Takto si predstavujem žurnalistiku pre ľudí.
Marker zverejnil kritiku Cigánikovej voči redaktorovi Čopovi.
Vyjadrila sa aj k denníku N.
Šokujúco netolerantný a nekorektný svet pána Čopa
https://marker.sk/clanky/1423/sokujuco- ... -pana-copa
Reakcia opozičnej poslankyne je na tento článok Michala Čopa:
https://marker.sk/clanky/1393/nebolo-by ... ej-skoncil
Zriedkakedy som sa stretla s tak účelovo prekrútenými výrokmi, ako to predviedol pán Čop v Markeri.
Michal Čop napísal komentár, podľa ktorého by „nebolo na škodu“, keby sa môj politický príbeh skončil.
Rozumiem, že Michal Čop chce lepší svet. V tom sme si možno podobní. Aj ja chcem lepší svet. Len si ho predstavujem inak.
Predstavujem si svet, v ktorom žena nie je objektom rozhodovania politikov, cirkvi, komentátorov ani žiadnych iných mužov v akýchkoľvek funkciách. Svet, v ktorom zdravotníctvo riadia lekári a dáta, nie biskupi a ideologické strachy. Svet, v ktorom štát pomáha ženám reálne – flexibilnými úväzkami, jasľami a škôlkami, bývaním, zdravotnou starostlivosťou, bezpečím, dostupnými lekármi, zvýšením životnej úrovne – a nie tým, že im pridá zákazy, prekážky, nátlak a pocit viny.
Čop si zjavne predstavuje iný svet. Má na to právo. Nemá však právo vydávať klamstvá, podsúvanie motívov a polopravdy za fakty.
A presne to vo svojom texte urobil.
Je to škoda, lebo Marker má aj množstvo kvalitného obsahu. Avšak tu sa správa ideologicky, nedrží sa faktov.
Takto to robieva pravidelne napríklad Denník N z druhého brehu. Rozdiel je len v kulisách.
Raz sa to tvári ako progresívna morálna nadradenosť. Inokedy ako konzervatívna morálna nadradenosť. Metóda je rovnaká.
Preto nebudem odpovedať pocitmi. Pôjdem bod po bode. Čopovo tvrdenie. Fakty. A potom ukážka, čo presne zamlčal, prekrútil alebo vymyslel.
1. Záborskej zákon: „pomoc ženám“ ako marketingový obal
Čop píše:
„Vo verejnej pamäti hádam najviac rezonuje jej (niekedy až vulgárne) ťaženie proti sociálnemu zákonu Anny Záborskej, ktorý mal pomôcť tehotným ženám.“
Fakty
Toto je prvá manipulácia. Čop nazve Záborskej návrh „sociálnym zákonom“ a tým zakryje jeho podstatu.
Áno, návrh obsahoval aj niektoré sociálne opatrenia. Ale zároveň obsahoval zásahy do interrupčnej legislatívy, čakacích lehôt, povinného informovania, zberu intímnych údajov, kontroly gynekológov, výhrady vo svedomí a prístupu žien k legálnemu zdravotnému výkonu.
Ja som vo svojom blogu napísala úplne otvorene:
„V zákone sa nachádza niekoľko bodov, s ktorými súhlasím, no sú tam aj také, ktoré sú vyslovene zlé, treba na ne upozorňovať a hovoriť im pravým menom.“
A ešte presnejšie:
„Ako celok je však tento zákon čistá tragédia a mrzí ma, že zase budeme riešiť obmedzovanie práv žien, na čom niektorí politici stavajú celú svoju kariéru.“
Zdroj: môj blog „Pomoc ženám podľa Záborskej? Katastrofa za katastrofou!“
Teda nie: „som proti pomoci ženám“. Ale: som proti tomu, aby sa pod značkou pomoci ženám schovávali bariéry, nátlak a ideologická kontrola.
Moje pozmeňujúce návrhy to dokazujú ešte lepšie. Sama som navrhovala v pozmeňovacom návrhu k tomuto zákonu napríklad predĺžiť núdzové bývanie, rozpočítať príspevok pri narodení ŽTP dieťaťa na 12 mesiacov, zmeniť výpočet materskej dávky, upraviť kočíkovné tak, aby rodina neprišla o nárok po úmrtí dieťaťa, znížiť registračný poplatok za auto viacdetným rodinám, zaviesť šetrnejšiu medikamentóznu formu interrupcie a zverejniť zoznam zariadení, kde sa legálny výkon naozaj poskytuje.
Zdroj: môj blog „Bránime ženy pred zákonom Anny Záborskej, predložili sme 12 pozmeňovákov“
To nie je boj proti pomoci ženám. To je boj za to, aby pomoc ženám nebola len marketingový obal pre protiinterrupčný zákon, ale aby bola skutočná.
Čo Marker zamlčal
Čop zamlčal, že som predložila 12 pozmeňovacích návrhov s približne 30 konkrétnymi zmenami, ktorých cieľom bolo zákon urobiť ústretovejší k ženám. Zamlčal, že som nenavrhovala pomoc škrtnúť, ale zmeniť tak, aby bola reálna, adresná a bez ideologického nátlaku.
Záver bodu
Čopova veta teda nie je fakt. Je to pri najlepšom zámerné zavádzanie. A zavádzanie je jednoduché: kto nesúhlasí so Záborskou, ten je proti ženám. Lenže moje vlastné návrhy dokazujú presný opak.
2. Kočíkovné, dôvody potratov, núdzové bývanie, informovaný súhlas, druhý posudok a utajené pôrody
Čop píše, že som kritizovala kočíkovné pre štvrté dieťa, že mi prekážalo zisťovanie dôvodov potratov, že som nesúhlasila s núdzovým bývaním, rozšíreným informovaným súhlasom, druhým posudkom a že som „hádzala polená pod nohy“ aj pri utajených pôrodoch.
Fakty
Toto má v čitateľovi vyvolať dojem: aha, ona bola proti všetkému, čo by ženám pomohlo. Lenže keď sa pozrieme na moje reálne stanoviská, obraz je iný.
Kočíkovné
Pri kočíkovnom som nepísala, že rodiny netreba podporovať. Napísala som:
„V tomto bode by som radšej videla komplexnejšiu úpravu a systémové riešenie, napríklad prostredníctvom odvodového bonusu, ktorý sme koaličným partnerom ponúkali a ucelenú reformu odvodov.“
Zdroj: môj blog „Pomoc ženám podľa Záborskej?“
A zároveň som navrhovala konkrétnu opravu kočíkovného pre rodiny, ktorým dieťa zomrelo po pôrode. V blogu o hlasovaniach som vysvetlila, že cieľom bolo, aby úmrtie dieťaťa po pôrode nebolo dôvodom na nevyplatenie kočíkovného v budúcnosti pre tretie dieťa.
Zdroj: môj blog „Interrupcie v parlamente“
Čiže nie: „Cigániková bola proti pomoci rodinám“. Ale: Cigániková chcela systémovejšie riešenie a zároveň navrhovala opravu konkrétnej nespravodlivosti.
Zisťovanie dôvodov potratov
V blogu som napísala:
„S týmto by som súhlasila, ak by to bolo na báze dobrovoľnosti, pretože ak začneme ženy do takýchto vecí nútiť, vyjdú nám štatistiky skreslené tým, čo tieto ženy budú chcieť, aby si ľudia mysleli. Ktorá mladá žena z malého mesta napíše do formulára, že ju priateľ znásilnil?“
Zdroj: môj blog „Pomoc ženám podľa Záborskej?“
Teda znovu: nie som proti dátam. Som proti tomu, aby sa žena v najťažšej životnej situácii musela štátu zverovať s intímnymi údajmi ako podmienkou zdravotného výkonu.
Núdzové bývanie
Čop tvrdí, že som nesúhlasila s rozšírením núdzového bývania. To nie je pravda. Ja som naopak navrhovala, aby sa poskytovalo ešte dlhšie, a to konkrétne do polroka po prijatí do škôlky. Poznám totiž ako bývalá matka samoživiteľka realitu matiek samoživiteliek. Ťažko vôbec získať miesto v škôlke, a ak ho aj získate a môžete ísť do práce, nemáte našetrené, lebo veď ste nemohli pracovať. Takže nemáte mať ako na nájom, kauciu a náklady spojené so sťahovaním hneď v mesiac prijatia dieťaťa do škôlky. Predsa len najprv treba zopár výplat, aby matka s drobcom neskončila na ulici, lebo zákon prikazuje takúto matku hneď vyhodiť z dočasného domova.
V mojom blogu k pozmeňovákom jasne píšem:
„Myslíme si, že poskytovať núdzové bývanie by sa malo nie najviac po dobu troch rokov, ako je v návrhu pani Záborskej, ale až do pol roka po prijatí do školy/škôlky, jaslí.“
Zdroj: môj blog „Bránime ženy pred zákonom Anny Záborskej“
Takže Čopovo tvrdenie je prekrútené úplne naruby. Nesúhlasila som s horším riešením. Navrhovala som lepšie. Veľkorysejšie.
Informovaný súhlas
Informovaný súhlas ako medicínska vec je samozrejmosť už dnes.
Problém bol, že pod zámienkou informovania sa mal vytvárať priestor na ideologický nátlak.
V blogu som napísala:
„Vágne a ničím nepodložené tvrdenia sa tvária ako fakty, pritom len zavádzajú a žene spôsobujú ešte väčšiu traumu.“
Zdroj: môj blog „Pomoc ženám podľa Záborskej?“
Totiž, už dnes zákon vyžaduje pri interrupcii písomný informovaný súhlas a poučenie o účele, povahe, priebehu a následkoch výkonu, fyzických aj psychických rizikách, vývojovom štádiu embrya alebo plodu a alternatívach, ako je utajený pôrod, osvojenie či pomoc organizácií vrátane cirkví. Viď paragraf 6 TU. Tvrdenie, že žena pred interrupciou „nič nevie“, je teda nepravdivé už zo základu.
V Záborskej návrhu z roku 2021 nebolo priamo napísané nové znenie informovaného súhlasu – v zákone sa len odkazovalo, že má ísť o písomný informovaný súhlas po poučení v rozsahu a spôsobom podľa osobitného predpisu – rozumej mimo parlamentu a pozornosti verejnosti. Poučili sa totiž z minulosti, keď toto znenie podávali priamo do zákona a odborná obec im rýchlo dokázala, že ide o tvrdenia, ktoré sú v rozpore s realitou alebo majú za cieľ útočiť na city už tak zranenej ženy. Aby ste mali predstavu, ako si to predstavovali: povinné písomné informácie mali obsahovať tvrdenia, že interrupcia „ukončuje život novovyvíjajúcemu sa človeku“, opis zákroku slovami, že sa embryo alebo plod „roztrhá“ na kúsky, tvrdenie, že umelý potrat zvyšuje riziko zhubných nádorov prsníka, aj strašenie úzkosťami, depresiami, samovraždou, závislosťami, poruchami stravovania či domácim násilím.
Lenže aj keby sme ako tak pripustili to citové vydieranie, fakty nepustia. National Cancer Institute uvádza, že novšie kvalitnejšie štúdie konzistentne nepreukázali súvislosť medzi interrupciou alebo spontánnym potratom a rizikom rakoviny prsníka; American Cancer Society píše, že najlepšie vedecké dôkazy nepodporujú spojenie medzi interrupciou a rakovinou prsníka; a Turnaway Study ukázala, že ženy po interrupcii neboli častejšie depresívne, úzkostné ani suicidálne než ženy, ktorým bola interrupcia odmietnutá.
Čop toto nazýva informáciami. Ja tomu hovorím klamstvo. Alebo nátlak prezlečený za medicínu.
Druhý lekársky posudok.
Čop píše, že som bola proti povinnému preplácaniu druhého lekárskeho posudku. Lenže v mojej argumentácii som vravela niečo iné:
„Nárok na druhú lekársku správu pri podozrení na poškodený plod nie je žiadna pomoc, lebo na toto nárok má žena aj dnes. Považujem to za prikrývanie skutočného zámeru zákona.“
Zdroj: môj blog „Posledný výstrel na ženské práva“
Teda nie: „žene nechcem dať druhý názor“. Ale: ak už právo existuje, netvárme sa, že znovuobjavenie existujúceho práva je veľká pomoc ženám, aby sme zakryli skutočný zámer zákona.
Utajené pôrody
Toto je obzvlášť drzá manipulácia. Čop píše, že som Záborskej hádzala polená pod nohy aj pri utajených pôrodoch. Lenže ja som v blogu napísala presný opak:
„Utajený pôrod. Ide o to, aby žena mohla porodiť v utajení a preto dostáva nárok na nemocenské od 21. týždňa tehotenstva. Toto jediné sa dá nazvať pomocou.“
Zdroj: môj blog „Posledný výstrel na ženské práva“
Takže nie, toto som neodmietala ako princíp. Naopak, sama som napísala, že práve toto sa dá nazvať pomocou.
Čo Marker zamlčal
Zamlčal, že pri viacerých bodoch som nebola proti cieľu, ale proti zlej, ideologickej alebo nefunkčnej podobe riešenia. Zamlčal, že pri núdzovom bývaní som navrhovala dlhšiu pomoc. Zamlčal, že pri druhom posudku som upozorňovala, že nárok už existuje. Zamlčal, že pri utajených pôrodoch som výslovne napísala, že toto sa dá nazvať pomocou.
Záver bodu
Čop nevysvetľuje moje stanoviská. Čop ich rozoberie na kúsky, vytrhne z nich to, čo sa mu hodí, a poskladá z toho karikatúru. To nie je argument. To je manipulácia.
3. Hendikepované deti
Čop píše:
„Vrcholom jej cynizmu bol boj proti navýšeniu príspevku pre rodičov, ktorým sa narodí hendikepované dieťa. Bittó-Cigániková vtedy naznačovala, že by bolo lepšie, ak by tieto ženy radšej podstúpili potrat.“
Fakty
Toto je jedna z najhrubších manipulácií v celom texte.
Moje stanovisko nebolo, že ženy „majú ísť na potrat“. Moje stanovisko bolo, že štát nemá ženu motivovať jednorazovou dávkou k narodeniu ťažko zdravotne postihnutého dieťaťa a potom ju nechať samu.
V blogu som napísala:
„Prečo chceme motivovať ženy, aby porodili ťažko zdravotne postihnuté dieťa? A čo s ním a jeho rodinou bude potom? Štát nedokáže garantovať slušný život ani tým rodinám, ktoré roky vychovávajú deti s postihnutím.“
Zdroj: môj blog „Pomoc ženám podľa Záborskej?“
A v inom texte ešte presnejšie:
„Túto sumu totiž navrhuje predkladateľka vyplácať za pôrod, nie za následnú starostlivosť o dieťa.“
A preto som navrhovala alternatívu:
„Navrhovali sme, aby bol teda tento príspevok vyplácaný počas prvého roku v mesačných dávkach, aby pomoc bola na dlhšie obdobie a iba tým, čo sa o dieťa aj skutočne starajú.“
Zdroj: môj blog „Posledný výstrel na ženské práva“
Toto je zásadný rozdiel. Čop tvrdí: Cigániková nechce pomôcť rodičom hendikepovaných detí. Fakty hovoria: Cigániková chcela, aby peniaze neboli jednorazový symbolický úplatok za pôrod, ale dlhšia pomoc pre toho, kto sa o dieťa reálne stará. Aby nám choré deti nekončili v systéme bez pomoci. Ak si to nevie predstaviť, pozývam ho na Neonatologickú kliniku intenzívnej medicíny na NÚDCHu, kde sa s kolegyňami sestrami staráme aj o takéto detičky denne. No veru, ľahko sa hovorí od stola.
Čo Marker zamlčal
Zamlčal moju alternatívu. A to nie je detail. To je zámer. Ak niekto povie „nesúhlasím s jednorazovou dávkou, dajme to radšej mesačne tomu, kto sa o dieťa stará“, tak to neznamená „chcela, aby ženy išli na potrat“ v žiadnom vesmíre.
Záver bodu
Nie, toto nebol cynizmus. Cynizmus je tváriť sa, že jednorazová dávka vyrieši celoživotnú starostlivosť o ťažko choré dieťa.
4. Potratová tabletka a rozhodovanie dievčat od 15 rokov
Čop píše:
„Okrem fanatického ťaženia proti Záborskej vtedajšia poslankyňa SaS kontrovala aj tým, že sa snažila o pretlačenie potratovej tabletky či zníženie hranice potrebnej na rodičovský súhlas s potratom zo šestnástich na pätnásť rokov.“
Fakty
Áno. Snažila som sa presadiť medikamentóznu formu interrupcie. A nie je na tom nič fanatické.
Vo svojom blogu som napísala:
„Nejde tu o debatu, či interrupcie áno, alebo nie. Bavíme sa len a len o tom, že keď už je to legálny zdravotnícky výkon, tak či ho robiť moderne, alebo tak, ako sa to dialo pred 100 rokmi.“
A ešte:
„Ide o formu interrupcie pod dohľadom lekára, ktorá sa nerobí chirurgicky, ale medikamentózne. A teda sa do tela ženy fyzicky nezasahuje žiadnymi nástrojmi a nemusí ísť do anestézy.“
Zdroj: môj blog „SKUTOČNÝ dôvod odvolávania Dolinkovej je interrupčná tabletka“
Toto nie je ideologický extrém. Toto je medicína.
Svetová zdravotnícka organizácia v odporúčaniach z roku 2022 uvádza, že cieľom jej usmernenia je predložiť kompletný súbor odporúčaní a best practices k interrupcii tak, aby umožnili rozhodovanie založené na dôkazoch pri kvalitnej interrupčnej starostlivosti.
Rovnako som v blogu uviedla praktický argument:
„Interrupcia je legálny zdravotný výkon vykonávaný špecializovaným lekárom v nemocničnom zariadení alebo na klinike.“
Zdroj: môj blog „8 dôvodov, prečo musíme zlegalizovať interrupčnú tabletku“
Čop zamlčal aj to, že som navrhovala zvlášť zákon umožňujúci použiť šetrnejšiu tabletku miesto skalpela aspoň v najťažších prípadoch — znásilnenie alebo spontánne úmrtie plodu — aby ženy nemuseli podstupovať chirurgický zákrok v anestézii.
„Ak by už neprešla možnosť interrupčnej tabletky pre všetky ženy, túto možnosť sme chceli poskytnúť aspoň tým, ktoré boli znásilnené, alebo u nich prišlo k samovoľnému úmrtiu plodu. Teda pre ženy, ktoré sú v najťažšej životnej situácii.“
Zdroj: môj blog „Interrupcie v parlamente“
Ani toto parlament nedovolil pod vplyvom aj takýchto textov, aké produkuje pán Čop.
A čo sa týka dievčat od 15 rokov, ani tu nešlo o „fanatizmus“. Išlo o realistický pohľad na situácie, v ktorých sa môžu ocitnúť mladé dievčatá.
V blogu som vysvetlila:
„Navrhujeme, aby nepotrebovala žena od 15 rokov súhlas rodiča, ale rodič bude informovaný. Dnes sa dievča môže samo rozhodnúť od 16 rokov, pričom sexuálny život, ale napríklad aj trestná zodpovednosť začínajú už v 15tich rokoch jej života. Ak dievča môže byť trestne zodpovedné, tak môže aj samo rozhodnúť, či chce byť v 15tich matkou.“
Zdroj: môj blog „Bránime ženy pred zákonom Anny Záborskej“
Čo Marker zamlčal
Čop zamlčal, že môj argument nebol „viac potratov“, ale bezpečnejší spôsob legálneho výkonu. Zamlčal, že som navrhovala tabletku aj pre ženy po znásilnení alebo pri spontánnom úmrtí plodu. Zamlčal, že pri dievčatách od 15 rokov som nenavrhovala „utajovanie pred rodičmi“, ale model, v ktorom rodič bude informovaný, no dievča nebude nútené stať sa matkou len preto, že politik verí, že 15-ročná má byť trestne zodpovedná, ale nie dostatočne spôsobilá rozhodovať o vlastnom tehotenstve.
Záver bodu
Ak je podľa Čopa „fanatizmus“ snaha, aby žena po znásilnení nemusela zbytočne pod nôž a do anestézy, potom problém nie je v mojom fanatizme. Problém je v jeho predstave o pomoci ženám.
5. Pohrebníctvo po spontánnom potrate
Čop píše, že som bojovala proti návrhu, podľa ktorého by nemocnice museli rodičov po spontánnom potrate informovať o možnosti pochovania.
Fakty
Toto je manipulácia. Právo rodiča požiadať o vydanie potrateného ľudského plodu na pochovanie už v zákone existuje. Rovnako existuje aj povinnosť zdravotníkov rodiča o tejto možnosti informovať.
Skutočný problém návrhu Andrejuvovej a Hudecovej bol inde: nemocnice a ambulancie mali povinne zabezpečovať pochovanie alebo spopolnenie aj vtedy, keď rodič o vydanie nepožiadal. A návrh sa vzťahoval dokonca aj na „plodové vajce bez plodu“ či „tehotenskú sliznicu“, ak boli histologicky preukázané zvyšky po potrate. Čiže nie iba na pietne pochovanie dieťaťa, ako to Čop emotívne podsúva, ale aj na biologický materiál, kde plod vôbec nemusel byť prítomný. Zdroj: zákon o pohrebníctve, návrh Andrejuvovej a Hudecovej
A teraz pointa: toto by pre poskytovateľov znamenalo nové náklady, evidenciu, skladovanie, verejné obstarávania, pohrebné služby, krematóriá a sankcie. Ako človek, ktorý je v kontakte s riaditeľmi nemocníc, presne viem, ako by to dopadlo: mnohé nemocnice by tieto zákroky radšej prestali poskytovať. A podľa mňa to predkladatelia veľmi dobre vedeli. Skutočný cieľ nebol pietny. Skutočný cieľ bol vytvoriť ďalšiu prekážku k legálnej gynekologickej starostlivosti.
A bolo to tesné. Návrh neprešiel len o jeden jediný hlas — za bolo 67 poslancov, potrebných bolo 68. Za hlasovali aj Vladimíra Marcinková a Vladimír Ledecký zo SaS. Boris Kollár nehlasoval za, a tým návrh v praxi zastavil. A áno – to si píšte, že v tom mám prsty ja. Zdroj: hlasovanie NR SR
Čo Marker zamlčal
Čop zamlčal, že právo rodičov na pochovanie už existuje. Zamlčal, že návrh zavádzal povinné pochovávanie aj bez žiadosti rodičov a aj pri materiáli bez plodu. A zamlčal najdôležitejšie: že praktickým dôsledkom by bolo odradenie nemocníc od poskytovania týchto zákrokov.
Záver bodu
Rešpekt k rodičom áno. Dôstojná možnosť pochovania áno.
Ale zákon, ktorý cez pietu vyrába byrokraciu a náklady tak, aby nemocnice radšej prestali poskytovať legálnu starostlivosť, nie.
Čop to nazýva bojom proti dôstojnosti. Ja tomu hovorím ďalší pokus obmedziť dostupnosť gynekologickej starostlivosti. A ešte aj zákerným klamlivým spôsobom cez citové vydieranie.
6. Ženy po interrupcii a trauma
V blogu som napísala:
„Turnaway Study sledovala 956 žien počas 5 rokov a ukázala, že väčšina žien po interrupcii psychicky netrpí – často pociťujú úľavu a svoje rozhodnutie považujú aj po rokoch za správne.“
Zdroj: môj blog „Klamstvá o interrupciách. Naleteli ste aj vy?“
Turnaway Study je rozsiahla štúdia University of California San Francisco. Jej zistenia hovoria, že časté tvrdenia o škodlivých dôsledkoch interrupcie na duševné zdravie nie sú podporené dôkazmi; ženy po interrupcii neboli pravdepodobnejšie depresívne, úzkostné ani suicidálne než ženy, ktorým bola interrupcia odmietnutá. Štúdia zároveň uvádza, že 95 percent žien po piatich rokoch považovalo interrupciu za správne rozhodnutie.
Zároveň štúdia zistila, že ženy, ktorým bola želaná interrupcia odmietnutá, mali závažné dôsledky v oblasti zdravia a života — vrátane štvornásobne vyššej pravdepodobnosti života pod hranicou chudoby, väčšieho rizika zotrvania pri násilnom partnerovi, krátkodobej úzkosti a horšieho fyzického zdravia.
Záver bodu
Čop hovorí o traume žien vtedy, keď sa mu to hodí na obmedzenie práv. Ale keď dáta ukazujú, že skutočná trauma často prichádza vtedy, keď žena nemá možnosť rozhodnúť sa, zrazu ho ženské utrpenie prestane zaujímať.
7. Dúhová vlajka a partnerské spolužitie
Čop píše:
„V čase, keď sa rokovalo o návrhu poslancov Tomáša Tarabu a Györgyho Gyimesiho o zákaze vyvesovania dúhovej vlajky na verejných budovách, chodila po parlamente zahalená do tejto vlajky. No a, samozrejme, bola súčasťou skupiny, ktorá predložila návrh na uzákonenie homosexuálnych partnerstiev.“
Fakty
Áno. Keď niekto príde s návrhom zakazovať symboly, ktoré pre časť ľudí znamenajú dôstojnosť, bezpečie a prijatie, politická odpoveď môže byť aj symbolická.
Dúhová vlajka nie je dôkaz „zvrátenej ideológie“, mimochodom, naozaj ma prekvapuje extrémne nízka miera tolerantnosti iných názorov u pána Čopa. Je to symbol ľudí, ktorým sa tu roky hovorí, že ich vzťahy sú menej hodné rešpektu.
A čo sa týka partnerského spolužitia, Čop opäť vytvára dojem, že išlo o nejakú kultúrnu revolúciu. Lenže návrh bol praktický a právny.
Podľa dôvodovej správy k návrhu partnerského spolužitia pre páry rovnakého pohlavia neexistuje na Slovensku žiadna právne upravená forma spolužitia so stanovenými vzájomnými právami a povinnosťami, hoci ich vzťahy plnia podobné funkcie ako dlhodobé partnerstvá osôb rôzneho pohlavia.
Návrh bol zároveň koncipovaný rodovo neutrálne — teda pre osoby rôzneho aj rovnakého pohlavia — a riešil praktické oblasti ako dedenie, informovanie o zdravotnom stave či nárok na ošetrovné.
Zdroj: dôvodová správa k návrhu partnerského spolužitia a spravodajské zhrnutie praktických práv
To nie je rozvrat spoločnosti. To je situácia, keď dvaja ľudia spolu žijú, starajú sa o seba, ale štát ich v krízovej chvíli berie ako cudzích.
Čo Marker zamlčal
Zamlčal, že návrh partnerského spolužitia sa týka aj a vlastne najmä nezosobášených heterosexuálnych párov. Zamlčal, že išlo o praktické práva ako dedenie alebo nahliadanie do zdravotnej dokumentácie. Zamlčal, že nejde o útok na manželstvo, ale o právnu ochranu ľudí, ktorí tu už dnes žijú.
Záver bodu
Ak niekto nazýva zdravotné informácie, dedenie alebo ošetrovné „zvrátenou ideológiou“, problém nie je v návrhu. Problém je v jeho pohľade na ľudí.
8. Rozbíjanie koalície a „pomoc opozície“
Čop píše, že som ako súčasť koalície „pravidelne rozbíjala “ koalíciu, a to aj za pomoci opozície – Smeru, Hlasu a ĽSNS.
Fakty
Toto je jeden z najlacnejších trikov v politike.
Ak poslanec hlasuje proti zlému návrhu a rovnako hlasuje aj niekto z opozície, neznamená to, že s opozíciou spolupracuje. Znamená to, že v konkrétnom hlasovaní hlasovali rovnako.
To nie je „výdatná pomoc opozície“. To je parlament.
Ústava Slovenskej republiky hovorí jasne:
„Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.“
Zdroj: čl. 73 ods. 2 Ústavy SR
Ja som nebola zvolená preto, aby som robila hlasovací automat komukoľvek — ani predsedovi strany, ani koaličnej rade, ani konzervatívnemu krídlu OĽaNO. Bola som zvolená, aby som vykonávala mandát podľa svedomia a presvedčenia.
Čo Marker zamlčal
Zamlčal, že slobodný mandát poslanca nie je porucha systému, ale jeho základ. Zamlčal, že rovnaké hlasovanie s opozíciou v jednom bode nie je spolupráca s opozíciou. A zamlčal, že ak niekto očakáva od poslanca slepú poslušnosť, neobhajuje demokraciu, ale stranícku disciplínu bez obsahu.
Záver bodu
Ak je podľa Čopa výkon slobodného mandátu „rozbíjanie“, potom sa neháda so mnou. Háda sa s Ústavou.
9. Kňazi v nemocniciach
Čop píše:
„Od posledných volieb sa totiž najviac zviditeľnila tým, že šírila hoaxy proti zákonnej úprave, ktorá povoľuje kňazom prítomnosť v nemocniciach aj mimo návštevných hodín.“
Fakty
Toto je nepravda.
Parlamentný dokument k pozmeňujúcemu návrhu výslovne hovorí:
„Poskytovateľ ústavnej zdravotnej starostlivosti je povinný umožniť osobe poverenej vykonávať duchovenskú činnosť vstup do zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti, ak prítomnosť takejto osoby nenaruší alebo nenarúša poskytovanie zdravotnej starostlivosti.“
„Ministerstvo zdravotníctva môže uložiť pokutu až do výšky 500 eur poskytovateľovi ústavnej zdravotnej starostlivosti, ak poruší povinnosť ustanovenú v § 79 ods. 23.“
Zdroj: oficiálny dokument NR SR k pozmeňujúcemu návrhu
Môj argument v blogu bol presne tento:
„A čo tam chýba? Tá najdôležitejšia veta. ‚Ak si to pacient vyžiada.‘ alebo aspoň ‚Ak to pacientovi neprekáža.‘“
A ešte:
„Nie, kňaz nie je problém. Problém je, keď má viac práv ako pacient.“
Zdroj: môj blog „Šialený zákon na ochranu kňazov schválený“
Toto nie je hoax. To je presné prečítanie zákona.
Čo Marker zamlčal
Zamlčal, že už predtým existovala právna úprava umožňujúca duchovným vstup do zdravotníckych zariadení. Zákon č. 308/1991 Zb. už obsahoval právo poverených duchovných vstupovať do verejných zariadení sociálnej starostlivosti, zdravotníckych zariadení a detských domovov. Zdroj: zákon č. 308/1991 Zb.
Čiže problém nebol: „Cigániková nechce, aby kňaz prišiel k veriacemu pacientovi.“
Problém bol: načo sa prijíma nová povinnosť so sankciou, keď už duchovná služba možná bola, a prečo v texte chýba jasné pravidlo, že ide o žiadosť pacienta?
Záver bodu
Ak Čop nazve hoaxom to, čo je doslova napísané v zákone, potom problém nie je v mojom výklade. Problém je v jeho čítaní.
10. Vatikánske zmluvy
Čop píše:
„Bittó-Cigániková sa totiž s Gröhlingom dostala do sporu aj preto, že jej stopoval tlačovky, na ktorých chcela požadovať otvorenie takzvaných vatikánskych zmlúv. Tu pani poslankyňa v rozpore s realitou tvrdí, že tie dávajú katolíckej cirkvi akési privilegované postavenie.“
Namiesto toho, aby sa pozrel na konkrétny návrh uznesenia, konkrétne články zmluvy a konkrétne právne argumenty, urobí Čop z toho ideologickú nálepku.
Lenže fakty sú úplne iné.
Nežiadam zákaz viery. Nežiadam zákaz cirkvi. Nežiadam, aby veriaci ľudia nemali duchovnú službu.
Žiadam, aby vláda otvorila rokovania so Svätou stolicou o úprave Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou tam, kde môže byť v rozpore s princípom neutrality štátu, ochranou základných práv a dostupnosťou zdravotnej starostlivosti.
A to nie je výmysel. To je konkrétny parlamentný návrh.
Fakty
V Základnej zmluve so Svätou stolicou je napríklad článok 7, podľa ktorého Slovenská republika uznáva právo uplatňovať výhradu vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi.
Článok 8 zmluvy hovorí, že spovedné tajomstvo je nedotknuteľné a že táto nedotknuteľnosť zahŕňa právo odmietnuť vypovedať pred štátnymi orgánmi Slovenskej republiky. Zmluva zároveň garantuje aj nedotknuteľnosť informácie zverenej osobe poverenej pastoračnou starostlivosťou.
Článok 9 zas zakotvuje, že Slovenská republika bude rešpektovať ako dni pracovného pokoja nedele a viaceré náboženské sviatky.
Zdroj: Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou
A teraz príde podstatná vec, ktorú Čop úplne ignoruje.
Český Ústavní soud v náleze Pl. ÚS 8/25 z 1. apríla 2026 posudzoval českú zmluvu so Svätou stolicou. Ústavný súd zdôraznil, že neutralita štátu znamená rovnaký odstup od všetkých náboženstiev a zákaz inštitucionálne preferovať jednu cirkev. Zároveň vysvetlil, že problémom nemusí byť uzavretie konkordátu, ale konkrétny obsah zmluvy, ktorý môže byť v rozpore s neutralitou štátu.
Ústavní soud označil za protiústavné ustanovenia týkajúce sa spovedného tajomstva a sprístupnenia kultúrneho dedičstva. Pri spovednom tajomstve uviedol, že navrhovaná úprava by zvýhodňovala katolícku cirkev oproti iným cirkvám a vytvárala by aj nerovnosť medzi spovedným a advokátskym tajomstvom.
Zdroj: nález a tlačová správa českého Ústavního soudu
Dôležité je aj to, že český súd nepovedal, že zmluva so Svätou stolicou je automaticky protiústavná. Povedal niečo omnoho presnejšie: problémom môže byť konkrétny obsah konkrétnych ustanovení. A presne to hovorím aj ja.
Čo teda navrhujem
Môj návrh nie je žiadna proticirkevná hystéria. Je to normálny parlamentný návrh uznesenia, aby Národná rada vyzvala vládu:
· aby bezodkladne iniciovala rokovania so Svätou stolicou o úprave Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou tak, aby bola v súlade s ústavným poriadkom Slovenskej republiky a rešpektovala princíp neutrality štátu vo vzťahu k náboženským spoločnostiam,
· aby predložila parlamentu správu o stave rokovaní a identifikovaných ustanoveniach, ktoré si vyžadujú revíziu,
· a aby zabezpečila odborné posúdenie zmluvy z hľadiska ústavného práva, medzinárodného práva a ochrany základných práv.
Zdroj: môj návrh uznesenia k otvoreniu rokovaní so Svätou stolicou
Konkrétne ide najmä o štyri oblasti:
Po prvé: absolútne spovedné tajomstvo.
Ak zmluva vytvára neobmedzenú výnimku z povinnosti oznámiť alebo prekaziť aj najzávažnejšie trestné činy, vrátane vraždy, znásilnenia, týrania, zneužívania detí alebo plánovania násilného útoku, je úplne legitímne pýtať sa, či je to v súlade s ochranou obetí, právnym štátom a verejnou bezpečnosťou.
Advokát či lekár majú tiež mlčanlivosť. Ale nie absolútnu a bezhraničnú. Tak prečo by ju mala mať práve jedna náboženská autorita?
Po druhé: výhrada vo svedomí.
Výhrada vo svedomí má patriť jednotlivcovi. Nie celému oddeleniu. Nie celej nemocnici. Nie systému tak, že pacient síce má zákonom dovolený zdravotný výkon, ale v praxi sa k nemu nedostane.
Ak celé zdravotnícke zariadenia odmietajú poskytovať zákonom dovolené zdravotné výkony, najmä interrupcie, potom už nejde o svedomie jednotlivca. Ide o obmedzenie dostupnosti zdravotnej starostlivosti.
Po tretie: štátne sviatky a dni pracovného pokoja.
Ak sú dni pracovného pokoja zakotvené v medzinárodnej zmluve so Svätou stolicou, vzniká otázka, do akej miery si Slovenská republika zachováva slobodu upravovať vlastný kalendár podľa verejného záujmu bez toho, aby potrebovala súhlas náboženskej autority.
Po štvrté: neprimerané výhody jednej cirkvi.
Slovensko je sekulárny štát. Štát nemá byť proti viere. Ale nemá byť ani viazaný na jednu cirkev tak, že jej zmluvne garantuje výhody, ktoré môžu obmedzovať výkon verejnej moci alebo znevýhodňovať iných občanov.
Čo Marker zamlčal
Čop nenapísal, že sa opieram o nález českého Ústavného súdu. Nenapísal, že žiadam odborné posúdenie, správu vlády a rokovania o konkrétnych sporných ustanoveniach.
Namiesto toho napísal, že vraj „v rozpore s realitou“ tvrdím, že vatikánske zmluvy dávajú Katolíckej cirkvi privilegované postavenie. Lenže realita je presne opačná.
Práve preto, že som si tú zmluvu prečítala, viem pomenovať konkrétne články. Práve preto, že sledujem rozhodnutia ústavných súdov, viem pomenovať konkrétne riziká. A práve preto, že rešpektujem vieru ako slobodnú osobnú vec človeka, odmietam, aby sa z nej stával nástroj štátnej politiky.
Záver bodu
Diskusia o vatikánskych zmluvách nie je útok na veriacich. Je to otázka, či Slovenská republika má byť moderný sekulárny štát, v ktorom je viera slobodná, ale štát nie je podriadený jednej cirkvi. Čop to môže nazvať ideológiou. Ja tomu hovorím ústava, neutralita štátu a ochrana práv občanov.
11. Penta ako nálepka namiesto dôkazu
Čop píše, že keď si k mojim postojom „prirátate jej povesť, podľa ktorej je vlastne lobistkou finančnej skupiny Penta v zdravotníctve“, môj politický potenciál mimo progresívnych štruktúr je chabý.
Fakty
Toto je presne moment, keď autorovi dôjdu argumenty a nastúpi nálepka. Penta. Jedno slovo, ktoré má nahradiť dôkaz. V politike som sa už naučila, že keď si oponent nevie poradiť argumentami, tak začne vykrikovať o neviditeľnom nepriateľovi, ako oponenta niekto platí a podobne. A že za príklad, od ktorého tento naratív preberá, si vybral práve Matoviča, na ktorého som v tejto veci podala aj žalobu, hovorí za všetko.
Ak niekto tvrdí, že som lobistka Penty, nech ukáže konkrétny skutok. Konkrétny zákon. Konkrétne hlasovanie. Konkrétny návrh, ktorý pomáha výlučne alebo najmä Pente. Nie dojem. Nie klebetu. Nie „povesť“. Lebo to hovorí jeden z najväčších klamárov v politike – Igor Matovič.
Lebo ja viem dokázať, že presný opak je pravdou. Nech sa páči: Cigániková vraj pomáha len Pente, tu sú všetky moje návrhy zákonov.
Čo Marker zamlčal
Zamlčal, že som sa voči tomuto tvrdeniu jasne ohradila a poskytla dôkazy, na rozdiel od protistrany. A zamlčal žalobu, ktorú som podala na Matoviča.
Záver bodu
Ak niekto potrebuje na diskreditáciu slovo „Penta“, ale nepriloží jediný dôkaz, nejde o žurnalistiku. Ide o klebetu ako dôkaz absentujúceho kritického myslenia klebetníka.
12. Eutanázia ako ďalšia nálepka
Čop mi vyčíta aj to, že som v roku 2019 hovorila o chýbajúcej politickej vôli na presadenie eutanázie.
Fakty
Diskusia o dôstojnom konci života nie je dôkaz militantného progresivizmu. Je to jedna z najťažších etických a medicínskych tém vôbec.
Dá sa s ňou nesúhlasiť. Dá sa proti nej argumentovať. Dá sa viesť vážna odborná diskusia o zneužití, ochrane zraniteľných ľudí, paliatívnej starostlivosti, slobode rozhodovania a hraniciach medicíny.
Ale znížiť celú túto tému na ďalšiu položku v ideologickom zozname „pozrite, aká je zvrátená“ je presne problém Čopovho textu.
Čo Marker zamlčal
Zamlčal, že hodnotové a medicínske otázky sa nemajú riešiť nálepkou, ale argumentom. Ak je proti eutanázii, nech povie prečo. Ale nech z toho nerobí dôkaz, že človek nemá byť v politike.
Záver bodu
Nie každá ťažká etická téma je dôkaz extrémizmu. Niekedy je to len téma, na ktorú niekto nemá odvahu odpovedať inak než nálepkou.
Nech si ženy vyberú, kto im naozaj pomáha
Na záver nech si ženy – aj tie veriace – samy zvážia, kto im na konci dňa pomáha viac.
Chlap, komentátor, ktorý ich rozhodnutia zverí politikom, cirkvi a vlastnej predstave morálky?
Alebo žena, ktorá mala odvahu ísť do politiky skutočne bojovať za záujmy žien. A síce hovorí aj nepríjemné pravdy, ale opakovane predkladala návrhy, aby ženy mali dostupnú zdravotnú starostlivosť, reálne informácie, núdzové bývanie, bezpečnejší výkon, ochranu pred nátlakom a pomoc, ktorá nekončí pri jednorazovej dávke?
Čop sa tvári, že bráni ženy.
Ale politika, ktorú obhajuje, v praxi znamená toto:
Ak žena čaká ťažko poškodený plod a sama nechce pokračovať v tehotenstve, štát ju má donútiť.
Ak pätnásťročné dievča otehotnie, politik má vedieť lepšie než ona, lekár a realita jej života. A ak otehotnie znásilnením, aj tak ma trpieť chirurgicky zákrok miesto oveľa bezpečnejšej tabletky.
Ak žena potrebuje legálny zdravotný výkon, má čakať, vypĺňať dotazníky, počúvať ideologické poučenia a dúfať, že nepremešká lehotu.
Ak je pacientka na gynekológii, má sa zmieriť s tým, že náboženská služba dostane právo vstupu bez jasnej podmienky jej súhlasu.
A toto sa volá pomoc ženám?
Nie.
Toto je moc nad ženami.
Keby som verila v Boha tak, ako v neho verí pán Čop, možno by som si kládla otázku, či ma sem neposlal práve preto – aby som ženám pomáhala pred samozvanými spasiteľmi, ktorí sú si tak neuveriteľne istí, že vedia, čo je pre cudziu ženu najlepšie.
Ja si takú istotu nedovolím.
Preto za ženy nerozhodujem.
Za ženy bojujem.