MiBi napísal: ↑St 19 08, 2026 2:59 pm
Chmelar ma rovnaky meter aj na Banderu aj na Vojtasaka - takze Juggler tak ako v pripade Vojtasaka vidis obe strany mince - skus mat tu empatiu a pochopenie druhej strany aj pre Ukrajincov
Bandera je pre mňa hotová vec. Ukončená.
Banderovci vraždili aj u nás. To je nielen v učebniciach dejepisu, ale zachytené
aj v mnohých slovenských filmoch a knihách.
Napr. od Jakubiska: sedím na konári a je mi dobre
INFO:
Príslušníci Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), v ľudovom jazyku označovaní ako banderovci, vraždili aj na území dnešného Slovenska.
Ich prieniky na slovenské územie prebiehali najmä v rokoch 1945 až 1947, pričom zasiahli predovšetkým oblasť severovýchodného a východného Slovenska.
Najznámejší a najtragickejší incident sa odohral v obci Kolbasov (okres Snina).
Skupina banderovcov tu v noci prepadla dedinu a zavraždila 11 židovských obyvateľov (vrátane žien a mládeže), ktorí prežili holokaust a vrátili sa domov.
V tú istú noc zavraždili aj ďalších židovských obyvateľov v okolitých obciach (Ulič, Nová Sedlica, Nová Stužica).
Celkovo si táto séria útokov v okrese Snina vyžiadala približne 18 – 20 obetí z radov židovského obyvateľstva.
Moja otázka: prečo vraždili židov na Slovesnku, ked im išlo o milovanú Ukrajinu?
Odpoveď je jednoduchá: vraždili ako nacisti - išlo im o vyhladenie židov = genocídu.
Bandera bol hlavným vodcom radikálnej frakcie Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN-B).
Vytvoril a presadzoval ideológiu „totálnej revolúcie“ a etnicky homogénneho ukrajinského štátu, ktorá explicitne rátala s násilným odstránením nepriateľských či „nežiaducich“ národnostných menšín (Poľských obyvateľov, Židov a Rusov).
Pod jeho vedením OUN-B pred začiatkom nemeckej invázie v roku 1941 pripravovala letáky a inštrukcie vymedzujúce neukrajinské obyvateľstvo ako nebezpečné, čo vytvorilo ideologický základ pre neskoršie násilie.
Po prepustení z tábora ani neskôr v emigrácii sa Bandera od zločinov spáchaných UPA a OUN-B dištancoval len minimálne a bojové metódy organizácie obhajoval ako neúprosný boj za nezávislosť.
----------------------------------------------------------------------------------
VOJTAŠŚAK:
Dalšie info v ktorom sú niektoré veci, čo Chmelár nespomenul.
Každé hrable hrabú smerom k sebe. Každý má tendenciu dokazovať svoju pravdu tak, že nebude
rozprávať o pozitívach. Napr. že Vojtaššáka navrhol na blahorečenie pápež Ján Pavol II.
Takisto Chmelár mieša dokopy blahorečenie a svätorečenie, teda vyhlásenie za svätého, kde treba
aj dôkaz ,,zázrakov,,
Vojtaššák podľa Chmelára bol zodpovedný v tom, že ticho súhlasil, doslova povedal, že
bol pasívny.
Chmelár dokonca hovorí, že ani Tisa nepopravili kvôli deportáciám, ale kvôli rozbitiu Čekoslovenska a
kolaboráciu v tom zmysle, že vyznamenával fašistov, ktorí mali za sebou hromadné popravy.
Je nesporné, že cirkev ktorá vtedy viedla štát musela spolupracovať z fašistickým režimom, ale podľa toho, čo viem ja
vtedy sa nevedelo o tom, že židov deportujú na smrť.
Vedelo sa, že Nemci ich berú na práce. Ani neskôr to nebolo celkom tak ako sa to reprodukuje:
INFO:
Kľúčové míľniky, kedy sa vláda a predstavitelia štátu dozvedeli pravdu:
Leto 1942 (Prvé správy od utečencov a Cirkvi):
Už v máji a júni 1942 začali na Slovensko presakovať prvé správy od utečencov z transportov (napr. z oblasti Lublinu).
Vatikánsky charge d'affaires na Slovensku, Giuseppe Burzio, opakovane varoval predsedu vlády Vojtecha Tuku aj prezidenta Jozefa Tisa, že deportovaní Židia nie sú posielaní na prácu, ale na systematickú likvidáciu.
Jeseň 1942 (Inšpekčná cesta a zastavenie transportov):
Pod tlakom správ o vraždení požiadala slovenská vláda v lete 1942 Nemecko o povolenie vyslať slovenskú delegáciu (vedenú poslancom Pavlom Čarnogurským alebo zástupcami ministerstva), ktorá by preverila podmienky v táboroch.
Nemecká strana to kategoricky odmietla.
Tento odpor bol pre slovenskú vládu jasným signálom, že správy o likvidácii sú pravdivé.
Aj na základe tohto zistenia a tlaku Cirkvi boli transporty v októbri 1942 zastavené (po vyvezení vyše 57-tisíc ľudí).
Máj 1944 (Vrba-Wetzlerova správa):
Definitívny, detailný a spochybniťeľný dôkaz získala slovenská strana v apríli/máji 1944, keď dvanásti členovia Židovskej pracovnej skupiny v Žiline spísali výpovede dvoch slovenských Židov, Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu, ktorým sa podarilo utiecť priamo z Osvienčimu. ( O tom je aj film )
Správa podrobne popisovala fungovanie plynových komôr a priemyselné vyvražďovanie.
Dokument bol doručený vatikánskemu nunciovi, slovenským predstaviteľom aj západným spojencom.
Slovenská vláda na začiatku (v marci 1942) konala pod vplyvom nemeckej propagandy o „presídlení na prácu“, no najneskôr od jesene 1942 si bola vedenie štátu plne vedomé, že deportácie znamenajú smrť.
Napriek tomu po vypuknutí SNP a nemeckej okupácii v jeseň 1944 kolaboračný režim obnovil deportácie ďalších približne 13 500 ľudí.
Aký bol podiel viny biskupa Vojtaššáka?
Otázka posúdenia viny spišského biskupa Jána Vojtaššáka za obdobie prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945) patrí k najdiskutovanejším témam modernej slovenskej historiografie. Rozdeľuje historikov aj verejnosť na dva hlavné tóny: na jednej strane stála jeho štátna a politická funkcia, na druhej jeho duchovné pôsobenie a neskoršie prenasledovanie komunistickým režimom.
1. Politická zodpovednosť a funkcie
Vojtaššák bol podpredsedom a neskorším členom Štátnej rady – poradného orgánu prezidenta a vlády. Z tejto pozície bol priamo súčasťou štátneho aparátu, ktorý prijímal antisemitistické zákonodarstvo (vrátane Židovského kódexu z roku 1941).
Ako popredný predstaviteľ Katolíckej cirkvi verejne podporoval autoritársky režim Jozefa Tisa a ideológiu slovenského štátu.
Priamy majetkový úžitok (Arizácia): Spišské biskupstvo pod jeho vedením arizovalo Baldovské kúpele.
Hoci cieľom bolo finančne podporiť seminár, šlo o priamu účasť na procese vyvlastňovania židovského majetku.
V cirkevnej tlači aj vo svojich vyjadreniach Vojtaššák presadzoval dobové protižidovské predsudky (vnímali Židov ako hospodársku a kultúrnu hrozbu pre slovenský národ).
Vatikánsky Chargé d’affaires Giuseppe Burzio vo svojich správach do Ríma spomínal Vojtaššáka ako jedného z najradikálnejších zastáncov tvrdej línie voči Židom medzi biskupmi.
Keď sa objavili správne informácie o skutočnom osude vyvysielaných Židov, Vojtaššák sa pridal k spoločnému Pastierskemu listu slovenských biskupov z marca 1943, ktorý odsúdil rasovú perzekúciu a deportácie.
Taktiež osobne udelil stovky výnimiek a krstných listov, čím viacerým židovským rodinám zachránil život pred deportáciou
Historický konsenzus ukazuje, že Vojtaššák nebol architektom genocídy, no ako vysoký štátny funkcionár a politický aktér nesie spoluzodpovednosť za legitimizáciu režimu a legislatívy, ktorá viedla k tragédii slovenských Židov.
Nakoniec ďalšie info, ktoré bližšie vysvetluje obvinenia ako arizácia majetku.
Ani to nebolo tak, ako sa to zjednodušenie opisuje:
Biskup Vojtaššák nebol ani kolaborant, ani arizátor
Blahorečeniu Vojtaššáka nebráni jeho minulosť, ale mediálny krik.
Ten je výrazom snahy udržať si monopol na výklad našich dejín.
Po tom, čo Spišský diecézny biskup František Trstenský oznámil, že v prípade blahorečenia Jána Vojtaššáka bolo dokončené takzvané Positio super martyrio, sa na kandidáta na blahorečenie strhla doslova poľovačka.
Tú najlepšie zobrazuje grafika, ktorú použil denník SME na svojom Facebooku a v ktorej sa pýta, či by mal byť „arizátor a kolaborant Vojtaššák blahorečený“.
Nech sú emócie čo najväčšie, denník dal o veci na Facebooku hlasovať.
Najšokujúcejšie na tom je, že SME túto grafiku použilo aj napriek tomu, že neplatí ani jedno, ani druhé,
keďže doposiaľ nebol predložený dôkaz, že by bol Vojtaššák kolaborantom alebo arizátorom.
Možno to bude znieť niektorým čitateľom až neuveriteľne, preto si vec pomaly rozoberme.
Kolaborantstvo
Kolaborant je človek, ktorý spolupracuje s (vojenským alebo politickým) nepriateľom alebo s okupačnou mocou proti záujmom vlastnej krajiny.
Vojtaššák bol v tomto zmysle opakom kolaboranta.
Je známe, že ešte pred vznikom 1. ČSR patril k uvedomelým národovcom.
Aj preto bol jedným zo signatárov Deklarácie slovenského národa, ktorou sa slovenská spoločenská a politická reprezentácia 30. októbra 1918 prihlásila k Československej republike.
Neskôr mu bol ľudsky aj politicky blízky kňaz a politik Andrej Hlinka, ktorý v čase 1. ČSR, rovnako ako pred jej vznikom, zastával národnú líniu a odmietal pražskú ideu čechoslovakizmu.
Teda líniu, ktorá popierala existenciu samostatného slovenského národa a hovorila o národe československom.
Vojtaššák viedol obrady na Hlinkovom pohrebe, čo bola až do dnešných dní jedna z najväčších masových udalostí v dejinách.
Prítomných bolo vyše 100-tisíc ľudí vrátane Hlinkových oponentov či vedúcich predstaviteľov židovskej obce.
Ďalší sled udalostí všetci dobre poznáme. Vieme, ako sa vyvíjali dejiny strednej Európy po roku 1938 (respektíve 1939) a že Slovensko sa v tomto období dostalo pred dilemu, že buď bude pohltené susedmi, alebo vyhlási vlastný štát, ktorý však bude patriť do nemeckej sféry vplyvu.
Obvinenie, podľa ktorého bolo zastávanie verejnej – v prípade Vojtaššáka ako člena Štátnej rady skôr symbolickej – funkcie v takomto štáte kolaborantstvom, je preto vrcholne prehnané.
Veď napokon aj jeho pôsobenie v Štátnej rade vyplývalo z toho, že do nej bol nominovaný biskupmi, nie z toho, že by sa do nej iniciatívne sám hlásil.
Arizácie
Podobne je to s arizáciou a vzťahom k židom.
Najčastejším obvinením voči Vojtaššákovi je prípad kúpeľov Baldovce, ktoré predtým patrili židovskému majiteľovi Ladislavovi Friedovi a ktoré neskôr získalo Spišské biskupstvo.
Je však známym faktom, že Fried utiekol do Palestíny, pričom kúpele sa stali vlastníctvom Zipser banky, kde si predtým Fried vzal úver na ich kúpu.
Fried už predtým prestal splácať úver, prepadnutie majetku po jeho odchode do Palestíny bolo preto bežným komerčným procesom.
Banka si zobrala to, čo úverovala, keď sa úver nesplácal.
Spišské biskupstvo vstupuje do hry až následne.
Odkúpilo vtedy už upadajúce a postupne devastované kúpele od Zipser banky, pričom malo vlastný projekt a cieľ vytvoriť miesto na rekreáciu pre bohoslovcov.
Arizátorský úrad tento prevod riešil len preto, že kúpele boli predtým vyhlásené za židovský majetok a preto musel prevod majetku ísť cez spomínaný úrad.
Bol to však bežný komerčný proces medzi bankou a biskupstvom.
Za zmienku stojí aj to, že biskupstvo následne do renovácie kúpeľov vložilo približne dva milióny vtedajších korún.
Z uvedených dôvodov preto ani komunistický súd kúpele v reštitúcii Friedovi nevrátil, ale uznal, že ich právoplatným majiteľom je diecéza.
Netreba dodávať, že komunistický súd nemal dôvod nadbiehať biskupstvu, čo je už iná kapitola.
To, že by mal byť biskup Vojtaššák arizátorom, nedokazuje ani prípad liehovaru a skladu piva v Spišskom Podhradí, ktoré patrilo židovskému majiteľovi Eugenovi Baumöhlovi, čo je prípad, na ktorý v posledných dňoch poukázal Ondrej Prostredník z PS.
V liste biskupa Vojtaššáka vtedajšiemu ministrovi vnútra Alexandrovi Machovi, ktorý Prostredník zverejnil, totiž biskup nežiada o arizáciu liehovaru pre seba alebo biskupstvo, ale len osobne intervenuje za Cyrila Salvu, správcu biskupského učiteľského internátu v Spišskej Kapitule, ktorý podal žiadosť o arizáciu liehovaru.
Nejde teda o dokument, ktorý by preukazoval, že Vojtaššák niečo arizoval.
Doklad svedčí o tom, že nearizoval biskup Vojtaššák, ale Salva.
Vzťah k židom
Tu treba dodať, že
Vojtaššák sám listom z roku 1940 kňazom svojej diecézy zakázal podieľať sa na arizáciách židovského majetku aj zastávanie verejných funkcií.
V roku 1941 podpísal memorandum biskupov, ktoré protestovalo proti Židovskému kódexu.
Následne
12. marca 1942 tiež podpísal pastiersky list, ktorý kritizuje deportácie židov z územia nášho štátu.
A napokon, za vyvážanie židov ani iné krivdy spáchané voči nim počas 2. svetovej vojny neniesol zodpovednosť, ani za ne nemohol.
Rokovanie Štátnej rady (ktorá nemala v súvislosti s deportáciami prakticky žiadne právomoci) o otázke deportácií, ktoré Vojtaššákovi odporcovia často spomínajú, sa totiž odohrávalo až na druhý deň po začiatku deportácií.
Prípad takzvaného udania žida Alexandra Lörinca, ku ktorému vraj zo strany Vojtaššáka došlo na tomto zasadnutí, tiež treba vnímať v istom kontexte.
Vojtaššák tu totiž
reagoval na Bohuslava Klima (zástupcu evanjelikov), ktorý hovoril o prípadoch židov, ktorí neboli deportovaní, pričom Vojtaššák len doplnil, že aj on vie o takomto prípade.
V čase, keď ho Vojtaššák na Štátnej rade spomenul, však už bol Lörinc dva dni v tábore v Novákoch.
Mimochodom, Lörinc bol v Podhradí považovaný za nebezpečného človeka známeho potýčkami.
Pôvodne to bol maďarský boľševik, v roku 1919 vítal Kunove vojská.
Po obsadení Slovenska nemeckými vojskami práve Lörinc udával iných židov, za spoluprácu s Gestapom bol po vojne súdený ľudovým súdom.
Vojtaššák mu pritom počas vojny pomohol s krstom, ktorým sa Lörinc snažil vyhnúť deportácii.
Treba však zároveň povedať, že biskup Vojtaššák nebol druhým Gojdičom, ktorý židov aktívne zachraňoval a za svoju činnosť v tejto oblasti získal titul Spravodlivý medzi národmi (ocenenie osobám nežidovského pôvodu za záchranu židov pred holokaustom).
A tiež, že
jeho názor na židovskú otázku v podstate kopíroval väčšinový postoj vtedajšej spoločnosti.
To znamená, že rozhodne nechcel židov vyvražďovať, súhlasil však s tým, že židovskú otázku treba nejako riešiť.
Tiež tu treba spomenúť, že
domáce politické elity niesli zodpovednosť za schválenie Židovského kódexu, podporu domáceho antisemitizmu a deportácie židov z nášho územia, ale nie za holokaust a vyvražďovanie židov.
To je nemecká vina. Tiež neplatí tvrdenie, že Vojtaššák by bol sympatizantom nacizmu, keďže ten bol ateistickou ideológiou, ktorú učenie cirkvi odsudzovalo (napr. encyklika Mit brennender Sorge z roku 1937).
Blahorečenie
Vráťme sa však k téme. Biskup Vojtaššák teda nebol ani kolaborantom, ani arizátorom, ako sa ho snažia vykresliť kritici jeho blahorečenia.
Neniesol ani zodpovednosť za deportácie židov.
Ak sú v tejto oblasti jeho pôsobenia ešte nejaké otázky, vyriešiť by ich malo práve Positio super martyrio, pod ktoré sa roky mohli zbierať podklady a ktoré bolo teraz odovzdané vo Vatikáne.
Tu však treba dodať, že v celej záležitosti má posledné slovo pápež a vatikánsky štátny sekretariát, ktorý môže proces blahorečenia zastaviť, rovnako ako sa to v prípade Vojtaššáka stalo už v roku 2003.
Ak by k tomu došlo, nebude to preto, že by cirkev neverila v biskupovu nevinu – v tomto je podľa našich informácií v cirkevnom prostredí zhoda –, ale preto, že táto otázka príliš rozdeľuje spoločnosť.
Možno práve toto je aj motiváciou tých, ktorí vedú diskreditačnú kampaň voči biskupovi Vojtaššákovi.
Politický výklad dejín
Problém, na ktorý poukazuje kauza Vojtaššák, je však hlbší a zďaleka sa netýka len jedného blahorečenia.
Ten je v celom príbehu len jednou z viacerých epizód.
V skutočnosti sa Vojtaššák stal súčasťou politického boja a snahy udržať dominantný liberálno-sekulárny koncept výkladu (nielen) slovenských dejín.
Práve v ňom je žiaduce, aby postavy ako biskup Vojtaššák boli primárne vnímané ako arizátori a kolaboranti.
A to aj napriek tomu, že dôkazy pre takéto tvrdenia sú chabé.
V opačnom prípade by totiž nebolo možné ďalej pestovať pedagogiku hanby za udalosti, akými bol vznik samostatného štátu, ktorý bol v roku 1939 najlepšou (alebo ak chcete najmenej zlou) voľbou.
Bolo by nevyhnutné revidovať pohľad na osobnosti ako Andrej Hlinka.
Viac oceniť katolícky prúd počas 1. ČSR, ale aj odboj počas obdobia komunizmu, a celkovo zmeniť pohľad na úlohu cirkvi a kresťanstva v našich dejinách.
Ak by sme pripustili, že biskup Vojtaššák bol postavou, ktorá počas celého života zachovala vernosť národnej myšlienke a katolíckej viere, bol by to zlom.
A to preto, že Ján Vojtaššák bol človek, ktorý veril v slovenskú myšlienku aj v časoch najtvrdšej maďarizácie na prelome 19. a 20. storočia, aj v časoch 1. ČSR v prostredí čechoslovakizácie, aj po komunistickom prevrate.
Bol biskupom, ktorý sa zaslúžil o nebývalý rozmach Spišskej diecézy, vďaka ktorému sa Spiš stal intelektuálnym centrom Slovenska (Hanus, Skyčák, Čarnogurský, katolícka moderna).
A napokon martýr, ktorého komunisti ako starca roky lámali vo väzení a aj tak ho nezlomili.
Skrátka, viaceré veci by prestali zapadať do dominantného výkladu slovenských dejín.
Napokon, motívom celej diskusie o blahorečení biskupa Vojtaššáka je jeho povesť, povedomie, ktoré zostalo medzi ľuďmi aj po niekoľkých desaťročiach.
To by bolo nemožné, ak by ho ľudia vnímali ako kolaboranta a zlodeja židovského majetku.
Preto aj prípad Vojtaššáka a falošných obvinení, ktoré boli voči nemu vznesené, ukazuje, že hlavnou obeťou politického nazerania na dejiny býva pravda.
Za historickú pravdu však nemožno bojovať ani krikom, ani falošnými skratkami či nedostatočnými argumentami.
Práve preto je spor o Vojtaššáka užitočný a potrebný spor.
Treba ho viesť pokojne, úctivo k oponentom a nanajvýš vecne.
https://marker.sk/clanky/1850/biskup-vo ... i-arizator
,,Amatérski investori investujúci pasívne do indexového fondu budú mať v dlhodobom horizonte lepšie výnosy ako profesionálni manažéri fondov,, Buffett 
Vzdelávanie a užitočné info zadarmo: 