Tretia posledná časť diskusie na Stanfordskej univerzite o finančnej kríze s otázkami divákov.
Diskusia pokračovala otázkami od divákov:
Otázka: Chcel by som sa spýtať, či si myslíte, že je niečo, čo by mohli veľké univerzity urobiť, aby pomohli ekonomike? Čo ak by 20 najväčších Amerických univerzít teraz investovalo cez svoje nadačné fondy (endowment funds) do akcií, mohol by to byť ten symbolický krok, ktorý by pomohol naštartovať ekonomiku?
Anne Casscells: Nie som si istá, či by sa takýmto krokom práve teraz niečo dosiahlo – ak by sa niečo takéto udialo, malo by to len symbolický význam. Faktom je, že aktíva najväčších nadačných fondov predstavujú menej než desatinu objemu aktív najväčších penzijných fondov. To sčasti vysvetľuje úspechy, ktoré zaznamenali – sú menšie, a tým pádom oveľa flexibilnejšie. Takže, čo sa týka zotavenia akciového trhu, tak si myslím, že to budú veci ako rebalansovanie portfólií veľkých investičných fondov, ktoré sa naozaj citeľne prejavia.
Mark Wolfson: Ja si myslím, že univerzitné nadačné fondy budú zohrávať dôležitú úlohu pri zotavení ekonomiky. Je to kvoli tomu, že sme uprostred likviditnej krízy a máme na trhu poskytovateľov likvidity a záujemcov o likviditu. Poskytovatelia likvidity sú tí, ktorí majú najlepšiu pozíciu na dodávanie likvidity – tí najdlhodobejší investori a nadačné fondy majú ten luxus, že vedia, že tu budú desiatky rokov. Preto môžu investovať do aktív, ktoré sú relatívne nelikvidné a môžu to robiť veľmi agresívne práve vtedy, keď im je svet za poskytnutie likvidity ochotný zaplatiť najviac. Svet potrebuje likviditu práve teraz a nadačné fondy univerzít budú jej prirodzenými dodávateľmi, akonáhle sa trhy stabilizujú.
Otázka: V každej finančnej inštitúcii je skupina ľudí, ktorí sú zodpovední za riadenie rizika a vydávanie odporúčaní v tejto oblasti pre svoje manažmenty. Boli títo ľudia preválcovaní svojimi šéfami alebo jednoducho nekompetentní?
Dennis Lockhart: Nuž, moja odpoveď by bola – v posledných rokoch bolo vyvinutých mnoho podnikateľských modelov, ktoré predpokladali, že udalosti sa budú riadiť približne normálnym rozdelením pravdepodobnosti a my sme potom riešili Taylorove riziko – to je štatistická cesta, ako to riešiť. A niektoré z týchto modelov sa jednoducho ukázali ako nefunkčné počas veľmi nepriaznivých okolností. Hlavným problémom, či už hovoríme o najväčších svetových bankách alebo komunálnych bankách, je závislosť na veľkoobchodnom financovaní (wholesale funding, financovanie z iných zdrojov ako sú štandardné vklady – pozn. prekl.). Jeden zo základných princípov, ktorý som sa v bankovníctve naučil je, že čím ďalej idete od základných vkladov (core deposits) skutočných ľudí – skutočných retailových vkladov – tým viac rizík preberáte. Inštitúcie 4 roky zväčšovali svoje súvahy tým, že prijímali veľkoobchodné vklady z kapitálových trhov, peňažných trhov, vklady od brokerov a tak ďalej, čo v normálnych časoch dobre fungovalo. Avšak, teraz nie sme v normálnych časoch. Myslím, že výsledkom týchto udalostí bude prehodnotenie niektorých týchto politík. Investičné banky, ktoré – po zmene štatútu u Morgan Stanley a Goldman Sachs tu už tie typické staré investičné banky nie sú – ale tie boli postavené na základe biznis modelu veľkoobchodných peňazí, často veľmi krátkodobých a s vysokým pákovým efektom. Komunálna banka je na úplne opačnom konci spektra. V našich končinách boli takéto banky postavené na financovaní nehnuteľností, financovaní lokálnych rozvojových projektov s primeraným množstvom sprostredkovaných vkladov, ktoré prichádzali po 100 000 dolárových častiach zo všetkých častí krajiny. Oba modely nie sú vhodné pre súčasné podmienky. Takže, myslím si, že manažmenty sa z týchto skúseností poučia, zrevidujú svoje základné postupy a povedal by som, že v nasledujúcich rokoch budeme svedkami veľmi radikálnych zmien v biznis modeloch finančných spoločností.
Darell Duffie: Túto situáciu považujem za jedno z najväčších zlyhaní manažmentov finančných inštitúcií. Riadenie rizika a politika odmeňovania veľkých finančných inštitúcií podporovali obchodníkov v tom, aby prijímali veľké riziká a dostali za to okamžitú odmenu, pretože ich odmeňovacie systémy boli tak navrhnuté a súčasne odraďovali risk manažérov od toho, aby sa na stretnutí manažmentu postavili a povedali: „Vytvárame veľké zisky, ale myslím si, že by sme mali prestať vytvárať tak veľké zisky, pretože si nie som istý, že je to bezpečné.“ Týmto risk manažérom bolo nejakým spôsobom, či už otvorene, alebo skryto, povedané, aby si sadli a nerobili poplach, pretože zatiaľ zarábame veľa peňazí. Takže, títo risk manažéri by mali dostať väčšie miesto za stolom.
Otázka: Mark Wolfson spomenul, že zrejme budeme potrebovať viac než len ten záchranný plán za 700 miliárd. Moja otázka znie – z čoho to zaplatíme? Bola by private-equity komunita ochotná niesť časť z týchto nákladov?
Mark Wolfson: Takže, to, čo ma motivovalo k tomu, aby som hovoril o potrebe ďalších výdavkov, je v skutočnosti snaha znížiť sumu, ktorú budú daňoví poplatníci musieť zaplatiť. Ak sa to nepodarí urobiť, bude to viesť k ešte väčším nákladom pre celý systém, ktoré nakoniec zaplatíme. Ohľadom tej časti otázky, ktorá sa týka private-equity komunity – určite tu budú zvýšené množstvá daní, musia bohatí zaplatiť, aby podopreli systém a som si istý, že to nastane.
Otázka: Obávate sa rozširovania právomocí ministra financií a nebojíte sa, že sa z neho stane diktátor?
Mark Wolfson: Takže, otázkou je, či sa odvážime dať takúto veľkú moc úzkej skupine, ktorá musí robiť kľúčové rozhodnutia, čo môže byť nevyhnutné na to, aby mohli konať rýchlo pri podopieraní nášho finančného systému. Viete, myslím si, že vždy sú tu kompromisy medzi rozhodovaním, ktoré robí široký okruh ľudí a rozhodovaním, ktoré je koncentrované v jedných rukách. Myslím si, že neschopnosť včas reagovať predstavuje väčšie riziko ako tá koncentrácia rozhodovacích právomocí. Takže, myslím si, že hrubo podceňujeme talentu a odhodlanie vyššieho manažmentu centrálnych bánk po celom svete a tiež riadiacich pracovníkov ministerstiev financií po celom svete. A myslím si, že to nie je dostatočne viditeľné pre politikov ani priemerného voliča, ale to, že je tam veľa talentu, mi dáva úžasnú nádej, že náš systém sa podarí vrátiť späť do normálu.
Otázka: Čo by ste poradili individuálnym investorom?
Mark Wolfson: Veľmi to závisí od vašej momentálnej situácie. V prvom rade, toto je čas, kedy si musíte byť istý, že máte portfólio, pri ktorom môžete pokojne spávať – s dostatočným rozsahom, aby vám zaistilo váš životný štandard v najbližších 10 rokoch. Ak to nemáte, tak sú vaše možnosti obmedzené, ale inak – toto tiež nie je čas na unáhlené reakcie a odpredanie celého akciového portfólia. Podľa všetkých historických štandardov zvykne rast cien akcií prebehnúť oveľa rýchlejšie než pokles cien akcií počas akciových krachov. Hoci môžeme byť svedkami toho, že hospodárstvo bude najbližší rok, alebo aj dlhšie, slabé, akciové trhy pravidelne zohľadňujú predpokladaný koniec slabosti hospodárstva už 6 mesiacov pred tým než nastane – a to preto, že sú založené na tokoch hotovosti, ktoré sa ťahajú do ďalekej budúcnosti. Takže, v podstate si myslím, že krátkodobo by sme sa mali vyhýbať veciam, o ktorých sme ešte nepočuli – ako napríklad komerčné nehnuteľnosti, ktoré sú podľa môjho názoru ďalšou budúcou katastrofou. Ale, v dlhodobom horizonte by sme mali očakávať, že emerging markets budú pokračovať vo svojom rýchlom raste a sú teda úžasným miestom, kam dať kapitál na najbližších 3 až 5 rokov. S tým súvisí to, že komoditný boom bude pokračovať bez ohľadu na krátkodobý kolaps, ktorý sme videli – a bude súvisieť s dopytom, ktorý bude prichádzať od stoviek miliónov alebo dokonca miliárd nových spotrebiteľov, ktorí sa stanú novou strednou triedou v rozvíjajúcich sa krajinách. Ak máte ten luxus, tak toto zrejme bude úžasný čas na investovanie čerstvého kapitálu do trhu private-equity. Je to čas, kedy je odmena za poskytnutie likvidity najvyššia. Ak sa pozriete na posledné dve recesie, ktoré sme tu mali – 1991 a 2001, tak obdobia, kedy bol výnos pre private-equity investorov najvyšší, boli roky 1991, 1992, 1993 a 2001, 2002 a 2003.
Situácia na začiatku Decembra:
Keďže od tejto diskusie ubehlo už niekoľko týždňov, takže nasleduje krátke zhrnutie toho, ako sa veci odvtedy vyvíjali. Trhy sa nakoniec dostali na novú úroveň supportu, ktorá ale bola nižšia ako si mnohí želali a odvtedy sa obchodovali v určitom, aj keď dosť širokom, pásme. Volatilita je stále dosť vysoká, VIX index má momentálne hodnotu okolo 55, čo je však o 15 nižšie než po páde Lehman Brothers. Asi jedinou výhodou bankrotu tejto banky bolo to, že o morálnom hazarde dnes už hovorí len málokto.
Hoci finančnému sektoru sa po sérii štátnych zásahov ako boli plán na záchranu bánk v Nemecku, štátna pomoc Belgickým bankám Fortis, KBC a pod., v posledných týždňoch darilo držať nad vodou, minulý týždeň sa dostala do problémov jedna z najväčších svetových bánk, určite spĺňajúca „too big to fail“ kritérium – americká Citigroup, ktorá okrem priamej 20 miliardovej finančnej podpory od štátu dostala aj štátne záruky na svoje úvery vo výške vyše 300 miliárd USD. Jej problémy boli okrem iného aj dôsledkom rozhodnutia ministra financií Henryho Paulsona o zrušení plánu na odkúpenie problémových aktív od bánk. V súčasnosti sa však opäť uvažuje o jeho oživení.
Čo sa týka likvidity, sú na tom Európske banky o niečo lepšie než Americké. Dôvodom je, že Európska centrálna banka sa pred pár týždňami zaviazala poskytovať krátkodobé financovanie za základnú úrokovú sadzbu 3,25% všetkým domácim bankám a v neobmedzenom objeme (dovtedy refinancovanie prebiehalo aukčným systémom s vopred určeným maximálnym množstvom poskytnutých prostriedkov). Bankám však, samozrejme, tiež pomohli mohutné zníženia úrokových sadzieb (napr. v USA je teraz 1%). Banky však stale žiadajú určitú prémiu za riziko, ak majú požičiavať – napr. 3-mesačný LIBOR v USD bol nedávno vyše 2%.
Zlou správou je, že obavy mnohých panelistov o vývoji svetovej eknomiky sa potvrdili – USA aj Európska únia sa v treťom štvrťroku ocitli v recesii. Tá sa prejavuje zvyšovaním nezamestnanosti, poklesom dôvery v ďalší vývoj ekonomiky, ale hlavne poklesom dopytu po výrobkoch a službách, a to hlavne tých drahších a hodnotnejších. Príkladom takýchto tovarov sú napríklad automobily, pokles dopytu po ktorých už pociťujú aj zamestnanci na Slovensku, pričom mnohé závody majú na budúci rok iba jednu pätinu obvyklého počtu objednávok. Avšak, najväčšie problémy majú automobilky v USA, ktoré už aj pred krízou na tom neboli ktovie ako. Teraz však žiadajú od vlády pôžičky v hodnote 25 miliárd, ktoré im však zatiaľ kongres neschválil. Tieto firmy priamo, resp. nepriamo zamestnávajú stovky tisíc ľudí a ich bankrot by pravdepodobne spôsobil podobnú vlnu paniky ako Lehman Brothers.
O pomoci veľkým podnikom sa hovorí aj v EU, ktorá nedávno prijala vlastný balíček na podporu ekonomiky – na ktorom sa bude podieľať aj Slovensko. Okrem toho, začínajú sa ozývať jednotlivé podniky a odvetvia, ktoré žiadajú o pomoc svoje domáce vlády – tieto zatiaľ s podporou váhajú, ale ak by sa začali uberať touto cestou, hrozilo by, že si firmy na podobné zásahy zvyknú a vlády sa ocitnú v takej situácii, v akej bol nedávno FED. Zaujímavým výtvorom je aj 20-miliardový štátny fond Francúzska, ktorý má zabrániť tomu, aby sa akcie typicky francúzskych podnikov dostali pri súčasných relatívne nízkych cenách do vlastníctva zahraničných investorov.
Zvýšené výdavky na podporu ekonomiky chystá aj budúci prezident Obama. Otázne však je, kto v konečnom dôsledku všetky tieto plány a rozpočtové deficity zaplatí – jedni tvrdia, že Arabi, iní, že daňoví poplatníci. Nuž, uvidíme...
Share
