Ukrajina je chudobna krajina, naviac prisla na vychode o vyznamne naleziska cierneho uhlia.
zdroj:
https://dennikn.sk/1578413/uhlie-a-krv- ... ov-i-cast/" onclick="window.open(this.href);return false;
"Odhalili, ako sa uhlie z Donbasu dostáva do EÚ a zarába na zbrane pre povstalcov
Tomáš Forró spolu s poľskými novinármi Karolinou Baca-Pogorzelskou a Michałom Potockým zisťovali, ako sa uhlie vyťažené na okupovanom území Ukrajiny nelegálne dostáva na medzinárodný trh a v konečnom dôsledku až do elektrární a firiem členských krajín EÚ v strednej Európe. Slovenskú časť vyšetrovania financoval Fond investigatívnej žurnalistiky.
Ekonomika vojnovej zóny na východnej Ukrajine je ako paralelná realita, ktorá neviditeľne prestupuje každodennosť bojových operácií a utrpenia civilov. Dokáže ovplyvňovať celé to organizované násilie vojny a naopak, vojna ovplyvňuje ju. Biznis sa však v konečnom dôsledku riadi vlastnými zákonmi.
Vojaci, a dokonca ani ich velitelia, k tomu väčšinou nemajú čo dodať. Možno žiť v zákopoch hoci aj každý deň, spoznať všetky kľúčové sektory a ich veliteľov na oboch stranách frontu, a napriek tomu vám bude po celý čas unikať rovnako dôležitý aspekt celého konfliktu, ktorý však nepôsobí na bojisku, ale hlboko v zázemí. Napríklad v podobe nevinne vyzerajúcich vlakov plných čiernej lesklej horniny zvanej antracit.
Vlaky potichu opúšťajú okupované územia, len aby sa o pár týždňov objavili už so sfalšovanými papiermi v strednej Európe či kdekoľvek inde na svete a vysypali svoj náklad v miestnych hutách a továrňach. Peniaze, ktoré za ne naše firmy platia, končia na bankových kontách vojnových oligarchov a obchodníkov so zbraňami, a pomáhajú tak financovať vojnové šialenstvo na východnej Ukrajine.
Vlaky odchádzajú z Donbasu bez prestávky. Každý deň sú ich desiatky.
Ako uhoľní oligarchovia začali vojnu
Tak ako bol Donbas od druhej svetovej vojny priemyselným srdcom celého Sovietskeho zväzu, uhlie a ďalšie nerastné suroviny sú srdcom Donbasu. Súčasťou jeho stepnej panorámy sú neodmysliteľné banské veže, umelé kopce podzemnej sute, zvané terikony, a komíny fabrík, ktoré uhlie spaľujú a produkujú oceľ či elektrickú energiu. Toto územie sa počas súmraku sovietskeho impéria v 80. rokoch stáva zároveň centrom mohutného finančného a politického vplyvu. Komunistickí aparátnici nad ním postupne strácajú kontrolu, a preberá ju organizovaný zločin.
Donbas je odvtedy domovom mafie a najvplyvnejších ukrajinských oligarchov. Funguje to tak dodnes. Je stelesnením takzvaného Ruského sveta ovládaného vplyvnými skupinami, ktoré v sebe integrujú najvyššiu politiku, miliardový biznis a organizovaný zločin do jedného organického celku. Tí istí ľudia, ktorí rozhodujú vo vládnych centrálach Kremľa, Kyjeva a ďalších postkomunistických krajín, zároveň vlastnia strategické podniky, plánujú finančné podvody a ničenie konkurencie, ale aj vraždia tých, ktorí sa im postavia do cesty.
Medzi najvplyvnejšie postavy oligarchického panteónu Ukrajiny patril až do vojny rodák z Donecka Rinat Achmetov, ktorý začínal éru krehkej ukrajinskej demokracie na prelome 80. a 90. rokov ako čistokrvný zločinec.
Za jeho obchodné úspechy zaplatil svojou krvou nejeden majiteľ firiem, prekážajúci pri preberaní ich majetku. Medzi najznámejšie prípady patrí masová vražda Akchata Bragina a jeho šiestich ochrankárov v bombovom útoku priamo na štadióne futbalového klubu Šachtar Doneck v roku 1995, ktorého bol Bragin prezidentom. Achmetov mal po Braginovi prevziať obrovské aktíva a nie je žiadnym tajomstvom, že mu dodnes patrí aj samotný klub Šachtar Doneck.
Dnes je Achmetov vážený biznismen a filantrop, za svoj vplyv a bohatstvo však vďačí nerastným surovinám Donbasu. Do roku 2014 jeho konzorcium DTEK vlastnilo viac ako 50 percent všetkých ukrajinských uhoľných baní, deväť zo štrnástich tepelných elektrární, ktoré toto uhlie spaľujú, ako aj oceliarne a chemické závody.
Potom však prišla vojna, ktorá jeho súkromné impérium zásadne ochromila. Je pritom verejným tajomstvom, že Achmetov a vtedajší prezident Janukovyč (zrejme nevedomky) pomáhali túto vojnu rozpútať. To oni stáli za mobilizáciou obyvateľov východnej Ukrajiny proti reformným a proeurópskym demonštráciám na kyjevskom Majdane. Jedni z prvých ozbrojencov, ktorí na začiatku roka 2014 vstúpili na východnú Ukrajinu z Ruskej federácie (pluk Vostok), boli platení za ochranu jeho fabrík a majetku.
Frontový biznis
Potom sa veci vymkli spod kontroly, pretože do hry vstúpilo Rusko, jeho armáda, tajné služby a tanky, a ľudia ako Achmetov zistili, že ich vládu nad Donbasom prevzal niekto celkom iný. O to je obdivuhodnejšie, že Achmetov dokázal i napriek vojne a nepriateľsky naladeným separatistom kontrolovať svoje bane na okupovaných teritóriách ešte ďalšie tri roky. Jeho baníci fárali aj počas najhorších bojov, keď nad ich hlavami vybuchovali bomby a míny.
O jeho vplyve počas tohto obdobia svedčí najlepšie fakt, že frontovú líniu vtedy križovali každý deň nákladné vlaky, aby Achmetovovo uhlie bezpečne doručili z nepriateľského územia Achmetovovým továrňam na ukrajinskej strane. Ďalší príklad: separatistické regióny u seba zavádzajú rubeľ, no Achmetovov banský personál tu dostáva výplatu naďalej v hrivnách, ktoré platia už len na druhej strane frontu.
Proruskí velitelia dokonca pokorne odvádzajú za ťažbu uhlia dane kyjevskej vláde, proti ktorej bojujú. Achmetov stojí doslova nad obomi stranami konfliktu a profituje z nich. Hoci treba priznať aj to, že v dôsledku konfliktu výrazne schudobnel. Ukrajinský minister pre energetiku Igor Nasalyk túto situáciu zhodnotí slovami, že nakupovať uhlie z Donbasu je ako nakupovať ropu od Islamského štátu.
Vlaky však premávajú ďalej. Zastavia ich až radikálni ukrajinskí dobrovoľníci – v marci 2017 jednotky Pravého sektora a ďalších paramilitárnych skupín bojujúcich za Ukrajinu začínajú blokádu železničných tratí vedúcich na okupované územia. S ich zdôvodnením možno len ťažko polemizovať: vďaka uhoľnému biznisu a ukrajinským peniazom separatisti financujú svoju armádu a zbrane, a tými následne zabíjajú ukrajinských vojakov.
Reakcia separatistov na seba nedáva dlho čakať. Znárodňujú všetky bane na svojom území a zásielky čierneho uhlia z Donbasu oficiálne ustávajú. Bane začína bez údržby zalievať podzemná voda a ukrajinské huty a tepelné elektrárne sú bez paliva na pokraji krachu.
Na chvíľu sa zdá, že desaťročia trvajúcu vládu uhoľných oligarchov na Donbase ukončila hŕstka zúfalcov s hrdzavými samopalmi.
Malé ryby nelegálneho exportu
Horúcu jeseň roku 2017 trávim v okupovanom v Donecku. V miestnej chýrnej pizzerii Sun City oproti mne sedí žoviálny Sergej, majiteľ nelegálnych baní zvaných kopanky, a trpezlivo mi vysvetľuje podrobnosti o dodávkach vysoko energetického čierneho uhlia antracit.
Tvárim sa ako jeho nádejný zákazník, ktorému sľubuje poslať na skúšku pár stoviek ton hrubého antracitu za nízku cenu 120 dolárov za tonu, o akej sa iným odberateľom môže len snívať. Dodávku si môžem o dva týždne od tohto momentu prevziať na bieloruskom hraničnom priechode Brest s Poľskom.
Vlaková súprava bude vyzerať celkom nevinne – hoci antracit sa vyťažil v donbaskej kopanke, sprievodná dokumentácia bude vystavená na niektorú z legálnych baní na území Ruskej federácie.
Sergej a jemu podobní sa nemusia trápiť koncesiami na ťažbu či bezpečnosťou práce. Funguje to tak, že získate geologickú mapu alebo zaplatíte pracovníkovi niektorej z legálnych baní, ktorý pozná charakteristiky jej uhoľnej žily, nájdete to správne miesto niekde v okolí areálu oficiálnej bane a jednoducho začnete kopať.
Niekedy na to stačia primitívne nástroje, diera v zemi a starý motor s navijakom na vyberanie horniny spod zeme. Moji poľskí kolegovia Karolína a Michal však napríklad na území Ukrajiny objavili povrchovú kopanku vo veľkosti stoviek metrov, s profesionálnou ťažkou technikou a logistikou.
Obchodné partnerstvo so Sergejom bolo, samozrejme, od začiatku odsúdené na neúspech – doma na Slovensku nás zohrieva ústredné kúrenie a stovky ton uhlia sa mi zídu asi ako krtkovi cisterna s betónom. Okrem toho, moje skromné úspory by Sergeja ani trochu nepotešili. Náš rozhovor však priniesol dôležité informácie. Napríklad že biznis s uhlím bez problémov prežil vojnu, blokádu i znárodňovanie. Dozvedám sa aj to, ako sa antracit dostane až k nám.
Vlaky z Donbasu elegantne obídu vojnovú zónu cez Rusko, kde sa v jednej zo staníc sfalšuje dokumentácia a vystavia nové papiere. Celá zásielka sa potom pohne na sever a cez bieloruské hranice sa preclí do Európskej únie. Sergej tam posiela svoje uhlie pravidelne každý mesiac v malých množstvách okolo dve- až tritisíc ton. Medzi jeho pravidelných zákazníkov patria poľské, ale aj české firmy.
Pri otázke, v akej kondícii je uhoľný biznis v čase ukrajinskej blokády a medzinárodných sankcií uvalených na separatistov, si Sergej len sťažka vzdychne. Kedysi kupoval každý rok nové luxusné auto; od čias blokády už ani jedno. Zostali mu len tri biele mercedesy. Ako teda sám vidím, jeho situácia je bezútešná.
To ešte nevie, že o niekoľko mesiacov sa k jeho problémom pridajú ďalšie. V marci 2018 získava pod kontrolu železničnú trať medzi Donbasom a ruskými hranicami tajuplný biznismen Sergej Kurčenko a jeho vlaky odmietnu prevážať uhoľný kontraband od pokútnych producentov, akým je Sergej. Je to ukážkový prípad výpalníctva, takzvaná kriša: po pár týždňoch bez možnosti exportu sú malí producenti nútení začať platiť Kurčenkovi do vrecka 300 rubľov za každú tonu prevážaného uhlia. Vlaková doprava sa akoby zázrakom obnoví.
Stámiliónový biznis okupantov s európskymi krajinami
Práve keď na Donbase spoznávam špecifiká pašovania uhlia drobnými priekupníkmi, Karolína a Michal začínajú nezávisle odo mňa sledovať životné cykly neporovnateľne väčších zásielok. Sú dlhoročnými špecialistami na uhoľný sektor v Poľsku i na Ukrajine, a tak si na jeseň roku 2017 všimnú aktivity podozrivých poľských firiem privážajúcich uhlie z Východu. Táto stopa zavedie oboch novinárov na Donbas.
Producentmi obrích vlakových zásielok antracitu do Poľska však nie sú nelegálne a nízkoobjemové kopanky, ale veľké a oficiálne bane, ktoré ešte prednedávnom patrili najmä Achmetovovi a ktoré separatisti po znárodnení prevzali aj s rozsiahlou infraštruktúrou, zariadeniami a ťažkou technikou.
Karolína a Michal získavajú dôkazy, že vo vojnovej zóne sa v časti okupovanej proruskými jednotkami znova rozbehla organizovaná ťažba a export uhlia v masívnom priemyselnom rozsahu, a to aj napriek bojom a medzinárodným sankciám.
Podľa ich informátorov z ukrajinského energetického sektora sa ťažba a export antracitu z okupovaného Donbasu pohybujú na úrovni 50 percent z predvojnových čias – od marca 2017 do decembra 2018 ho údajne bolo vyvezených 5,9 milióna ton, pričom takmer polovica tohto objemu, 2,5 milióna ton, smerovala do krajín Európskej únie. Obaja novinári tieto údaje potvrdzujú z ďalších nezávislých zdrojov a vlastným vyšetrovaním v štátoch, kam zásielky smerujú.
Dospeli sme k zaujímavému zisteniu: veľkí exportéri využívajú na transport uhlia identickú podvodnú schému, akú mi načrtol Sergej. A tak spájame svoje sily a na celej téme začíname pracovať spoločne. Stojíme pred najdôležitejšou otázkou: Ako presne funguje celý dodávateľský reťazec od momentu vyťaženia čiernej horniny z donbaského podzemia cez jej legalizáciu až po transport cez Európu a – v neposlednom rade – ako je možné, že európske firmy dokážu beztrestne prijímať tovar pochádzajúci z nelegálnych zdrojov, hoci sa naň vzťahujú medzinárodné sankcie?
Karolína a Michal hľadajú stopy po donbaskom antracite na východnej Ukrajine pod kontrolou kyjevskej armády. Ja sa vydávam na opačnú stranu frontovej línie.
Keď bane dostanú do rúk separatisti
V apríli 2019 panuje okolo témy uhlia v Donecku zvláštne ticho. Sergej sa tentoraz odmieta stretnúť. Ľudia, ktorí ma predtým ochotne brali dokonca na frontovú líniu či do bombardovaných zón, mi pri zmienke o uhlí dnes odmietajú akokoľvek pomôcť. V Donecku, jednom z najväčších uhoľných centier na svete, sa akoby téma uhlia stala tabu. Aj nevinné náznaky záujmu o ňu vraj znamenajú riziko. Zopár mojich starých kontaktov váhavo priznáva, že za tým všetkým stojí obrovský biznis, no vo vojenskej diktatúre stalinistického typu je nebezpečné o tom čo i len rozprávať.
Z kusých informácií vyplýva, že oligarcha Kurčenko, ten istý, ktorý začal pred rokom vyberať výpalné od malých ťažiarov, dosiahol na okupovaných územiach neuveriteľné úspechy. Nielen zmonopolizoval železničnú dopravu, ale legalizuje aj existenciu kopaniek.
Časť z nich teraz s najväčšou pravdepodobnosťou predáva svoju produkciu priamo jemu. Má to svoje výhody aj nevýhody: drobní ťažiari sa nemusia starať o hľadanie nových trhov a koncových zákazníkov kdesi na druhom konci sveta, znamená to však pre nich aj menšie zisky. Naopak, pre Kurčenka to má samé pozitíva – má plnú kontrolu nad exportom uhlia od jeho vyťaženia až po transport, môže diktovať ceny a v prípade potreby zaistiť dodávky s väčším objemom naraz.
Túto informáciu dopĺňajú zistenia Karolíny a Michala z druhej strany frontu, podľa ktorých je množstvo baní na proruskom území neudržiavané a zatápa ich voda. Celý podzemný systém je totiž prepojený a do funkčných baní na ukrajinskej strane preniká z neodčerpávaných separatistických baní oveľa viac spodnej vody ako zvyčajne.
Podľa oficiálnych informácií z Donecka je zo 157 baní na okupovaných územiach do dnešného dňa nefunkčných už viac ako 87, ďalších 33 funguje, ale sú stratové, a len 37 baní prináša zisk. Je preto pochopiteľné, že sa snažia klesajúcu produkciu oficiálnych baní kompenzovať aj tými nelegálnymi.
Dokazuje to, že separatistická administratíva nemá záujem o investície alebo prostriedky na ne. Jej propaganda na jednej strane svojich obyvateľov neustále presviedča, že žijú v štandardnej krajine, ktorej problémy sú spôsobené len ukrajinskou okupáciou, no čoskoro sa stane normálnym a medzinárodne uznávaným štátom.
V realite však postupujú presne naopak a ani posledné zvyšky funkčného hospodárstva nie sú ochotní – alebo schopní – udržiavať v stave, aby na tomto území existovali akékoľvek perspektívy do budúcnosti. Akoby vojnou zničená zóna, ktorej vládnu, nebola hodná ničoho viac ako rýchleho obohatenia, ešte kým sa tu všetko obráti na prach.
Mizéria baníkov znamená zárobok pre ich vládcov
V Donecku sa stretávam aj s baníkmi, ktorí však majú o svojich zamestnávateľoch len veľmi kusé informácie. Jeden z nich fára v meste Makijevka pri Donecku a vie toľko, že ich oficiálne vlastní akási schránková firma z Južného Osetska. Ide o ďalší proruský separatistický región, tentoraz na území Gruzínska, ktorý rovnako ako doneckú a luhanskú republiku neuznáva takmer žiadny iný štát na svete.
Práca v bani je od čias blokády nárazová – niekedy nefárajú aj zopár týždňov. Ďalší baník mi opisuje, ako sedáva celé dni nečinne doma a čaká na telefonát od šéfa. Bude to znamenať, že majitelia dostali novú zákazku, takže baníci môžu sfárať pod zem a vyťažiť potrebný objem uhlia.
Donbaskí baníci pritom kedysi zarábali na miestne pomery skvelé peniaze – neraz 700 a viac dolárov mesačne. Situácia nebola najhoršia ani v období medzi vypuknutím vojny a ukrajinskou blokádou, keď sa ešte za nižšie platy dalo vyžiť. Dnes sú radi, ak dostanú na ruku 150 dolárov, no mnohým meškajú výplaty dlhé mesiace.
Ich svedectvá sú plné trpkosti. Za svoje mozole a smrteľné riziko stovky metrov pod zemou nie sú schopní uživiť svoje rodiny. Nedostávajú žiadnu novú pracovnú výbavu. Peniaze, ktoré majiteľom zarábajú, nejdú ani do zlepšovania otrasných životných podmienok ostatných obyvateľov okupovaných území.
Živia separatistických vysokých úradníkov a dôstojníkov a najmä – bankové kontá schránkových firiem kontrolujúcich celú ekonomickú aktivitu tohto územia. Kedysi bohatí a privilegovaní doneckí baníci sú pod separatistickou administratívou frustrovaní nádenníci živoriaci za hranicou chudoby.
Niektoré detaily emocionálnej spovede baníkov majú dôležitý význam. Sú empirickým potvrdením informácií od vysokopostaveného pracovníka českého uhoľného priemyslu, ktorého stretnem o niekoľko mesiacov neskôr.
Dodávky uhlia do českého ťažkého priemyslu z ukrajinského východu opisuje ako nanajvýš pochybné transakcie, ktoré majú v rozpore s bežnou praxou tohto biznisu nárazový charakter. Hovorí, že štandardne si české fabriky spracovávajúce uhlie zazmluvňujú jeho dodávku aj na niekoľko rokov dopredu, s cieľom zaistiť jeho stabilný prísun.
Naopak, uhlie s pochybným pôvodom prichádza takmer vždy vo forme nepravidelných, nárazových zásielok. Niekto sa potichu dohodne s nákupcom z huty a vlak s lacným uhlím príde bez akejkoľvek zmluvy. Obraz baníka, ktorý nečinne sedáva celé dni v kuchyni svojho rozbitého paneláka a čaká na telefón od vedúceho zmeny, tak získava nový zmysel.
Mojím posledným respondentom je vojak doneckej armády, ktorý bol v roku 2018 dislokovaný na ochranu železničného mosta na východ od Donecka. Je to oblasť plná baní na antracit. Počas služby spával so svojimi druhmi priamo pri koľajniciach. – Či som videl vlaky s uhlím? Človeče, denne ich tam prešlo aj pár desiatok. Boli dni, keď sme sa báli prejsť cez koľajnice, pretože okolo nás prehrmeli každých pár minút.
Vojak dodáva, že vagóny boli najčastejšie naplnené uhlím len čiastočne; vždy sa čudoval takémuto mrhaniu nákladným priestorom. Ako čoskoro zistíme, muž jednoducho nerozumie istým špecifikám procesu, pri ktorom sa pôvod donbaského uhlia po prejdení hranice s Ruskou federáciou zázračným spôsobom zmení na ruský.
Hľadanie vlakov
Moje pokusy o bezprostredné sledovanie pohybu vlakových súprav s uhlím priamo v Doneckej ľudovej republike stroskotali, a tak po niekoľkých dňoch pokračujem na ruskej strane hranice, kde nepanuje toľká nervozita. V neďalekej ruskej metropole Rostov na Done si prenajímam auto, najhoršie, aké som našiel – otrieskanú Ladu Kalinu s rozbitým spätným zrkadlom.
Majiteľ požičovne protestuje, no keď mu dám do ruky hotovosť, obaja sme spokojní. Ja som získal bez vedomia úradov vozidlo, akému na ceste hliadky nevenujú ani pohľad. On má zase čistý zárobok, o ktorý sa nemusí deliť s daňovým úradom.
Odteraz budem so svojou ufúľanou spoločníčkou každý deň brázdiť prihraničné mestečká, cez ktoré vedie z Donecka jediná železničná trať do ruského vnútrozemia. Hľadám to isté, čo som hľadal na okupovaných územiach: vozne s antracitom. A nachádzam ich každý deň.
Stoja na výhybkách v blízkosti ciest, okolo ktorých náročky krúžim aj niekoľkokrát za sebou. Odstavené súpravy vidieť aj v ospalých železničných mestečkách a pod železničnými viaduktmi, kde sa akoby náhodou zastavujem pod zámienkou, že sa mi pokazilo auto.
Vo väčších mestách je sledovanie ešte oveľa ťažšie – v hustejšie zastavaných zónach bránia výhľadu plechové ploty alebo protihlukové steny, ktoré tu navidomoči vyrástli len nedávno. Niet sa čomu čudovať. Touto železnicou odchádza z Donbasu nielen kontraband, ale podľa stoviek fotografií a videí od náhodných pozorovateľov doň opačným smerom priváža ruská armáda na frontovú líniu Ukrajiny aj ťažkú bojovú techniku.
Ako sa krvavé uhlie z Donbasu mení na ruské
Počas niekoľkých výjazdov som však už videl dosť. Prítomnosť vlakov naložených uhlím na tejto trati nie je možné vysvetliť žiadnym iným rozumným spôsobom ako tak, že pochádza práve z Donbasu. Od hranice až do morského prístavu Taganrog tu neexistujú žiadne železničné rozvetvenia.
Po ceste nie sú bane ani závody, do ktorých by ich malo zmysel privážať z iných častí Ruska. A napriek tomuto nezvratnému empirickému faktu disponujeme prevozovými dokumentmi z krajín strednej Európy, podľa ktorých má uhlie dovezené vlakom do našich európskych fabrík počiatočnú stanicu práve tu.
Stanica pôvodu uvádzaná v týchto dokumentoch je často Gukovo a Uspenka. Obe sú v skutočnosti železničnými i cestnými hraničnými priechodmi medzi Ruskom a okupovaným Donbasom – menej významné Gukovo pre luhanskú oblasť a Uspenka pre doneckú. Čo je však najdôležitejšie, ani jedna z týchto miniatúrnych staničiek nemá na nakladanie uhlia kapacity, infraštruktúru ani zariadenia či sklady, ktoré by to dokázali vykonávať.
Karolína získava ešte jasnejší dôkaz, že dokumenty sprevádzajúce vlaky do našich krajín sú falošné. Mnohé z tých, ktoré sa jej podarilo získať, neprevážali antracit, ale koks. Ide o vysoko modifikovaný uhoľný produkt, ktorý sa po vyťažení minerálu z bane pripraví v špeciálnej továrni – koksovni, vďaka čomu získa výrazne vyššiu výhrevnosť, ale stane sa aj výnimočne krehkým.
Koks je možné prekladať len špeciálnymi pásovými dopravníkmi, inak dôjde k jeho rozdrveniu a znehodnoteniu. Stačí zbežný pohľad na satelitné snímky oboch staníc a je jasné, že nič podobné sa v širokom okolí nenachádza.
Svetlo na toto tajomstvo vrhá investigatívny článok portálu Inforpost, ktorého autori sledovali aktivitu na železničnej stanici Uspenka dlhé mesiace, a to nielen fyzicky, ale aj prostredníctvom digitálnych záznamov, aké po sebe necháva každá vypravená súprava.
Zistili ešte šokujúcejšie informácie: len na konci júla roku 2019 sa v tejto stanici „nahlásilo“ 7 757 vagónov. V jeden jediný deň – 20. júla – tadiaľto prešlo neuveriteľných 5 258 vagónov. Ako vypočítali autori, ak je priemerná dĺžka jedného nákladného vozňa 13 metrov, spomínané množstvo vagónov by muselo zabrať 65 kilometrov trate. Uspenka má pritom len štyri vedľajšie koľaje, na ktoré sa zmestí maximálne 36 až 62 vagónov. A ako už vieme, nie sú tu žiadne ďalšie rozvetvenia ani zariadenia schopné nakladať či vykladať uhlie či iný ťažší tovar.
Novinári z Inforpostu sa nezameriavajú len na uhlie a ukazujú, že z Donbasu takto odchádza nielen antracit, ale aj ďalšie komodity, medzi inými spracovaná oceľ z miestnych závodov. To vysvetľuje enormné množstvá vagónov, ktoré by nedokázal vysvetliť len obchod s uhlím. Napríklad v roku 2018 boli transporty donbaských vlakov také časté, že spôsobovali závažné prestoje čisto ruských súprav.
Posledný fragment do skladačky celého dodávateľského reťazca pridávajú naše kontakty z energetického sektora a spomedzi železničných odborníkov na Ukrajine aj v Rusku, ktorí diskrétne sledujú nelegálny biznis s donbaským uhlím už niekoľko rokov. Používajú na to satelitné snímky tratí, prístup do elektronických systémov ruských železníc, ale aj spolupracovníkov priamo na tratiach a v železničných kanceláriách.
Podľa ich zistení sa uhlie po vyťažení v oficiálnych baniach či kopankách nakladá na okupovaných územiach do vlakov, nerušene prekročí hranice s Ruskou federáciou, minie zabudnuté staničky Uspenka a Gukovo, aby zastavilo vo väčších staniciach disponujúcich zariadeniami na prekládku.
Tu sa falšuje – alebo legalizuje – ich sprievodná dokumentácia. Uhliu sa udáva fiktívny pôvod z niektorej z ruských baní, najčastejšie už dávno neaktívnych alebo takých, ktoré produkujú mnohonásobne menej horniny, ako naznačujú obrovské objemy v železničných nákladných listoch.
Od tohto momentu získava vlak plne legálny status, s akým bez problémov a zbytočných otázok prejde cez celú východnú Európu a niekoľko hraníc až k nám, prípadne dorazí do jedného z ruských prístavov a odtiaľ ho nákladné lode rozvezú do celého sveta.
To však nie je všetko. Uhlie z každého regiónu má svoje chemické špecifiká, podľa ktorých možno rozpoznať jeho približný pôvod. Napríklad antracit vyťažený na Sibíri patrí k najčistejším na svete s obsahom približne 0,5 – 0,6 percenta siričitanov, naopak, ten donbaský ich obsahuje neraz viac ako 1 percento.
Priekupníci to riešia tak, že vlak odchádza z Donbasu naplnený jeho uhlím len do dvoch tretín a na ruských staniciach sa zostávajúca časť dosype horninou z úplne iného regiónu.
Zloženie horniny sa tým niveluje a ani pri chemickej analýze už nebude možné presne určiť jej pôvod. Toto je aj najpravdepodobnejšia príčina údivu doneckého vojaka, ktorý bol počas svojej služby na doneckej železnici svedkom neustálej premávky poloprázdnych vagónov.
Túto procedúru sa nám podarilo potvrdiť z niekoľkých nezávislých zdrojov a približne zodpovedajú aj naplnenosti vagónov, aké som nachádzal počas svojich ciest do prihraničných železničných staníc.
Internacionála potomkov ruských hybridných vojen
Pokiaľ ide o obchodnú štruktúru celej podvodnej schémy, je takisto tvorená viacerými článkami, ktoré zásadne komplikujú jej rozpracovanie. Na začiatku figurujú obchodné subjekty, ktoré majú na okupovaných územiach Donbasu pod faktickou (a nelegálnou) kontrolou všetky funkčné bane, ale aj metalurgické závody a fabriky na spracovanie uhlia. Formálne sú však vlastnené firmami, ktoré boli zaregistrované v Južnom Osetsku.
Tento mechanizmus Michal neskôr overí v Gruzínsku. Južné Osetsko je v rámci Gruzínska rovnaký separatistický región kontrolovaný Ruskom ako Donbas v rámci Ukrajiny, s jednou výnimkou – Rusko po vojne v roku 2008 oficiálne uznalo existenciu Južného Osetska ako medzinárodného subjektu (aj keď to neurobila takmer žiadna iná krajina na svete).
Naopak, republiky na Donbase zatiaľ oficiálne neuznáva ani len Rusko. A tak sa donecké a luhanské firmy registrujú v Južnom Osetsku, vďaka čomu môžu formálne pôsobiť v celej Ruskej federácii a následne vstupovať aj na medzinárodné trhy.
Je to cesta, akou sa ukrajinskí separatisti, formálne pod embargom, dostávajú do civilizovaného sveta, exportujú doň svoje produkty a fungujú ako každý iný obchodný subjekt kdekoľvek na svete. Firmy zaregistrované v Južnom Osetsku sú teda prostredníkmi pri legalizácii obchodných a finančných tokov, pretože priamo na Donbas nie je možné zvonka posielať priamo ani len bankové prevody.
Vďaka tomu prebieha medzi obomi neexistujúcimi štátmi čulá obchodná výmena, takže pri svojich pobytoch v Donecku nachádzam pri luxusných miestnych hoteloch neustále autá s exotickými ešpézetkami z Južného Osetska, ako aj ich majiteľov.
V Južnom Osetsku sa však reťazec prostredníkov len začína. Osetské firmy sú totiž vo vlastníctve schránkových firiem z Veľkej Británie a zámorských daňových rajov, vďaka čomu ich reálnych vlastníkov – proruských oligarchov – nie je možné jednoduchým spôsobom vystopovať.
Následne vstupujú do reťazca desiatky ruských prostredníkov – uhoľných brokerov – ktorí bežne obchodujú s legálnym i nelegálnym uhlím a ktorí na vnútroruských staniciach zaisťujú spomínané prekládky a dosypávanie čistého uhlia.
Od nich smerujú zásielky reálnym ruským spoločnostiam nadväzujúcim obchodné vzťahy so zahraničím a až tie posielajú premiešaný antracit, koks či iné typy uhlia na západ Európy a do iných destinácií na planéte. V cieľových krajinách uhlie preberá koncový užívateľ, no ešte častejšie ďalší, lokálni prostredníci, ktorí sú takisto súčasťou podvodnej schémy. O tých však neskôr.
Táto sofistikovaná štruktúra pôsobí ako nepreniknuteľný systém, jednotlivé články však prezrádzajú stopy, aké nechávajú v informačných systémoch železníc, v prevozových listoch a colnej dokumentácii. Informácie o reálnych vlastníkoch zase často prinášajú záznamy obchodných registrov a nielen ruskí aktivisti a novinári, ale aj tí z okupovaných teritórií, keďže sú každodennými svedkami podvodov a vykorisťovania miestnych obyvateľov ich vládcami.
Donbaský priemysel v rukách jedného muža
Pri hľadaní osôb, ktoré stoja na začiatku celej štruktúry a ovládajú ju, sme dospeli zdanlivo späť na začiatok: k malému producentovi uhlia Sergejovi a jeho veľkým problémom spred roka. Presne v čase, keď jeho uhlie prestala donecká železnica vyvážať, priniesli ruské a poľské médiá správu o telegrame Ministerstva pre ekonomický rozvoj Ruskej federácie, v ktorom zakazuje vedeniu Ruských železníc prijímať transport uhlia zo separatistických republík od všetkých subjektov. Všetkých, okrem jedného.
Nazýva sa Gas Alians, je zaregistrovaný v ruskom meste Nižný Novgorod a napriek tomu, že jeho kapitál je len 1 000 USD s deklarovanými dvanástimi zamestnancami, stáva sa najväčším exportérom uhlia, najmä antracitu, z Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky. Spoločnosť uniká plateniu daní ešte aj v Rusku, keďže na export využíva prostredníkov – schránkové firmy z Veľkej Británie (Supreme Business Group LP a Merkato Ltd), ktorých vlastníkom je formálne ukrajinský občan Viačeslav Gorožanin, a zo Seychelských ostrovov (Nredos Holding Inc).
Gas Alians vyváža uhlie, ktoré ťaží spoločnosť Vneštorgservis. Tá po ukrajinskej blokáde v marci 2017 získala pod tzv. „dočasnú správu“ prakticky všetky bane a fabriky, ktoré na svojom území znárodnila Donecká ľudová republika. Nebude žiadnym prekvapením, že Vneštorgservis je zaregistrovaný v hlavnom meste Južného Osetska Cchinvali, presne ako firma vlastniaca baňu, do ktorej fára starý donecký baník.
Žiadnym prekvapením nemôže byť ani to, že obe spoločnosti ovláda jeden a ten istý človek: Sergej Kurčenko. Po smrti vodcu DĽR Zacharčenka, ktorý Kurčenkov vplyv aspoň obmedzoval, mu už prakticky patrí celé priemyselné a nerastné bohatstvo tohto separatistického regiónu a monopol na ich speňažovanie. Podľa ukrajinských médií Kurčenko dokonca stál (so súhlasom ruských tajných služieb) za atentátom na Zacharčenka v auguste 2018 alebo ho aspoň financoval.
Kto rabuje nerastné bohatstvá Donbasu
Prečo sa taká obrovská moc skoncentrovala práve do rúk 33-ročného biznismena s pochybným pozadím? Kurčenko mal ešte pred vojnou úzke vzťahy s najdôležitejšími ukrajinskými oligarchami, vďaka ktorým si tento chlapec z chudobnej rodiny žijúcej na predmestí východoukrajinskej metropoly Charkov postupne budoval vlastné impérium a v panteóne vládcov tejto krajiny sa šplhal čoraz vyššie. Tesne pred vojnou už patril k najvernejším obchodným partnerom syna ukrajinského prezidenta Alexandra Janukovyča.
Po vypuknutí konfliktu Kurčenko uteká do Ruska, rovnako ako Janukovyčova rodina. Už na jar 2014 sa stáva spoluvlastníkom siete čerpacích staníc na okupovanom Kryme a v septembri toho istého roku jeho spoločnosť Skif-Media získava krymskú tlačovú agentúru Crimea Media spolu s množstvom lokálnych médií.
Podľa analytikov sa Kurčenko v novom prostredí začal veľmi rýchlo cítiť ako ryba vo vode. Už na Ukrajine bolo jeho špecialitou vytváranie podvodných finančných schém pre väčších oligarchov a teraz začína rovnaké služby poskytovať tým ruským. A práve toto je najzaujímavejší motív Kurčenkovej hviezdnej kariéry.
Je totiž dobre známe, že moc ruských oligarchov siaha len potiaľ, pokiaľ im to dovolí Kremeľ. Dnes už poznáme aj dôkazy, že agresia na východnej Ukrajine bola čiastočne financovaná práve ruskými oligarchami s cieľom zakryť skutočných zadávateľov konfliktu: ruskú vládu.
Ďalšou kľúčovou súčasťou celej skladačky je zásadný mocenský posun v oboch separatistických republikách od smrti Zacharčenka. Bol posledným mohykánom éry všemocných veliteľov hybridných jednotiek, ktorí na začiatku vojny kontrolovali okupované územie a neraz konali proti záujmom Ruska.
Po Zacharčenkovej vražde prichádzajú v Luhansku i Donecku k moci ľudia úplne servilní Moskve. Sergej Kurčenko, človek so skvelými kontaktmi na najvyššie miesta na druhej strane frontu, ktorého majetok a vplyv je dnes úplne závislý od ruskej vlády a oligarchov, je na túto úlohu dokonalým kandidátom.
Dozor nad separatistickým ekonomickým impériom však nerobí sám. Podľa ruského nezávislého denníka Novaja gazeta reálny vplyv na ekonomický život nemá samotný Kurčenko, ale nový predseda vlády Alexander Anančenko.
Na tento post ho odporučili ruskí dôstojníci tajných služieb pôsobiaci na okupovaných teritóriách, tzv. kurátori. Anančenko podľa informácií od bývalého separatistického veliteľa pracoval pred vojnou „v jednej z najväčších ruských spoločností so záujmami na Sibíri a s kanceláriou v Moskve“ a má byť „ekonóm s bohatými skúsenosťami“.
Aké ekonomické zámery však sledujú na Donbase ruskí oligarchovia prepojení na Kremeľ, keď nad ním potrebovali získať takúto úzku kontrolu? Odpoveď prinášajú nielen informácie o masovom vývoze uhlia, zlata, ako aj ďalších minerálov a spracovanej ocele na východ, ale aj sťažnosti mojich respondentov zo silových zložiek Doneckej ľudovej republiky.
– Zacharčenko bol miestny, on nás pred tým všetkým bránil. A tak ho zabili, hovorí mi rozhorčený bývalý dôstojník doneckej armády.
– Pred čím vás bránil?
– Pred Kurčenkami a jemu podobnými. Poslalo ich sem Rusko a doslova nás tunelujú ako svoju najhoršiu kolóniu. Kradnú nám suroviny, lacnú pracovnú silu, preberajú miestne firmy. Berú všetko, čo ešte na Donbase zostalo. Sme pre nich ako Amerika pre španielskych dobyvateľov.
Posledný pohľad na lode Krištofa Kolumba
Keď som počas svojho železničného pátrania odchádzal z okupovaného Donecka, viezol som sa k ruským hraniciam v zdieľanom taxíku. Tesne pred hraničným priechodom Uspenka som zbystril pozornosť. Zrazu sme vyšli na viadukt nad železničnou traťou. Trvalo to krátko, sotva pár sekúnd, no výhľad, ktorý sa mi na chvíľu otvoril, nedával žiadne pochybnosti.
Po koľajniciach smerom z Donecka sa práve blížil dlhý nákladný vlak s niekoľkými desiatkami vagónov. Boli plné čosi nad polovicu svojich oceľových stien. V lúčoch zapadajúceho slnka sa v nich antracit blyšťal ako čierne zlato.