Zaujal ma dnes tento clanok o Botswane:
https://blog.sme.sk/sustrik/politika/v- ... ny?ref=tit
V prvej caste autor riesi preco je na tom tato krajina lepsia ako zvysok Afriky a v druhej su celkom zaujimave fakty o diamantoch:
Monopol na diamanty drží už sto rokov
De Beers, juhoafricko-britská korporácia s celosvetovým monopolom na diamanty, ktorú založil náš starý známy, Cecil Rhodes.
V princípe ide o podobný podnik, ako je OPEC, kde krajiny vyvážajúce ropu udržujú vysokú cenu tak, že obmedzujú ťažbu. Trh s diamantmi je však oveľa problematickejší ako trh s ropou. Za prvé preto, že ak pominieme priemyselné diamanty (rezanie, leštenie, mazadlá), ide o luxusný tovar, dopyt po ktorom nie je daný jeho praktickou užitočnosťou, ale len tým, či ľudia veria, že ide skutočne o luxus. Za druhé preto, že predaná ropa sa zúžitkuje, stratí sa z trhu a vytvorí tak dopyt po ďalšej rope. Predané diamanty však zostávajú a hrozí tak, že sa stanú zdrojom druhotnej ponuky, ktorú už De Beers nebude mať pod kontrolou.
De Beers je tak v oveľa ťažšej situácii ako OPEC a to, že pri po celé desaťročia pri stále sa zvyšujúcej ťažbe diamanty neklesli na úroveň polodrahokamov, je tak o to pôsobivejšie.
Na jednej strane to vyzerá, že majú naozaj schopných vyjednávačov. Do kartelu sa im podarilo zapojiť aj Sovietsky Zväz, čo napríklad OPEC nikdy nedokázal.
Na druhej však strane dokážu udržiavať vysoký dopyt niečim, čo vyzerá skôr ako čierna mágia...
Nejakým záhadným spôsobom sa jej darí presvedčiť ľudí - a to napriek tomu, čo im hovorí zdravý rozum - že chcú a že vlastne vždy chceli diamanty.
Raz kúpené diamanty by sa už nemali dostať späť na trh. Ak by trh zaplavili diamanty z druhej ruky, cena by nevyhnutne skolabovala.
A tu nám slogan "
diamant je navždy" jemne naznačuje, že diamantový prsteň je symbolom lásky a akýkoľvek pokus vymeniť ho za doláre vyvoláva odpor a znechutenie. Ide istým spôsobom o tabu kopromis, kde výmena posvätnej hodnoty za svetskú sa pociťuje ako neakceptovateľná.
To, že sú diamanty "posvätné" im umožňuje vytvoriť trh, kde sa diamanty nedajú bez vážnej straty predať, ale tento fakt, navzdory celej ekonomickej teórii efektívneho trhu ("trhová cena zohľadňuje všetky verejne dostupné informácie") nespôsobuje pokles ceny:
Predaj diamantov môže byť mimoriadne frustrujúcim zážitkom aj pre súkromníkov. Napríklad roku 1978 sa istá bohatá žena v New Yorku rozhodla predať diamantový prsteň, ktorý si pred dvoma rokmi kúpila od Tiffany za 100 000 dolárov. Zisk plánovala použiť na to, aby si kúpila náhrdelník z perál, ktorý sa jej páčil. Čítala o „diamantovom boome“ v časopisoch a dúfala, že by na tom mohla zarobiť. Namiesto toho jej predajca vysvetlil, a zdalo sa, že je mu to trochu trápne, že Tiffany má "prísne predpisy proti spätnému nákupu diamantov." Ubezpečil ju však, že diamant je mimoriadne cenný a navrhol jej iné klenotníctvo na Piatej Avenue. Žena chodila od jedného klenotníka ku druhému a pokúšala sa predať svôj diamant. Jeden obchod jej ponúkol, že ho vymení za iný šperk a dvaja ďalší klenotníci zas navrhli, že diamant prijmú "na komisiu" a zaplatia jej podiel z toho, za čo ho predajú. Ale nikto z poltucta klenotníkov, ktorých navštívila, jej za jej 100 000 dolárový diamant neponúkol hotovosť. Nakoniec to vzdala a diamant si nechala.
Z tohto trhu teda získava Botswana väčšinu svojich peňazí. Jej hospodárstvo je tak do veľkej miery závislé na tom, ako táto čierna mágia De Beers funguje.
.