O Číne sa hlavne v poslednom čase zvykne hovoriť ako o krajine budúcnosti, avšak čoraz častejšie sa začína hovoriť aj o problémoch, ktoré druhú najväčšiu ekonomiku sveta trápia. Keďže táto krajina je hlavným motorom svetového ekonomického rastu, pozrieme sa na ňu v nasledujúcej sérii článkov detailnejšie.
Podľa odhadov analytikov HSBC by sa Čína mala do roku 2025 stať najväčšou ekonomikou sveta a predbehnúť tak Spojené štáty americké. Už v súčasnosti je s 1,3 miliardami obyvateľov najľudnatejšou krajinou sveta. Práve vďaka nej sa podarilo svetovú ekonomiku dostať z recesie spôsobenej finančnou krízou a priviesť exportne orientované krajiny ako je Nemecko k opätovnému rastu. Pred krízou bola zase pre európske krajiny ako aj USA zdrojom lacného importu, ktorý znižoval rast cien a umožňoval pomerne vysoký hospodársky rast pri nízkej miere inflácie. Čína však v súčasnosti čelí mnohým rizikám a situácia na jej realitnom trhu začína čoraz viac pripomínať Japonsko z 80. rokov, tesne pred kolapsom veľkej realitnej bubliny. Pozrime sa na túto obrovskú ekonomiku bližšie a posvieťme si na jej slabé miesta.
Čínska ekonomika
Hoci sa Čína stala po troch dekádach silného rastu treťou najväčšou ekonomikou na svete, stále je z hľadiska ukazovateľa HDP na obyvateľa až na 99.mieste. HDP na obyvateľa v Číne v roku 2009 predstavoval zhruba 3700 dolárov na osobu, čo je hodnota, akú dosahujú krajiny tretieho sveta. Pre porovnanie, na Slovensku tento ukazovateľ presiahol 20 000 USD. Tento ukazovateľ je v Číne ako celok nízky, avšak v mnohých regiónoch sa približuje parametrom vyspelých ekonomík (hlavne mestá Hongkong, Šanghai a Peking). Na grafe, ktorý rozdeľuje čínske provincie podľa HDP na hlavu vidíme ostrý kontrast medzi bohatými prímorskými provinciami na juhu a na východe krajiny a chudobnými nerozvinutými provinciami v strednej a západnej časti krajiny.
Graf 1: HDP na hlavu pre jednotlivé provincie. Nápisy ukazujú, ku ktorej krajine má daná provincia z hľadiska tohto ukazovateľa najbližšie. Väčšina provincií je na úrovni rozvojových krajín.
Ďalší kontrast existuje medzi životnou úrovňou v mestách a na vidieku – príjmy v mestách sú v priemere trojnásobne vyššie než na dedinách, a to prakticky vo všetkých provinciách. V mestách v súčasnosti žije asi 47% čínskej populácie, a teda asi 600 miliónov ľudí. Kvôli vysokým rozdielom medzi mestami a dedinami Čína vydáva väčšinu ekonomických štatistík dvojmo – zvlášť pre mestskú populáciu a zvlášť pre vidiek. Stále sa zvyšujúce sociálne rozdiely sa čínskej vláde nepáčia, a preto sa rozhodla podporovať urbanizáciu – presun veľkého množstva obyvateľov z vidieka do miest. Podľa niektorých predpovedí by o 15 rokov mohlo žiť v mestách až 70% Číňanov, čo by znamenalo presun zhruba 300 miliónov ľudí z vidieka do miest.
Graf disponibilného príjmu domácností v Číne pre jednotlivé provincie. Vidíme, že najvyšší je príjem v Šanghaji a Pekingu, pričom prakticky vo všetkých provinciách platí, že príjmy v mestách (červená) sú výrazne vyššie než príjmy na dedinách (šedá).
Administratívne usporiadanie
Čína je stále socialistickou republikou pod vedením komunistickej strany, pričom však v určitej obmedzenej miere povoľuje aj súkromné podnikanie. Spravovanie tak veľkého celku akým Čína je si vyžaduje prepracovaný systém regionálnej samosprávy. Čína sa delí na pevninskú Čínu (Mainland China) a dva špeciálne administratívne regióny, ktorými sú Hong Kong a Macau. Hong Kong slúži ako centrum biznisu a financií, zatiaľ čo Macau je centrom turizmu. Špeciálne regióny majú podstatne liberálnejšie zákony a pravidlá než pevninská Čína a to nielen v oblasti obchodu.
Samospráva v pevninskej Číne má 5 rôznych úrovní. Najvyšším regionálnym celkom je provincia, ktorých je spolu 22. Na jej čele stojí stranícky sekretár a rozhoduje o strategických veciach v rámci provincie ako alokácia priemyslu, riadenie veľkých štátnych podnikov (SOE) a podobne. Najväčšie čínske mestá ako Peking alebo Šanghai, majú štatút samostatnej provincie. Na provinčnej úrovni je aj 5 autonómych regiónov ako sú Vnútorné Mongolsko alebo Tibet. Ďalšími článkami hierarchie sú prefektúry (spolu 277), okresné mestá (vyše 2000) a potom malé mestá (vyše 4 000) a nakoniec dediny (vyše milióna). Hoci sú kritériá pre zaradenie založené hlavne na veľkosti, sú rádovo oveľa vyššie než u nás. Tak napríklad, obec so 40 000 obyvateľmi sa v Číne považuje stále za dedinu. Nečudo, veď v Číne je aktuálne 177 miest, ktoré majú viac ako 3 milióny obyvateľov, 93 je väčších než 5 miliónov a 8 má viac než 10 miliónov obyvateľov. Pre porovnanie, v USA je jediným mestom nad 5 miliónov obyvateľov New York.
Administratívne členenie čínskej samosprávy.
Hong Kong – finančné srdce Číny
Osobitnú kapitolu tvorí špeciálny administratívny región Hong Kong. Jedná sa o najrozvinutejšiu časť Číny, ktorá sa pod jej správu dostala v roku 1997. Predtým ju mala 100 rokov v prenájme Veľká Británia, ktorá v nej vybudovala kapitalizmus západného typu vrátane rozvinutého finančného trhu. Práve Hong Kong je mestom, kde sa „stretáva východ zo západom“. Čínska vláda si totiž uvedomuje potrebu riadiť Hong Kong inak ako zvyšok Číny, a tak zachovala tamojšie liberálne zákony podporujúce rozvoj biznisu a prílev zahraničných investícií. To ilustruje aj to, že si Hong Kong mohol ponechať svoju vlastnú menu, voľne konvertibilný hongkongský dolár. Hong Kong sa tak stal najvýznamnejším finančným centrom celej Číny a primárnym cieľom zahraničných investorov.
Štruktúra samosprávy – decentralizácia a silní provinční úradníci
Hoci bola Čína po nástupe socializmu silne centralizovaná, v roku 1979 nastúpila cestu decentralizácie a presunu stále viac kompetencií na provincie a nižšie články samosprávy. Dôsledkom je, že v súčasnosti sa väčšina kľúčových záležitostí rozhoduje na týchto nižších úrovniach. Záujmy a iniciatívy centrálnej vlády pritom často narazia na odpor lokálnych straníckych špičiek, ktorí sú schopní sabotovať ich plnenie. Tak to bolo napríklad s pripravovanou daňou z nehnuteľností, ktorej zavedenie Peking ohlásil v apríli. Odvtedy prešlo vyše pol roka, ale ani jedna provincia túto daň zatiaľ nezaviedla, zrejme kvôli obavám z toho, že daň by spôsobila spomalenie výstavby, čo by viedlo k spomaleniu ekonomického rastu v provincii, a tiež kvôli negatívnym možným dopadom na rozpočet samospráv (podstatná časť príjmov samospráv hlavne vo veľkých mestách je tvorená príjmami z predaja pôdy, ktoré so zvyšujúcimi sa cenami nehnuteľností rastú a naopak). Podobná situácia je medzi provinciami a nižšími článkami samosprávy.
Kľúčom k pochopeniu čínskeho rastu v posledných rokoch je okrem iného hlavne pochopenie vzťahov v rámci štátnej správy. V Číne sú totiž politici povyšovaní a menovaní nie podľa výsledkov volieb, ale podľa toho, či dokázali prekonať svojich kolegov v iných mestách. Jedným z hlavných kritérií ich hodnotenia je pritom rast HDP v im zverenom meste/provincii. Preto sa títo politici bránia realizácii akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli mať za následok čo i len dočasné spomalenie rastu HDP v ich regióne.
Okresné mestá – motor rastu
V posledných rokoch boli motorom rastu Čínskej ekonomiky hlavne okresné mestá. Tie sú pod vedením relatívne mladých a veľmi ambicióznych politikov, ktorí majú ambície dostať sa do vyššej politiky. Problémom však je, že na tejto úrovni majú pomerne obmedzené právomoci. Napríklad, vo väčšine prípadov nemajú vplyv na riadenie ekonomickej politiky a to, aké odvetvie bude stanovené ako prioritné pre ich región. Podobne, nemajú možnosť ovplyvňovať veľké infraštruktúrne projekty či činnosť veľkých štátnych podnikov (SOE), ktoré v ich meste pôsobia. Jediným spôsobom ako zvýšiť rast HDP je pre nich teda zamerať sa na spoluprácu so súkromným kapitálom, či už prilákaním nových investorov alebo vytvorením spoločného podniku. To je hlavným dôvodom, prečo sa Čína v poslednom období začala orientovať na spoluprácu so zahraničným kapitálom.
Bankový systém
Čínsky bankový systém je stále pevne v rukách štátu napriek tomu, že banky získali určitú autonómiu vo svojom rozhodovaní. Centrálnou bankou je People's Bank of China, ktorá zodpovedá za monetárnu politiku a tiež za dohľad nad finančným trhom. PBOC každoročne stanovuje plánovaný objem úverov, ktorý má byť bankami poskytnutý subjektom v ekonomike. Ostatné banky sú rozdelené do troch kategórií. Prvou kategóriou je takzvaná „veľká štvorka“, ktorú tvoria Bank of China (BOC), China Construction Bank (CCB), Agricultural Bank of China (ABC) a Industrial and Commercial Bank of China (ICBC). Akcie všetkých týchto bánk sú obchodované na burze. Tieto banky zabezpečujú obchodovanie na forexe a tiež realizujú veľké infraštruktúrne projekty. Práve v najväčších bankách je najvyššia delikvencia úverov a tu sa hromadí väčšina problémových aktív v ekonomike. Keď v roku 2002 presiahla miera delikvenčných úverov 20% celkových aktív týchto bánk, musel štát pristúpiť k ich ozdraveniu a následne podiely v nich predal investorom prostredníctvom burzy. Napriek tomu počet delikvenčných pôžičiek v nich zostáva pomerne vysoký.
Okrem toho v Číne pôsobí aj množstvo menších bánk, ktoré sa rozdeľujú do dvoch kategórií (Tier 2 a Tier 3). V Číne tiež pôsobí aj niekoľko pobočiek zahraničných bánk hlavne z Kórei a Japonska, ktorých aktivity sú však v pevninskej Číne obmedzené a prísne regulované a ich podiel na trhu nie je veľký.
Čína ako hlavný veriteľ USA
Čína bola po dlhé roky najväčším veriteľom USA, pričom veľkú časť svojich aktív stále drží vo vládnych pokladničných poukážkach. Koncom minulého roka ju na tomto poste síce vystriedal Federálny Rezervný Systém, avšak Čína stále zostáva najvýznamnejším zahraničným veriteľom USA. Čína si vďaka svojej orientácii na export dokázala vybudovať za posledné roky obrovské devízové rezervy, z ktorých väčšinu drží v dolároch. Ich veľkosť aktuálne dosahuje 2648 miliárd dolárov, pričom vyše 900 miliárd drží v krátkodobých pokladničných poukážkach americkej vlády. Čínske menové rezervy predstavujú až 30% celkových svetových rezerv.
A tieto gigantické rezervy robia z Číny významného hráča na svetových finančných trhoch a osobitne na forexe. O použití a alokácii rezerv rozhoduje centrálna banka, People’s Bank of China, ktorá tiež stanovuje úrokové sadzby a reguluje finančný sektor v Číne.
Práve Čína je krajinou, ktorá môže najviac stratiť kvantitatívnym uvoľňovaním FED-u a prípadným poklesom hodnoty dolára. To kritizovali aj vedúci Čínski predstavitelia. Okrem toho, Čínski predstavitelia varujú pred tým, že ďalšie kvantitatívne uvoľňovanie bude prispievať k rastu bublín v ázijských ekonomikách vrátane Číny, pretože je zdrojom lacnej likvidity, ktorá potrebuje byť niekde umiestnená, a tým miestom bývajú často emerging markets, vrátane Číny.
Pritom USA je do veľkej miery závislé od ochoty Číny požičiavať americkej vláde prostredníctvom pokladničných poukážok. Hoci by sa Čína rada zbavila svojich dolárových aktív, čo v obmedzenej miere robila hlavne nákupmi zlata a komodít na trhu, je veľkosť jej menových rezerv tak veľká, že jej vystúpenie z dolárových pozícií by spôsobilo pád trhu a zrejme aj finančný kolaps USA. Tieto dve krajiny sú však ekonomicky tak výrazne prepojené, že pád jednej by strhol so sebou aj druhú, a tak Čína svoje rezervy musí z veľkej časti ponechať v USA a sústrediť sa na pomalú transformáciu ekonomiky smerom k vlastnej spotrebe. Veľké dolárové rezervy v USA sú okrem možného spomalenia exportu ďalším dôvodom, prečo sa Čína tak vytrvalo bráni nechať juan posilniť, pretože by v tom prípade dosiahla na dolárových aktívach výrazné straty. Podľa parity kúpnej sily by pritom mal byť juan o 45% silnejší než je jeho súčasný kurz. Plánované 5% posilnenie počas tohto roka je tak len diplomatickým gestom, ktoré by nemalo mať na ekonomiku výraznejší vplyv.
Súvisiace články:
Čínske akcie a ich obchodovanie
Share
