https://www.postoj.sk/188579/naozaj-sa- ... trializuje
Európu obchádza strašidlo – strašidlo deindustrializácie. Zvlášť ubolená je debata v priemyselnej veľmoci, od ktorej je slovenská ekonomika existenčne závislá – v Nemecku.
V roku 2024 exportovalo Nemecko tovary v hodnote 1,56 bilióna eur, to je takmer dvanásťnásobok celého HDP Slovenskej republiky.
Keď predplatiteľ nemeckého denníka, ktorý sa tradične teší obľube hospodárskej elity Nemecka, zadá do vyhľadávača webovej stránky Frankfurter Allgemeine pojem Deutschlands Deindustrialisierung (teda deindustrializácia Nemecka), dostane panoptikum príšerných správ.
Prinášame iba malý výber článkov o deindustrializácii.
- Článok o regióne, v ktorom má Frankfurter Allgemeine Zeitung svoje korene, nesie titulok Hesenský priemysel: Deindustrializácia sa deje.
Priemyselné podniky vraj obmedzujú svoju výrobu alebo ju presúvajú do zahraničia. Hesenská priemyselná a obchodná komora hovorí o „zostupnej špirále“.
- Nemenej dramaticky vyznieva reportáž o kľúčovom priemyselnom regióne, v ktorom sa Zelení práve snažia obhájiť kreslo krajinského premiéra: Automobilový priemysel na dne: Bádensko-Württembersko obchádza strach. V úvode sa píše: „Úpadok automobilového priemyslu v súčasnosti mení celú spolkovú krajinu, a to z hospodárskeho aj politického hľadiska. Existuje nádej na obrat?“
- Pesimistickejšie pôsobí už len článok o oceliarskom priemysle. Ten sa vidí ako obeť politického tlaku na ekologickejšie výrobné metódy, dôsledkom čoho sa do Nemecka tlačia oceľové výrobky obsahujúce „špinavú“ oceľ presmerované z USA, ktoré do značnej miery zatvorili svoj trh vysokými clami.
Dennis Grimm, generálny riaditeľ najväčšieho nemeckého výrobcu ocele Thyssenkrupp Steel, tvrdí v rozhovore pre Frankfurter Allgemeine, že „v niektorých prípadoch čelíme konkurenčným cenám, ktoré predstavujú 50 percent našich výrobných nákladov. A to sa nedá vyriešiť operatívne, iba prostredníctvom ochranných mechanizmov“.
Grimm preto vyzýva politikov, aby od Bruselu požadovali ochranu nemeckého priemyslu: „V dôsledku vysokých nákladov na emisné povolenky totiž nemáme peniaze na financovanie zariadení s nižšími emisiami.“
Kritizuje, že systém obchodovania s emisiami nerozlišuje medzi skleníkovými plynmi, ktoré sa ušetria vďaka moderným technológiám, a skleníkovými plynmi, ktoré sa stratia v dôsledku zatvorenia tovární. „Toto nie je ochrana klímy, ale deindustrializácia,“ tvrdí.
- Kým veľa správ sa venuje snahám novej Merzovej vlády, aby prostredníctvom rôznych summitov (summit zástupcov automobilového priemyslu, oceliarske summity) resuscitovala krízové brandže, zrodil sa už aj žáner deindustrializačného fejtónu.
Evanjelický pruský konzervatívec Jasper von Altenbockum v komentári s titulom Pomalá rozlúčka s ľavicovým kurzom ešte pomerne sucho konštatuje: „Zelení, SPD a dokonca aj časť CDU stále považujú Nemecko za vzor v oblasti klimatickej politiky. To krajine viac uškodilo, ako pomohlo.“
- Jeho kolega Holger Appel si však vedel pomôcť už len satirou. V komentári Nie až také zlé napísal: „Lufthansa je sprostá, stavebný úrad ospalý, cesty sú kobercom z handry? Nehnevať sa, ako vie talibanec, všetko je relatívne. Na budúci týždeň je autosummit, veci sa teda zlepšujú.“
S veľmi špecifickým príspevkom vstúpila do debaty rastúca opozícia z protisystémovej AfD. Merzova malá „veľká koalícia“ plánuje v súvislosti s ruskou hrozbou opäť zaviesť povinnú vojenskú službu, čo AfD má síce vo svojom základnom programe, to však pravicovým populistom nebráni v tom, aby sa pre túto tému rozhádali.
Ako odporca povinnej vojenčiny sa nedávno vyoutoval vodca krajne pravicového krídla strany Björn Höcke. Charizmatický durínsky líder AfD sa v krajinskom parlamente opýtal: „Čo má mladý človek brániť s Bundeswehrom, ktorý už neuznáva vlastenectvo a tradície? Áno, čo má brániť? Vystúpenia drag queen v materských školách, deindustrializáciu, drancovanie systémov sociálneho zabezpečenia, ,festivaly svetiel‘, ktoré sa kedysi nazývali vianočné trhy a musia teraz byť zabezpečené betónovými stenami, masovú imigráciu, ktorá z neho robí cudzinca vo vlastnej krajine, hrdosť na nemeckú vinu?“
Höckeho myšlienka je taká revolučná, že bude potrebné predefinovať základné pojmy nemeckého nacionalizmu. Jeden z vedúcich nemeckých nacionalistov v podstate hovorí, že – okrem iného vinou deindustrializácie Nemecka – už nestojí za to, aby Nemci bránili svoju vlasť.
Ako je to naozaj
Niektoré fakty znejú bezpochyby skľučujúco: v poslednom období zaniklo mesačne približne 10 000 pracovných miest v nemeckom priemysle. Spoločnosti celosvetového významu ako Volkswagen, Bosch a Lufthansa zrušili tisíce pracovných miest.
Počet nezamestnaných na jeseň naďalej rástol. Keď ministerka hospodárstva Katherina Reicheová predstavila nižšiu prognózu dopytu po elektrickej energii, odôvodnila to tým, že priemysel momentálne jednoducho vyrába menej.
„Zelený hospodársky zázrak“, ktorý sľuboval kancelár červeno-zeleno-liberálnej koalície Olaf Scholz, sa neuskutočnil. Namiesto toho sa obáva, že dekarbonizácia bude mať predovšetkým podobu deindustrializácie.
Je nepopierateľné, že lokomotíva európskej aj slovenskej ekonomiky stratila v posledných rokoch dych, no stojí za to pozrieť sa ešte raz na čísla. Môže z nich totiž vzklíčiť opatrná nádej.
Predstaviteľ ďalšej „chradnúcej“ brandže, finančný riaditeľ chemickej spoločnosti BASF Dirk Elvermann, označuje súčasný vývoj v rozhovore pre Frankfurter Allgemeine ako „kompresiu – chemická výroba v Nemecku už roky klesá“.
Samozrejme, aj Elvermann chce s Berlínom a najmä Bruselom „hovoriť o záťaži, ktorej chemický priemysel čelí“, na priamu otázku redaktora, či stojí Európa pred deindustrializáciou, však neodpovedá kladne.
Manažér BASF-u vraví: „Som znepokojený stavom priemyslu v Európe, ale nevidím úplnú deindustrializáciu. Chrbtica priemyslu je stále silná.“
Priemyselná výroba má v Nemecku – a paralelne aj na Slovensku – tradične väčší význam ako v ostatných veľkých ekonomikách EÚ. Desaťročné porovnanie ukazuje pokles: priemysel predstavoval v roku 2014 21,5 percenta národného nemeckého hospodárstva a v roku 2024 už len 19,9 percenta. Slovensko zaznamenalo v tom období pokles z 20,5 na 18 percent.
Či to považujeme za prudký, mierny alebo mierne prudký pokles, je otázka individuálnej povahy.
Určite sú preč časy, keď krajina, v ktorej žije zhruba iba percento svetovej populácie, stála na piedestáli najväčšieho exportéra sveta. Nálepka Exportweltmeister (majster sveta v exporte) bola v rokoch 2003 až 2008 zdrojom národnej pýchy. Bolo v tom však niečo neprirodzené.
Málokto si vo veľkom nemeckom náreku všimol, že Trumpove clá v minulom roku síce spôsobili takmer desaťpercentný pokles nemeckého vývozu do USA aj to, že nemecké exporty sa všeobecne označujú za „slabé“, pritom však dokonca v tomto neblahom roku rástli.
Podľa prvých odhadov
stúpol nemecký export v roku 2025 o 0,6 percenta – na približne 1,6 bilióna eur. Vykoľajenie lokomotívy by vyzeralo trošku inak.
K tomu prišla 8. januára správa, ktorú prekvapení nemeckí ekonómovia nazvali „bombou“: objednávky nemeckého priemyslu na konci roka výrazne vzrástli.
Naznačuje to, že nové dlhové balíčky nemeckej vlády, ktoré sú určené na investície do infraštruktúry a zbrojenia, sa začínajú prejavovať. Zvýšili sa totiž najmä objednávky kovových výrobkov a ostatných konštrukcií vozidiel, ktoré zahŕňajú aj vojenské vozidlá.
Rast v týchto odvetviach predstavoval v novembri 25,3, respektíve 12,3 percenta. Celkový rast objednávok v novembri bol 5,6 percenta.
Uprostred hurikánu je to celkom slušné číslo, či nie?
čochvíľa bude súperiť s EXM o najnižšie P/E.