachme?
 



Súvisiace články