A čo tak to zobrať pragmaticky?
Keď zmenu schváli 90 poslancov, pričom ľuďmi zvolená vláda má 78, tak je to asi dôležité.
Aj ked pre mňa nie , a nesledoval som to, tak aspoň vidím, že funguje demokracia.
Túto bývalú LGBTI aktivistku rád čítam. A verím, že má pravdu:
Prečo sa nesmejem z progresívnych sĺz.
Schválili dobrú zmenu ústavy, no ja sa neteším.
Komentáre. Dana Vitálošová. Redaktorka
https://marker.sk/clanky/432/preco-sa-n ... ivnych-slz
Nástrahy transgenderizmu sú mojou hlavnou témou.
Približne od roku 2020 bijem na poplach a hovorím o nebezpečenstve myšlienky, že pohlavie sa dá zmeniť.
Varujem pred hrozbami, ktoré z toho vyplývajú pre deti, pre dospelých, pre celú spoločnosť.
Bola som teda príjemne prekvapená, keď v piatok ráno parlament schválil zakotvenie existencie dvoch biologicky určených pohlaví v ústave.
A k tomu aj zákaz náhradného materstva a ďalšie chvályhodné záležitosti.
Z toho, čo nasledovalo, mi však ostala v ústach nepríjemná pachuť.
Keď som si otvorila sociálne siete dvoch poslancov Hnutia Slovensko Rastislava Krátkeho a Mareka Krajčího, ktorých hlasy za novelu ústavy všetkých prekvapili, zamrazilo ma.
Najmä pod ostatným statusom známejšieho z dvojice, ktorým je bývalý minister zdravotníctva Krajčí, stále pribúdajú komentáre.
Asi nikoho z čitateľov nešokuje, že nie sú práve láskavé. No zarazila ma ich agresívnosť.
Okrem zrady a vlastizrady sa tu skloňuje slovo „kolaborácia“, pribúdajú vulgárne a dehumanizujúce nadávky a nejedno želanie, aby poslanec zomrel násilnou a bolestivou smrťou.
O intenzite vlny emócií v antiFico tábore po prekvapivom schválení novely Ústavy svedčí aj fakt, že vulgárne a smrť prajúce komentáre ľudia Krajčímu neváhali nechať pod príspevkom o deťoch v Ugande.
Nikto, kto vulgárne nadáva a želá smrť pod výzvou na pomoc africkým deťom, nevyzerá ako dobrý alebo slušný človek.
Dalo by sa na tom pousmiať, no kútiky úsť mi dnes rýchlo padajú nadol. Nielen pre počasie.
Ide totiž o ukážku vášní vybičovaných do takej miery, že ich nositelia prestávajú vnímať kontext a strácajú zábrany.
Zábrany padali aj pred rokom a pol, keď antiFico tábor prehral inú bitku.
Pred prezidentskými voľbami sa v progresívnom tábore skloňovali známe témy.
Hralo sa vraj opäť o podobu Slovenska, o demokraciu, o geopolitiku.
A keď Peter Pellegrini vyhral, psychológovia verejne hovorili o objímaní psov a užívaní liekov na nervy.
Iní ľudia zasa hrozili emigráciou.
Teraz progresívny a antiFico tábor opäť „plače“.
Ako príklad stojí za to spomenúť vyjadrenie šéfa košickej dúhovej neziskovky Saplinq.
Róbert Furiel po schválení zmeny ústavy napísal:
„Som vyčerpaný, som nahnevaný, som zranený. Nevidím cez slzy na klávesnicu. (…)
Potrebujeme si oddýchnuť, potrebujeme načerpať sily, spracovať naše emócie.“
Keď sa v roku 2024 písalo o užívaní Lexaurinu, smiali sme sa.
No atmosféra nakoniec vyústila do toho, že dôchodca z Handlovej vzal život premiéra takpovediac do vlastných rúk.
Práve v piatok sa Juraj Cintula opäť postavil pred súd.
Prokurátorka tu prehrávala nahrávky jeho telefonátov manželke z väzby.
Cintula v nich hovoril o tom, že „Fico robí zle“, má agresívnu rétoriku a podobá sa na Vladimíra Mečiara.
Povedal tiež „ak niekto strieľa na premiéra, tak preto, že nerobí dobre politiku“.
Tieto nahrávky obžalovaný na súde okomentoval slovami „Všetci sme pokrytci a všetci sa bojíme viac, ako je treba“.
Myslel tým strelec, že iní ľudia o tom ako Fica treba zabiť, iba hovoria? Kým on koná?
Pretože na Slovensku naozaj stúpa počet ľudí, ktorí schvaľujú použitie násilia. Nielen voči politikom, ale aj názorovým oponentom.
Okrem toho, že podobné schvaľovanie vidíme na internete a počúvame na ulici, jeho stúpajúcu tendenciu potvrdzuje aj prieskum.
V júli 2025 zadal Dekk Inštitút agentúre Focus otázky týkajúce sa polarizácie na Slovensku.
Z odpovedí vyplynulo, že 36 percent ľudí na Slovensku pozná osobne jednu alebo viac osôb, ktorých názory sa za posledné roky zmenili natoľko, že začali schvaľovať použitie násilia voči názorovým oponentom. Sedem percent respondentov sa dokonca vyjadrilo, že poznajú päť a viac takýchto ľudí.
Podľa správy Dekk Inštitútu, ktorý sa venuje téme súdržnosti na Slovensku, ide o prejav toxickej polarizácie.
„Názoroví oponenti sa prestávajú vnímať ako súperi, a začínajú sa vnímať ako nepriatelia,“ píšu autori správy.
Príznakom je podľa nich aj používanie „vojnového jazyka“ – napríklad obviňovania z vlastizrady či podobného správania.
Teda presne toho, čo ľudia z antiFico tábora píšu na sociálne siete Krátkeho a Krajčího.
A Dekk dodáva, že voči „zradcom“ sa násilie stáva prijateľnejším.
Dôležitým prediktorom násilia je aj depresia. Hovorí o tom napríklad expert na osobnú bezpečnosť Gavin de Becker.
Autor známej knihy Dar strachu (The Gift of Fear) počas svojej kariéry konzultanta, keď pracoval aj pre celebrity zažívajúce obťažovanie od fanúšikov,
zistil, že vyhrážky zabitím nemusia byť najnebezpečnejšie. Treba však podľa neho vždy spozornieť, keď stalker vyjadruje, ako „má toho dosť“.
Jednoducho, násilie sa stáva omnoho pravdepodobnejším, keď nastupuje pocit zúfalstva.
Keď človek nemá čo stratiť, pretože je ochotný vyhodiť svoj život do vzduchu, je pre svoje okolie najnebezpečnejší.
A preto sa teším z novely ústavy, ale z progresívnych sĺz ma mrazí.
