ukrajina-rusko

[Trumpeta1978]

Rusko rekordným tempom absorbuje tankery tieňovej flotily, keďže zabavenia zo strany EÚ menia formu sankčného boja
Rusko od júla prevzalo 86 lodí tieňovej flotily, väčšinou z Kamerunu, Sierry Leone a Rovníkovej Guiney.
Tento krok nasleduje po nových snahách Kremľa o zrýchlenie registrácií, keďže zaistenia a inšpekcie EÚ sa zameriavajú na tankery plaviace sa pod falošnou vlajkou.
Zmena ruskej vlajky znižuje schopnosť Európy používať taktiky presadzovania práva pod falošnou vlajkou, ale Moskva je zodpovedná za starnúcu flotilu s priemerným vekom 19 rokov.

Rusko od júla zmenilo vlajku 86 plavidiel tieňovej flotily, keďže európske orgány činné v trestnom konaní obmedzujú podvodné registre, čo signalizuje strategický posun smerom k tomu, aby sa ropná doprava odolná voči sankciám dostala pod priamu štátnu kontrolu napriek obavám o kvalitu flotily a jej zodpovednosť.

https://www.lloydslist.com/LL1158607/Ru ... ons-battle

[iosephus]

https://www.echo24.cz/a/H5Ree/ekonomika ... -potrebuje

Brusel zamítl tento týden žádost Ukrajiny o dodatečnou finanční pomoc v letošním roce a požaduje, aby Kyjev provedl slíbené reformy jako podmínku pro získání dalších finančních prostředků EU, informuje Financial Times nebo Le Monde.

[jaroslav80]

Zaujimavy clanok:
https://www.armadnymagazin.sk/2026/10/0 ... ou-pascou/

Z mojho pohladu najzaujimavejsia cast:

Mimoeurópske rozmery

V Sovietskom zväze uvažovali v kontinentálnych, celosvetových rozmeroch. Preto bola ukrajinská energetická sieť vytvorená ako energetický most celého socialistického tábora. Používala sa tu dvojstupňová sústava mimoriadne vysokého napätia: hlavný chrbát s napätím 750 kilovoltov a distribučná sieť s napätím 330 kilovoltov. Po týchto tepnách prúdili obrovské objemy elektriny zo sovietskych jadrových elektrární a uhoľných elektrární do závodov v Donbase, Kryvom Rogu a priamo do Maďarska, Poľska a NDR.

V kontinentálnej Európe v zásade neexistuje trieda 330 kilovoltov. Napätie 750 kilovoltov sa tam vyskytovalo len na pár cezhraničných vedeniach z čias Rady pre hospodársku vzájomnú pomoc, ako napríklad na vetve z jadrovej elektrárne v Chmelníckej do poľského Rzeszowa. Preto keď na ukrajinskej rozvodni vybuchne autotransformátor spájajúci tieto siete, systém sa okamžite preruší. A samotný takýto autotransformátor je skutočným inžinierskym majstrovským dielom, kolosom vysokým ako trojposchodový dom. Váži 250 ton a vo vnútri je naplnený ďalších 60 tonami špeciálneho transformátorového oleja.

[Adammd]

konecne trochu odborny clanok a nie ten mainstream balast

[JUGGLER]

Ukrajincov bude onedlho 20 miliónov, väčšinu tvoria dôchodci

Na jedno narodené dieťa pripadajú už 4 mŕtvi Ukrajinci. Ako je možné, že Zelenskyj nechápe čo to znamená?
Alebo je mu to jednoducho jedno?

Komentáre
Marta Havryško
Ukrajinská historička

Zelenského kľúčové slovo znie - „teraz“.

„Teraz“ je dôsledkom Zelenského bezohľadnej eskalácie voči Rusku.

Hoci nemal prostriedky na ochranu ukrajinskej civilnej infraštruktúry pred ruskými raketami a dronmi, rozhodol sa útočiť na civilnú infraštruktúru v Rusku, na Donbase a na Kryme.

Výsledok bol predvídateľný: Putin prestal brať ohľady a začal systematicky a masívne útočiť prakticky na všetky druhy civilnej infraštruktúry po celej Ukrajine – čo sme v predchádzajúcich rokoch vojny v takomto rozsahu nevideli. Železnice, rušne, palivové a logistické uzly, dátové centrá, mosty, sklady – tento zoznam sa neustále rozrastá.

V snahe zapôsobiť na svojich západných darcov ohňostrojmi nad Moskvou – aby od nich popritom mohol vymámiť ďalšie peniaze, ktoré by si on a jeho kumpáni mohli pohodlne privlastniť – napokon vystavil vlastných občanov priamemu ohrozeniu, pričom nemal žiadne spoľahlivé prostriedky na ich ochranu pred hnevom Kremľa.

A Kremeľ, pokiaľ ide o nich, sa čoraz viac javí ako odhodlaný vyriešiť „ukrajinskú otázku“ raz a navždy.

Počet obyvateľov Ukrajiny sa už blíži k hranici 20 (slovom dvadsiatich) miliónov, hovorí to ekonóm Oleksij Kušč.

Treba dodať, že viac než 10 miliónov z nich tvoria dôchodcovia. V súčasnosti na jedno narodené dieťa pripadajú až štyria zomretí Ukrajinci.
Straty na bojisku údajne dosahujú 27 000 Ukrajincov mesačne.

Povedzte mi: ako môže niekto niečo také nazývať pochodom k víťazstvu?
Čo zostane z Ukrajiny, ak bude pokračovať touto samovražednou cestou vojenskej eskalácie?

Ukrajina nie je len čiarami na mape. Ukrajinu tvoria predovšetkým jej ľudia. A ak nezostanú ľudia, nezostane ani Ukrajina.

Ako je možné, že Zelenskyj nechápe niečo tak zásadné? Alebo je mu to jednoducho jedno?

Radikálny sionista Vitalij Portnikov, ktorý sám nemá žiadne deti a nebojuje na fronte, vyzýva na „izraelizáciu“ Ukrajiny.
Tvrdí, že Ukrajina nemá inú možnosť, než sa premeniť na západnú vojenskú predsunutú základňu.

„Naše deti a vnúčatá budú bojovať a umierať! Rodíme vojakov!
Človek, ktorý sa narodí dnes, môže o dvadsať rokov zahynúť vo vojne.“

Je pozoruhodne ľahké hlásať budúcnosť trvalej mobilizácie, keď sa očakáva, že zákopy zaplnia deti iných ľudí.

Chápe však Portnikov, že Ukrajinci už čoraz menej túžia mať deti?

Chápe, že bezpečnostný model Izraela nestojí len na ochote obyvateľstva bojovať, ale na desaťročiach mimoriadnej strategickej, vojenskej, finančnej a politickej podpory zo strany USA?

A chápe, že Ukrajina sa nemôže jednoducho vyhlásiť za „ďalší Izrael“ a očakávať, že sa okolo nej zázračne vytvoria geopolitické podmienky, ktoré udržiavajú Izrael pri živote?

Spojené štáty investovali do Izraela obrovské zdroje celé desaťročia, pretože Izrael zaujíma v americkej stratégii a politike osobitné miesto. Ukrajina takéto miesto nezastáva a ani nikdy nebude.

Takže skôr, než začneme romantizovať „izraelizáciu“ Ukrajiny a slávnostne oznamovať Ukrajincom, že ich deti a vnúčatá sa musia narodiť pripravené bojovať a umierať, možno by bolo dobré zodpovedať oveľa menej hrdinskú otázku: Kto presne má týchto budúcich vojakov privádzať na svet – a prečo by mali Ukrajinci akceptovať nekonečnú vojnu ako dedičstvo svojich detí…

Premena celej Ukrajiny na trvalý vojenský tábor nie je zrovna celonárodnou víziou.
A prezentovanie smrti jednej ukrajinskej generácie za druhou ako nevyhnutného historického osudu nie je stratégia.

Je to skôr priznanie, že žiadnu lepšiu budúcnosť nám ponúknuť nevedia.

„Ukrajina – nástroj v rukách NATO“ – taký je názov môjho nového rozhovoru, ktorý vznikol v ukrajinčine pre ukrajinské publikum a je k dispozícii s anglickými titulkami.

Snažím sa v ňom vyjadriť jednoduchú a nanajvýš nepríjemnú myšlienku: Ukrajina sa stala vhodným nástrojom v rukách Západu v jeho zástupnej vojne proti Rusku.

Práve preto je západným politickým elitám ľahostajné, koľko Ukrajincov zahynie, utrpí zmrzačenie, osirie či príde o domov a blízkych.

Nechcú vidieť ani počuť skutočných Ukrajincov. Nemajú záujem o Ukrajincov, ktorí kladú otázky, trpia, odmietajú hrať podľa vopred daného scenára alebo jednoducho chcú žiť. Chcú hrdinov – a najlepšie mŕtvych.

Ukrajincov, ktorých možno po smrti vo vojne proti Rusku premeniť na symboly.

Pretože každý Ukrajinec, ktorý padne v boji, predstavuje o jedného západného vojaka menej, ktorého by museli poslať do vojny proti Putinovi.

Rozhovor si možno pustiť tu: https://www.youtube.com/watch?v=Ix15fAc7Ymc&t=283s

Texty sú statusmi profesorky Havryško prebratými zo siete X, vychádzajú s jej súhlasom.

[iosephus]

Myslím, že tú demografickú katastrofu treba ešte raz zdôrazniť.

V roku 1990 na Ukrajine o rozlohe 600 000 km2 žilo 52 miliónov ľudí (86 obyvateľov na kilometer)
Pri dnešných 20 miliónoch a neistom území to je už len 33 obyvateľov na kilometer.
Za 30 rokov pokles o 60%.

Ukrajinci žijúci 4 roky v zahraničí sa domov len sotva vrátia a 50% dôchodcov v krajine si nemôže dovoliť zaplatiť nikto.

[MiBi]

Clanok z https://www.postoj.sk/201097/vsetci-chceme-mier-ale-aky

Všetci – alebo takmer všetci – chceme mier. Na Slovensku a v Európe je len nepatrný podiel ľudí, ktorí by chceli, aby vojna medzi Ruskom a Ukrajinou pokračovala a aby sa nezastavilo vzájomné zabíjanie. Lenže nie je možné hovoriť o mieri bez toho, aby nebola aspoň v základných obrysoch nenačrtnutá jeho možná podoba a taktiež i žiaduca forma povojnového mierového usporiadania.
Preto aj pri všeobecnom volaní po mieri sa predstavy o jeho podobe a dokonca aj o význame tohto slova môžu od seba odlišovať. Nedá mi nespomenúť si na vtip z čias studenej vojny, ktorého podstatou bola otázka na veštkyňu Sibylu, či bude vojna. Na to Sibyla odpovedá, že „vojna nebude, ale bude taký boj za mier, že neostane kameň na kameni“.

Áno, je to vtip – avšak odhaľuje jednu hlbokú pravdu: vojna nie je takmer pre nikoho sama osebe cieľom. Je len nástrojom na dosiahnutie určitého stavu, určitej formy usporiadania, ktoré každý aktér konfliktu považuje za také dôležité, že je kvôli nemu ochotný riskovať život (ak nie svoj, tak aspoň svojich podriadených).
Vojna prepuká vtedy, keď predstavy strán o žiaducom stave, ktorý treba dosiahnuť, sú navzájom nezlučiteľné. Aby som to priblížil – nemôže napríklad súčasne existovať samostatné Slovensko a Veľké Uhorsko.

Len zriedka je vojna výsledkom akéhosi nedorozumenia, ktoré si možno za rokovacím stolom vysvetliť a tak dospieť k všeobecne prijateľnému riešeniu. Už Clausewitz povedal, že účelom vojny nie je dosiahnuť nejaký pohodový slniečkarsky kompromis, ale pomocou použitia násilia „prinútiť protivníka splniť našu vôľu“.
Kto vojnu začína, chce práve toto. Keby sa chcel dohodnúť na vzájomne výhodnom kompromise, nezačína vojnu, ale priamo sa dohodne.

Ten, kto sa bráni, chce útočníkovi spôsobiť také škody, aby tento zmenil svoju vôľu a prestal útočiť. Obyčajne má spočítané, že obrana je pre neho výhodnejšia než podrobenie sa podmienkam útočníka.
V danej súvislosti si treba uvedomiť aj to, že taká požiadavka po mieri, aby sa obeť proste vzdala útočníkovi a potom bude „pokoj“, je absurdná. Veď celá tritisícročná písomne zdokumentovaná pacifistická diskusia o mieri počnúc starými Grékmi a Židmi jednoznačne hlása, že nie každý pokoj zbraní je mierom v pravom zmysle slova.

Diskusia sa vždy viedla o „spravodlivom mieri“ – nie o nejakom všeobecnom „mieri“ bez prívlastku. A teda o určitej forme usporiadania, ktoré zodpovedá ideálom spravodlivosti a nie je založené na násilí a útlaku. Len „spravodlivý mier“ mohol zabrániť ďalšiemu utrpeniu a vojnám a mohol byť preto považovaný za skutočný mier. Pritom na dosiahnutie „spravodlivého mieru“ je dokonca možné viesť aj „spravodlivú vojnu“. A na druhej strane nespravodlivý mier môže byť horší ako vojna.

Preto návrhy niektorých našich súčasníkov, že Ukrajinu treba prestať podporovať a Ukrajinci sa majú vzdať, sú prejavom nepochopenia reality. Žiadna úľava a pokoj by nenastali, len násilie by sa dostalo do novej fázy – pričom teraz by boli nechránení odzbrojení Ukrajinci vystavení ruskému okupačnému režimu, ktorému by sa už nemohli brániť.

Ani Európa by si nevydýchla – zrazu by čelila novej realite a posilneným ambíciám putinovského režimu, čo by od nej vyžadovalo ešte väčšie náklady na obranu a mocenskú konfrontáciu, než v súčasnosti predstavuje prostá materiálna podpora bojujúcej Ukrajiny. (Nevraviac napr. o destabilizujúcich vlnách miliónov utečencov.)

Ak niekto v akomsi kapitulantskom ošiali volá, že sa Rusku netreba brániť, treba sa s ním „dohodnúť“ a prípadne sa mu radšej vzdať než s ním bojovať, tak treba hneď pripomenúť, že ruská okupácia by znamenala brutálne zhoršenie životných podmienok vo všetkých sférach s ťažkými a nenapraviteľnými dôsledkami. Európske národy na základe historických skúseností vedia, prečo sa majú brániť a nedopustiť cudziu okupáciu.
Navyše okupácia je podľa medzinárodného práva sama osebe určitou formou vojnového stavu. Prostým podvolením sa útočníkovi by mier nenastal ani formálne.

Ciele bojujúcich a zúčastnených strán
Možnosti uzavrieť mier v súčasnej rusko-ukrajinskom vojne nepochopíme bez analýzy cieľov a postojov strán zúčastnených na konflikte.
Ruské ciele poľahky vieme extrahovať z verejných vyjadrení ruských politikov, analytikov i propagandistov. Základným ruským cieľom je obnova veľkého teritoriálneho ruského impéria a „sféry vplyvu“ alebo „neutrálneho pásma“ v strednej Európe. To je prvotný ruský predpoklad mieru.

Až keď Západ uzná ruskú kontrolu nad strednou a východnou Európou a Rusku postavenie prvoradej svetovej veľmoci, je možné sa dohadovať s USA a so zvyškovým Západom o mierovej koexistencii. Keď ruské mocenské elity hovoria o „medzinárodnom práve“, žiadajú vytvorenie takého medzinárodnoprávneho poriadku, ktorý by štátom východnej a strednej Európy priznával v lepšom prípade len obmedzenú suverenitu a potvrdil ich aspoň čiastočnú podriadenosť Rusku.

Nutným prvým krokom k dosiahnutiu nového mierového usporiadania je však z ruského pohľadu likvidácia Ukrajiny ako samostatného nezávislého štátu. Môže to mať formu premeny na štát s postavením podobným, ako má dnes Bielorusko, stratu nezávislosti v domácej politike, odzbrojenia Ukrajiny a podobne či dokonca priamej anexie jej územia alebo kombinácie viacerých spôsobov. No všetky obsahujú v sebe deštrukciu ukrajinskej demokracie i nezávislej zahraničnej politiky.

Finálnym ideálom je určite aj marginalizácia ukrajinského jazyka, jeho faktické nahradenie ruštinou a potlačenie ukrajinskej národnej identity (respektíve jej zatlačenie do nejakej čisto folkloristickej formy). Dokonca interpretácia dejín ukrajinského územia by sa mala prispôsobiť moskovskému videniu. No a „dobrý, správny Ukrajinec“ má byť provinčným, trocha zaostalým Rusom.

Víťazstvo na Ukrajine je však z ruskej perspektívy iba začiatkom – nevyhnutne musí nasledovať „pacifikácia“ Moldavska, pobaltských krajín, a ak sa bude dať, aj krajín strednej Európy, ktoré sú v Rusku stále vnímané ako vzbúrení vazali.

Reči o tom, že Rusko potrebuje akési „bezpečnostné predmostie“ alebo „neutrálne demilitarizované pásmo“, a pokiaľ ho nemá, cíti sa ohrozované, sú až sekundárne zdôvodnenia.
Pred rokom 2014 celé takmer dvojtisíckilometrové pásmo na západ od ruských hraníc až po americké základne v Porýnii bolo vysoko demilitarizované a bez významných ambícií na navyšovanie vojenských kapacít. K zmene došlo až v dôsledku ruskej invázie na Ukrajinu v roku 2014.

Pokiaľ by to bolo možné, stratégovia v Kremli by ruskú sféru vplyvu v nejakej zmäkčenej verzii posunuli až k Atlantiku, a to pomocou manipulácie s liberálnymi demokraciami, ktoré ruské mocenské elity považujú za slabošské, zbabelé, dekadentné a skorumpovateľné. Snažia sa maximálne využiť pacifizmus a demilitarizáciu západných liberálnych demokracií.

Ciele Ukrajiny sú priamočiare a jednoduché: prežiť ako samostatný štát v medzinárodne uznaných hraniciach a s právom na slobodný rozvoj vlastného národného a kultúrneho života a na vlastnú zahraničnú a obrannú politiku, ktorej súčasťou je aj právo na vstup do EÚ a NATO a udržanie si relevantných ozbrojených síl.

Záujmy, ktoré deklaruje Európska únia pri svojej nepriamej angažovanosti v konflikte, sa týkajú predovšetkým vlastnej bezpečnosti a zachovania všeobecných medzinárodnoprávnych princípov definovaných v rámci systému OSN a Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (na ktorých bol však doteraz vystavaný európsky a medzinárodný systém bezpečnosti a spolupráce).

Vzhľadom na súčasnú agresívnu a militaristickú povahu putinovského režimu je prirodzené, že väčšina Európanov, ktorá nestratila pud sebazáchovy, chce udržať ruskú vojenskú moc čo najďalej od vlastných hraníc.

Európske štáty sú taktiež zainteresované na udržaní medzinárodného poriadku, kde platí medzinárodné právo a jeho základné paradigmy, ako sú: zákaz útočnej vojny, nedotknuteľnosť hraníc, rešpektovanie suverenity a nezávislosti štátov vrátane práva slobodne si určovať vlastnú medzinárodnopolitickú orientáciu a slobodne vstupovať do spolkov s inými štátmi podľa vlastnej vôle. To nie sú žiadne abstrakcie. Ich uplatnenie totiž v konečnom dôsledku definuje aj kvalitu života každého jednotlivca.

Základným ideovým konfliktom v súčasnej rusko-ukrajinskej vojne, ktorý ruskí propagandisti prezentujú ako vojnu s celým „kolektívnym Západom“, je teda rozpor medzi dvoma predstavami o usporiadaní medzinárodných vzťahov.

Medzi Európanmi presadzovanou zásadou rešpektovania územnej celistvosti a plnej suverenity všetkých štátov vrátane práva si slobodne vyberať zahraničnopolitickú orientáciu a ruskou požiadavkou na to, aby štáty postsovietskeho priestoru alebo dokonca i strednej Európy mali „obmedzenú suverenitu“ (dokonca bez nároku na zachovanie územnej celistvosti a samotnej existencie) a v zásadných otázkach boli podriadené Rusku, ktoré má na základe svojej výnimočnosti právo ich ovládať. Mali by tak byť reintegrované do nového ruského impéria.

Tieto dve uvedené predstavy – európska a ruská – však nemôžu byť realizované súčasne.
Spojené štáty pred nástupom Donalda Trumpa k moci mali viac-menej analogické ciele s Európanmi okorenené záujmom na udržaní medzinárodného poriadku charakterizovaného americkou semidominaciou.

Súčasné ciele Donalda Trumpa v ukrajinsko-ruskom konflikte sú však osobitné. Neprejavuje prílišný záujem o udržanie pravidiel doterajšieho medzinárodného poriadku (hoci pre USA výhodného) a ani o prežitie Ukrajiny ako samostatného štátu. Jeho cieľom je ukončenie priamej otvorenej vojny medzi Ruskom a Ukrajinou, aby on mohol vystupovať ako veľký mierotvorca. Základom mierového urovnania v jeho predstavách má byť asi súčasná frontová línia (teda de facto aspoň dočasná strata časti ukrajinského územia).

Po odstránení prekážky v podobe prebiehajúcej „horúcej vojny“ očakáva obnovu osobných vzťahov s ruským prezidentom Vladimirom Putinom a ekonomických vzťahov s Ruskom, kde predpokladá obrovské investičné príležitosti pre americký biznis.

Cena porážky
Zaujímavé je pozrieť sa na dôsledky pre jednotlivé strany, pokiaľ sa im nepodarí dosiahnuť ich vojnové ciele.

Pre Putina a jeho okolie môže ústup z Ukrajiny alebo len nejaké obmedzené zisky neúmerné vynaloženým nákladom a obetiam znamenať ťažký reputačný problém. Režim sa dostane do krízy legitimity, ktorá môže viesť až k jeho pádu.
Z pohľadu širších ruských elít bude neúspech vo vojne znamenať stroskotanie sna o obnove ruského impéria a veľké poníženie sľubujúce ťažké vnútorné otrasy. Dobre vedia, že ruské zdroje nebudú postačovať na to, aby sa najbližšie dve-tri desaťročia mohli pokúsiť o zopakovanie podobného dobrodružstva.

Znamenalo by to teda nutnosť zmieriť sa s postavením Ruska ako postimperiálneho štátu, ktorý bude len mocnosťou druhého rangu (v lepšom prípade) a ktorý bude musieť hľadať novú identitu – veď vízia osobitnej veľkej „ruskej civilizácie“ rovnocennej Západu ako celku a Ruska ako impéria globálneho významu už bude vyzerať nezmyselne.

Aj uzavretie v podstate kompromisného mieru na základe medzinárodného práva, ktorý by Rusku nebral žiadne územia ani neobmedzoval jeho suverenitu a dokonca by zabezpečoval pre Rusko zrušenie sankcií a obnovu vzťahov so Západom, je pre súčasne ruské mocenské elity ťažko stráviteľná alternatíva.

Veď mierová dohoda vychádzajúca zo súčasného medzinárodného práva by okrem plnej obnovy ukrajinskej suverenity na celom medzinárodne uznanom území vrátane Krymu musela obsahovať aj ustanovenia o platení reparácií Ukrajine, potrestaní vojnových zločincov a iniciátorov vojny a poskytnutí garancií, že agresia sa nezopakuje – teda zrejme čiastočné ruské odzbrojenie a medzinárodná kontrola nad ruským vojenským arzenálom.

Pre Ukrajinu by porážka vo vojne znamenala národnú katastrofu. Ukrajinci dobre vedia, že ak by sa teraz vzdali a podriadili Rusku, výsledkom môže byť ich faktická genocída, likvidácia kultúrnych a politických elít, ukrajinskej národnej svojbytnosti a nastolenie tuhého autoritárskeho režimu. Ukrajinský národ by to už nemusel prežiť. Zrejme nikdy v budúcnosti zrejme ani nezíska takú medzinárodnú podporu svojho zápasu za vlastnú emancipáciu od Ruska, ako má teraz.

Dokonca ani akýsi pseudomier nanútený Ruskom, v ktorom by Ukrajina odovzdala Rusku časť územia, redukovala ozbrojené sily a sľúbila, že sa nebude usilovať o členstvo v NATO a EÚ a že prispôsobí svoju vnútornú politiku ruským požiadavkám, nie je pre Ukrajincov žiadnym východiskom.

Jednak by to pre nich bolo národné poníženie, z ktorého by sa nemuseli spamätať (najmä po heroickom výkone, ktorý predvádzajú vo vojne), a jednak by nedostali žiadne skutočné garancie pre svoj tzv. zvyškový štát. Je vysoko pravdepodobné, že Rusko by len preskupilo svoje sily a po čase by znova zaútočilo.

Pre Európu by ruské víťazstvo znamenalo štyri zásadné veci:
Predovšetkým stratu prestíže a sebadôvery a, naopak, rast podpory pre politické sily vyzývajúce na „zmierenie“ s Ruskom a podriadenie sa jeho požiadavkám až po formu akéhosi neformálneho vojensko-politického protektorátu.

Reálne ruské víťazstvo na Ukrajine by pre EÚ viedlo ku kolosálnym zvýšeniam nákladov na obranu, pretože teraz by sa ruské sily alebo i vojenské sily „novej denacifikovanej Ukrajiny“ posunuli výrazne na západ. Zvýšilo by sa aj riziko nového ruského útoku v najbližšej budúcnosti – možno v Pobaltsku, ale aj proti stredoeurópskym krajinám.

Taktiež keby iní autoritárski vodcovia videli, že Rusko nebolo za svoju agresiu medzinárodným spoločenstvom potrestané a, naopak, pomocou vojenského útoku dosiahlo územné a politické zisky, mohli by sa nechať inšpirovať a začať vlastné dobyvateľské vojny. Najmä ak súčasný „globálny policajt“ – Spojené štáty – je do veľkej miery paralyzovaný.

Zrazu by sme museli čeliť novým a novým vojnám v rôznych častiach sveta vrátane Európy.

Pravdepodobne by sa definitívne znefunkčnil systém medzinárodného práva založeného na zákaze agresívnej vojny, kolektívnom sankcionovaní agresora a rešpektovaní nezávislosti a suverenity štátov (aj menších) a neporušiteľnosti ich hraníc. Na obnovu nejakého systému kontroly zbrojenia v Európe by sme mohli rovno zabudnúť.

Ruské víťazstvo a ukrajinská a západná prehra by taktiež popreli doterajší systém nešírenia jadrových zbraní založený na Zmluve o nešírení jadrových zbraní z roku 1968. Veď nejadrové štáty by sa začali usilovať získať jadrové zbrane, poukazujúc na osud Ukrajiny ako štátu, ktorý sa zriekol jadrových zbraní a ktorému medzinárodné spoločenstvo nedokázalo pomôcť, keď sa stal obeťou agresie a dokonca genocídy.

Pre Spojené štáty vedené Donaldom Trumpom by ruské víťazstvo mohlo znamenať ďalšiu etapu skĺzavania z pozície globálnej dominantnej veľmoci do kategórie „jednej z viacerých a takmer rovnocenných“ svetových mocností.

Samotnému prezidentovi Trumpovi to možno až tak neprekáža. Je zrejme zástancom predstavy (dnes pomerne rozšírenej v americkej spoločnosti), že úloha globálnej mocnosti a svetového policajta je pre USA jednoducho príliš drahý špás a USA sa majú angažovať len v záležitostiach, ktoré sa priamo týkajú ich bezpečnostných a ekonomických záujmov.

Pre liberálne a demokraticky orientovaných Američanov by to však bola katastrofa a traumatizujúce zahanbenie.

Je možné dosiahnuť mier?
Z uvedeného vidíme, že dosiahnuť akési mierové urovnanie prebiehajúcej vojny je nesmierne ťažké. Zásadným spôsobom sa od seba líšia predstavy zúčastnených strán o potenciálnom mierovom usporiadaní. To, čo jedna strana chápe ako nevyhnutný predpoklad na ukončenie bojov, ďalšia považuje za neznesiteľnú porážku.

Predovšetkým sa západná predstava o rešpektovaní suverenity a územnej celistvosti všetkých štátov dostala do kolízie s ruským presvedčením, že niektoré štáty nemôžu byť nezávislé a musia byť podriadené Rusku. Na otázku, prečo to tak musí byť, ponúka ruská imperialistická ideológia viacero vysvetlení idúcich až do raného stredoveku, počnúc vierou v ruskú výnimočnosť, nadradenosť a historické poslanie.

Samozrejme, Rusko nie je pre takéto presvedčenie ničím špecifické – v rôznych historických obdobiach si niečo podobné o sebe mysleli a možno aj doteraz myslia Angličania, Francúzi, Nemci, Turci, Maďari... Nevraviac o Rimanoch, Peržanoch a podobných dávnych národoch.

Naším problémom je, že práve v našich dňoch zažívame, ako sa Rusko pokúša realizovať svoje imperialistické sny pomocou vojenskej sily a priemerne raz-dvakrát za mesiac niekto viac alebo menej relevantný v moskovskej televízii vyhlasuje, že ak sa Rusku nepodarí udržať či znovuzískať svoje impérium, tak nech radšej celý svet zhynie v jadrovom armagedone. Zo psychologického hľadiska je pochopiteľné, že svet, v ktorom by Rusko nebolo impériom, stráca pre takýchto ľudí zmysel.

Zo slovenského a európskeho pohľadu je najpriaznivejším výsledkom súčasného konfliktu obnova medzinárodného systému založeného na medzinárodnom práve a európskej kolektívnej bezpečnosti.

Otázkou za milión je, či k tomu môžeme dospieť diplomatickými a politickými prostriedkami a racionálnym presviedčaním, ako by sme chceli, alebo či smerujeme k veľkému krviprelievaniu v podobe rozsiahlej európskej alebo dokonca globálnej vojny.

Od decembra 2013, keď som dospel k presvedčeniu, že Rusko v nejakej forme na Ukrajinu zaútočí, druhá možnosť vo mne vzbudzuje určité obavy.

[JUGGLER]

Taký starý a vzdelaný ako Chmelár, len v mojom ponímaní NULA, keďže som ho za posledných 30 rokov ani raz nevidel
v médiách, alebo v diskusiách. Dosť divný politológ o ktorého názor nikto nestojí.
Resp. pardon, teraz keď má ,,správne názory,, tak ho tlačia do popredia červené denníčky.

Mohol by som tu argumentovať hodinu ako ratlíkuje, že všetci chcú mier, pričom nevypustil ani slovo kritiky voči politikom, ktorí nikdy nevolali po mierových rokovaniach a nevolajú ani teraz, ked je Ukrajina v zúfalom stave a bohužiaľ - pred kapituláciou. Ani slovo o tom, že boli mierové rokovania v 2022 a boli nádejné, ale Západ sa rozhodol pre porážku Ruska.

Fajn, všetci sme jasali, všetci sme im uverili, že Rusi dostanú na frak, ale nikto vtedy nerozoberal, čo ďalej ak to tak neskončí.
A teraz je čas, kedy by sa malo preberať, čo chcú vlastne Rusi - a tento vedecký politológ to nedokáže vymenovať, hoci je to jasné. Lebo by musel priznať že sú to aj také jednoduché veci ako práva ruskojazyčného obyvateľstva (medzi ktoré patrí aj Zelenský ) používať svoj rodný jazyk, tak ako napr. maďari u nás = ako je štandard v EU ( a podmienka prijatia do EU ! )

Nechce sa mi tu písať a filozofovať, tak si vyberiem len 2 príklady k jeho vojnovej propagande:

1. Pred rokom 2014 celé takmer dvojtisíckilometrové pásmo na západ od ruských hraníc až po americké základne v Porýnii bolo vysoko demilitarizované a bez významných ambícií na navyšovanie vojenských kapacít. K zmene došlo až v dôsledku ruskej invázie na Ukrajinu v roku 2014.


K zmene došlo v dôsledku Majdanu. Mali byť nové voľby, čo podpísalo Nemecko, Francúzsko a Polsko, ale vďaka radikálom ako bol Pravý sektor a Svobody došlo ku krvavej revolúcii. Moc bola prebratá ináč ako sa dohodlo na čo Putin reagoval rozkazom obsadiť Krym. Ak by som bol nezávislý politológ, aj by som spomenul, že Krym od 1793 patril Rusom, až v roku 1954 Nikita Chruščov daroval pod správu Ukrajinskej SSR. V rámci jedného velkého ZSSR. Pre menej chápavých asi tak akokeby Kanada bola jedným z 50 štátov USA a trump by jej daroval Aljašku do správy, lebo je s ňou spojená.
Podľa jediného oficiálneho ukrajinského sčítania ľudu z roku 2001 vyzerale národnostné zloženie Autonómnej republiky Krym nasledujúco: Rusi 58,3 % (1 180 000 obyvateľov) Ukrajinci 24,3 % (492 000 obyvateľov).
Trump by povedal, že v záujme strategickej bezpečnosti by USA s Krymom urobila to isté. Bodka. Koniec propagandy.

2. Autor tvrdí, že návrhy niektorých našich súčasníkov, že Ukrajinu treba prestať podporovať a Ukrajinci sa majú vzdať, sú prejavom nepochopenia reality. Žiadna úľava a pokoj by nenastali, len násilie by sa dostalo do novej fázy – pričom teraz by boli nechránení odzbrojení Ukrajinci vystavení ruskému okupačnému režimu, ktorému by sa už nemohli brániť.

Autorovi pripomínam bombardovanie Srbska ktoré skončilo kapituláciou a odtrhnutím 20% územia, kde vzniklo Kosovo.
Tým skončili nekonečné etnické čistky a násilie v ktorých ani jedna strana nebola čistá: Miloševič bol uznaný ako vojnový zločinec, ale málokto teraz kričí, že aj dlhoročný premiér a prezident Kosova Thaci bol uznaný vinným zo:

zločinov proti ľudskosti a vojnových zločinov ako vraždy, mučenie, nezákonné zatýkanie, únosy a neľudské zaobchádzanie v rokoch 1998 – 1999.

Obvinenia sa týkali nielen trestných činov voči srbskému a rómskemu obyvateľstvu, ale aj voči albánskym politickým rivalom — členom a priaznivcom umiernenej strany LDK (Ibrahima Rugovu), ktorých radikálne krídlo UÇK považovalo za „zradcov“.

Prečo je tento proces v Kosove taký citlivý?

Pre väčšinu kosovských Albáncov: Hashim Thaçi a bojovníci UÇK sú stále vnímaní ako národní hrdinovia, ktorí oslobodili Kosovo od srbského útlaku a zabránili etnickým čistkám.

Na záver: aj fašisti Bandera a Melnyk sú stále vnímaní ako ukrajinskí národní hrdinovia.

To nevymyslíš. To je život. Len treba o tom vedieť...

[Trumpeta1978]

Fajn, všetci sme jasali, všetci sme im uverili, že Rusi dostanú na frak

-Nikto si nemyslel ani nemysli ze Rusko vojnu prehrá, na to je prilis silné. Rozumní ludia len nechcú aby Rusko ovládlo celu Ukrajinu.

Ak by som bol nezávislý politológ, aj by som spomenul, že Krym od 1793 patril Rusom, až v roku 1954 Nikita Chruščov daroval pod správu Ukrajinskej SSR.

-je nepodstatne komu administrativne patril Krym 1793 ci 1954 a to z jedineho dovodu: 5. decembra 1994. Rusko podpisalo Budapestianske memorandum v ktorom sa zaviazalo respektovat Ukrajinu v aktualnych hraniciach tj v tych v ktorych Krym patril Ukrajine.

Ked Rusko anektovalo Krym, tak svet privrel oko a sankcie zo strany Eu na tento násilny akt boli iba symbolické. Vsetci dufali ze sa tym "cár" uspokojí a dá už pokoj. Ale nie, on 2022 zautocil znovu a snazil sa ovladnut celu Ukrajinu.

Výsledok je taký, že Rusko v tejto vojne doslova vyhodilo oknom nepredstavitelne miliardy a bolo zranenych a zabitych obrovske mnozstvo ludi. Demografia ci uz na Ua tak podobne aj v Rusku je katastrofálna. Exodus ludi do zahranicia je smutným fenoménom na oboch stranách.
Koaliciu ochotnych tvoria ekonomicky aj technologicky velmi silné štáty a ony nikdy neprestanu Ua podporovat, pokial ona bude ochotna bojovat. To ze Ua dochadzaju vojaci je pravda a situacia je zla, ale prave preto Ua stale viacej pouziva napr pozemne drony v ktorych je technologicky popredu pred Ruskom.

Rusko smeruje stale viacej do velmi vaznych ekonomickych problemov. Cena ropy klesá a bude klesat stale viacej. Čína aj Turecko prestavaju od Ruska nakupovat uhlie. Číne oslabovanie Ruska velmi vyhovuje, preto mu "pomaha" len po bod kedy to jej samej vyhovuje.

Západ vobec nutne nepotrebuje aby Rusko pristupilo hned na mier. Chce dalej bojovat? V poriadku. O to viacej skončí nakoniec v horšom stave. V ekonomickom, demografickom, reputačnom, uplne na dne.

Tvrdit ze najlepsie by bolo prestat podporovat Ukrajinu môže iba niekto kto ako to slušne napisat- nechápe suvislostiam, alebo je proruský agent.

[jaroslav80]

Západ vobec nutne nepotrebuje aby Rusko pristupilo hned na mier. Chce dalej bojovat? V poriadku. O to viacej skončí nakoniec v horšom stave. V ekonomickom, demografickom, reputačnom, uplne na dne.

Tvrdit ze najlepsie by bolo prestat podporovat Ukrajinu môže iba niekto kto ako to slušne napisat- nechápe suvislostiam, alebo je proruský agent.

UA mala zlozit zbrane v marci 2022, rovnako ako nemecke satelity v 1943 -- ak by mali rozum.
Najprijatelnejsie podmienky kapitulacie vyrokoval pre UA a NATO Trump na Aljaske. Libtardi v cele EU sa ich rozhodli ignorovat, tak spravodlive by bolo, aby UA prisla o cely vychodny breh Dnepra. Len ak by si to uznali uz teraz, mohli by si usetrit este desattisice zbytocne obetovanych muzov a kopu elektrarni, mostov a priemyselnych podnikov.

[MiBi]

Pre väčšinu kosovských Albáncov: Hashim Thaçi a bojovníci UÇK sú stále vnímaní ako národní hrdinovia, ktorí oslobodili Kosovo od srbského útlaku a zabránili etnickým čistkám.[/i]

Na záver: aj fašisti Bandera a Melnyk sú stále vnímaní ako ukrajinskí národní hrdinovia.

Juggler a toto si nezachytil: Srbi vystrojili odsúdenému vojnovému zločincovi Mladičovi štátny pohreb
https://www.aktuality.sk/clanok/ceuQ8m6 ... ny-pohreb/

O tomto preco nepisu v markeri alebo M.Havrysko ?

NACISTA, KTORÝ BOJUJE PO BOKU RUSOV
Alexej Milčakov, vodca ruskej neonacistickej polovojenskej skupiny Rusič, je známy svojimi sadistickými metódami a v minulosti otvorene hovoril o potrebe zabíjania civilistov na Ukrajine, samotný ukrajinský národ nazýval „neexistujúcim“ a zároveň sa otvorene prihlásil k neonacistickej ideológii. Na Facebooku určité proruské skupiny šíria, že patril k „Banderovcom“, čo je ale ľahko vyvrátiteľná dezinformácia.
Rusko sa pravidelne prezentuje tým, že na Ukrajine bojuje proti „neonacizmu“, no sami majú na fronte veľké množstvo náckov, s ktorými ruská armáda kooperuje, napríklad aj so spomínaným Milčakovom a skupinou Rusič. V roku 2014, keď polovojenská skupina Rusič bojovala na území Ukrajiny, si Alexej Milčakov mal fotiť telá mŕtvych Ukrajincov a zverejňovať ich online. V roku 2025 dokonca mal na svojom telegramovom kanáli vyhlásiť súťaž, v ktorej mu ľudia mali posielať telá mŕtvych Ukrajincov.
Dokonca aj ruské médiá, ako Moskovskij Komsomolec, identifikovali túto osobu ako fašistu, ktorý týral zvieratá – okrem tiel Ukrajincov dával často na svoje siete aj zabité šteňatá alebo proces mučenia ľudí alebo zvierat. Dokonca sa Alexej Milčakov zúčastnil aj bojov v Sýrii, kde Rusko taktiež spustilo v roku 2015 vojenskú operáciu na elimináciu hlasov opozície – neonacista sa ale do týchto bojov zapojil v roku 2020.

Ľudí s nacistickým pozadím bojujúcich na strane Ruska je ale oveľa viac:
https://ct24.ceskatelevize.cz/clanek/sv ... sili-16370
https://www.ta3.com/clanok/1020733/rusk ... ukrajincov

[JUGGLER]

Juggler a toto si nezachytil: Srbi vystrojili odsúdenému vojnovému zločincovi Mladičovi štátny pohreb
https://www.aktuality.sk/clanok/ceuQ8m6 ... ny-pohreb/

Zachytil som Mibi. A nebolo to s denníka N, ani so Sme., ani z Aktualít.
Priniesli to televízie TA3, STVR, TASR, SITA. už v AUGUSTE. Teda staré veci.

Bodaj by sa vojna na UA skončila a my sme sa mohli rozčulovať nad takými malichernosťami, že ukrajinci velebia bývalých nacistov a vrahov ako boli Bandera a Melnyk.

Ešte raz trávim čas, aby som sa vyjadril k Trumpetovým názorom, ktorého rešpektujem, ale robím to nerád, lebo je to vzájomné okrádanie sa o čas, ktorý by som radšej venoval niečomu zmysluplnejšiemu.
Ak trávim čas diskusiou o politike a vojne, len som z toho smutný ako upadol Západ ktorý mi bol vždy vzorom.
Ked trávim čas diskusiou o investovaní, asi je to užitočnejšie a prínosnejšie.

Tak prepáč Trumpeta, ked už nebudem polemizovať a vypravdovať sa s tebou, len dávať info z iných zdrojov, ktoré mi ušetria čas.

Nikto si nemyslel ani nemysli ze Rusko vojnu prehrá, na to je prilis silné.

Čo máš výpadok pamäti? Veď všetko sme preberali do detailov. Politici nám vymývali mozgy heslami ,,Rusko treba poraziť,, ...,,Rusov vytlačíme z Ukrajiny a zoberieme si späť aj Krym,,...z Rusmi sa nevyjednáva,, atď.

Rozumní ludia len nechcú aby Rusko ovládlo celu Ukrajinu.

Ktorí rozumní ľudia? Tí, čo zastavili rokovania o tom, že Rusko sa stiahne späť do pozície spred februára 2022 a presvedčili Zelenského aby vo vojne pokračoval? To bol kľúčový moment v ktorom sa dalo všetko vrátiť do status-quo, ked by UA prišla len o pár % územia (DL s 90% ruskojazyčného obyvateľstva a Krym). Ale milióny ľudí by neprišli o život. Teraz umiera 1000 ukrajincov denne a Západ ich nechá umierať až do totálnej porážky a STRATY oveľa väčšieho územia ! Veď je to presne naopak: ak by Západu záležalo na UA, pristúpili by na podmienky dohodnuté medzi Trumpom a Putinom na Aljaške. Sú to jasné podmienky, ktoré Rusko stanovilo už dávno. Menovali sme ich vo VIP, ale každý sa tvári, že neexistujú. Ani jednu z nich nepripustil Zelensky, hoci vie, že napr. podmienka práv národnostných menšín je nevyhnutná aj pre vstup do EU. Teraz Zelenského donútil k ústupkom Magyar, ktorý dohodol aspoň prísľub práv maďarskej národnostnej menšiny. Vidím, že čo nedám tu, to si nikto nevšíma a už vôbec o tom neuvažuje. Ukrajinským náckom vyhovujú etnické čistky a zákaz ruštiny. Napriek tomu, že Zelenského rodný jazyk je ruština a v súkromí bežne rozpráva po rusky.

Rusko podpisalo Budapestianske memorandum v ktorom sa zaviazalo respektovat Ukrajinu v aktualnych hraniciach tj v tych v ktorych Krym patril Ukrajine.

Zaviazalo sa rešpektovať NEUTRÁLNU UA. Nie UA v NATO kde američania rozmiestňujú rakety na hranici s Ruskom, tak ako ich kedysi rozmiestnili v Turecku ( kubánska kríza vznikla tam, čo sa zamlčuje). Jadrom problému všetkých vojn a prevratov za posledných 50 rokov je 350 miliónová krajina, ktorá založila OSN ale nikdy nerešpektovala medzinárodné právo. Rozpúta vojnu kde len chce a celý svet mlčí, lebo sa bojí pomenovať veci pravým menom. A za tým všetkým sú len prachy, nenažratosť – novodobý kolonializmus pod pláštikom supermana zachraňujúceho celú planétu. Dobre že prišiel na scénu Trump.
Ten narcista nič nezakrýva, nedáva si servítku pred ústa. Robí presne to, čo jeho predchodcovia, len sa nenamáha vymývať ľuďom mozgy, že ide len demokraciu a spravodlivosť. Neustále opakuje, že ide len o prachy.
( a o bezpečnosť po zuby vyzbrojeného pupku sveta: krajiny ktorej populácia je 4% z celého sveta a zaberá 2% územia planéty Zem)

Výsledok je taký, že Rusko v tejto vojne doslova vyhodilo oknom nepredstavitelne miliardy

Výsledok je taký, že Rusko sa primklo k Číne a Európa pôjde dolu vodou.
Už aj Trump to pochopil, že USA vojnou Rusko nerozdrobí a neovládne, len presmeruje do náručia Číny.
USA tým stráca svoju hegemóniu. Kto založil vlákno nový svetový poriadok? Rozumný človek.

Rusko smeruje stale viacej do velmi vaznych ekonomickych problemov. Cena ropy klesá a bude klesat stale viacej. Čína aj Turecko prestavaju od Ruska nakupovat uhlie. Číne oslabovanie Ruska velmi vyhovuje, preto mu "pomaha" len po bod kedy to jej samej vyhovuje.

Už najmenej 5x som sa ťa pýtal, prečo ti záleží na tom kde smeruje Rusko?
MNE JE TO JEDNO, pokiaľ eskalácia nepovedie k jadrovej vojne, alebo k ďalšej vojne v EU.

Prečo rozmýšľaš ako američan sediaci 6000 km od EU, ktorý sa teší, že na druhom konci sveta vojna vyzabíja milióny slovanov, oslabí najväčšiu krajinu sveta, položí na kolená bohatú Európu, ktorá už nebude konkurovať, len bude závislá na tovaroch a energiách z USA?
Naozaj sú európania takí hlúpi? Moja odpoveď: nie, neverím, že sú takí hlúpi, je to len dôsledok toho, že si nechali do čela EU dosadiť hlúpe a lojálne bábky. Kallasová a Leyenová sú len len vrchol ľadovca.

Západ vobec nutne nepotrebuje aby Rusko pristupilo hned na mier. Chce dalej bojovat? V poriadku. O to viacej skončí nakoniec v horšom stave. V ekonomickom, demografickom, reputačnom, uplne na dne.

Ale to si protirečíš v tom, že ,,rozumní ľudia nechcú, aby Rusko ovládlo celú Ukrajinu,,
Tvorcovia stratégie vedia, že Rusko nemôže ovládnuť celú UA, nieto ešte iné krajiny, ktorými nás strašia vojnoví štváči.

Rusko ani USA nedokázali ovládnuť ani chudobný Afganistan! Za 300 mil. USD denne to američania skúšali 20 rokov.
Kde si bol, že si neupozorňoval, že takto sa amerika zruinuje?

Ovčania žerú seno, že dnes svet funguje ako pred stáročiami. Kde nemáš svojích ľudí, tam krajinu neovládneš.
Dobre vedia, že Rusi môžu ovládnuť len územia, ked majú dosť lojálnych ruskojazyčných prisluhovačov.
Západná Ukrajina to nie je. Ale Odesa to môže byť a to by bola najväčšia územná tragédia pre UA. Stratili by prístup k moru.

Tvrdit ze najlepsie by bolo prestat podporovat Ukrajinu môže iba niekto kto ako to slušne napisat- nechápe suvislostiam, alebo je proruský agent.

Cituješ teraz pána politológa Šmihuľu, ktorý toto zámerne podsúva?
On dobre vie, že každý konflikt, každá vojna skončila mierovou dohodou.
Aj bombardovanie Srbska trvalo 3 mesiace a skončilo mierovou dohodou.
Dohoda bola následne schválená rezolúciou Rady bezpečnosti OSN.
Išlo len o to, či sa Srbsko nechá vybombardovať do zrovnania zeme a miliónov mŕtvych a skončí ako NULA, ktorá neprehrala vojnu, alebo pristúpi na podmienky silnejšieho a za 20% územia zachráni svoj národ, ľudí, štát.

P.S. nemám záujem polemizovať o tom kto aký názor má. Je mi jedno, čo si kto myslí. Nie my rozhodneme o tom, čo bude. Rozhodnú slaboduchí politici. My len s tepla domova chrumkajúc popcorn sledujeme hru, ktorú hrajú iní. Môj názor je taký, že ohlúpnutí ľudia dnes už nie sú schopní rozoznať svinstvá, ani dôvody prečo ich politici hecujú k podpore vojny a zbrojenia a nevedia ako kedysi vyjsť do ulíc a manifestovať za mier. Davy v uliciach sú to jediné, čo by prinútilo politikov vyzývať k mieru. Nie dristať o mieri ako pán politológ, ale vyzývať ku konkrétnym rokovaniam, pomenovať čo žiadajú Rusi, čo by zastavilo vojnu a nekonečné zabíjanie. Teraz kým Ukrajine ešte nedošli vojaci, kým je schopná násilím s ulíc odchytávať tisíce ľudí ktorí nechcú bojovať, aby nimi nahradili tisíc mrtvych ukrajinských vojakov, čo zahynú každý deň.

[Trumpeta1978]

JUGGLER

budem reagovať iba na to uplne najpodstatnejšie aby sme sa zbytočne netočili stále v kruhu a nemíňali si vzacny čas:

Ktorí rozumní ľudia? Tí, čo zastavili rokovania o tom, že Rusko sa stiahne späť do pozície spred februára 2022 a presvedčili Zelenského aby vo vojne pokračoval?

Krym je z hladiska medzinarodného práva považovaný za územie patriace Ua, rovnako Donbas. Rusko ale absolutne odmieta o vráteni Krymu rokovať a povazuje ho za sucast svojho uzemia.

Zaviazalo sa rešpektovať NEUTRÁLNU UA. Nie UA v NATO kde američania rozmiestňujú rakety na hranici s Ruskom

Kde, Kde, Kde, v tom memorande to je napísane?
Vieš aká je odpoveď?
NIKDE tam nič také nie je spomenuté.
Žiadna zmienka o neutralite ani žiadna zmienka o tom, že by Ua nemohla potencialne vstupit do medzinarodnych vojenskych štruktúr.

Doslova je tam napisané že signatary "opätovne potvrdzuju svoj záväzok zdržať sa hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti Ukrajiny a že žiadna z ich zbraní nebude nikdy použitá proti Ukrajine."

Tu je original: https://nsarchive.gwu.edu/sites/default ... randum.pdf

Do prílohy som pomocou Groka vytvoril a vložil presný slovenský preklad so zachovaním štruktúry pôvodneho dokumentu.

Apropo, zahranicne rakety sa dostali na Ua až potom čo Rusko 2022 zaútočilo na Ua, snažilo sa obsadiť Kyjev s cielom eliminovat právoplatnú vládu a nasledne dosadit svoje pro-ruské bábky.

[JUGGLER]

Odpoviem ti stručne. Rusko porušilo memorandum aj medzinárodné právo.
Ale memorandum bolo formulované a podpísané tak vychcato, aby nebolo právne záväzné.

V rámci šetrenia času, kedže nie som politológ, zhrnutie podstatných informácii:

Budapeštianske memorandum z roku 1994 (oficiálne Memorandum o bezpečnostných zárukách v súvislosti s pristúpením Ukrajiny k Zmluve o nešírení jadrových zbraní) nie je podľa medzinárodného práva plne právne záväznou zmluvou, ale formálne predstavuje politický záväzok (politickú deklaráciu).

zdroj: United States Military Academy West Point

Jeho právny charakter a vyjednané podmienky majú niekoľko podstatných aspektov:

1. Rozdiel medzi „Zárukami“ (Guarantees) a „Uisteniami“ (Assurances)

Počas rokovaní v roku 1994 Ukrajina požadovala právne záväzné bezpečnostné záruky (security guarantees), aké garantuje napríklad Článok 5 Zmluvy o NATO (t. j. povinnosť vojensky brániť napadnutý štát).

USA a Spojené kráľovstvo však odmietli prijať právny záväzok automatickej vojenskej pomoci.
V anglickom (a právne určujúcom) texte preto boli použité slová „Security Assurances“ (bezpečnostné uistenia), nie „Guarantees“.

zdroj: Wikipedia

2. Formálny status z hľadiska medzinárodného práva

Nie je to zmluva (Treaty): Dokument nebol ratifikovaný parlamentmi signatárskych krajín (USA, Spojené kráľovstvo, Rusko, Ukrajina), čo je podmienka pre plne vymáhateľné medzinárodné zmluvy.

zdroj: Public International Law & Policy Group

Neobsahuje sankčné mechanizmy: Memorandum neobsahuje žiadne právne doložky o vymáhateľnosti, sankciách či automatickom zasiahnutí tretích strán pri jeho porušení.

Dokument bol síce zaregistrovaný na Sekretariáte OSN, no samotná registrácia z neho nezáväzný dokument nespraví — iba potvrdzuje jeho existenciu.

zdroj: Wikipedia

3. Čo presne signatári v memorande slúbili?

Signatárske mocnosti (USA, UK, Rusko) sa voči Ukrajine (a obdobne aj voči Bielorusku a Kazachstanu) zaviazali k týmto bodom:

Respektovať nezávislosť, suverenitu a existujúce hranice Ukrajiny.
Zdržať sa hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti Ukrajiny.
Zdržať sa hospodárskeho nátlaku zameraného na podriadenie Ukrajiny.
Konať v Rade bezpečnosti OSN a poskytnúť okamžitú pomoc, ak by sa Ukrajina stala obตั้งou agresie alebo hrozby agresie s použitím jadrových zbraní.
Nepoužiť jadrové zbrane proti Ukrajine (s výnimkou prípadu self-defense pri úderoch spojencov).
Konzultovať v prípade, že vznikne situácia spochybňujúca tieto záväzky.

4. Vzťah k všeobecnému medzinárodnému právu

I keď je memorandum politickým dokumentom, kľúčové povinnosti v ňom obsiahnuté (respektovanie suverenity, zákaz agresie) vychádzajú priamo z Charty OSN a Záväzného záverečného aktu z Readingu/Helsínk (1975), ktoré sú pre všetky štáty právne záväzné.

Anexiou Krymu v roku 2014 a plnohodnotnou inváziou v roku 2022 Rusko hrubo porušilo nielen svoje politické uistenia z Budapeštianskeho memoranda, ale predovšetkým právne záväzné imperatívne normy medzinárodného práva (jus cogens) a Chartu OSN.

Reakcia západných spojencov: Keďže memorandum neobsahovalo záväzok priamej vojenskej obrany, USA a Spojené kráľovstvo splnili svoju interpretáciu memoranda tým, že poskytujú Ukrajine finačnú, materiálnu a vojenskú pomoc a iniciujú rokovania na pôde OSN.



A teraz si vymenujme vojny a agresie kde svetový hegemón a vzor demokracie, tvorca západných hodnôt USA porušili medzinárodné právo:

Medzinárodné právo povoľuje použitie vojenskej sily len v dvoch prípadoch:

Mandát Rady bezpečnosti OSN (podľa Kapitoly VII Charty OSN).
Sebaobrana (podľa Článku 51 Charty OSN) v prípade priameho ozbrojeného útoku.

Medzinárodní právnici, orgány OSN a prevažujúci konsenzus medzinárodného spoločenstva pri niekoľkých významných konfliktom dospeli k záveru, že došlo k porušeniu medzinárodného práva.


1. Invázia do Iraku (2003)
Kontext: USA spolu s koalíciou podnikli inváziu do Iraku bez schválenia Rady bezpečnosti OSN s odôvodnením, že Irak vlastní zbrane hromadného ničením (čo sa nepotvrdilo) a porušuje predchádzajúce rezolúcie OSN.

Právny status: Vtedajší generálny tajomník OSN Kofi Annan v roku 2004 výslovne vyhlásil, že invázia bola „z pohľadu Charty OSN nelegálna“. Keďže chýbala rezolúcia RB OSN autorizujúca použitie sily a Irak nepredstavoval bezprostrednú hrozbu priameho útoku na USA, väčšina odborníkov na medzinárodné právo ju považuje za akt nelegálnej agresie.

2. Invázia na Grenadu (1983) – Operácia Urgent Fury
Kontext: Vojská USA intervenovali na Grenade po vojenskom prevrate a zavraždení premiéra Mauricea Bishopa. USA argumentovali ochranou amerických študentov medicíny a žiadosťou Organizácie východokaribských štátov (OECS).

Právny status: Valné zhromaždenie OSN schválilo Rezolúciu 38/7, v ktorej túto intervenciu označilo za „vlajkové porušenie medzinárodného práva“ a narušenie nezávislosti a suverenity štátu.

3. Invázia do Panamy (1989) – Operácia Just Cause
Kontext: USA intervenovali v Paname s cieľom zosadiť diktátora Manuela Noriegu, ktorý bol obvinený z obchodu s drogami, a zaistiť bezpečnosť Panamského prieplavu po smrti amerického vojaka.

Právny status: Valné zhromaždenie OSN prijalo Rezolúciu 44/240, ktorá inváziu odsúdila ako porušenie medzinárodného práva a suverenity Panamy. Akcia nemala mandát RB OSN a nespĺňala kritériá nutnej sebaobrany.

4. Vojenská intervencia v Nikarague (80. roky 20. storočia)
Kontext: USA tajne financovali, cvičili a vyzbrojovali povstaleckú skupinu Contras proti sandinovskej vláde a zaminovali nikaragujské prístavy.

Právny status: Nikaragua zažalovala USA na Medzinárodnom súdnom dvore (ICJ) v Haagu. V prelomovom rozsudku z roku 1986 (Nicaragua v. United States) súd rozhodol, že USA porušili medzinárodné právo tým, že zasahovali do vnútorných záležitostí iného štátu, použili silu proti inému štátu a zaminovali jeho prístavy. USA jurisdikciu súdu v tomto prípade odmietli uznať.

5. Bombardovanie Juhoslávie (1999) – Operácia Allied Force
Kontext: NATO pod vedením USA vykonalo leteckú kampaň proti Zväzovej republike Juhoslávia s cieľom zastaviť humanitárnu krízu a vyháňanie albánskeho obyvateľstva v Kosove.

Právny status: Operácia nemala schválenie Rady bezpečnosti OSN (z dôvodu hrozby vetovania zo strany Ruska a Číny). Medzinárodná nezávislá komisia pre Kosovo neskôr dospela k záveru, že kampaň bola „nelegálna, ale legitimná“ – nelegálna, lebo obchádzala Charta OSN, no legitímna z humanitárnych dôvodov na zabránenie katastrofe.

6. Vojna vo Vietname (resp. bombardovanie Kambodže a Laosu, 1969–1973): Tajné bombardovanie neutrálnej Kambodže a Laosu bez ich súhlasu či mandátu OSN je zo strany mnohých právnikov hodnotené ako narušenie suverenity.

7. Vojenská prítomnosť v Sýrii (od roku 2014/2015): USA odôvodňujú prítomnosť svojich vojsk v Sýrii bojom proti teroristickej skupine ISIS (kolektívna sebaobrana v prospech Iraku). Keďže však sýrska vláda nedala súhlas a chýba rezolúcia RB OSN, DAMASK aj mnohí experti označujú túto prítomnosť za porušenie suverenity.

8. Program cieleného zabíjania bezpilotnými lietadlami (drony) mimo vojnových zón (napr. Jemen, Somálsko, Pakistan): Špeciálni spravodajcovia OSN pre ľudské práva opakovane poukazujú na to, že cielené údery mimo uznaných vojnových kontextov porušujú medzinárodné právo v oblasti ľudských práv (zákaz mimoevidovaných popráv) aj suverenitu dotknutých krajín, ak chýba ich riadny súhlas.

9. Cielený atentát na generála Kásima Sulajmáního (2020)

Kontext: V januári 2020 americký dron na letisku v Bagdade (Irak) zabil iránskeho generála Kásima Sulajmáního, veliteľa jednotiek Quds. USA to odôvodňovali sebaobranou pred bezprostredne hroziacimi útokmi.

Právny status: Špeciálna spravodajkyňa OSN pre mimosúdne popravy Agnès Callamard vo svojej správe pre Radu OSN pre ľudské práva (2020) dospela k záveru, že atentát bol porušením medzinárodného práva a Charty OSN. USA nepredložili dostatočné dôkazy o tom, že išlo o bezprostredne hroziaci útok, ktorý by odôvodňoval takýto úder na území tretieho štátu (Iraku) bez jeho súhlasu.

10. Operácia Ajax proti Iránu (1953)

Kontext: Spoločná tajná operácia CIA a britskej MI6, pri ktorej bol zosadený demokraticky zvolený iránsky premiér Mohammad Mosaddek po tom, čo znárodnil iránsky ropný priemysel.

Právny status: Aj keď išlo o tajnú operáciu a nie priamu otvorenú vojnu, z pohľadu medzinárodného práva išlo o neprípustné zasahovanie do vnútorných záležitostí suverénneho štátu a narušenie jeho politickej nezávislivosti.

11. Venezuela - únos prezidenta
Zásah vo Venezuele a zadržali Nicolása Madura spolu s jeho najbližšími spolupracovníkmi, ktorých následne odviezli do USA na základe obvinení z narkoterorizmu.

Z pohľadu medzinárodného práva ide o mimoriadne závažný a kontroverzný precedens:

Porušenie suverenity a Charty OSN: Zadržanie a odvlečenie úradujúcej hlavy štátu na území cudzieho suverénneho štátu bez mandátu Rady bezpečnosti OSN alebo súhlasu danej krajiny je podľa väčšiny expertov na medzinárodné právo v priamom rozpore s Článkom 2 ods. 4 Charty OSN (zákaz použitia sily proti územnej celistvosti a politickej nezávislosti štátu).

Imunita hlavy štátu: Medzinárodné právo tradične priznáva úradujúcim hlavám štátov osobnú imunitu (ratione personae) pred trestnou jurisdikciou iných štátov. USA tento princíp obišli tým, že Madura dlhodobo neuznávali ako legitímneho prezidenta.

Kritici a orgány OSN poukazujú na to, že žiadny štát nemá právo vykonávať policajné či vojenské akcie na území iného štátu s cieľom presadiť svoje vlastné národné zákony (extrateritoriálna jurisdikcia).

Tento zásah sa tak zaradil medzi najvýraznejšie príklady porušenia medzinárodného práva zo strany USA v modernej histórii.

12: Ekonomické sankcie a blokády

Osobitní spravodajcovia OSN opakovane upozorňujú, že jednostranné sankcie (vynucované mimo mandátu RB OSN) porušujú medzinárodné právo a princíp suverénnej rovnosti štátov, najmä ak majú devastačný dopad na civilné obyvateľstvo.

13: Útoky na Irán v rokoch 2025 a 2026 („Dvanásťdňová vojna“): Boímbardovanie 2025 ( 12 dní) z pohľadu medzinárodného práva ide pri jednostrannom útoku na územie suverénneho štátu bez schválenia Rady bezpečnosti OSN jednoznačne o nelegálny akt agresie a hrubé porušenie Charty OSN, bez ohľadu na to, aké politické či bezpečnostné dôvody útočiaca strana uvádza.

Február 2026 (Masívny úder USA a Izraela): Dňa 28. februára 2026 Spojené štáty spolu s Izraelom spustili rozsiahlu vojenskú operáciu a letecké útoky na iránsku vojenskú a jadrovú infraštruktúru. Pri útokoch bol zabitý aj iránsky najvyšší vodca Alí Chameneí.

Podľa medzinárodného práva (predovšetkým Charty OSN) je vojenský útok na iný suverénny štát nelegálny, pokiaľ nenastane jedna z dvoch výnimiek: Mandát Rady bezpečnosti OSN (Kapitola VII Charty OSN). Sebaobrana podľa Článku 51 Charty OSN v prípade priameho ozbrojeného útoku.

V prípade týchto úderov chýbal mandát OSN: Rada bezpečnosti OSN útoky neschválila ani neautorizovala.
Argumentácia sebaobranou: USA a Izrael odôvodňovali zásah preventívnou sebaobranou, zabránením dokončenia jadrového programu a elimináciou bezprostredných hrozieb.
Porušenie suverenity: Väčšina expertov na medzinárodné právo a väčšina členských štátov OSN považuje preventívne údery bez schválenia RB OSN a bez predchádzajúceho priameho ozbrojeného napadnutia zo strany Iránu za porušenie Článku 2 ods. 4 Charty OSN (zákaz použitia sily proti územnej celistvosti a politickej nezávislosti štátu).

14. čerešnička na torte porušovania medzinárodného práva - etnické čistky a genocída v pásme gazy.
Zrovnasie zo zemou a cca 80 000 mrtvych z desaťtisícami detí a žien.


Medzinárodný trestný súd (ICC): Prokurátor ICC požiadal o vydanie zatykačov na predstaviteľov Izraela (ako aj lídrov hnutia Hamas) v súvislosti s podozreniami zo spáchania vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti.

Organizácia Spojených národov (OSN): Viacerí osobitní spravodajcovia OSN a mimovládne organizácie (napr. Amnesty International či Human Rights Watch) vo svojich správach upozorňujú na symptómy genocídy, masové presídľovanie obyvateľstva, ničenie civilnej infraštruktúry a použitie hladu ako zbrane.

Kritici izraelskej vojenskej operácie a ľudskoprávne organizácie poukazujú na:

Vysoké počty civilných obetí: Desaťtisíce mŕtvych a zranených, z ktorých významnú časť tvoria ženy a deti.
Masové presídľovanie: Nariadenia na evakuáciu, ktoré viedli k opakovanému vyháňaniu väčšiny obyvateľov Gazy z ich domovov bez bezpečného útočiska, čo mnohí označujú za riadené etnické čistky.
Blokádu dodávok potravín, vody, liekov a paliva, ktorá vedie k hladomoru a kolapsu zdravotníckeho systému.

Samozrejme, postoj Izraela a USA je OBRANA.
Vraždenie, hlad, bieda a zrovnanie zo zemou permanentným bombardovaním je OBRANA

[jaroslav80]

Krym je z hladiska medzinarodného práva považovaný za územie patriace Ua, rovnako Donbas.

Zapadnym modelom "medzinarodneho prava", tradicne zalozenom na rabovani vychodu a juhu. Cize nieco akoby si povedal - podla prava plundrujucich Vikingov ... alebo podla prava Nackov z fasistickeho Nemecka...

Kosovo kedysi ovladalo Srbsko. Krym chvilku UA. Taiwan Cina. Golanske vysiny kedysi Syria. Zapadny breh Jordanu kedysi Palestincania, Colorado kedysi ovladali Apaci.

Krym a Donbas ovladany banderovcami z Kyjeva je historia. Kto si nezvykne, moze akurat tak do vetra hovorit to, co Srbi ohladom Pristiny.

Mimochodom Sevastopol bol poslednych 300 rokov realne ovladany vzdy viac z Moskvy nez z Kyjeva (akurat papier znesie vela... akoby tam vladli z Kyjeva niekedy... ).

[JUGGLER]

Drony zasiahli dve lode v bulharskej výhradnej hospodárskej zóne, jednu potopili, posádka je nezvestná

utorok, 6. októbra 2026 – 18:40

Eskalácia napätia v Čiernom mori sa v súvislosti s vojnou na Ukrajine stala už každodennou realitou a ešte nebezpečnejšie je, že Rusko a NATO sa pomaly približujú k priamemu konfliktu.
Bulharsko v utorok oznámilo, že dve obchodné lode zasiahli drony, čo podľa neho predstavuje prvý útok na lodnú dopravu v rámci výhradnej hospodárskej zóny členského štátu NATO v Čiernom mori. Bulharský premiér Rumen Radev vyhlásil: „Ide o neprijateľný útok vo výhradnej hospodárskej zóne Bulharska. Je to hrubé porušenie medzinárodného práva a námorného práva.“
zdroj: Marinetraffic.com

Lode boli identifikované ako Alfa Watan plávajúca pod vlajkou Toga a Able plávajúca pod vlajkou Palau. Obidve v dôsledku toho začali horieť, pričom Alfa Watan sa na mieste rýchlo potopila a o osude posádky zatiaľ nie sú žiadne bezprostredné informácie.
Dopad na loď plávajúcu pod vlajkou Toga bol údajne oveľa väčší a ničivejší. Pokiaľ ide o ďalší zaujímavý a alarmujúci detail:
Posádka prvej lode potvrdila, že bola napadnutá „leteckými aj námornými dronmi,“ uviedol Radev.
A na to nadviazala hrozba súvisiaca s tajomnou loďou pri pobreží Bulharska:
Radev uviedol, že bulharské ministerstvo obrany sleduje podozrivú „unášanú loď“ v Čiernom mori, ktorá je údajne na radare krajiny už od augusta. „Ak bude naďalej nejakým spôsobom smerovať k nášmu pobrežiu, sme plne pripravení konať,“ dodal.
Pokiaľ ide o loď Able, všetkých 18 členov posádky bolo zachránených v rámci bulharskej záchrannej akcie, pričom dvaja z námorníkov utrpeli ťažké zranenia a boli prevezení do nemocnice. K útokom došlo okolo 3. hodiny ráno, približne 80 míľ od bulharského pobrežia.
Na rozdiel od predchádzajúcich incidentov v Čiernom mori, pri ktorých úrady rýchlo označili za pôvodcu útoku ruské ozbrojené sily, je zaujímavé, že v tomto prípade Bulhari neponáhľali s obvineniami, keďžepôvod dronov nebol stanovený.
Premiér Radev pokračoval: „Ako štát zodpovedný v rámci našej výhradnej ekonomickej zóny za zdravie a životy každého, kto sa v tejto oblasti plaví, bez ohľadu na to, kto je za to zodpovedný, sme povinní vykonávať núdzové pátracie a záchranné operácie.“
„To, čo sa deje, vážne narúša lodnú dopravu v Čiernom mori, ešte viac zvyšuje náklady na poistenie a extrémne sťažuje plavbu,“ dodal.
V pondelok došlo k predchádzajúcemu závažnému incidentu s útokom na mori, za ktorý bolo rýchlo a široko obviňované Rusko. Turecká nákladná loď identifikovaná ako Royad Mammadov bola potopená po zásahu dronom, potom čo opustila ukrajinský prístav Ismail v Odeskej oblasti.

AKTUALIZÁCIA: Bulharský premiér Rumen Radev uvádza, že obe obchodné lode boli okolo 3:00 ráno napadnuté námornými aj vzdušnými dronmi vo vnútri výhradnej hospodárskej zóny Bulharska, približne 70 námorných míľ východne od mesta Byala. Loď ALFA WATAN plávajúca pod vlajkou Toga, ktorá sa plavila na sever z Turecka smerom do rumunského mesta Galați, sa potopila po tom, čo bola vážne poškodená. O osude jej posádky sa stále nevie. Bulharský trajekt DIOSCURIA dorazil na miesto a našiel prevrátenú loď, tri prevrátené záchranné člny a záchranné vesty, avšak žiadnych preživších. Pátracia operácia stále prebieha. Loď ABLE plávajúca pod vlajkou Palau, ktorá vyplávala z Rumunska a plavila sa na juh smerom do Turecka, po útoku začala horieť. Celá jej 18-členná posádka bola evakuovaná a zachránená. Dvaja zranení námorníci boli prevezení na palubu plavidla bulharského námorníctva a sú transportovaní do Varny na lekárske ošetrenie, zatiaľ čo ostatných 16 členov posádky vyváža na breh pohraničná polícia. Radev uviedol, že 11 členov posádky sú tureckí štátni príslušníci a 7 sú indickí štátni príslušníci. Bulharské orgány zároveň monitorujú oblasť kvôli možným únikom ropy a znečisteniu životného prostredia. Radev označil útok za absolútne neprijateľný a za hrubé porušenie medzinárodného a námorného práva.

Pátranie po nezvestnej posádke lode ALFA WATAN pokračuje.— GeoInsider (@InsiderGeo) 6. októbra 2026
K tomuto skoršiemu incidentu došlo pri pobreží Rumunska, čo vyvolalo rozsiahlu záchrannú operáciu.
Dvaja členovia posádky zahynuli, jedenásť ďalších bolo zachránených a jeden je naďalej nezvestný. Ukrajinský prezident Zelenskyj uviedol, že za tým stoja ruské sily.
Niet pochýb o tom, že vojna odvetných úderov v čiernomorskej lodnej doprave sa stupňuje, keďže už niekoľko mesiacov si ruské aj ukrajinské sily vymieňajú útoky dronmi a raketami na prístavy a lode, čím narúšajú životne dôležitý obchod v Čiernom mori.

https://www.zerohedge.com/geopolitical/ ... ew-missing

[MiBi]

Drony zasiahli dve lode v bulharskej výhradnej hospodárskej zóne, jednu potopili, posádka je nezvestn

Putin mal vcera narodeniny, ze by to bol darcek ?
Asi bude mat autorka videa: https://www.youtube.com/watch?v=ox58WuD1TBo pravdu.

[Trumpeta1978]

Všetkých 32 členov NATO vyslalo do Kyjeva vojenských zástupcov na prvú takúto návštevu za osem rokov
https://united24media.com/war-in-ukrain ... ears-23209

[MiBi]

Od roku 1934, existuje v Irkutsku na ruskom Ďalekom východe výskumný ústav, kde sa v laboratóriách zaoberajú vírusmi, schopnými vyvolať ťažkú smrteľnú epidémiu - vrátane moru. A teraz pozor! Dňa 2.októbra v tamojšej nemocnici zomiera náhle mladá laborantka z tohto laboratória.

Oficiálna verzia: na ťažkú pľúcnu embóliu bližšie neurčeného pôvodu. Pracovníci laboratória, aj nemocnica kde zomrela, sú uzavretí do prísnej karantény. Podobne sú uzavreté aj ďalšie nemocnice v meste a pracovníci miestnej hlinikárne, neďaleko od ústavu, musia nosiť rúška a sú pod dozorom.

V regióne začína narastať panika. Hlava susednej Buriatskej oblasti zverejní oficiálne stanovisko, v ktorom súčasne poprie fámy o tom, že laborantka pred úmrtím bola v jeho oblasti, ale súčasne uvedie, že zomrela na mor. Ruská hygienicko-sanitárna štátna agentúra Rospotrebnadzor a aj Kremeľ popierajú mor, ale najvyššia šéfka agentúry expresne prilieta z Moskvy do Irkutska, aby osobne riadila protiepidemiologické opatrenia.

Teraz, o pár dní po úmrtí laborantky, sa oficiálne pýtajú Moskvy na príčiny jej úmrtia - a či to naozaj nebol nákazlivý pľúcny mor - Spojené štáty. Ich ambasáda v Moskve varuje v tejto súvislosti svojich občanov a vyzýva ich, aby opustili Rusko. Na príčiny úmrtia laborantky sa pýta Moskvy aj šéf WHO, pričom vo svojom statuse spomína už aj možnú druhú obeť.
Len pripomínam, že:
1) práve z tejto oblasti Ďalekého východu, presúvajú Rusi na Ukrajinu stále značné počty vojakov a jednotiek,
2) počas tohto roka práve na Sibíri opakovane došlo k úhynom a masovej likvidácii dobytka, pričom ruské úrady jasne nevysvetlili príčiny. Jednou z vážnych verzií je nákaza slintačkou a krívačkou, pretože k problémom došlo po vakcinácii zvierat a príčinou môže byť zle vyrobená ruská vakcína,
3) v lete došlo náhle k vlne úhynu aj domácich psov - opäť po vakcinácii, tentoraz proti besnote.

Niektorí nezávislí ruskí experti tvrdia,že po zavedení sankcií je Putinovo Rusko odkázané na výrobu a vývoj vlastných vakcín pre ľudí a zvieratá, pričom sa bezpečnosť v laboratóriách zhoršuje.

https://www.facebook.com/permalink.php? ... 1567669287

[Adammd]

Aspon sa splni tuzba zapadu vymazat rusko. Sice to bude mat collateral damage morovej pandemie, ale na plebs s*re pes nie

[Fund]

Kto s čím zachádza, s tým aj schádza

[Trumpeta1978]

Na servery spojene s rakuskou armadou a kritickou infraštruktorou štátu je denne vykonaných najmenej 100 000 utokov.
Náčelník rakuskeho generalneho štábu Harald Vodosek tvrdí že pochádzajú z Ruska.
https://ground.news/article/new-chief-o ... rs-per-day

[JUGGLER]

USA hrozia zastavením zbrojného programu pre Ukrajinu

https://standard.sk/1333730/usa-hrozia- ... e-ukrajinu

USA hrozia zastavením dodávok zbraní pre Ukrajinu, aby tak prinútili Kyjev zastaviť rozsiahle útoky na ruskú energetickú infraštruktúru, informoval v nedeľu denník Financial Times s odvolaním sa na európskych predstaviteľov

Podľa nich USA lobujú v európskych hlavných mestách a Kyjeve, aby sa pokúsili ukončiť útoky na ruské ropné rafinérie.

Odkaz z USA obsahoval hrozby prerušenia výmeny spravodajských informácií a mechanizmu Purl (zoznam prioritných požiadaviek Ukrajiny) na obstarávanie amerických zbraní pre Ukrajinu. „Volajú Kyjevu... Volajú každému [v Európe],“ povedal podľa správy úradník, ktorému zavolal predstaviteľ amerického ministerstva obrany.

Správa prichádza po tom, čo americký prezident Donald Trump v nedeľu prekvapivo oznámil energetické prímerie medzi Ruskom a Ukrajinou, ktoré podľa neho „nadobudlo okamžitú platnosť“, ale ukrajinský líder Zelenskyj uviedol, že na podrobnosti dohody stále čaká. Na sociálnej sieti v nedeľu večer vyhlásil, že Rusi napadli elektráreň v Charkove.

(reuters, su)

P.S. Denník Sme (No1 čítanosť!): len 2 riadky o tom.
Denník N (No2 čítanosť): 0 riadkov

Nuž to nie sú provojnové správy. Smerujú ku konci vojny...


Už aj pani profesorka Havryšková to publikovala na FB pred hodinou:

Trump sa pýta — Zelensky nepočúva.
Trump sa pýta — Zelensky neodpovedá.
Trump sa pýta — Zelensky to kategoricky odmieta.
Trump sa pýta — Zelensky vymýšľa tisíc a jednu výhovorku, prečo sa práve teraz nedokáže nemôže počúvať vodcu NATO.
Trump sa pýta — Zelenskyj dostane poriadny záchvat hnevu.

Trump už sa nepýta.
Trump sa začal vyhrážať.

„Trumpova administratíva hrozí zastavením systému obstarávania, ktorý Ukrajine dodáva zbrane, s cieľom vyvinúť tlak na Kyjev, aby zastavil svoje hlboké údery na ruskú energetickú infraštruktúru, uvádzajú európski úradníci.

Správa zo Spojených štátov, dodali úradníci, obsahovala hrozby prerušenia výmeny spravodajských informácií a programu PURL – mechanizmu Prioritised Ukraine Requirements List na obstarávanie amerických zbraní pre Ukrajinu.

„Volajú do Kyjeva... volajú všetkým [v Európe],“ povedal úradník, ktorý prijal hovor od predstaviteľa amerického ministerstva obrany.“

[MiBi]

USA hrozia zastavením zbrojného programu pre Ukrajinu

P.S. Denník Sme (No1 čítanosť!): len 2 riadky o tom.
Denník N (No2 čítanosť): 0 riadkov

Trump sa pýta — Zelensky nepočúva.
Trump sa pýta — Zelensky neodpovedá.
Trump sa pýta — Zelensky to kategoricky odmieta.
Trump sa pýta — Zelensky vymýšľa tisíc a jednu výhovorku, prečo sa práve teraz nedokáže nemôže počúvať vodcu NATO.
Trump sa pýta — Zelenskyj dostane poriadny záchvat hnevu.

Juggler a Marker priniesol info o ponuke Zelenskeho, resp. odpovedi na Trumpa?
Pisali iba toto:
https://marker.sk/spravy/7307/trump-ukr ... -rafinerie
Americký prezident Donald Trump v sobotu vyhlásil, že nadišiel čas, aby Ukrajina vymenila svojho prezidenta Volodymyra Zelenského. Vraj potrebuje lídra, ktorý bude ochotný pristúpiť na dohodu o ukončení vojny s Ruskom.

Ale o tomto uz ani slovo:
Zelenskyj je pripravený usporiadať prezidentské voľby počas 60-dňového prímeria.
Zelenskyj uviedol, že americkej administratíve už predstavil konkrétnu podmienku, za ktorej by Ukrajina dokázala zorganizovať celoštátne hlasovanie. Tou je úplné zastavenie bojov na obdobie dvoch mesiacov.

„Ak naozaj chcete, aby sa na Ukrajine konali voľby, povedzte, prosím, Putinovi, nech nám dá dva mesiace, 60 dní úplného prímeria. Šesťdesiat dní a my voľby zorganizujeme,“ vyhlásil ukrajinský prezident.

[jaroslav80]

Ale o tomto uz ani slovo:
Zelenskyj je pripravený usporiadať prezidentské voľby počas 60-dňového prímeria.
Zelenskyj uviedol, že americkej administratíve už predstavil konkrétnu podmienku, za ktorej by Ukrajina dokázala zorganizovať celoštátne hlasovanie. Tou je úplné zastavenie bojov na obdobie dvoch mesiacov.

„Ak naozaj chcete, aby sa na Ukrajine konali voľby, povedzte, prosím, Putinovi, nech nám dá dva mesiace, 60 dní úplného prímeria. Šesťdesiat dní a my voľby zorganizujeme,“ vyhlásil ukrajinský prezident.

Rusi odpovedali Zelenskemu, ze mu garantuju jeden den primeria na den volieb - a nie 60 dni na prezbrojenie spraskanych banderovcov.

V Markeri, v tom "proruskom platku" tiez o tom nie je ani zmienka.

[Trumpeta1978]

Ruská agresia proti Ukrajine: EÚ schválila doteraz najväčší balík zoznamov zameraných na takmer 1600 osôb a subjektov v ruskom vojensko-priemyselnom komplexe - Consilium
https://www.consilium.europa.eu/en/pres ... l-complex/

[hifron]

Ak má Rusko vs Ukrajina v priemyselnej sile, vojakoch a zbraniach niekoľkonásobnú prevahu, samosprávne schopnosti môžu dostať samoderžavie, ale nasádzať kapacity na výrobu nie je záruka, že sa územie nezmení na divízie tankistov a buldozérov, v rámci výstrahy: civilisti opustite územie, aj polia na pestovanie paprík a paradajok treba tam, kde sú paneláky. A manažérsky, vojensky a armádne, to korporáty sem tam vyžadujú kde nie je dostatok schopností ako zorganizovať prúser. Ale mapka kde by bolo vidno schopnosti daných regiónov, to voleným dostáva na zodpovednosti ako pozdvihnúť región. A to je niekde prostredím prirodzene kruté. Samo.

[JUGGLER]

Juggler a Marker priniesol info o ponuke Zelenskeho, resp. odpovedi na Trumpa?
Pisali iba toto:
https://marker.sk/spravy/7307/trump-ukr ... -rafinerie
Americký prezident Donald Trump v sobotu vyhlásil, že nadišiel čas, aby Ukrajina vymenila svojho prezidenta Volodymyra Zelenského. Vraj potrebuje lídra, ktorý bude ochotný pristúpiť na dohodu o ukončení vojny s Ruskom.

Porovnávaš neporovnateľné.

Červené denníčky patria medzi mienkotvorný mainstream s miliónovými tržbami.
Napr. SME (spolu s Korzárom a MY) má ročné tržby cca 24 miliónov.
Ostatné: Denník N okolo 8 mil....Aktuality 8 mil. ...Pravda 8 mil.

Prakticky celý mienkotvorný mainstream je progresívny, alebo ľavicový.
Má spolu mesačnú návštevnosť okolo 8 mil. RU

Proti tomu stojí bezplatný Marker s tržbami 56 tisíc za rok 2025. Návštevnosť okolo 100 tisíc RU
Konzervatívny Postoj.sk má tržby okolo 1,3 mil. a návštevnosť 500 tisíc RU
Štandard má tržby okolo 500 tisíc € ( robí straty v miliónoch ) a návštevnosť 700 tisíc RU

Takže tak. Vymývanie mozgov musí byť masové, len vtedy sa darí spoločnosť ,,mienkotvorne,, prevychovať.
O to sa môže postarať ,,moc,, alebo peniaze. V demokracii pracujú peniaze. Samozrejme, najmä tie zvonka.
To vedeli už komunisti, ktorí nepotrebovali peniaze, lebo mali moc. Nepripustili ani konkurenciu, ani iné názory.
To vie aj Putin.
Trump sa rozčuluje, tiež by chcel, aby média prinášali, čo sa jemu páči, ale zatial len nadáva, ponižuje a nevpúšta novinárov do Bieleho domu.
Ale dôveryhodnosť amerických mainstreamu CNN, The New York Times, Washington Post, NBC či Fox News globálne i v USA dlhodobo klesá a v súčasnosti je na historických minimách.

Z mojích pozorovaní (platím 3 média) na Slovensku všetky udalosti prináša a komentuje jedine Štandard.
Červené denníčky žijú v režime autocenzúry. Čo nevyhovuje to spomenú len s povinnosti dvomi riadkami.
Čo vyhovuje, to nafúknu a prinesú spústu komentárov. A radi nechajú publikovať hejtujúcich blogerov.

Marker dnes priniesol zaujímavý komentár.
Ako celú mediálnu prezentáciu vojny na UA vidí americký novinár žijúci v Bratislave:

Nie je to celý príbeh

Hovoria nám o dôsledkoch, ale nie o dôvodoch.
Píše Jonathan McCormick.

Komentáre
Jonathan McCormick
Americký dopisovateľ

„Pre každého ruského vodcu, nech je to ktokoľvek – [dokonca] aj Mahátma Gándhí – by prijatie Ukrajiny do NATO predstavovalo veľmi vážnu hrozbu pre ruskú bezpečnosť.“ – Noam Chomsky, 2014

Keď ruské sily vo februári 2022 vtrhli na Ukrajinu a bolo jasné, že postupujú smerom na Kyjev, mnohí na Západe očakávali, že prezident Zelenskyj a jeho sprievod opustia hlavné mesto a odídu na bezpečnejšie miesto.

Keď sa tak nestalo a namiesto toho Zelenskyj povedal západným lídrom: „Všetci sme tu“ a „Potrebujem muníciu, nie odvoz“ – a keď ukrajinské sily zastavili Rusov na okraji Kyjeva a inde – obraz odvážneho vodcu a jeho ľudu, ktorí kladú odpor barbarskému útočníkovi a jeho divokým hordám, sa navždy vryl do pamäti západných pozorovateľov. Bolo to ako úvodná scéna skvelého filmu.

Pre každého, kto však (aspoň) od roku 2014, keď všetky problémy začali, venoval pozornosť určitým rozumným a predvídavým hlasom – medzi ktoré patrili okrem mnohých iných aj bývalí vysokopostavení americkí diplomati a poprední experti na Rusko –, však nebola situácia až tak jednoznačná. Napriek závažným rozdielom v politických názoroch mali tieto mnohé hlasy jedno spoločné: veľmi jasný pocit, že toto nie je celý príbeh.

Môj vlastný pocit, že to nie je celý príbeh, siaha až k zážitku z počiatku 80. rokov, v období po osudovej iránskej revolúcii – vrátane krízy s rukojemníkmi, keď bolo viac ako 50 Američanov zadržiavaných vyše roka, poníženia z neúspešného pokusu o záchranu a nezabudnuteľných obrazov náboženských fanatikov kričiacich slogany ako „Smrť Amerike!“ a „Boh je veľký!“

Náhodou, krátko potom, čo sa situácia trochu upokojila, som jedného rána v dome mojej matky narazil na poličke na malú knižku o Iráne – knihu, ktorú som nikdy predtým nevidel a na ktorej názov som odvtedy už dávno zabudol. Začal som lenivo listovať v knihe, neočakávajúc, že by bola veľmi zaujímavá. Bola celá o nejakej vzdialenej udalosti z 50. rokov, ktorá – ako autor zdôrazňoval – bola kľúčová pre pochopenie nedávnych búrlivých udalostí v Iráne.

Nemohol som ju položiť. Ukázalo sa, že Iránci mali dôvod na hnev. Bezohľadná operácia CIA v roku 1953 zvrhla demokraticky zvoleného iránskeho premiéra – podľa všetkého čestného a schopného muža – a nahradila ho šachom, monarchom-diktátorom poslušným Západu, ktorý nasledujúcich 25 rokov brutálne utláčal svoj ľud, až kým ho v februári 1979 nezvrhla revolúcia. Ako som čítal ďalej, začal som si jasne uvedomovať, že to, čo nám v USA hovorili o Iráne, nebol celý príbeh. Nebolo to tak, že fakty, ktoré nám podávali, boli nesprávne alebo priamo lži. Nahnevaní iránski militanti skutočne zvrhli šacha, obsadili americké veľvyslanectvo a zajali všetkých tých rukojemníkov. Problémom nebolo ani tak to, čo nám hovorili, ako to, čo nám nehovorili: konkrétne, prečo boli takí rozzúrení a prečo bol tento hnev namierený predovšetkým proti vláde Spojených štátov. Zrazu mi celý príbeh dával zmysel – po prvý raz. Ukázalo sa, že iránska revolúcia sa neodohrala vo vákuu.

A spolu s týmto uvedomením prišiel šok. Prečo nám o tom nikto nič nepovedal – nikto? Chápal som, prečo by CIA alebo americká vláda mohli chcieť utajiť túto históriu – aby neboli obviňované z nedávneho fiaska, alebo aby nevyšlo najavo, že úmyselne podkopali demokraciu v cudzej krajine. Ale čo západná tlač? Nebola to práve jej úloha povedať nám, čo sa skutočne deje? Rozsah tohto opomenutia bol ohromujúci a – ako bolo teraz jasné – hrubo skreslil celé vnímanie bežných Američanov na tému Iránu. (A to platí dodnes – hoci je uvedená udalosť dnes všeobecne uznávaným faktom a v roku 2013 ju potvrdila CIA. Iránci na to, samozrejme, nikdy nezabudli.)

Nebudem vás nudiť ďalšími prípadmi, ktoré podobným spôsobom ovplyvnili moje myslenie v priebehu nasledujúcich štyroch desaťročí.
Teraz späť do roku 2022 – Zelenskyj je Churchill a Putin je Hitler.

No, nie celkom. Ak ste sa, podobne ako mnohí z nás, naučili tvrdú lekciu, že na akýkoľvek západný naratív treba hľadieť s určitou nedôverou – a ak ste v priebehu predchádzajúceho desaťročia hľadali komplexnejšie vysvetlenie búrlivých udalostí na Ukrajine –, mali by ste mať aspoň nejaké slabé tušenie, že pravda v tejto veci je oveľa nuansovanejšia. Pravdepodobne by ste pochopili, že išlo o mimoriadne zložitú situáciu, ktorá zahŕňala okrem iného dlhodobé úsilie elít americkej zahraničnej politiky – čiastočne s využitím Ukrajiny ako nástroja – o „preťaženie a destabilizáciu Ruska“ (ak si môžem vypožičať názov príslušného politického dokumentu z roku 2019 od RAND Corporation, popredného think tanku Pentagónu). A možno by ste si uvedomili, že sľubované členstvo Ukrajiny v NATO bolo v Rusku široko vnímané ako existenčná hrozba, dokonca aj jej najprozápadnejšími expertmi na zahraničnú politiku. A že ruskí lídri vrátane Vladimira Putina chápali, čo sa deje, a počas celého tohto obdobia vyvíjali vážne úsilie o mierové riešenie ukrajinskej otázky – a tým aj o zabránenie potenciálnej vojne, ktorá by bola pre región katastrofálna a pre Rusko vysoko nežiaduca.

Stručne povedané, možno ste mali rovnako ako ja pocit, že to, čo sme v západnej tlači počúvali o kríze – a to aj pred inváziou v roku 2022, aj po nej – nebol celý príbeh.

Napríklad v období pred inváziou sme počuli, že Rusko sústreďuje veľké množstvo vojakov pozdĺž ukrajinskej hranice, čo bola pravda – ale nikdy sme nepočuli, prečo. Nepočuli sme napríklad, že Ukrajina už od roku 2014 sústreďovala vojenské jednotky a opevnenia pozdĺž svojej vlastnej vnútornej hranice s východným regiónom Donbasu, kde viedla vojnu s rusky hovoriacimi separatistami, a v skutočnosti už roky sporadicky bombardovala svojich vlastných občanov v tomto regióne.

Ani to, že dôvodom, prečo bol Donbas taký plný separatistov, je to, že odmietli akceptovať výsledok prevratu z roku 2014, pri ktorom bol ukrajinský prezident – ktorý bol demokraticky zvolený (v hlasovaní dôkladne monitorovanom medzinárodnými pozorovateľmi) – násilne zvrhnutý. Za zrejmej podpory USA a pravdepodobne priamej alebo nepriamej účasti CIA.

Tiež sme nikdy nepočuli – alebo to západné médiá nikdy nebrali vážne –, že Rusi skutočne vnímajú rozšírenie NATO na Ukrajinu ako existenčnú hrozbu, alebo že to bol skutočnýdôvod ruskej invázie – a nie nejaká osobná túžba Putina obnoviť Ruskú ríšu. Mohol by som pokračovať.

Ak by ste naopak jednoducho prijali to, čo hovorili západné médiá a politické elity, pravdepodobne by ste sa v roku 2022 vo vzťahu k Ukrajine nachádzali viac-menej v rovnakej pozícii, v akej som bol ja a väčšina Američanov na začiatku 80. rokov vo vzťahu k iránskej revolúcii. Nielenže by ste nemali k dispozícii celý príbeh, ale pretože by ste nemali k dispozícii celý príbeh – a pretože by ste v dôsledku toho vnímali ruskú inváziu ako akt čistej agresie a expanzie – pravdepodobne by ste nad tým (všetka česť) pociťovali hlboké morálne pobúrenie.

Toto morálne pobúrenie by vám však ani zďaleka nepomohlo vidieť situáciu jasnejšie, naopak, ako to hnev zvyčajne robí, ešte viac by skreslilo váš pohľad na vec a vy by ste prirodzene odmietli akýkoľvek návrh, že by sme sa mali aspoň pokúsiť pozrieť sa na veci z ruského hľadiska. A keby ste boli natoľko pochabí, že by ste takýto návrh vôbec zvažovali, stačilo by len jemné pripomenutie obsahujúce slová ako „Mníchov 1938“ a „ústupky“. S Hitlerom sa nedá vyjednávať.

Ukázalo sa, že je to dokonalý prostriedok na zabránenie akémukoľvek serióznemu dialógu alebo porozumeniu, ktoré by mohlo potenciálne upokojiť situáciu a zvrátiť západnú stratégiu „preťaženia a destabilizácie Ruska“. A funguje jedna radosť.

https://marker.sk/clanky/2058/nie-je-to-cely-pribeh

[MiBi]

Dam sem aj clanok, ktory vsetko vidi inak https://www.aktuality.sk/clanok/qkxfSjP ... i-putinovi
Aby to tu nebolo len cierno-biele

Čoraz zreteľnejšie vidno, kde hrozí Rusom rozhodujúca porážka celej vojny. Všetko tam hrá proti Putinovi

Vládcovi Kremľa sa čas rýchlo kráti.
Ukrajincom sa podarila protiofenzíva s názvom Vivaldi, ktorou Rusom zmarili pokus o obídenie Slovianska zo severu, vytlačili ich o niekoľko kilometrov späť na východ a eliminovali pri tom údajne 2000 až 3000 okupantov.
Ruskej armáde zároveň približne od polovice septembra 2026 prudko stúpli straty vojakov. Ukrajinské velenie niekoľkokrát hlásilo za celý front vyše 2000 mŕtvych a ranených Rusov za deň, čo sa od rozpútania vojny vo februári 2022 stávalo len výnimočne.

Zástupca NATO, ktorého oslovila agentúra Bloomberg, uviedol, že Rusi prišli v septembri dokonca až zhruba o 50-tisíc vojakov, kým Ukrajinci o päťtisíc. Pomer 10:1 v neprospech okupantov spôsobil podľa predstaviteľa NATO postup ruských veliteľov, keď vrhajú vojakov bezhlavo v ústrety dronom, mínam a delostrelectvu.

Rozhodujúca porážka však podľa prichádzajúcich správ hrozí okupantom na juhu Ukrajiny. Proti zámerom Vladimira Putina tam „hrajú“ všetky okolnosti. Ak Ukrajinci udržia doterajšie tempo zásahov, môžu spôsobiť zhruba 200-tisíc ruským vojakom v Záporožskej a Chersonskej oblasti neudržateľné straty.

3000 až 4000 ton denne
Na udržanie 200-tisícového vojska (celkovo Kremeľ nasadil na Ukrajine vyše 700-tisíc mužov) v bojaschopnom stave potrebuje ruské velenie zabezpečiť pre vojakov každý deň približne 300 až 400 ton potravín (zhruba 1,5 až 2 kilogramy na osobu).

Armáda nasadzovaná do boja či čeliaca útokom taktiež potrebuje delostreleckú a pechotnú muníciu, palivo pre techniku a generátory či zdravotnícky materiál.
Celkovo „zhltnú“ ruské vojská na juhu napadnutej krajiny podľa dostupných prepočtov zhruba 3000 až 4000 ton materiálu denne.
Ukrajinské drony však podľa francúzskeho analytika Clémenta Molina zlikvidovali od mája 2026 okupantom už zhruba 3000 nákladných vozidiel.

Ničili tak asi 100 až 180 ton ruského materiálu denne. Keďže kampaň trvá už takmer pol roka a navyše obrancovia zasahovali aj poľné sklady munície a paliva, plynulosť zásobovania klesla Rusom na kritických úsekoch údajne až o 30 až 50 percent.

15-tisíc až 25-tisíc mŕtvych
V prípade, že ukrajinskí špecialisti budú ruskú logistiku likvidovať doterajším tempom do konca nasledujúcej zimy, teda do konca marca 2027, môže Rusko na tomto približne 600 kilometrov dlhom úseku zaznamenať podľa projekcií 15-tisíc až 25-tisíc padlých vojakov.
Ďalších 35-tisíc až 50-tisíc okupantov môže utrpieť ťažké zranenia.

Čím väčšie problémy spôsobia Ukrajinci v ruskom zásobovaní, tým rýchlejšie bude stúpať aj riziko nebojových strát – podchladenie, omrzliny a infekcie.

Všetko proti Putinovi
Všetky doterajšie prognózy, že Putinovi sa pod tlakom katastrofálnych strát (k 21. septembru 2026 investigatívny projekt Mediazona v spolupráci s ruskou redakciou BBC a dobrovoľníkmi zdokumentoval a menne potvrdil už takmer 260-tisíc padlých ruských vojakov, celkový počet mŕtvych Rusov sa aktuálne odhaduje na pol milióna a ďalší približne milión utrpel ťažké zranenia) front na Ukrajine zrúti, zlyhali.

No tentoraz na bojiskách všetko „hrá“ proti ruskému diktátorovi.

Okupanti už dlhé mesiace nedokážu postupovať ani južne od Slovianska a Kramatorska a ruské velenie čoraz zúfalejšie klame, aké dediny či osady údajne dobyli nasadzovaní „samovrahovia“.
Onedlho opadá lístie a ruskí diverzanti stratia úkryty, ktoré im aspoň čiastočne poskytovala vegetácia.

Úrady a platení náborári síce stále dokážu za vidinu finančnej odmeny nahnať do armády nových „kontraktnikov“, no podľa prepočtov nemeckého analytika Janisa Klugeho, ktorý nábor dlhodobo sleduje, v roku 2026 prílev regrútov zaostáva za rokmi 2024 a 2025. Takže Putin má pri čoraz vyšších stratách čoraz menej „náhradníkov“.

Kremeľ v posledných týždňoch doslova terorizuje ukrajinských civilistov, takže prichádzajúca zima bude pre napadnutú krajinu znovu extrémne ťažká. No ak ukrajinskí vojaci prinútia okupantov k ústupu od ľavého brehu Dnepra, tak ako ich vyhnali na jeseň 2022 z pravej strany rieky, mal by to byť podľa projekcií v súbehu s fiaskom na Donbase smrteľný úder pre ruské vojská.

[jaroslav80]

Kremeľ v posledných týždňoch doslova terorizuje ukrajinských civilistov, takže prichádzajúca zima bude pre napadnutú krajinu znovu extrémne ťažká. No ak ukrajinskí vojaci prinútia okupantov k ústupu od ľavého brehu Dnepra, tak ako ich vyhnali na jeseň 2022 z pravej strany rieky, mal by to byť podľa projekcií v súbehu s fiaskom na Donbase smrteľný úder pre ruské vojská.

Mibi dufam, ze toto nemyslis vazne, lebo by to poukazovalo na tvoje velmi slabe chapanie reality.
To, ze Rusi dokazali prehltnut svoju hrdost a ustupit zo zapadnej casti Chersonskej oblasti bolo zo strany ich velenia jedno z najelitnejsich rozhodnuti. Ine, nez za miliardy tam budovat obranu zavisiacu na jedinom masivnom moste a na Kachovskej priehrade.

Porovnavat pozicie Rusov na vychodnom brehu Dnepra s ich poziciou na zapadnom brehu Dnepra je znakom totalneho diletantizmu.

A este k propagacnym pojmom:
Ruski agresori, okupanti; Zelenskeho fasisti, banderovci. Rovnaka uroven pomenovani.

[MiBi]

Vyber z clanku na https://www.postoj.sk/201622/bojujeme-s ... vymi-rusmi
Odporucam precitat cely

Nie je problémom práve to, že sa Stepan Bandera stal bezproblémovou súčasťou ukrajinského národného panteónu? Predsa len ide o kontroverznú postavu. Za volynský masaker síce neniesol zodpovednosť a nestál ani za založením Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), ale bol zodpovedný za atentát na poľského ministra vnútra Bronisława Pierackého a istý čas spolupracoval s nacistickým Nemeckom.
Panteóny hostia osobnosti, ktoré pre dané spoločenstvo symbolizujú vyššie hodnoty, pričom Bandera zosobňuje odvahu a nekompromisnosť. Kontroverziám sa nemajú vyhýbať historici.

V Poľsku majú pomníky kontroverzných hrdinov, ktorí Ukrajincami priamo pohŕdali, napríklad Romana Dmowského, alebo sa pod ich osudmi podpísali negatívne ako Józef Piłsudski.
Na Slovensku sa Robert Fico v januári 2024 vyjadril pochvalne o Gustávovi Husákovi, postave, ktorá po sovietskej okupácii Československa zohrala jednoznačnú úlohu. Nemusím hovoriť akú.

Lenže na Slovensku, bez ohľadu na niektoré výroky a gestá Roberta Fica, neexistuje štátna politika budovania kultu Gustáva Husáka. Ulice sa nenazývajú jeho menom a nestavajú sa mu sochy.
A je to dobre, pretože Gustáv Husák bol vlastizradca. Stepan Bandera vlastizradcom nebol, zradiť mohol iba Poľsko a Stalina.

Je pravda, že Husák nemá sochy. Nie je však pravda, že by ho podstatná časť Slovákov neuznávala, podobne ako Tisa. Putin tiež nemá na Slovensku pomníky, ale jeho zločinná zahraničná politika je pre polovicu Slovákov prijateľná.

Bandera však pomerne intenzívne spolupracoval s nacistickým Abwehrom.
Áno, v dobovom kontexte to dávalo zmysel. Všetci kritici spolupráce s Nemcami by mali povedať, akú stratégiu by tým ľuďom sami odporučili. Oni vlastne hovoria: Mali zložiť zbrane a spolupracovať s inými okupantmi Ukrajiny než s Nemcami.

S Nemcami vtedy spolupracovalo množstvo ľudí vo východnej Európe – v pobaltských krajinách, medzi Bielorusmi, na Kaukaze –, ale aj na Blízkom východe či v Indii. To, samozrejme, samo osebe nič neospravedlňuje, ale treba sa pýtať na možnosti, ktoré tí ľudia vtedy mali.

My sa na dejiny pozeráme očami ľudí, pre ktorých sa tragédia začala až nacistickou okupáciou. Pre Ukrajincov a iné národy na východe sa však začala skôr – boľševickým terorom v dvadsiatych rokoch a potom hladomorom.

Civilizovanému svetu to bolo jedno, sovietska kontrola nad územiami stredovýchodnej Európy bola mnohými, najmä po nástupe Hitlera, vnímaná ako žiaduca súčasť európskej mocenskej rovnováhy.

Vrátim sa k Banderovi v ukrajinskom národnom panteóne. Nie je táto jeho súčasná pozícia relatívne čerstvá záležitosť? Na Ukrajinu som cestoval pomerne často a obdiv k Banderovi bol dlho najmä záležitosťou západnej Ukrajiny. Centrálna a najmä východná Ukrajina ho vnímali oveľa problematickejšie. Po ruskej invázii na Krym v roku 2014 sa to začalo meniť a jeho osoba sa stala mobilizačným symbolom odporu voči Rusku. Nezabilo to trochu poctivú historickú debatu o ňom?
Jeho postava začala byť historickou politikou štátu vyzdvihovaná po Oranžovej revolúcii v roku 2004, ktorá odštartovala éru dôraznej ukrajinskej emancipácie od Moskvy a jej hodnotového sveta.

To, čo hovoríte, treba trochu doplniť. Východu a juhu Ukrajiny, samozrejme, Bandera do roku 2014 neimponoval. Bol im oveľa viac bližší Lenin, čiastočne Stalin a v najväčšej miere postsovietska ľahostajnosť k akémukoľvek étosu. O zlome by som hovoril až od ruskej agresie, keď si Banderova pamiatka získala všetky regióny.

Máte však určite pravdu v tom, že ukrajinská historiografia je v prípade Stepana Banderu často monotónna.

Až apologetická.
Apologetická, presne tak. Nemožno však všetko, čo spájame s Banderom, vysvetľovať diktatúrou nejakého kultu alebo záväzným a vynucovaným kánonom. Čiastočne je to prejav istej ukrajinskej provinčnosti.

Druhá vec je, že Bandera ako konsolidačný symbol umožňuje Ukrajine čeliť silnej postsovietskej a veľkoruskej propagande, ktorá Banderu a ukrajinský oslobodzovací boj všetkými možnými spôsobmi diskreditovala.

Žiadna krajina v Európe, ktorá dnes Ukrajinu kritizuje, nebola v podobnej miere infiltrovaná spravodajskými štruktúrami a veľkoruskými naratívmi. Tie sa vlastne starali o tú „pluralitu“ pohľadov na Banderovo hnutie – a len tak mimochodom aj o rozvracanie ukrajinskej spoločnosti.

A je tu ešte jeden morálny rozmer. Nemôžeme z kontroverznej ukrajinskej historickej postavy robiť problém svetového významu a zároveň sa tváriť, že naše vlastné konanie je bezproblémové.

Súhlasím s vami, že Stepan Bandera v mnohom pripomína lídrov iných nacionalistických hnutí tej doby. Nevidíte však problém v tom, že ukrajinský establišment sa v poslednom období posúva ďalej, napríklad k vyzdvihovaniu UPA či Romana Šuchevyča, čo už je podstatne problematickejšia záležitosť?
Bolo by možné počas druhej svetovej vojny poraziť Hitlera bez Stalina? Asi nie.

Je načase opustiť naratív, podľa ktorého bola druhá svetová vojna jednoducho stretom síl neproblematických a problematických. Áno, jedna strana bola oveľa lepšia než tá, ktorá bola nakoniec porazená. Ale do obidvoch vkladali nádeje národy okupované protivníkom.

Všimnite si, že ani jedna strana vojny nemohla zvíťaziť bez pomoci genocídneho impéria. Na strane Osi to bolo hitlerovské Nemecko, na strane protihitlerovskej koalície to bol Sovietsky zväz so svojimi ľudskými zdrojmi.

Mohli by sme teda úplne legitímne otočiť diskusiu a povedať, že Beneš, Slovenské národné povstanie, ktoré sa spoliehalo na pomoc Červenej armády, aj celý Západ „kolaborovali“ s genocídnym stalinským režimom. Pozrite sa, ako dopadli Poliaci s katynským masakrom. Keď vyšlo najavo, čo Stalin urobil, Briti Poliakom hovorili, aby prestali robiť problémy.

Prečo by práve Ukrajinci mali uprostred tohto morálneho chaosu vystupovať ako jediní morálne čistí? Od určitého etnika očakávame morálnu čistotu, zatiaľ čo sami sebe ospravedlňujeme zločiny a morálne zlyhania.

A teraz sa dostaneme k námietke, ktorú sa zrejme chystáte vysloviť, že UPA vykonala etnickú čistku. Položme si otázku, koľko etnických čistiek sa vtedy s požehnaním víťazov odohralo v priestore od Šumavy alebo Odry po Ural. Česi vyhnali a sčasti pozabíjali svojich nemeckých spoluobčanov.

Tu však vidím istú asymetriu. Asi nemožno dať znamienko rovnosti medzi odsun sudetských Nemcov a volynský masaker, ktorý mal desaťtisíce obetí.
Takzvaný odsun Nemcov mal tiež desaťtisíce obetí. Ich počet sa dnes ustálil približne na 25 tisícoch.

Pri Volyni sa hovorí približne o stotisíc obetiach.
To číslo je nepravdivé, hoci počet obetí nie je pre našu debatu to podstatné.

V čom tá nepravda spočíva?
K tým stotisíc obetiam sa ešte dostanem, ale najprv by som zostal pri etnických čistkách. Mnoho národov vo východnej Európe sa ich vtedy dopúšťalo a odsun Nemcov etnickou čistkou bol. Kto mi neverí, môže si prečítať napríklad Normana Naimarka (americký historik, ktorý sa špecializuje na moderné dejiny východnej Európy, pozn. red.).

Nechcem tým stavať všetky prípady na rovnakú úroveň. Poľské vyháňanie Nemcov malo napríklad živelnejší charakter než české. Poliaci sa však dopúšťali etnickej čistky aj na Ukrajincoch.

Myslíte povojnovú akciu Visla?
Áno.

Tá bola etnickou čistkou v zmysle presídlenia obyvateľov, ale nebolo pri nej toľko obetí na životoch.
Lenže treba si uvedomiť okolnosti. Česi vyháňali Nemcov a Poliaci Ukrajincov už v povojnovom období. Realizovali to štátne aparáty na vlastnom suverénnom území. Mali k dispozícii vagóny, vlaky, pokoj a aj súhlas veľmocí.

Etnická čistka navyše nie je jedna presne definovaná kategória. V prípade Volyne a toho, čo vnímame ako zločin UPA, išlo zároveň o akt občianskej vojny. Odohrávalo sa to uprostred druhej svetovej vojny a súčasne uprostred miestneho konfliktu.

Druhá svetová vojna nebola iba stretom dvoch blokov. Pod tým sa odohrávali rôzne účtovania medzi národmi nespokojnými s medzivojnovým usporiadaním, ktoré chceli prostredníctvom vojny dosiahnuť vlastné politické ciele. Vidíme to na Balkáne pri chorvátskych ustašovcoch a srbských četnikoch. Druhá svetová vojna nebola len bojom Nemcov proti Slovanom, ale aj bojom Slovanov medzi sebou.

Tú vašu tézu o občianskej vojne spochybňuje to, že išlo zo strany UPA o chladne naplánovanú veľmi krvavú etnickú čistku, na ktorú poľské ozbrojené formácie už len reagovali.
To je prevládajúci poľský pohľad, ktorý sa opiera o selektívne nakladanie s prameňmi. Naprogramovanou etnickou čistkou bol aj odsun Nemcov, genocídna deportácia krymských Tatárov alebo kaukazských národov.

Rozumiem tejto paralele. Rozdiel však vidím v tom, že odsun Nemcov či akciu Visla dnes tieto krajiny nepovažujú za svoje hviezdne okamihy. Na Ukrajine je to s UPA do značnej miery inak.
S tým absolútne nesúhlasím. Ukrajinci nikdy nevyhlásili, že násilie UPA je ich hviezdna chvíľa, a viackrát nad ním vyjadrili ľútosť. Ukrajinci predovšetkým zdôrazňujú heroickú kapitolu mnohoročného odboja UPA proti obnovenej stalinskej nadvláde počínajúcej sa rokom 1944.

Český postoj k odsunu Nemcov je, naopak, dodnes veľmi ambivalentný. Národná katarzia nevyzerá tak, že poviete: My sa tým nechválime, takže o nič nejde. Katarzia znamená prihlásiť sa k vlastnej vine a pýtať sa, či sme vtedy mohli konať inak.

Poľsko sa síce v roku 1990 za akciu Visla ospravedlnilo, v poslednom desaťročí ju však na politickej a inštitucionálnej úrovni svojím spôsobom rehabilitovalo.

A potom staviame do jedného radu s plánovanými štátnymi deportáciami to, čo sa odohrávalo vo Volyni a v Haliči v podmienkach partizánskej vojny, cudzej okupácie a všeobecného chaosu. Všetky obete pripisujeme iniciatíve UPA, hoci na tomto území sa na násilí podieľalo množstvo ďalších formácií.

Násilie bolo obojstranné. Len nebolo symetrické.
Netvrdím, že bolo symetrické. Ukrajinskú vinu vidím ako väčšiu než poľskú. Ale to krviprelievanie malo svoju prehistóriu a dynamiku. Do konfliktu výrazne zasahovali aj okupanti, sovietski partizáni a nacisti.

Máme zdokumentované, že ukrajinská aj poľská strana sa pred vypuknutím násilia pokúšali o dohodu v prospech spoločného antistalinského a antinacistického boja a stanovovali si politické podmienky. Ukrajinci žiadali, aby sa Poliaci vzdali nárokov na predvojnové hranice, to znamená západoukrajinské územia. Poliaci to odmietali, čo dokážem pochopiť. V tomto bode sa navyše ukrajinské požiadavky prekrývali so Stalinovými cieľmi – Stalin tiež chcel Poľsko v posunutých hraniciach, len Ukrajinu chcel sovietsku.

posuňme sa do súčasnosti. Poľsko-ukrajinský historický konflikt je stále živý. Prečo dnes Volodymyr Zelenskyj používa symboliku, o ktorej vie, že je pre Poliakov citlivá? Ukrajinské jednotky dostávajú názvy odkazujúce na UPA, na Ukrajinu boli prevezené pozostatky Andrija Meľnyka. Prečo Ukrajinci podnikajú takéto kroky voči krajine, ktorá patrí medzi ich najdôležitejších spojencov?
Ukrajinské ozbrojené sily sa opierajú o dlhý rad symbolov siahajúcich až do kozáckych čias. Myslím si, že pre Zelenského bolo toto pomenovanie formalitou, nad ktorej dôsledkami sa nezamýšľal.

Je napriek tomu zaujímavé, že sa vždy pýtame, prečo si Zelenskyj nedal pozor na city Poliakov, keď Ukrajina potrebuje Poľsko. Nepýtame sa, prečo si Poľsko nedalo pozor na svoje dlhodobé konanie, keď, mimochodom, Poľsko potrebuje Ukrajinu.

Poliaci tento spor s Ukrajinou nemôžu vyhrať. Buď Ukrajina vyjde z vojny s Ruskom ako víťaz a bude vojensky veľmi silná, pretože jej armáda bude mať obrovské skúsenosti, alebo Ukrajina, nedajbože, padne a všetci v Európe rýchlo na Banderu zabudnú, pretože nám pôjde o všetko.

---
Pritom v našej fixácii na tému Bandera sa nemanifestuje nič iné než kultúrny rasizmus. Po prvé, nie sme schopní pochopiť, že pre Ukrajincov je UPA súčasťou kontinuálnej vojenskej tradície a sama sa hlásila k bojovým tradíciám predchádzajúcich ukrajinských formácií vrátane socialistickej a demokratickej reprezentácie po prvej svetovej vojne.

Bandera a UPA boli iba jednou, prechodnou etapou v dlhej tradícii ukrajinského oslobodzovacieho boja. Sú jedným korálikom na šnúre, ktorá spája Ukrajincov bez vlastného štátu s dnešnou Ukrajinou.

Po druhé, naša neochota uznať oprávnenosť tejto tradície vedie k dehumanizácii celého etnika, ktorého hrdinstvo zneužívame pre vlastné pohodlie. Rozprava o tejto významnej časti Európy sa primitivizuje, bulvarizuje a odvádza sa pozornosť od toho podstatného a pre našu bezpečnosť životne dôležitého.

Každá krajina má vlastné komplexy a historické špecifiká a Rusko ich vie využívať vo svoj prospech a v prospech svojich dlhodobých zámerov.

Súvisí s tým fenomén, ktorému sa hovorí weaponizácia histórie – používanie histórie ako zbrane. Ruská informačná vojna vie veľmi šikovne pracovať s historickými motívmi, témami a schémami.

Výsledkom je, že verejnosť získava dojem, akoby Ukrajina nerobila nič iné, len všetko pomenúvala po Banderovi. Historická téma vytláča súčasnú realitu.

Pritom by dnes bolo normálnejšie sedieť tu a rozprávať sa o tom, či ruský dron začne skôr zabíjať na Slovensku alebo v Česku. Namiesto toho bojujeme s mŕtvymi banderovcami, aby sme nemuseli bojovať so živými Rusmi. Z hľadiska ruskej informačnej vojny je to geniálne.

Ukrajina bude bez ohľadu na výsledok vojny zasiahnutá strašnou traumatizáciou. Desaťtisíce ľudí budú trpieť posttraumatickou stresovou poruchou.

Časť ľudí odíde na Západ, pretože niektoré oblasti krajiny budú len veľmi ťažko obývateľné. Časť z nich sa môže zapojiť do organizovaného zločinu. Áno, pravdepodobne sa niektorí budú dopúšťať násilných skutkov.

Rozdiel medzi mnou a propagandistami je v tom, aký z toho vyvodzujem záver. Oni to používajú ako argument, prečo Ukrajinu nepodporovať. Ja to používam ako argument, prečo sme sa už dávno mali vojensky zapojiť do boja proti Rusku.

Dejiny sú v tomto spravodlivé. Časť Západu si takisto myslela, že sa vyhne vojne s Hitlerom, ak mu ponechá Československo a Sudety. Časť ľudí vrátane Židov si myslela, že diskriminácia Židov v Tretej ríši je iba odpudivým špecifikom Hitlerovho režimu, ale nedokázala v nej rozpoznať zárodok budúcej genocídy.

[jaroslav80]

Nie je problémom práve to, že sa Stepan Bandera stal bezproblémovou súčasťou ukrajinského národného panteónu? Predsa len ide o kontroverznú postavu. Za volynský masaker síce neniesol zodpovednosť a nestál ani za založením Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), ale bol zodpovedný za atentát na poľského ministra vnútra Bronisława Pierackého a istý čas spolupracoval s nacistami.

Banderovci na UA, Hlinkove gardy na SK, Hortyiovci v Madarsku, Cetnici v Chorvarsku... vsetko ta ista zgerba spolupracujuca s nackami, ktora sa chcela prizivit a ziskat od nemeckych nackov trochu drobkov, ak by vyhrali vojnu.

Libtardi mozu pisat aj 20 stranove clanky a nic na tomto fakte nezmenia. Socha Benderu je to iste ako socha Lenina.

[JUGGLER]

Divný chlapík. Historik a ukrajinista David Svoboda.
Ďalšie neznáme meno vytiahnuté z klobúka...Hlavne, že prezentuje názory ako je žiadúce.

Zdôrazňuje ako hľadá pravdu a spravodlivosť, ale sám používa dvojaký meter.
Pri banderovcoch obhajuje Zelenského a k tomu, že Poliaci to vyčítajú politickému vedeniu UA povie, že
,,Poľsko diktuje Ukrajine jej dejiny, a to považujem za hrubý hyenizmus,,.

Správne definuje, že každé konanie môžeme vnímať čierno-bielo a nepriamo vyzýva, aby sme pri ukrajinských náckoch videli viac bielej farby ako čiernej.
Ale pri iných je striktne jednofarebný. Husák je u neho vlastizradca: čierna farba. Tiso kolaborant a zradca: čierna farba.
Takže majme pochopenie, že Bandera môže mať sochy a vláda UA sa mu bude klaňať, ale po Tisovi nemôže zostať pomenovaná ani ulica v nejakom zapadákove.

Tisa sme už preberali. Pri Husákovi by som sa zastavil.

Ja som vždy považoval Husáka za symbol totalitného komunizmu. Teda čistá čierna farba ako u pána Davida.
Ale môžem rozprávať za všetkých? Nemôžem. Som historik? Nie som.
Husák v populárnej súťaži o ,,najväčšieho slováka,, skončil na 7 mieste po Dubčekovi.

A tak som sa snažil pochopiť, prečo ho ľudia nevnímajú čierno.
Najlepšie to asi vysvetlil Chmelár, ktorého hlboko rešpektujem pre jeho znalosti.

Ta sa pozrime ako to sumarizuje AI:

Aké argumenty používa Eduard Chmelár na obhajobu Gustáva Husáka?

Eduard Chmelár dlhodobo presadzuje tezu, že Gustáv Husák patrí k najvýznamnejším slovenským štátnikom 20. storočia a jeho historickú úlohu nemožno zredukovať len na obdobie poaugustového režimu normalizácie.

1. Kľúčová úloha v SNP a protifašistickom odboji

Chmelár zdôrazňuje, že Husák bol spoločne s Ladislavom Novomeským jedným z hlavných architektov Vianočnej dohody z roku 1943 a autorom Deklarácie Slovenskej národnej rady z augusta 1944.
Označuje ho za nekompromisného nepriateľa fašizmu, pričom odmieta obvinenia zo zbabelosti a tvrdenia, že by v sporných momentoch zradil odbojárov či povstanie.

2. Presadenie rovnoprávnosti Slovákov a federácie

Podľa Chmelára bol Husák najvýraznejším bojovníkom za rovnoprávne postavenie Slovákov v spoločnom štáte.
Pripomína, že to bol práve on, kto v roku 1968 pretlačil a presadil ústavný zákon o česko-slovenskej federácii, čím Slovensko získalo dovtedy nevídanú štátoprávnu autonómiu.

3. Hrdinský postoj počas perzekúcií a stalinistických procesov

Chmelár poukazuje na Husákov neoblomný osobný postoj v 50. rokoch.
V procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami Husák napriek mučeniu a obrovskému tlaku odmietol podpísať vynútené priznania.
Tento jeho nezlomný odpor podľa Chmelára (a s odvolaním sa na spomienky Laca Novomeského) zachránil životy ďalším obvineným, ktorí by inak skončili na popravisku.

4. Boli s Dubčekom „politické dvojičky“ a reformátorom Pražskej jari

Chmelár upozorňuje na to, že počas reformného roku 1968 vystupoval Husák ako radikálny prodemokratický a reformný komunistický politik — miestami dokonca energickejšie než Alexander Dubček.
Obe osobnosti označuje za nerozlučné dvojičky slovenskej politiky, pričom zdôrazňuje, že aj keď normalizácia po auguste 1968 mnohým ľuďom ublížila a priniesla represie, nesmie sa ňou vymazať všetko ostatné, čo Husák pre krajinu dokázal.

Chcete sa dozvedieť viac o porovnaní pohľadu Chmelára na Husáka a Dubčeka?

Áno


Eduard Chmelár vníma Gustáva Husáka a Alexandra Dubčeka ako dve spojené nádoby a „politické dvojičky“ slovenskej politiky druhej polovice 20. storočia. Vo svojich analýzach a komentároch medzi nimi vykresľuje nasledovný vzťah a porovnanie:

1. Záchrana pred smrťou v roku 1950

Chmelár často pripomína málo známy fakt z roku 1950, keď sa začali čistky voči tzv. „buržoáznym nacionalistom“.
Vtedy to bol práve Alexander Dubček, kto na podnet svojho otca Štefana varoval Gustáva Husáka pred zatknutím.
Dubček pomohol Husákovi utiecť z Bratislavy do Hlbokého k farárovi Jánovi Michalkovi, čím mu zachránil život (hoci Husáka neskôr aj tak zatkli a odsúdili).

2. Reformný rok 1968: Husák ako radikálnejší reformátor

Počas Pražskej jari boli obaja na jednej lodi. Chmelár však tvrdí, že zatiaľ čo Dubček bol skôr symbolom so širokým úsmevom, ktorý sa snažil o zmier, Husák bol vecný, energický a procesne oveľa radikálnejší.
Bol to Husák, kto tlačil na demokratizačné reformy a predovšetkým na rovnoprávne postavenie Slovenska prostredníctvom federácie.

3. Emócia vs. Pragmatizmus po okupácii

Po auguste 1968 sa ich cesty zásadne rozpadli, čo Chmelár interpretuje cez rozdielnosť ich pováh:

Dubček bol podľa neho citlivý idealista a rojko, ktorý pod tlakom Moskvy morálne zlyhal — podpísal napríklad tzv. „obuškový zákon“ z augusta 1969, ktorým sa legalizovalo potláčanie protestov protivládnych demonštrácií.

Husák bol chladný pragmatik a technokrat moci.
Chmelár argumentuje, že Husák prebral moc s presvedčením, že ak to nezoberie on, Moskva dosadí tvrdých dogmatikov (ako bol Vasiľ Biľak), čo by znamenalo ešte brutálnejšie represie, masové zatýkanie či popravy.

4. Dvojitý meter v slovenskej historickej pamäti

Chmelárov hlavný kritický ostrie smeruje k tomu, ako k obom osobnostiam pristupuje dnešná spoločnosť. Poukazuje na paradox a nespravodlivosť:
Dubček je dnes oslavovaný ako demokrat, hoci bol dlhoročným funkcionárom komunistického režimu a v roku 1969 podpisoval represívne zákony.

Husák je zatracovaný ako jediný vinník normalizácie, hoci bez neho by nebola federácia a jeho predchádzajúce zásluhy v SNP či utrpenie v 50. rochoch sa úplne ignorujú.

Chmelár uzatvára, že Husáka a Dubčeka nemožno od seba oddeliť a pre pochopenie moderných slovenských dejín je potrebné objektívne zhodnotiť silné aj slabé stránky oboch týchto mužov.

Ako presne prebiehalo presadenie česko-slovenskej federácie v roku 1968 a akú úlohu v tom mal Husák?

Presadenie česko-slovenskej federácie v roku 1968 bol zložitý politický proces, v ktorom Gustáv Husák zohral absolútne kľúčovú, až rozhodujúcu úlohu.
Bol to prakticky jediný významný a trvalý výdobytok Pražskej jari, ktorý prežil aj poaugustovú okupáciu.


Pred rokom 1968 dominoval v ČSSR tzv. asymetrický model:
V Prahe sídlili celoštátne orgány (ktoré boli de facto české aj celoštátne zároveň).

Na Slovensku existovali len obmedzené slovenské orgány (Slovenská národná rada), ktoré však nemali reálnu právomoc ani výkonnú moc.
Prežival silný centralizmus presadzovaný z Prahy (reprezentovaný napr. prezidentom Antonínom Novotným), čo spôsobovalo na Slovensku dlhodobú frustráciu.

Keď v januári 1968 padol Antonín Novotný a začal sa obrodný proces (Pražská jar), slovenské národné požiadavky sa stali jednou z hlavných tém.
Gustáv Husák, rehabilitovaný obvinený z „buržoázneho nacionalizmu“ z 50. rokov, sa vrátil do vrcholskej politiky práve s touto témou.
V apríli 1968 bol Husák vymenovaný za podpredsedu vlády ČSSR a bol poverený vedením vládnej komisie pre prípravu federácie.
Husák tvrdo presadzoval tezu: „Najprv federácia (zrovnoprávnenie), až potom demokratizácia.“
Argumentoval tým, že bez rovnoprávneho postavenia dvoch národov je akákoľvek demokratizácia na Slovensku len ilúziou.

Vyjednávania o federácii boli mimoriadne napäté. V českej časti spoločnosti a medzi mnohými pražskými politikmi prevládala skepticizmus — považovali slovenské požiadavky za sekundárne a obávali sa spomalenia demokratizačných reforiem.

Husák vystupoval mimoriadne nekompromisne. Zatiaľ čo Alexander Dubček hľadal kompromisy, Husák neústupčivo trval na čistom princípe parity (rovnoprávnosti dvoch štátotvorných národov: dvoch národných republík — ČSR a SSR).

Bol to práve Husák, kto koncepčne vymyslel dvojkomorovú štruktúru Federálneho zhromaždenia (Snemovňa ľudu a Snemovňa národov) s mechanizmom zákazu majorizácie (aby česká väčšina nemohla prehlasovať slovenskú menšinu).

Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 bola väčšina reforiem Pražskej jari zastavená.
Príprava federácie však bola v takom pokročilom štádiu a mala na Slovensku takú masívnu podporu, že ju Moskva nezrušila.
Schválenie v októbri 1968: Dňa 27. októbra 1968 prijal Národný zhromaždenie ČSSR Ústavný zákon o česko-slovenskej federácii.
Zákon bol symbolicky podpísaný 30. októbra 1968 na Bratislavskom hrade (v deň 50. výročia Deklarácie slovenského národa) za účasti prezidenta Ludvíka Svobodu, Alexandra Dubčeka, Josefa Smrkovského a Gustáva Husáka. Platnosť nadobudol 1. januára 1969.

Husák dosiahol svoj životný politický cieľ: Slovensko získalo vlastnú vládu, vlastný parlament (Slovenskú národnú radu) a formálnu rovnoprávnosť v štáte.

Historický paradox:

Keď sa však Husák v apríli 1969 stal prvým tajomníkom ÚV KSČ (a neskôr prezidentom) a rozpútala sa tvrdá normalizácia, reálny význam federácie bol vyprázdnený.
V podmienkach totálnej centralizácie Komunistickej strany Československa (kde všetky rozhodnutia prijímalo úzke vedenie KSČ v Prahe) ostala federácia na papieri do veľkej miery len formálnou architektúrou až do roku 1989.
Jej existencia však vytvorila štátoprávny základ, na ktorom neskôr v roku 1993 vznikla samostatná Slovenská republika.

P.S. Príspevok, alebo časť nesúvisiacu z UA neskôr presuniem do vlákna ku Chmelárovi.

[Trumpeta1978]

Husak si to cele pokazil tým že sa stal hlavou tvrdého normalizačného procesu po roku 1968. Na druhu stranu by ale bolo vhodné položiť otázku, či vôbec bola iná možnosť. Odpoveď je, že pravdepodobne nebola. Boli sme nútene satelit Zssr a tym bolo definované aj všetko ostatné, nebolo možno robiť "samostatnú" politiku.

[hifron]

Keď máš 150M neplatiacich zákazníkov, možno zistíš, že projekty by aj boli, ale nejsou lidi. Že vieš za to doviesť uhlie, tak to ti zatrhne výbor pretože kradnúť suroviny bez devíz sa nemá, takže si môžeš vybrať stíhačky, ale tie zase exportovať nemôžeš ani do Indie, nieto na výstavu do spriatelenej krajiny, to je pod kontrolou exportérov, takže všetkého dostatok na tých výstavách. Keby nebolo, boli by projekty čo robiť a netreba rozmýšľať nad nepriateľstvom projektových nezdarov, to zachádza do neplnenia projektových úloh, asi chyba riadenia. A keď niešo zlyháva, rozmýšlati nad veľkými úlohami, ale zlyhávanie nad malými projektovými týmami, už vydáva na bojovú čatu.

[JUGGLER]

Trump: Zelenského krajina je v troskách a on nechce ukončiť vojnu

Trump svoje vyhlásenie uzavrel vetou „CHCEМ, ABY SA TÁTO VOJNA SKONČILA!“


Americký prezident Donald Trump v nedeľu obhajoval svoje rozhodnutie blokovať zavedenie najnovších protiruských opatrení výmenou za stabilitu na trhu s palivami. Na sociálnej sieti Truth Social uviedol, že nechce urobiť nič, čo by Rusko odohnalo od rokovacieho stola. Ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského zároveň obvinil, že si neželá ukončenie vojny s Ruskom, ktorá trvá už viac ako štyri roky.

Trump reagoval na kritiku ohľadom odkladu podpisu bližšie nešpecifikovaného sankčného dokumentu. Vyhlásil, že ho môže podpísať „kedykoľvek bude chcieť“. Argumentoval, že Rusko momentálne vyvíja len minimálne, ak vôbec nejaké úsilie na pomoc Iránu, čo je podľa neho stav, ktorý chce udržať, „pokiaľ sa do toho nepripletú nejakí hlupáci“.

Značnú časť svojho príspevku Trump venoval Zelenskému, ktorému vyčítal útoky na rafinérie v Rusku vyrábajúce naftu, hoci vie, že poškodzujú svetový trh vrátane amerického.

„Poľnohospodári, chovatelia dobytka a podniky všetkého druhu tým nesmierne trpia, no Rusko napriek tomu dodáva svetu milióny barelov nafty za nízku cenu,“ napísal Trump. Zelenského to však podľa neho nezaujíma. „Úprimne povedané, vzhľadom na všetky tie peniaze, ktoré mu – ako je známe – dáva Európa, a ktoré mu v minulosti poskytol aj ‚podvodník‘ Joe Biden, túto vojnu ukončiť nechce – a pravdepodobne nikdy ani nechcel,“ dodal.

Trump tvrdí, že Zelenskyj mohol pred dvoma rokmi vyjednať oveľa lepšiu dohodu ako teraz.
„Jeho krajina je v troskách, prišiel o veľkú časť územia, stratil prístup k moriam a oceánom a mužská populácia (Ukrajiny) je zdecimovaná,“ konštatoval šéf Bieleho domu. Svoje vyhlásenie uzavrel vetou „CHCEМ, ABY SA TÁTO VOJNA SKONČILA!“

(tasr)

[iosephus]

No, v kombinácii s tým, že Francúzsko a Nemecko nebudú vedieť financovať Ukrajinu už ani rok, to vyzerá tak, že tu máme koniec.

[MiBi]

Zelenskyj prešiel do mediálnej protiofenzívy, reakciou na Trumpa rozosmial celú sálu. Bude jeho stratégia úspešná?
https://dennikn.sk/5628602/trumpov-svet ... a-uspesna/
O aktuálnom nastavení ukrajinského prezidenta voči Trumpovi zrejme najlepšie vypovedal moment z piatka.
Na tlačovej konferencii v Bruseli po zasadnutí Európskej rady dostal od reportéra Sky News otázku, či súhlasí s tým, že Trump naňho zvaľuje svoje vlastné politické problémy vrátane cien pohonných hmôt. Zelenskyj sa na zhruba pätnásť sekúnd odmlčal, usmial sa a povedal: „Toto je moja odpoveď.“ Rozosmial tým novinárov v celej sále.

VIDEO: https://www.youtube.com/watch?v=BbizVd0Rymc

Mimoriadne kritický bol aj vo víkendovom rozhovore pre agentúru Bloomberg, v ktorom povedal, že Trump chce nedávnymi krokmi „presvedčiť Ukrajinu, aby kapitulovala“. Zdôraznil, že Washingtonu ponúkol zastavenie útokov na ruské rafinérie, pokiaľ Ukrajine dodá strely do systémov protivzdušnej obrany Patriot (podľa televíznej stanice CNN sa medzičasom Ukrajine úplne minuli).
To, že Zelenskyj otvorene kritizuje Trumpa, sa niektorým spojencom Ukrajiny nepáči. Ako koncom minulého týždňa informovali britské médiá, niektorí európski lídri si myslia, že aj keď sú jeho slová pravdivé, „netreba ich vždy vysloviť nahlas“.

Aj komentátor Edward Luce zdôrazňuje, že stratégia Kyjiva je riskantná. V stĺpčeku pre Financial Times píše, že je príjemné počuť od Zelenského pravdu po tom, čo posledných 20 mesiacov „neustále ďakoval Trumpovi a masíroval jeho ego“.
„Teraz v živom prenose otestujeme teóriu, či Trump ustúpi, keď sa proti nemu niekto postaví čelom, respektíve či submisívny postoj vedie len k ďalším urážkam,“ píše Luce.
Podľa zdrojov Wall Street Journalu chcel ukrajinský prezident napriek rizikám vyslať „jasný signál“ verejnosti v Spojených štátoch aj v Európe, že Ukrajina sa bude brániť aj naďalej a že Kyjiv nemôže za ruskú inváziu ani za vysoké ceny ropy.
Ukrajinská frustrácia je pochopiteľná. Je legitímne, že odborníci na zahraničné vzťahy diskutujú, či je Zelenského agresívnejší prístup správny alebo nie. Ukrajincom však nemožno vyčítať, že ich Washington čoraz viac hnevá.

Reportér New York Times Peter Baker vo svojom statuse zhrnul, čím všetkým Trump v posledných dňoch pomohol Vladimirovi Putinovi:

• Dohodol sa s Kremľom na dodávkach ruskej nafty na svetové a americké trhy (hoci tým zásadne neovplyvnil vysoké ceny diesla v Spojených štátoch).

• Dočasne Ukrajine obmedzil používanie satelitného systému Starshield, ktorý je akousi vojenskou verziou Starlinku (podľa zdrojov agentúry Reuters rozkaz prišiel priamo z Bieleho domu).

• Dočasne pozastavil zdieľanie niektorých spravodajských informácií, takže Ukrajinci od USA nedostali varovanie pred ruskými balistickými útokmi (Zelenskyj medzičasom vyhlásil, že spravodajská výmena sa obnovila, hoci podľa zdroja CNN aj podľa novinára z Rádia Slobodná Európa v noci z nedele na pondelok Američania opäť nevarovali Ukrajincov pred útokom).

• Pozastavil nový balík protiruských sankcií, ktorý umožňuje zaviesť vysoké clá na odberateľov ruskej ropy (hoci niektorí analytici varujú pred zjednodušenými interpretáciami a upozorňujú, že minimálne zavedenie týchto ciel od začiatku nebolo realistické).

• Žiadal od Ukrajiny, aby vymenila Zelenského.

• Opakovane odmietol, že by Rusko pomáhalo Iránu v konflikte proti Spojeným štátom.

• Tlačil na Európu, aby obnovila dovoz ruského plynu (ako o tom cez víkend informovali New York Times, podľa ktorých to USA vnímajú ako súčasť budúceho „mierového riešenia“).

„Putin má za sebou dobrý týždeň,“ zhodnotil Baker.

Trumpova pozícia je o to menej pochopiteľná, že Ukrajina je v USA naďalej populárna. Stojí za pripomenutie, že väčšina Spojených štátov podľa prieskumov dlhodobo sympatizuje s Kyjivom. Hoci časť Američanov na konflikt nemá názor, len minimum ľudí vyslovene podporuje Rusko.
https://yougov.com/en-us/articles/54157 ... ougov-poll
Ukrajina má naďalej veľkú podporu aj medzi mnohými republikánmi, hoci tí sú pri kritike Trumpa opatrní. V posledných dňoch sa však v kongrese našlo aspoň zopár z nich, ktorí kritizovali dohodu o ruskej nafte aj pozastavenie sankcií.

[iosephus]

Let's go
https://dennikn.sk/minuta/5634701/?ref=mwat
V Nórsku sa tento týždeň chystajú rokovania o vojne na Ukrajine, ktorých sa má podľa zdrojov Reuters zúčastniť Volodymyr Zelenskyj, Trumpov vyslanec Steve Witkoff a európski spojenci. Witkoff má navštíviť aj Rusko a stretnúť sa s Putinom.

https://dennikn.sk/minuta/5634418/?ref=mwat
Donald Trump o Volodymyrovi Zelenskom vyhlásil, že je načase, aby za Ukrajinu rokoval niekto iný. Trump dnes zasa k možnosti trojstranného stretnutia s čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom a ruským prezidentom Putinom povedal, že je takejto myšlienke naklonený a že rokovanie by sa mohlo zamerať na denuklearizáciu.

https://standard.sk/1340106/brusel-hlad ... ude-stacit
Európska komisia hľadá spôsob, ako pokryť chýbajúcich 70 miliárd eur na financovanie Ukrajiny v roku 2027. Podľa jej hovorcu Balázsa Ujváriho Európska únia nedokáže túto sumu zabezpečiť sama a potrebuje väčšie zapojenie medzinárodných partnerov, informuje agentúra Unian.
Odhadovaný deficit už zohľadňuje 45 miliárd eur, ktoré plánuje EÚ poskytnúť Kyjevu v budúcom roku, aj časť finančných záväzkov ďalších štátov. Na pokrytie potrieb Ukrajiny tak bude potrebné nájsť ďalšie desiatky miliárd eur.

[MiBi]

Rusi netušili, čo sa na nich valí, Moskve sa zrútil veľký plán.

Ruská 144. motostrelecká divízia patriaca k 20. vševojskovej armáde bola počas ukrajinskej operácie Vivaldi rozbitá a podľa ukrajinského velenia prakticky prestala fungovať ako organizovaná vojenská sila. Brigádny generál Andrij Bileckyj zároveň odhalil, ako sa ukrajinskej armáde podarilo niekoľko mesiacov utajovať svoj postup a narušiť ruské plány na obkľúčenie Slovianska a Kramatorska.

Ukrajinská armáda počas operácie, ktorá prebiehala od mája do polovice októbra, podľa svojich údajov oslobodila 277 štvorcových kilometrov územia a získala späť kontrolu nad 16 obcami v oblasti Lymanu.

Bileckyj uviedol, že ruské jednotky utrpeli straty presahujúce 8 000 mŕtvych a zranených. Do ukrajinského zajatia sa podľa neho dostalo približne 270 ruských vojakov vrátane viac než 20 dôstojníkov.

cely clanok: https://www.pravda.sk/spravy/svet/clano ... 44-divizia