Väčšina analytikov sa vo svojich výhľadoch pre tento rok zhoduje v tom, že európska ekonomika bude zrejme rásť pomalšie, prípadne by sa mohla dostať i do miernej recesie. Ako dôvody sa zvyknú uvádzať hlavne pokračujúca dlhová kríza štátov Eurozóny, ktorej riešenie je stále v nedohľadne, či hroziace ekonomické spomaľovanie krajín BRICs – hlavne Číny, ktoré sú v súčasnosti hlavným motorom svetového ekonomického rastu. Dnes sa však pozrieme na faktor, ktorý býva vo väčšine analýz rozoberaný iba okrajovo, avšak podľa mňa má potenciál rovnako, ak nie ešte výraznejšie, ovplyvniť vývoj európskej ekonomiky.
Pravidlá smernice Basel III boli pomerne rýchlo pripravené ako odpoveď na prvú vlnu finančnej krízy z rokov 2008 – 2009. Ich hlavným obsahom je regulácia kapitálovej primeranosti banky, t.j. určenie, koľko minimálne musí mať banka vlastného kapitálu, aby mohla vlastniť určené aktíva. Basel III oproti Basel II nielenže sprísňuje požiadavky na vlastný kapitál (čo na jednej strane robí banku stabilnejšou, na druhej strane však znižuje jej ziskovosť), ale zavádza aj rôzne ďalšie obmedzenia, napríklad obmedzenie pákového efektu, nutnosť zaistiť si minimálnu hladinu krátkodobej likvidity a podobne.
Hlavnou témou, ktorá však medzi bankami v súčasnosti rezonuje, je zvýšenie požiadaviek na vlastný kapitál. Tier 1 equity ratio bude musieť byť minimálne 9% (predtým 7 %). Pôvodný harmonogram pritom počítal s postupným zavádzaním tohto pravidla až od roku 2015, aby banky mali dostatočný priestor na prípravu. V súvislosti s negatívnym vývojom na trhu spojeným s dlhovou krízou však EBA minulý rok pristúpila k zmene tohto harmonogramu, pričom podľa nového plánu musia banky dosiahnuť hranicu 9 % core tier 1 už výrazne skôr, a síce v polovici roka 2012 - resp. najneskôr 1.1.2013. Tento harmonogram sa týka vyše 100 najväčších európskych bankových skupín a ich dcér – zvyšné banky sa budú riadiť podľa pôvodného harmonogramu určeného Basel III.
Táto na prvý pohľad jemná zmena však môže mať veľké následky pre celé ekonomické prostredie v eurozóne. Keďže trh v EU je veľmi koncentrovaný a dominuje mu niekoľko väčších hráčov, prejaví sa snaha o prispôsobenie regulácii na celej ekonomike. Vyššie požiadavky na vlastný kapitál totiž znižujú množstvo úverov, ktoré by banky mohli poskytnúť ekonomickým subjektom.
A teraz sa poďme pozrieť, akým spôsobom sa banky môžu novej regulácii prispôsobiť.
Koeficient kapitálovej primeranosti sa počíta ako objem vlastného kapitálu banky (equity + retained earnings) vydelený súčtom aktív podľa ich rizikových váh (risk-weighted assets, RWA). A práve rizikové váhy sú kľúčom k tomu, akým spôsobom budú banky na reguláciu reagovať. Rôzne aktíva majú z hľadiska regulátorov rôznu rizikovosť – napríklad medzibankové pôžičky majú koeficient rizkovej váhy 0,2, čo znamená, že je ich nutné kryť iba 0,2 * 9% = 1,8 % vlasného kapitálu z ich menovitej hodnoty. Úvery pre fyzické osoby či firmy majú koeficient 1, čiže sa kryjú štandardnými 9 % z ich hodnoty istiny. Veľká zmena však prichádza pri špekulatívnych investíciách – ktoré budú pre banky silno nevýhodné. Napríklad investície banky do hedge fondov budú mať koeficient 4, čiže budú musieť byť kryté až 36 % vlastného kapitálu. Týmito opatreniami chceli regulátori obmedziť špekuláciu zo strany bánk. Naproti tomu však dlhopisy štátov bez ohľadu na ich rating zostávajú s rizikovou váhou 0.
Podľa výsledkov posledných stress testov vykonaných EBA bankám stále chýba cca. 114 miliárd eur vo vlastnom kapitále, pričom väčšina z toho je potrebná v Grécku, Španielsku, Portugalsku a Taliansku. Kapitál však chýba aj Nemcom a Rakušanom. Banky majú teda tento rok v princípe 2 možnosti, ako vyhovieť týmto regulatórnym požiadavkám.
Ťažšou cestou je navýšenie vlastného kapitálu. To sa dá docieliť buď prostredníctvom novej emisie akcií na trhu (viď Unicredit, ktorý dokázal upísať akcie len za cenu o 66 % nižšiu než bola trhová) alebo prostredníctvom priamej pomoci od štátu (napr. Dexia). Takéto riešenie je však pre väčšinu dotknutých bánk krajne nevýhodné, keďže ocenenia na trhu sú dnes pomerne nízke. Podobnou alternatívou, ktorá však v 99 % prípadov nebude stačiť, je pozastavenie výplaty dividend a reinvestícia zisku do spoločnosti.
Preto sa drvivá väčšina bánk rozhodne pre druhú cestu – znižovanie objemu aktív. Toto môže mať podobu buď plošného znižovania („každá divízia v banke zníži RWA o 10 %) alebo premysleného zmenšenia či odpredaja niektorých „non-core“ divízií.
V praxi to bude znamenať asi toľko, že všetky banky si nechajú iba najziskovejšie a najbezpečnejšie oblasti svojho podnikania. Vďaka tomu môžeme vidieť výpredaje v niektorých segmentoch trhu, ktoré budú likvidáciou špekulatívnych, resp. investičných pozícií bankových kníh. Taktiež hlavne menšie banky sa zrejme čiastočne zrieknu obchodovania na trhu s cennými papiermi. Obchodovanie na vlastný účet bude skôr výnimkou než pravidlom, keďže je Basel III silno penalizované.
Najvýraznejší dopad však bude mať reforma zrejme na úverovanie reálnej ekonomiky, t.j. v prvom rade podnikov. Každá banka si totiž zrejme zadefinuje, ktoré segmenty sú pre ňu kľúčové, a z ktorých radšej vystúpi – tie ďalej nebude úverovať. Je možné, že niektoré banky pristúpia k triedeniu firiem od klienta ku klientovi s tým, že nové úvery budú poskytovať iba minimálne a keď, tak za podmienok vysoko lukratívnych pre banku. Pravdepodobné je škrtanie úverových liniek, ktoré rovnako konzumujú kapitál. Pokiaľ firmy nebudú mať financovanie, nebudú môcť investovať, čo sa v konečnom dôsledku negatívne prejaví na HDP.
Čo to všetko môže znamenať pre ekonomiku? Hlavným dôsledkom bude zrejme pokles objemu úverov v ekonomike a s ním súvisiaci deleveraging. Financovanie sa pre podniky stane drahším a získať ho bude obtiažne, vďaka čomu podniky radšej odložia svoje investície na nasledujúce roky. Toto správanie firiem sa obratom odrazí v poklese tempa rastu hrubého domáceho produktu a zrejme povedie aj k rastu nezamestnanosti. Pokiaľ zostane termín určený EBA v platnosti tak ako je teraz, je možné, že tento rok v Európe uvidíme podobný „credit crunch“, ako bol v rokoch 2007 -2008 v Amerike. Takáto situácia by akciám rozhodne nepriala a zrejme by znamenala návrat recesie do Západnej Európy a zrejme aj k nám.
Pravidlá smernice Basel III boli pomerne rýchlo pripravené ako odpoveď na prvú vlnu finančnej krízy z rokov 2008 – 2009. Ich hlavným obsahom je regulácia kapitálovej primeranosti banky, t.j. určenie, koľko minimálne musí mať banka vlastného kapitálu, aby mohla vlastniť určené aktíva. Basel III oproti Basel II nielenže sprísňuje požiadavky na vlastný kapitál (čo na jednej strane robí banku stabilnejšou, na druhej strane však znižuje jej ziskovosť), ale zavádza aj rôzne ďalšie obmedzenia, napríklad obmedzenie pákového efektu, nutnosť zaistiť si minimálnu hladinu krátkodobej likvidity a podobne.
Hlavnou témou, ktorá však medzi bankami v súčasnosti rezonuje, je zvýšenie požiadaviek na vlastný kapitál. Tier 1 equity ratio bude musieť byť minimálne 9% (predtým 7 %). Pôvodný harmonogram pritom počítal s postupným zavádzaním tohto pravidla až od roku 2015, aby banky mali dostatočný priestor na prípravu. V súvislosti s negatívnym vývojom na trhu spojeným s dlhovou krízou však EBA minulý rok pristúpila k zmene tohto harmonogramu, pričom podľa nového plánu musia banky dosiahnuť hranicu 9 % core tier 1 už výrazne skôr, a síce v polovici roka 2012 - resp. najneskôr 1.1.2013. Tento harmonogram sa týka vyše 100 najväčších európskych bankových skupín a ich dcér – zvyšné banky sa budú riadiť podľa pôvodného harmonogramu určeného Basel III.
Táto na prvý pohľad jemná zmena však môže mať veľké následky pre celé ekonomické prostredie v eurozóne. Keďže trh v EU je veľmi koncentrovaný a dominuje mu niekoľko väčších hráčov, prejaví sa snaha o prispôsobenie regulácii na celej ekonomike. Vyššie požiadavky na vlastný kapitál totiž znižujú množstvo úverov, ktoré by banky mohli poskytnúť ekonomickým subjektom.
A teraz sa poďme pozrieť, akým spôsobom sa banky môžu novej regulácii prispôsobiť.
Koeficient kapitálovej primeranosti sa počíta ako objem vlastného kapitálu banky (equity + retained earnings) vydelený súčtom aktív podľa ich rizikových váh (risk-weighted assets, RWA). A práve rizikové váhy sú kľúčom k tomu, akým spôsobom budú banky na reguláciu reagovať. Rôzne aktíva majú z hľadiska regulátorov rôznu rizikovosť – napríklad medzibankové pôžičky majú koeficient rizkovej váhy 0,2, čo znamená, že je ich nutné kryť iba 0,2 * 9% = 1,8 % vlasného kapitálu z ich menovitej hodnoty. Úvery pre fyzické osoby či firmy majú koeficient 1, čiže sa kryjú štandardnými 9 % z ich hodnoty istiny. Veľká zmena však prichádza pri špekulatívnych investíciách – ktoré budú pre banky silno nevýhodné. Napríklad investície banky do hedge fondov budú mať koeficient 4, čiže budú musieť byť kryté až 36 % vlastného kapitálu. Týmito opatreniami chceli regulátori obmedziť špekuláciu zo strany bánk. Naproti tomu však dlhopisy štátov bez ohľadu na ich rating zostávajú s rizikovou váhou 0.
Podľa výsledkov posledných stress testov vykonaných EBA bankám stále chýba cca. 114 miliárd eur vo vlastnom kapitále, pričom väčšina z toho je potrebná v Grécku, Španielsku, Portugalsku a Taliansku. Kapitál však chýba aj Nemcom a Rakušanom. Banky majú teda tento rok v princípe 2 možnosti, ako vyhovieť týmto regulatórnym požiadavkám.
Ťažšou cestou je navýšenie vlastného kapitálu. To sa dá docieliť buď prostredníctvom novej emisie akcií na trhu (viď Unicredit, ktorý dokázal upísať akcie len za cenu o 66 % nižšiu než bola trhová) alebo prostredníctvom priamej pomoci od štátu (napr. Dexia). Takéto riešenie je však pre väčšinu dotknutých bánk krajne nevýhodné, keďže ocenenia na trhu sú dnes pomerne nízke. Podobnou alternatívou, ktorá však v 99 % prípadov nebude stačiť, je pozastavenie výplaty dividend a reinvestícia zisku do spoločnosti.
Preto sa drvivá väčšina bánk rozhodne pre druhú cestu – znižovanie objemu aktív. Toto môže mať podobu buď plošného znižovania („každá divízia v banke zníži RWA o 10 %) alebo premysleného zmenšenia či odpredaja niektorých „non-core“ divízií.
V praxi to bude znamenať asi toľko, že všetky banky si nechajú iba najziskovejšie a najbezpečnejšie oblasti svojho podnikania. Vďaka tomu môžeme vidieť výpredaje v niektorých segmentoch trhu, ktoré budú likvidáciou špekulatívnych, resp. investičných pozícií bankových kníh. Taktiež hlavne menšie banky sa zrejme čiastočne zrieknu obchodovania na trhu s cennými papiermi. Obchodovanie na vlastný účet bude skôr výnimkou než pravidlom, keďže je Basel III silno penalizované.
Najvýraznejší dopad však bude mať reforma zrejme na úverovanie reálnej ekonomiky, t.j. v prvom rade podnikov. Každá banka si totiž zrejme zadefinuje, ktoré segmenty sú pre ňu kľúčové, a z ktorých radšej vystúpi – tie ďalej nebude úverovať. Je možné, že niektoré banky pristúpia k triedeniu firiem od klienta ku klientovi s tým, že nové úvery budú poskytovať iba minimálne a keď, tak za podmienok vysoko lukratívnych pre banku. Pravdepodobné je škrtanie úverových liniek, ktoré rovnako konzumujú kapitál. Pokiaľ firmy nebudú mať financovanie, nebudú môcť investovať, čo sa v konečnom dôsledku negatívne prejaví na HDP.
Čo to všetko môže znamenať pre ekonomiku? Hlavným dôsledkom bude zrejme pokles objemu úverov v ekonomike a s ním súvisiaci deleveraging. Financovanie sa pre podniky stane drahším a získať ho bude obtiažne, vďaka čomu podniky radšej odložia svoje investície na nasledujúce roky. Toto správanie firiem sa obratom odrazí v poklese tempa rastu hrubého domáceho produktu a zrejme povedie aj k rastu nezamestnanosti. Pokiaľ zostane termín určený EBA v platnosti tak ako je teraz, je možné, že tento rok v Európe uvidíme podobný „credit crunch“, ako bol v rokoch 2007 -2008 v Amerike. Takáto situácia by akciám rozhodne nepriala a zrejme by znamenala návrat recesie do Západnej Európy a zrejme aj k nám.
Share
