Hrozi inflace?

[JUGGLER]

Som presunul diskusiu odklonenú od témy do vlákna Socializmus (ČSSR 1948-1989).

[MiBi]

Dobry clanok od V.Balaza:

Inflácia, ktorá sa pravdepodobne dostane na tri percentá, už naozaj nebude vyskakovať v hlavných správach. V tejto situácii asi nemá zmysel uvažovať o ďalšom zvyšovaní úrokov.

Koniec roka prináša aj dobré správy. Tou hlavnou je, že spotrebiteľské ceny síce ešte rastú, ale už zďaleka nie tak prudko ako pred rokom. V USA aj v eurozóne už inflácia klesla na tri percentá. Čo je veľmi blízko magickému inflačnému cieľu centrálnych bánk na úrovni dvoch percent. Znamená to, že inflácia je minulosťou a prestanú sa zvyšovať úrokové sadzby? Alebo sa dokonca už čoskoro začnú znižovať? Šéfovia americkej aj európskej centrálnej banky sú v súvislosti s inflačnými trendmi a úrokovými mierami veľmi opatrní. Nástup inflácie očividne prepásli. Teraz zas nechcú urobiť opačnú chybu a unáhliť sa so znižovaním úrokov.

Dva smery
Na ďalší postup voči inflácii majú ekonómovia rôzne názory. Centrálne banky a mnohí emeritní (prevažne pravicoví) ekonómovia (napríklad Lawrence Summers) patria do tímu „inflačných pesimistov“. Tvrdia, že vysokú infláciu odštartovala príliš štedrá štátna pomoc pre podniky a obyvateľov v USA. Uznávajú vplyv vojny na Ukrajine na rast cien energií a potravín. Zdôrazňujú však význam inflačných očakávaní a rastu miezd pre dlhodobo zvýšený rast cien. Tvrdia, že proti inflácii hnanej rastom miezd a inflačnými očakávaniami sa dá bojovať len dlhodobo vysokými úrokmi. Aj za cenu zastavenia ekonomického rastu a vysokej miery nezamestnanosti. Inflační pesimisti patria do školy tradičnej matematickej ekonómie. Odvolávajú sa na učebnicové ikony a nositeľov Nobelovej ceny typu Miltona Friedmana a Paula Samuelsona. Veria, že matematické modely dokážu vypočítať rovnovážny stav medzi peňažnou zásobou, rastom ekonomiky, výškou nezamestnanosti a rastom cien. Modely odporúčajú vysoké úrokové miery.

Druhá skupina (prevažne ľavicových) ekonómov má, samozrejme, takisto svojich nositeľov Nobelovej ceny (Josepha Stiglitza a Paula Krugmana). Hlási sa do tzv. „tímu dočasnej inflácie“. Jej členovia argumentujú, že inflácia bola spôsobená najmä výpadkami na strane ponuky. Pandémia narušila globálne dodávateľské siete. Napríklad pre chýbajúce čipy vyrábané v Ázii sa zastavili montážne linky v automobilkách. Kto chcel auto, musel si priplatiť. Ešte väčším úderom bol rusko-ukrajinský konflikt. Najprv sa premietol do vysokých cien ropy a plynu a neskôr aj potravín. Energie a potraviny tvoria podstatnú časť spotrebného koša domácností. Zdraženie týchto položiek zákonite vytlačilo celkovú cenovú hladinu smerom nahor. Veľmi podobný mechanizmus vojenských konfliktov a ropných šokov odštartoval obdobie vysokej inflácie v 70. rokoch.

„Tím dočasnej inflácie“ tvrdí, že poruchy v dodávkach ropy či automobilov sú len prechodné a žiadne dvíhanie úrokových sadzieb ich nevyrieši. Len čo sa obnoví ponuka tovarov, inflácia klesne aj sama. Nie vďaka, ale napriek snahe centrálnych bánk, ktoré dvíhaním úrokov len zbytočne priškrcujú ekonomiku. Členovia tímu škodoradostne poukazujú na konflikt záujmov u inflačných pesimistov. Mnohí z nich sedia v správnych a dozorných radách veľkých bánk. Bankám sa, prirodzene, darí lepšie v prostredí vyšších úrokov. „Tím dočasnej inflácie“ sa takisto pýta, prečo všetky tie úžasné matematické modely nedokázali predpovedať ani veľkú krízu v roku 2007, ani inflačný výbuch v rokoch 2021 a 2022? Na to sa ťažko odpovedá, lebo reálny ekonomický život je omnoho bohatší než ten najlepší matematický model.

Nie extrém, ale normál
USA aj Európa naposledy zažili vysokú infláciu pred 40 rokmi. Väčšina dnešnej populácie si ju nemôže pamätať. Niet divu, že hlas „inflačných pesimistov“ o inflačnej hrozbe a potrebe vysokých úrokov zarezonoval nielen v odborných kruhoch, ale aj v širšej verejnosti. Prvotný šok z vysokej inflácie už pominul. O inflácii a úrokoch môžeme rozmýšľať s chladnou hlavou. Je naozaj potrebné úroky ešte zvyšovať? Nie sú vedľajšie účinky vysokých úrokov horšie ako samotná inflácia? A nie je už čas úroky zas znížiť?

Každý príbeh má svoj čas a miesto. Ekonomika USA prestála pandémiu i infláciu pozoruhodne dobre. Ekonomický rast je slušný a miera nezamestnanosti sa blíži k historickým minimám. Trh práce je veľmi tesný a zamestnávatelia neváhajú dvíhať mzdy. Tie už rastú rýchlejšie ako inflácia. Ďalej dvíhať úrokovú mieru už nemá zmysel. No na argumentoch o inflácii hnanej rastom miezd niečo je. Asi bude múdre ponechať úrokovú mieru na súčasnej úrovni a postupne ju o jedno percento znížiť. Treba si uvedomiť, že úroková miera na úrovni 4 až 5 percent nie je extrém, ale normál zodpovedajúci dlhodobému priemeru. Nulové úroky v minulosti mimochodom nevyvolali inflačné tlaky v spotrebiteľských cenách, no zato deformovali ceny akcií a nehnuteľností. Návrat k úrokovému normálu sa javí ako správny krok aj pre investorov do akcií a dlhopisov.

Liek by nemal byť horší než choroba
Ekonomika eurozóny pripomína chronického pacienta. Podľa jesennej prognózy Európskej komisie narastie ekonomika tento rok o 0,6 percenta, a ak všetko dobre pôjde, o 1,2 percenta v budúcom roku. Nezamestnanosť by sa mala držať medzi šiestimi a siedmimi percentami. Čo je však horšie, na rozdiel od USA sa Európa nachádza v omnoho komplikovanejšom a neistejšom ekonomickom a politickom prostredí. Nik nevie, ako sa vyvinú konflikty na Ukrajine a Blízkom východe a aké nové výzvy prinesie rastúca migrácia a klimatická kríza. Inflácia, ktorá sa pravdepodobne dostane na tri percentá, už naozaj nebude vyskakovať v hlavných správach. V tejto situácii asi nemá zmysel uvažovať o ďalšom zvyšovaní úrokov. Liek by nemal byť horší než choroba. Možno si treba vypočuť aj argumenty „tímu dočasnej inflácie“ a pouvažovať o miernom znížení úrokov na povzbudenie chudorľavej európskej ekonomiky.