Magazín ako investovať

Investovanie, financie, sporenie

  • Increase font size
  • Default font size
  • Decrease font size

Japonská kríza a jej podobnosť s dneškom

Hoci sú Spojené štáty a Japonsko kultúrne aj ekonomicky pomerne dosť odlišné, vyzerá to, že majú predsa niečo spoločného. Súčasná situácia v Spojených štátoch totiž výrazne pripomína situáciu, ktorá nastala po spľasnutí realitnej bubliny v Japonsku v roku 1990. Tento názor nedávno prezentoval Richard Koo, hlavný ekonóm firmy Nomura securities a ekonomický poradca viacerých Japonských predsedov vlád.

Japonsko bolo v 80-tych rokoch „ekonomickým tigrom“ , pričom jeho firmy sa vďaka kvalitnejším výrobkom, pokročilejším technológiám a vysokej produktivite práce úspešne presadzovali ako svetoví lídri vo viacerých odvetviach. Zvyšujúce sa príjmy z exportu a tradičná japonská šetrnosť však postupne viedli k veľkému nárastu úspor v ekonomike. To malo za následok znižovanie reálnych úrokových sadzieb a zlepšenie prístupu k úverom, čo motivovalo Japoncov k špekulácii a skupovaniu najrôznejších aktív, od akcií cez nehnuteľnosti až po umelecké diela. Vytvorila sa tak obrovská bublina, ktorá zasiahla niekoľko sektorov súčasne.

Vďaka formujúcej sa bubline sa Japonskej ekonomike koncom 80-tych rokov výrazne darilo a toto obdobie rastu si vyslúžilo pomenovanie „bublinová ekonomika“. Počas bublinovej ekonomiky  napríklad hlavný Japonský akciový index Nikkei 225 rástol od roku 1986 ročným tempom vyše 20%, pričom koncom roka 1990 dosiahol rekordnej úrovne 38 000 bodov. Následne v priebehu dvoch rokov padol na úrovne okolo 17 000, čo bolo len o málo vyššie než jeho hodnota zo začiatku roku 1986. Len pre porovnanie, v súčasnosti sa index pohybuje pod  hranicou 9500 bodov.      

Akciový index Nikkei 225 počas bublinovej ekonomiky  

Obrázok 1: Akciový index Nikkei 225 počas bublinovej ekonomiky 1985 - 1993

Vtedajší vývoj na Japonskom akciovom trhu podľa Richarda Koo silno pripomína internetovú bublinu v USA z konca 90-tych rokov. Čo je však ešte zaujímavejšie, veľmi podobne pôsobí aj porovnanie vývoja cien nehnuteľností v oboch krajinách po prasknutí akciovej bubliny. Tak v USA ako aj v Japonsku dosiahli nehnuteľnosti v priebehu niekoľkých rokov po prasknutí bubliny zhruba 2,5 násobok svojich pôvodných cien a potom začali prudko padať.

Japonská bublina bola pritom ale podstatne väčšia než tá Americká. Podľa Koových odhadov stratili Japonci po prasknutí akciovej a realitnej bubliny v roku 1990 vyše 15 biliónov dolárov, čo sa rovnalo trojnásobku HDP Japonska v tom čase. Počas veľkej hospodárskej krízy boli straty rovné ročnému HDP USA v tom čase, pričom odhadované straty súčasnej realitnej bubliny v USA sú tiež odhadované vo výške zhruba 1-ročného HDP USA.

Porovnanie vývoja cien nehnuteľností po prasknutí akciových bublín v Japonsku a USA

Obrázok 2: Porovnanie vývoja cien nehnuteľností po prasknutí akciových bublín v Japonsku a USA

Pád cien nehnuteľností v USA však zatiaľ ani zďaleka nedosiahol rozmery toho Japonského. Hoci prepad cien v Amerike ešte možno neskončil, dosiahol zatiaľ „iba“ necelých 60 percent hodnoty z vrcholu bubliny. V Japonsku sa ceny nehnuteľností v priebehu 90–tych rokov ustálili až na úrovni o 87% nižšej ako bol vrchol bubliny.

Takýto prudký cenový pokles mal za následok veľké straty prakticky pre všetky Japonské firmy. Ich dlhodobé investície do budov a akcií zrazu stratili väčšinu svojej hodnoty, pričom však dlhy, z ktorých tieto nákupy poväčšine financovali, zostali v nezmenenej výške. „Preto sa súvahy mnohých firiem zrazu „ocitli pod vodou“, teda mali reálne viac záväzkov než majetku. Inými slovami, hodnota ich vlastného imania bola záporná, a oni boli teda technicky v bankrote. Ak takáto bublina zasahuje celý štát, výsledkom budú tisícky firiem so súvahamy pod vodou“ tvrdí Koo.

 Avšak, väčšina z týchto firiem mala stále k dispozícii prísun peňazí (cashflow) zo svojho podnikania, pretože spotreba a predaj tovarov krátkodobej spotreby v Japonsku bola aj po prasknutí bubliny takmer na nezmenenej úrovni a export dokonca rástol. Preto sa tieto firmy snažili zo ziskov počas najbližších niekoľkých rokov splatiť svoje dlhy. Aby to mohli urobiť, obmedzili hlavne výdavky na tovary dlhodobej spotreby a investície. Tiež neboli príliš ochotné požičiavať si peniaze od bánk alebo investorov, pretože tie by v prípade preverovania ich účtovníctva mohli prísť na to, že majú viac záväzkov ako majetku, čo by mohlo poškodiť ich dobré meno alebo dokonca viesť k ich bankrotu. Znižovanie úrokových sadzieb zo strany centrálnej banky v takejto situácii preto nemalo výraznejší efekt – to sa stalo v minulosti v Japonsku a deje sa aj v súčasnosti v USA. Paradoxne sa totiž v čase ekonomickej krízy výraznejšie než ponuka úverov bánk znížil dopyt po nich zo strany firiem.

Takýto vývoj nevyhnutne vedie k deflačnej špirále – v ekonomike klesá dopyt, následne klesajú ceny, klesá HDP a kruh sa opakuje. Koo tento stav nazýva „balance sheet recession“, v preklade bilančná recesia. „V normálnej ekonomike finančníci zoberú peniaze od ľudí, ktorí ich ušetria a požičajú ich ľuďom, čo ich potrebujú. Ak si ľudia požičiavajú príliš veľa, zvýšite úrokové sadzby a nakoniec prídete do štádia, kedy sa ušetrené peniaze rovnajú požičaným peniazom. Ale v bilančnej recesii, keď firmy majú súvahy pod vodou, tak si nechcú požičiavať, pretože by to niekto mohol zistiť. Navyše, ani bankári nechcú požičiavať problémovým firmám“ hovorí Koo.

Kvoli tomu sa enormne zvyšuje miera úspor v ekonomike. Tieto sa však nemenia na investície /lebo nikto si nechce požičiavať/,ale zostávajú zaseknuté v komerčných bankách: „Ak proti odlivu peňazí z hospodárstva do bánk nič nespravíte, výsledkom bude deflačná ekonomika. Dám vám na to príklad. Povedzme, že mesačne zarobím tisíc dolárov, pričom 900 miniem a 100 si usporím. Čo sa ale stane, keď neexistuje nikto, kto by si tých 100 dolárov chcel požičať? Potom sa minie iba 900 dolárov a 100 dolárov zostane v bankovom systéme. Teraz, tých 900 dolárov, ktoré miniem, je vlastne príjmom pre niekoho iného. Ten usporí 10%, teda minie 810 a 90 zostane zaseknuté v bankovom systéme. Ak sa niečo takéto stane, ekonomika padne veľmi, veľmi prudko. Naposledy sa niečo takého stalo počas veľkej hospodárskej krízy v 30-tych rokoch.“ 

To, že aj v USA v súčasnosti prudko klesá dopyt po úveroch dokazuje tento graf: Dopyt po úveroch v USA, dáta založené na prieskume medzi úverovými pracovníkmi bánk

Obrázok 3: Dopyt po úveroch v USA, dáta založené na prieskume medzi úverovými pracovníkmi bánk

Podľa Koo jedinou cestou, ako sa z z takejto špirály vymaniť, resp. sa jej vyhnúť, je zvyšovanie vládnych výdavkov na verejné projekty, ktoré dokážu nahradiť kolabujúci dopyt súkromných firiem, udržiavať HDP a tak zabrániť hlbokej ekonomickej depresii. Štát si na tieto výdavky bude musieť samozrejme požičať a prechodne tak zvýšiť svoj deficit. Ako však ukazuje Japonská skúsenosť, domáce komerčné banky sú v čase bilančnej recesie mimoriadne ochotné nakupovať štátne dlhopisy, a to aj za minimálne úroky, pretože peniaze nemajú komu požičať. Dlh môže vláda neskôr splatiť po obnovení hospodárskeho rastu z vyšších daňových príjmov.

Ak by Japonská vláda v 90-tych rokoch nepodporovala ekonomiku prostredníctvom verejných projektov, ktoré často nebolo ani nemali reálne využitie, Japonská ekonomika by podľa Koo padla podobne ako tá Americká počas veľkej hospodárskej krízy v rokoch 1929 – 1933. Vtedy sa HDP prepadol v priebehu 5 rokov o vyše 40% oproti úrovni z roku 1929 na vrchole bubliny. Vďaka masívnym štátnym projektom sa ale Japoncom podarilo udržať HDP nad úrovňou vrcholu bubliny (nikdy neklesol nižšie) a nezamestnanosť pod úrovňou 5,5%.

 Hoci Japonsko v priebehu  90-tych rokov dosiahlo úroveň štátneho dlhu vo výške 60% HDP, podľa Koo to boli veľmi dobre vynaložené peniaze, pretože pomohli zachrániť ekonomiku pred depresiou a vďaka multiplikačnému efektu spôsobili, že každý yen pustený do ekonomiky cez verejné projekty prispel k zvýšeniu HDP o takmer 7 yenov: „Mnohí ľudia si myslia, že Japonci za tie peniaze postavili mosty a cesty vedúce nikam, a preto ich ekonomika rástla tak pomaly. Asi takýmto štýlom nás zvykne kritizovať americká tlač. Ale všetci títo ľudia predpokladajú, že ekonomika by bez týchto stimulov rástla nulovým tempom. To je ale úplne nereálne, keďže ceny aktív padli tak strmo.“

Držať HDP je dôležité preto, aby firmy mali stabilné príjmy, stabilný cashflow a mohli postupne splácať svoj dlh a opraviť si tak súvahy. Najdôležitejšie pri fiškálnych stimuloch ale je neprerušiť ich hneď ako sa objavia prvé náznaky oživenia, ale ponechať ich dlhšie, aby mal súkromný sektor dostatok času na opravu súvah. Vtedy je totiž politický tlak najväčší. Japonsko túto chybu už pár krát urobilo: „Ak sa stimuly ukončia predčasne, nastane druhý pokles. A ten je vždy viac bolestný než ten prvý, pretože druhý pokles dá ľuďom signál, že nielen monetárna politika nefunguje, ale už ani fiškálna politika nefunguje. A potom budú ľudia extrémne opatrní a defenzívni. To sme v Japonsku zažili tiež. Keď totiž bilančná recesia prišla do Japonska, nemali sme potuchy, že je to niečo úplne iné ako bežná recesia. Tak sme pripravili fiškálny stimul. Ten pomohol, ekonomika začala rásť, tak sme ho ukončili. Ale potom ekonomika opäť padla. Tak sme urobili ďalší. Znova sa zlepšila. Potešili sme sa, že stimul funguje a opäť sme ho ukončili. A ekonomika padla zasa. Takže sme boli päť rokov ako na hojdačke. Ak by sme ale vedeli, že je to takýto typ recesie, nechali by sme stimul pôsobiť celých päť rokov a vývoj by bol hladký a stabilný.“ Podobne dopadla aj snaha Rooseveltovho kabinetu v roku 1937 znížiť vládny deficit potom, ako Americký HDP dosiahol úroveň z roku 1929, ktorá mala za následok prudký pokles ekonomiky. Takže, najväčšou výzvou pre USA podľa Richarda Koo je v súčasnosti to, či vláda dokáže udržať fiškálne stimuly aj potom, ako sa ekonomika začne zotavovať a deficit zväčšovať.  

Podstatnou nevýhodou fiškálnych stimulov však je, že zvyšujú štátny dlh a to spôsobuje znižovanie ratingu krajiny. Napríklad v prípade Japonska agentúry rating jeho dlhopisov znížili až do špekulatívneho pásma, pričom istý čas bol dokonca nižší než rating Botswany. Botswana bola pritom v tom čase príjemcom Japonskej rozvojovej pomoci. Lenže, napriek predpovediam vyšších úrokových mier na Japonské dlhopisy sa Japoncom podarilo vydávať dlhopisy s najnižšími úrokmi v histórii krajiny, pretože ich kupovali domáce banky, ktoré disponovali prebytočnou likviditou. Podľa Koo hrozí v najbližšom čase znižovanie ratingu nielen USA, ale aj niektorým západoeurópskym krajinám.

Ďalším problémom, s ktorým sa americká ekonomika musí vysporiadať, sú chýbajúce úspory. Keďže Americká ekonomika neustále dosahuje vysoký deficit zahraničného obchodu a miera jej úspor v minulých rokoch patrila k najnižším na svete, Američania sa spoliehali hlavne na rast cien ich nehnuteľností, kde bola väčšina ich úspor uložená. Keďže ceny realít stále padajú (a podľa Koo sa ustália až na úrovni z roku 2002), úspory Američanov sa strácajú a oni si ich budú musieť dobudovať. Američania totiž počas realitnej bubliny minuli o 1,5 bilióna dolárov viac než mali (aby dosiahli úroveň úspor 4% z celkového HDP, ktorú Koo považuje za optimálnu).  Preto budú musieť v najbližšej dobe výrazne šetriť, čo zníži dopyt. Tento odhad potvrdzujú dáta z konca roku 2008 a začiatku roka 2009, ktoré hovoria, že miera úspor v Amerike prudko vzrástla a v roku 2009 sa zatiaľ drží niekoľko desatín nad úrovňou 4%.

  Miera úspor v Americkej ekonomike

    Obrázok 4: Miera úspor v Americkej ekonomike

Podľa Richarda Koo potrvá zhruba 5 rokov, kým si Američania dobudujú úspory, ktoré minuli v predchádzajúcich rokoch. „Som si istý, že podobne sa zvyšuje miera úspor aj v Španielsku, Írsku, Kórei či Austrálii“ hovorí Koo. 

Bilančná recesia je podľa Koo bojom na dvoch frontoch – je treba stabilizovať reálne hospodárstvo, ale tiež aj bankový sektor. Ten býva zasiahnutý pádom cien aktív v celej ekonomike najviac. Tu Koo rozlišuje štyri rôzne typy bankových kríz. Tá súčasná zasahuje prakticky všetky banky, pričom záujem o úvery v ekonomike klesá. Preto Koo odporúča kapitálové injekcie do bánk zo strany štátu, ktoré pomôžu bankám prekonať problémy s likviditou a umožnia im poskytovať nové úvery. Tieto injekcie by však nemali byť používané na sanáciu existujúcich strát zo zlých úverov.

 Koo si myslí, že Americké banky budú potrebovať dlhší čas, aby sa z krízy dostali. Podľa odhadov Medzinárodného Menového Fondu budú totiž na úplnú obnovu potrebovať takmer 3 bilióny dolárov. Vo vládnom programe na pomoc bankám je však len niečo vyše 100 miliárd, takže banky si budú musieť pomáhať hlavne z vlastných príjmov. Prostredníctvom udržiavania nízkych úrokových sadzieb zo strany centrálnej banky môžu komerčné banky udržiavať vyššie marže na svojich úveroch a postupne tak vykrývať straty zo zlých úverov. Proces zotavovania ale pravdepodobne potrvá niekoľko rokov.

Celé video s Richardom Koo a grafy k jeho prezentácii nájdete tu.

Diskusia k článku

 

Toto je stará verzia webu bežiaca na Joomle. Nové články a nové nástroje pre investorov nájdete na hlavnej stránke: ako-investovat.sk

Asociácia obchodníkov s cennými papiermi

Anketa

Vráti sa Grécko ku drachme?
 


Finkulačka


Finančná kalkulačka
 Eur/měs
%p.a./rok
let
 Eur

podrobne



Prihlásenie


Súvisiace články