Morálka, spoločnosť a čo s tým.

[Bebe]

no, to teda nie som, ani nikdy nebudem, ale to je vecou rozhodnutia, nie vecou módy.
Áno naša civilizácia dospela do éry, kedy si každý žije vo svete, aký si okolo seba vytvorí. V tom tvojom je možno príliš veľa korupcie, závisti, arogantnosti, klamstva a podvodov atď, ale je to preto, lebo si to príliš všímaš, alebo sa pohybuješ v takých prostrediach, kde je to úplne normálne a bežné a potom si pripadáš ako z marsu.
Tiež poznám ľudí, pre ktorých slovo je len slovo a prísľub či dohoda iba prázde slovo, áno je aj možno, alebo možno aj nie, ale držím sa od nich čo najďalej, v podstate pre mňa ani neexistujú. Preto o tom nerozmýšľam, nekritizujem, nepohoršujem sa, nešírim to ďalej. Oni majú svoj svet a ja ten svoj. Ak sa naše cesty skrížia, slušne pozdravím a idem svojou cestou. Cestou, ktorá sa mi páči, lebo si môžem slobodne pohvizdovať svoju pesničku a môžem sa rozhodnúť či niečo urobím, alebo neurobím. A poznám veľmi veľa dobrých a slušných ľudí, oveľa-oveľa viac ako tých na druhom brehu. Ten breh je ale dostatočne ďaleko, takže nepoznám ich mená ani im nevidím do tváre, iba viem, že tam niekde sú.. ale zas som sa nejako rozpísal ďaleko od témy, tak dúfam že mi to Filip zas raz odpustí.

[jonatanus]

uz sme sice totalne OT, ale nesuhlasim stebou tak uplne bebe, nevsimat si to je mozno dobre na nervy, ale ked sa nad tym nikdo nepozastavuje a zacne sa to brat ako normalne, to neni dobre podla mna.

ja nesom ziaden jezis kristus, ale ked vidim nieco co ma proste vytaca, tak to poviem, aj ked ako spravny "podnikatel" by som mal drzat racej hubu a myslet na to ze "co ked raz odtoho cloveka/firmy nieco budem potrebovat"..

ziskam si tak sice vela "kamaratov" , ale aspon mozem spat s kludnym svedomim, ze minimalne som vseliakym smejdom neulahcil ich podnikanie/cinnost/existenciu..

trebarz ked vidis reklamny banner na pol obrazovky, ktory ma v rohu "close" a stlacis to a o otvori sa reklama.. mozno vascine ludi to pripada uz uplne normalne, ale mna to nenormalne vytaca... je to uplna blbost, ale ide o princip a princip je taky ze robia z teba uplneho debila.. a je jedno ci to je close na bannery alebo fico vyprava sprostoti alebo firma ma skutocnu cenu napisanu niekde podciarov...

a najsmutnejsie na tom je, ze te mlyny melu nejak velmi pomaly ak vobec.. mne sa zda ze takyto smejdi sa cim dalej presadzuju viac a viac a ti co maju nejake moralne zabrany nebodaj, su odpisani, lebo nemaju proti takymto smejdom sancu..

[Bebe]

Prosím Filipa, aby sem presunul dva tématické príspevky z vlákna "garáže"

[Bebe]

Lenže ono to funguje tak, že čím viac ľudí sa nad tým pozastavuje a hovorí o tom, a zaoberá sa tým, tým viac sa to stáva bežným a normálnym. Malo by sa hovoriť iba o tom, čo je dobré a o tom, čo je zlé by sa bežne hovoriť nemalo. Ak sa stretnú dvaja ľudia, o čom sa rozprávajú? Celkom bežne o zlých veciach. Chyba.

Ak sa ku mne niekde nesprávajú ako k zákazníkovi, tobôž ako k idiotovi (banery), nechodím tam. Nechodím kupovať syr do jednoty, lebo pani ma bez košíka neobslúži. Mám problém platiť prenájom niekomu, kto získal majetok a práva nekalým spôsobom, aj keď sa teraz správa ako slušný občan. Nikdy by som nekúpil byt od pána Aroganta, ktorý prišiel na obhliadku, ani keby ho dával za polovicu. Nebudem si kupovať mäsové výrobky v akcii, lebo sú vyrábané tak, aby to vyzeralo, že sú lacné, ale sú iba nekvalitné.

Každý, kto sleduje iba vlastný prospech bez ohľadu na okolie, živé, či neživé, na to v konečnom dôsledku doplatí. To platí pre obe strany barikády. V totalite je nesloboda normou. V demokracii si každý mieru slobody vyberá. Každý deň, každým rozhodnutím, každým činom, či nečinnosťou. Keďže je ale všetko také lákavé a neodolateľné, ako nepodlahnúť tým veciam, ktoré nás uvádzajú do závislostí, či pokušení?

Dnes som mal rozhovor s jednou právničkou, ktorú som chcel presvedčiť o dobrých úmysloch v rámci jedného projektu. Tá si ani nevie predstaviť, že by nieko mohol dobrý úmysel mať. Ona je presvedčená, ona vie isto, ona má vždy pravdu a nič len pravdu. Svojim rozhodnutím ublížila mnohým ľuďom a pomohla len sebe upevniť si svoje presvedčenie o vlastnej dokonalosti, lebo vlastne vyhrala a projekt sa realizovať nebude. V tej žene je toľko zloby, že pochybujem, že sa to raz neobráti proti nej samej.

[jonatanus]

Lenže ono to funguje tak, že čím viac ľudí sa nad tým pozastavuje a hovorí o tom, a zaoberá sa tým, tým viac sa to stáva bežným a normálnym.

zober si uz len tu novacku stranku.. tam nenajdes v tych komentaroch (alebo v nakych inych diskusiach som nevidel) niekdo ze by sa nad tym pozastavil... pre kazdeho je to uz normalne, ze moze mat nova spravodajsky porno portal. toto si nevodoli ani jojka ani markiza.. samozrejme maju na strankach riadne kanalovy obsah, ale pod uroven noveho casu predsalen nejdu.. a neviem si predstavit keby tam zajtra mali na hlavnej stranke ze naka durianova bude hovorit spravy a pritom sa vyzliekat.. no tak to by asi len tak nepreslo (aspon dufam)

Ak sa ku mne niekde nesprávajú ako k zákazníkovi, tobôž ako k idiotovi (banery), nechodím tam.

vid petrov priklad s mbankou.. tiez si mohol povedat "kaslem na to" a nic o tom nepisat a byt ticho.. a to co sa stalo jemu by sa stalo milion dalsim koli tej... pani..

takisto relacky v telke vseliake palba, reportery, lamparen a co ja viem co, to je aspon nejaka paka na vseliakych smejdov..

podobne politika, keby boli za meciara vsetci ticho (od markovica, cez novinarov az neviem pokial), co by sme tu mali dneska? ty si vypnes telku, ale to nic nevyriesi..

alebo co taky komunizmus a ludia co vtedy sedeli v base... tiez mohli byt ticho...

V tej žene je toľko zloby, že pochybujem, že sa to raz neobráti proti nej samej.

tiez som pocul take veci ze sa mi nechce verit ze moze byt niekdo az taky hajzel.. ale kolko prikladov poznas ze na to doplatili? naco doplatil taky sudruh kapitan velkomozny harvardovy siroky? naco doplatil meciar? a tisice dalsich.. poznas priklad ze niekdo sa sprava jak prasa a vratilo sa mu to? ja moc ne..

[jonatanus]

este k tomu hlasovaniu.. ludia su asi stale rovnaky (teda rozsah mozneho spravania je od-do) a to osciluje podla doby a konkretnej situacie.. ked niekdo nema co zrat asi sa sprava inak jak ked mu nic nechyba..

[Andrej]

Podla mna ludia v priemere su mozno stale rovnaki, ale dufam ze aspon median sa posuva k lepsiemu Ale je vidiet ze "noznice sa otvaraju" - na jednej strane su ludia ochotni dat kopu penazi na charitu (Buffett, Gates, ...), na druhej strane vedia inych ludi predavat na organy a pod.. Co nechapem uplne konkretne je ta zloba na cestach - maximalne nasrati adrenalinovi kreteni, vsak toto nikdy nebyvalo co sa teraz deje na cestach. Nedavno stacilo len to ze som pomalsie vosiel do jednej krizovatky, co jedneho takeho priviedlo do amoku, zablokoval nas v aute a minutu na nas vrieskal ako zmyslov zbaveny. A cela krizovatka stala, lebo sa nedalo prejst. To sa uz neponahlal, debil. A ja som radsej ticho sedel, lebo kolega pri podobnom incidente ukazal debilovi prostrednik, na co debil vyskocil z auta a rozbil mu sklo.

[peter.cmorej]

neuveritelne, takychto ludi postavit k muru a rovno strielat

[filip glasa]

neuveritelne, takychto ludi postavit k muru a rovno strielat

potom sme im dosť blízko

[Bebe]

Čo sa týka toho red news neviem, prečo to jonatanus nazývaš porno, keď to je len taký striprízik aj to dosť mizerný. Možno, že si mal prísnu puritánsku výchovu, ale toto predsa nemôže nikoho pohoršiť. Pohoršujúce je akurát to spojenie nahota+správy. (pre mňa je to nevkusné spojenie a striptíz s tancom je 1000x lepší ako toto.) Myslím, že pre mládež sú mnohé obrázky televíznych správach o devätnástej, alebo kriminálne seriály pred a kráto popoludní oveľa škodlivejšie ako nahé ženské telo, ale to je môj názor.

Kto iný s tým mal prísť, ako nova. Predčasom mali priamo na obrazovke tuším počasíčko sa to volalo. Takéto veci sa ale rýchlo okukajú, lebo v podstate nemajú úroveň a potom zaniknú.

Netvrdím, že sa majú veci prehliadať či tolerovať, práve naopak. Ale iba o tom hovoriť zďaleka nestačí, ba je to kontraproduktívne, lebo sa znižuje citlivosť človeka na takéto veci a potom prichádzajú veci ako bumfights a to považujem za najhorší poklesok našej doby, horší, ako celý pornopriemysel samozrejme mimo jej detskej oblasti. Treba vedieť, kedy a kde nebyť ticho, aby to malo význam a zmysel. Ľudia, ktorých si mal na mysli, to vedeli.

Na poslednú časť Ti neodpoviem, lebo neviem odpovedať, ale neznamená to, že keď nepoznám odpoveď, že to, čo si myslím a to, čomu verím je inak, lebo kto stratí vieru, stratí i nádej a možno že i zmysel života.

PS: peter, ty si tuším riadna šelma v anjelskom rúchu.. ozaj ste na ten management z m-banky vytiahli iba argumenty..?

[Bebe]

Ešte som si v tejto súvislosti spomenul na pohľad jednej mojej kamarátky, ktorá hovorila, že sa jej páči ako to funguje v moslimskom svete na rozdiel od nášho. Naše ženy sa líčia a upravujú, keď idú von. Fintia sa pre cudzích mužov a doma chodia vo "vyťahaných teplákoch" a strapaté (aj keď aj to môže mať svoje čaro). Moslimská žena chodí vonku zahalená a krášli sa iba doma a iba pre svojho muža. Musel som súhlasiť, že to má svoju logiku a možno je to aj príčinou mnohých morálnych problémov našej spoločnosti.

[jonatanus]

Čo sa týka toho red news neviem, prečo to jonatanus nazývaš porno, keď to je len taký striprízik aj to dosť mizerný. Možno, že si mal prísnu puritánsku výchovu, ale toto predsa nemôže nikoho pohoršiť.

mne nevadi porno, ked je to oznacene ako porno, ale ako by sa ti pacilo keby napriklad v relacke pre deti co idu rozpravky v nedelu rano dali naku slecnu co tam bude citat rozpravky pre deti a pritom sa vyzliekat aby si to pozreli aj dospeli, to by bolo podla teba normalne?

ani pocasicko nemozu vysielat pred 22.. takisto na internete kazda "slusna" porno stranka ma aspon nejaku trapnu otazku o 18 rokoch, ktora v principe nic neriesi, ale je to urcite lepsie jak nic.

tiez mozes povedat ze dneska deti na internete mozu videt tolko porna ze to dospely clovek neuvidi za cely zivot , ale to snad neznamena ze keby v spravach sulozili, tak je to normalne?

ps. zda sa ze to vadi aj inym nakonec:
http://ideesfixes.blogspot.com/2008/05/porno-nova.html
http://myego.cz/item/tn-cz-tn-nova-cz-j ... ornoportal

[jonatanus]

Moslimská žena chodí vonku zahalená a krášli sa iba doma a iba pre svojho muža. Musel som súhlasiť, že to má svoju logiku a možno je to aj príčinou mnohých morálnych problémov našej spoločnosti.

fajn by to bolo keby to bolo jej dobrovolne rozhodnutie..

[jonatanus]

Na poslednú časť Ti neodpoviem, lebo neviem odpovedať, ale neznamená to, že keď nepoznám odpoveď, že to, čo si myslím a to, čomu verím je inak, lebo kto stratí vieru, stratí i nádej a možno že i zmysel života.

na toto som este zabudol... to je dobra tema aj ked uz zase uplne OT , ja dokonca tvrdim ze je nezmysel aby zivot mal zmysel. ze zivot nema zmysel sa da skoro-dokazat (resp. velmi tazko vyvratit) velmi jednoducho, nastastie vela ludi to ma problem pochopit a ked sa im to aj podari tak to dokazu potlacit stylom "taky svet sa mi nepaci"..

[Bebe]

Ja svojim deťom porno nepúšťam ale aj tak si myslím, že z nahej moderátorky rozprávok by šok neutrpeli. Každý rodič by si mal osvojiť, ako zablokovať na internete pornostránky, prípadne aj tvnovu, návod je aj v tom druhom článku.

Ak by v správach súložili ľudia, ktorí sa milujú a nemuselo by byť tiež všetko vidieť, bolo by to oveľa lepšie, ako to, čo tam dávali bežne a hádam dávajú ešte doteraz.

[MiBi]

Zaujal ma tento clanok https://dennikn.sk/5341751/pred-10-rokm ... a-liberal/
Tlieskal som Gizke Oňovej, mám rád miestnu Jednotu dôchodcov a spolupracujem s človekom, ktorý kandidoval za Republiku. Taká je pravda.

„Ešte takto vyhodíš jedného či dvoch a nebude nám to mať kto spraviť. Tu nie sme v Bratislave,“ povedala mi manželka po tom, čo som poslal preč ďalšieho elektrikára.
Vtedy som si myslel, že preháňa. Dnes viem, že to bola jedna z najpresnejších sociologických analýz regiónu, aké som počas života na dedine počul.

Keď som sa pred desiatimi rokmi sťahoval z Bratislavy na juh stredného Slovenska, konkrétne k Veľkému Krtíšu, myslel som si, že mením najmä adresu. Že odchádzam z hurhaja do ticha, z anonymity do priestoru, kde sa ľudia bezdôvodne zdravia, z rýchleho rytmu do pomalšieho. Lenže postupne mi začalo dochádzať, že sa nezmenilo iba prostredie. Ono začalo meniť mňa.

Tento text nemá byť ódou na dedinu ani kritikou hlavného mesta. V žiadnom prípade. Je to skôr sebakritika a výsostne subjektívny pokus pomenovať, čo sa môže stať s človekom, keď sa presunie niekam, kde je čas menej abstraktný, susedia menej anonymní a príroda je viac prirodzenosťou než dekoráciou.
Najväčšia zmena totiž nie je v tom, kam sa človek presťahuje, ale čo to s ním postupne spraví.

Elektrikári, známosti a koniec výberového konania
Keď sme s manželkou kúpili starý, asi osemdesiatročný dom z váľkov, teda z nepálenej tehly, potrebovali sme vymeniť elektrické rozvody. V okrese som nepoznal žiadneho elektrikára, a tak som urobil to, čo by urobil človek z mesta – začal som hľadať cez internet.

Prvý elektrikár mal prísť na obhliadku ráno o ôsmej. Prišiel o pol jednej poobede a bol opitý. Vyhodil som ho. Druhý prišiel načas, čo sa ukázalo ako jeho hlavná kvalifikácia. Bol úprimne pohoršený, že trvám na tom, aby elektrinu robil podľa už hotového projektu.

„Načo poje***ý projekt? Veď si to len predražuješ. Vezmi sprej, označ na stene, kde chceš zásuvky a svetlá, a vybavené. Revíziu spravím tiež.“
Keď som mu vysvetľoval, že elektrikár a revízny technik by mali byť rôzne osoby, lebo ten druhý kontroluje výsledok práce prvého a osvedčuje bezpečnosť celej elektriny v dome, pozeral sa na mňa ako na človeka, ktorý prišiel zavádzať bruselskú byrokraciu aj do zásuviek. Poslal som ho preč a on mňa do p***.

Tretí elektrikár v dohodnutý deň nezdvíhal telefón. Ozval sa o dva dni, že mal toho veľa. Letel tiež. A vtedy prišla veta mojej manželky o Bratislave.
Napokon si spomenula na spolužiaka zo základnej. Bol elektrikár, dokonca v odbore podnikal. Prišiel, pozrel projekt, zmeral, poslal cenovú ponuku s rozpisom konkrétnych položiek. Človek by až skríkol „heuréka“. Zbytočne.

Jeho pomocníkmi boli jeden vodár a jeden nezamestnaný. Elektriku predtým zrejme nerobili, čo sa dalo spoznať aj bez revízneho technika. Zásuvky aj vypínače zapustili hlboko pod úroveň budúcej omietky. Šéfko medzitým zapájal káble, fajčil a ohorky hádzal na zem tam, kde práve stál. Keď som protestoval, vysvetlil mi, že podlahy aj tak určite vymeníme, veď je to starý dom.

V tej chvíli som pochopil, že slovenské stavebníctvo nestojí na normách, ale na improvizácii a silnej viere, že veď nejako bude. Prešovská vojenská nemocnica by mohla rozprávať.
Faktúra bola oproti ponuke zrazu bohatšia o stovky metrov káblov aj ďalšie položky. Keď som protestoval, pán podnikateľ bez váhania pristal na mnou navrhnutú sumu. Ani ju neprepočítaval. Dokonca súhlasil, že nemusím platiť v hotovosti, ale na účet. Ani okom nemrkol. Nebol to spor, ale test. Skúsil, nevyšlo to, išlo sa ďalej.

Nechcem tým povedať, že v našom okrese nie sú dobrí elektrikári. Sú. Dnes ich poznám, kadečo u mňa dorábali a prerábali. Lenže už mám známosti.
V meste som bol zvyknutý, že na práce v byte si spravím malé výberové konanie – oslovím viacero firiem, škrtnem najdrahšiu aj najlacnejšiu ponuku a vyberiem stred. Obvykle sa to skončilo dobre. Na dedine som zistil, že trh síce existuje, ale dozviete sa o ňom až vtedy, keď aspoň desiatim ľuďom položíte otázku, či nevedia niekoho konkrétneho odporučiť.

A pálenku máš?
Keď bolo do domu potrebné doviesť rozvod obecnej vody a vyviesť kanalizáciu, potreboval som niekoho, kto to celé vykope. Nešlo o symbolickú jamku na stromček, ale o desiatky metrov, ktoré sa mali zmeniť na priekopu.

Miestni mi odporučili istého Vlada. Vraj je mocný a spoľahlivý. To znelo sľubne. Na dedine ide o dve vlastnosti, ktoré vedia nahradiť webstránku, recenzie aj obchodné podmienky. Vlado prišiel, obzrel si môj čerstvo kúpený krompáč a spýtal sa: „Pálenku máš?“ Povedal som mu, že mám iba pivo, ale dostane ho až po práci. Usmial sa, rozopol si prešívanú bundu a vytiahol vlastnú pollitrovku domácej. „Ja som zabezpečený. Poznám lakomých mešťanov.“

V tej chvíli sa vo mne opäť ozval Bratislavčan, ktorý by najradšej spustil výberové konanie, vyžiadal si päť cenových ponúk a skontroloval živnosť aj platenie odvodov každého záujemcu. Lenže potom vo mne precitol človek, ktorý ihneď potreboval vykopať niekoľko desiatok metrov a nemal nikoho iného.

Nechal som ho robiť. Vlado urobil presne to, čo sľúbil. Všetko vykopal. Načas. A všetko vypil. Nemajte predsudky. Niekedy je človek s pollitrovkou vo „vaťáku“ profesionálnejší než triezvy elektrikár s faktúrou.

Dedinské klebety
Keď realitná maklérka, ktorá nám dom predávala, vypĺňala akýsi formulár, spýtala sa ma na profesiu. „Novinár,“ odpovedal som. Na druhý deň som bol nakupovať potraviny v dedinskej Jednote a staršia pani sa ma medzi regálmi spýtala: „Vy ste ten nový z telky?“

Poobede som šiel na obecný úrad nahlásiť daň z nehnuteľnosti a prihlásiť sa na odvoz smetí. „Vy ste z tej Markízy?“ spýtala sa úradníčka. O dva dni neskôr ma zastavil pán z našej ulice a prezentoval mi to ako hotovú vec: „Veď my vieme, že ste z JOJ-ky. Rekonštruujete starý dom a potom to odvysielate.“

Kariérny postup, aký sa v Bratislave v takom krátkom čase nedá dosiahnuť hádam ani cez LinkedIn. Mimochodom, o Denníku N v tejto dedine väčšina ľudí dodnes nepočula.

Tretie ponaučenie z dediny? Dedinské klebety sú ako optický internet. Sú rýchle, dostupné a na rozdiel od faktov majú výborné pokrytie.

Ako sa (ne)začleniť aj metabolicky
Neplatí, že na dedine všetci pijú. Ani zďaleka. Niektorí však pijú. Spoločensky. A to je vážna vec, lebo sa to netvári ako problém, ale ako susedské vzťahy. V našej dedine len málokto býva za vysokým betónovým plotom, takže ľudia si vidia do predzáhradiek, dvorov aj záhrad.

Keď niekto trhá burinu alebo kosí pred domom, pozdravíte sa. Keď sa pozdravíte viackrát, pristavíte sa. Keď sa pristavíte, porozprávate sa. A keď sa porozprávate, časom sa navštívite. A zrazu sa zjaví fľaška.

Aj takto vzniká komunita. Nie cez workshopy, participatívne plánovanie či aplikácie, ale cez vety typu „dáme za jeden?“ alebo „ochutnáš moju oskorušovicu?“

Najprv príde jeden sused. Potom druhý. Potom vás pozvú na grilovačku. A vy si poviete, že nabudúce nemôžete prísť naprázdno, lebo nie ste lakomý barbar z hlavného mesta. Tak začnete kupovať fľašky aj vy. Najprv jednu. Potom dve, lebo neviete, koľko ľudí príde. Potom už máte doma toľko fliaš, že neznalý by to vnímal ako malý distribučný sklad.

V Bratislave sa za celé roky v paneláku nezastavil ani jeden sused s fľaškou. Úprimne, nespomínam si ani na jedno priezvisko ľudí oproti nám, nad nami či pod nami. Na dedine viem priezvisko takmer pri každom dome. A tak som sa musel naučiť, že nie s každým, kto prejaví dobrý úmysel, musím mať aj spoločný krvný obeh. Ak človek chce, na dedine sa začlení rýchlo. Len si musí dať pozor, aby sa nezačlenil aj metabolicky. Komunita je skvelý dar, no nemusí mať 52 percent.

Tlieskal som Gizke Oňovej
Keď som počul, že v miestnej reštaurácii, ktorá nahrádza starý a nikdy neskolaudovaný kultúrny dom, bude vystupovať „repeťáčka“ a „svokra“ Gizka Oňová, prevrátil som očami.

S manželkou sme boli zvyknutí chodiť do Národného divadla, do Astorky, na koncerty Katky Koščovej, Mňágy a Žďorp, na veci, ktoré človek z mesta považuje za kultúru bez toho, aby nad tým musel rozmýšľať. Chystáme sa na The Cure, lebo manželka túži vidieť Roberta Smitha naživo aj tretíkrát. A tunajšia kultúra má byť zrazu pani z televízie, ktorá ľuďom radí, ako sa majú správať k neveste?

Nakoniec som tam bol pracovne. A tlieskal som. Nie zo zdvorilosti. Naozaj.

V sále sedela takmer stovka rozradostených seniorov. Gizkin manžel púšťal hudobný podklad, ona naživo spievala po maďarsky aj po slovensky, pomedzi to dávala historky a miestni seniori mali parádny večer.

Nebolo v tom nič cynické, nič trápne, nič druhotriedne ani primitívne. Videl som iba radosť. A mne došlo, že problém možno nie je v programe, ale vo mne. Presnejšie v kultúrnom sebavedomí človeka, ktorý si myslí, že vie, ako má vyzerať kultúra pre všetkých.

Kultúra sa nemusí deliť na vysokú a nízku, ale na takú, ktorá ľudí teší, a na takú, ktorá ich nudí. Ak si niečo nájde vďačné publikum, je to v poriadku. Kultúra je aj to, že niekto príde medzi ľudí, prezlečie sa v kuchynke, zaspieva im, odfotí sa s nimi a oni odídu domov veselší, než prišli.

A potom je tu ešte Gizka samotná. V 77 rokoch má kalendár nabitejší než mnohí tridsiatnici, ktorí si po dvoch poradách dávajú status „vyhorený“. Stará sa o seba, koncertuje, hrá v divadle a zarába. Ako sa to hovorí? „Idem, riešim!“

Možno je čudné skôr to, ako si niekedy starobu predstavujeme my. Ako sivovlasú tetu vo fertuche a v papučiach, s liekovkami na nočnom stolíku, ktorá frfle na život a raz mesačne sa poteší, keď sa uráči prísť vnuk alebo dcéra. Lebo potom príde Gizka, zoberie mikrofón, hodinu a pol spieva a tancuje, čím ukáže, že dôchodok nemusí byť čakáreň na smrť, ale turné.

Nie, neznamená to, že si doma niekedy pustím jej odrhovačky. Ide o to, že kultúrna nadradenosť je zbytočná vec. Najmä keď ju v priebehu pár minút prevalcuje dôchodkyňa s half-playbackom a plnou sálou nadšených rovesníkov, ktorí potom doma v dobrej nálade napečú blízkym skvelý koláč.

Milujem Jednotu dôchodcov
Čitatelia týchto novín zrejme poznajú meno Michal Kotian. Šéf Jednoty dôchodcov na Slovensku, hodnotovo tekutý pán, ktorý sa rád fotí so všetkými politikmi vrátane takých, pri ktorých by bolo vhodné mať pri sebe dezinfekciu na verejný priestor.

Táto organizácia má svoje kluby po celej krajine. Aj v našej dedine. A práve tam som zistil, že ak je hore niekto čudný, neznamená to, že čudná je každá bunka organizmu. Niekedy je hlava problém, ale končatiny fungujú dokonale.

Príspevok našej seniorskej úderke od obce je 250 eur na rok. K tomu jej obec poskytuje priestory a energie. Členov je asi štyridsať, členské majú päť eur ročne, nejaké percentá z toho musia odviesť okresnej organizácii. Rok teda fungujú približne za sumu, ktorú niektoré bratislavské podniky účtujú za štyri večere, kávy, dezerty, minerálky, prípitky a za pocit, že sedíte na správnom mieste.

Napriek tomu ide o najaktívnejší spolok v dedine. Minimálne 20 z nich sa schádza každú nedeľu. Debatujú a popri tom jedia to, čo kto doma navaril, napiekol a priniesol. Niekedy varia a pečú priamo v klube – šúľance s makom, slivkové gombolce, lokše. Inokedy si v kotlíku na dvore spravia bryndzové halušky, držkový perkelt, babguláš alebo kapustnicu. Nejde teda o banálne občianske združenie, ale o funkčný nízkonákladový festival s pravidelnou dochádzkou.

A potom sú páračky. Práve tam ma seniorky naučili jesť kombináciu, ktorú by v meste pravdepodobne predávali ako „heritage corn dessert with poppy seed dust“ za 19 eur – kukuricu s makom a cukrom alebo medom. Kedysi vraj absolútny gastronomický hit každých páračiek. Po ochutnaní priznávam, že naši predkovia síce nemali sociálne siete, ale vedeli, čo robia.

Niekoľkokrát ročne si idú opekať do prírody alebo si prenajmú miestnu reštauráciu, objednajú dídžeja, vytvoria švédske stoly z toho, čo doma nachystali, a tancujú až do rána. Nepreháňam. Vtedy z terasy – obrazne povedané – lietajú endoprotézy, barly, lieky, sirupy aj mastičky a vnútri sa deje niečo medzi plesom, rehabilitáciou a poistnou udalosťou.

Kedysi by mi to asi pripadalo smiešne. Dnes mi to skôr pripadá dojímavé. Poznám čoraz viac vdov a vdovcov, ktorým dobre padne stretnúť sa každú nedeľu s partiou seberovných. Debatovať, organizovať, zabaviť sa, nebyť doma osamote. Poznám aj veľa seniorov, ktorých deti a vnuci sú za hranicami a domov chodia možno raz ročne. V takom svete nie je nedeľný klub voľnočasová aktivita, ale efektívna a poctivá sociálna infraštruktúra.

Tento typ seniorského zoskupenia je prínosom aj pre dedinu. Chodia na každú brigádu, pomáhajú organizovať obecné akcie, pečú na ne koláče, harule, pagáče a varia guláše. Keby sa raz mal obecný život opierať iba o mladých zaneprázdnených ľudí s kalendárom v mobile, mnohé dediny by mohli rovno vyvesiť oznam, že akcia sa ruší, lebo všetci sú v zahraničí, v Bratislave alebo na „meetingu“.

Dlho som tiež premýšľal, ako je možné, že seniori sa medzi sebou nehádajú. Vôbec. Každú nedeľu ich je minimálne 20. Toľko charakterov, záujmov a skúseností je predsa výbušná zmes sama osebe. Recept mi prezradila jedna 75-ročná pani: „Zakázali sme baviť sa tu o politike. Kto to skúsi, platí päť eur.“

A naozaj. Politiku som ich rozoberať nikdy nepočul. Vyzerá to teda tak, že najfunkčnejší model spoločenského zmieru na Slovensku nevymyslel žiadny think-tank, prezident, vláda ani okrúhly stôl. Vymysleli ho dôchodkyne v dedinskom klube.

Ponaučenie? Tam, kde štát vidí seniorov ako položku v rozpočte, dedina v nich vidí ľudí, ktorí upečú pagáče, zorganizujú brigádu a ešte aj vymyslia lepší mechanizmus proti hádkam než parlament. Komunita nevzniká z rozpočtu, ale z pravidelnosti. Pri stole, ku ktorému má kto prísť. No a dedinu nedržia pokope starostovia a už vôbec nie štát. Držia ju ľudia, ktorí v nedeľu prinesú koláč a v pondelok prídu na brigádu.

Hlas dediny
V Bratislave to asi nefunguje, ale tu je dedinský rozhlas vážna vec. Niečo medzi verejnoprávnym médiom, krízovým štábom, reklamným blokom a hlasom osudu. Keď sa ozve zvučka z ampliónov na stĺpoch, dedina stíchne. Nie preto, že by všetci počúvali, ale preto, že každý aspoň na sekundu zneistie – zomrel niekto, predávajú zemiaky, priesady alebo sa očkujú psy?

Vďaka rozhlasu existuje aj pozícia, ktorú som si súkromne nazval obecnou hlásničkou. Formálne je to úradníčka na obecnom úrade. V praxi je to človek, ktorého hlas pozná každý v dedine, hoci by ho aj nikdy nevidel. Taká lokálna verzia celebrity.

Ešte donedávna nám všetky oznamy hlásila pani, ktorá sa tomu venovala 23 rokov. Dvadsaťtri rokov! To je viac, než vydržala väčšina politických strán aj množstvo manželstiev. Aktuálne je na PN, a tak sa hlasom dediny dočasne stal niekto iný, ale predstavte si tú bilanciu.

Koľkých nových obyvateľov privítala? Koľkých odchod z tohto sveta oznámila? Koľko pozvánok na obecné zastupiteľstvo prečítala do prázdna? Koľko futbalových zápasov, brigád, očkovaní psov, zberov elektroodpadu a kultúrnych podujatí poslala do éteru? Koľkokrát oznámila, že na trhovisku sa predávajú jablká, zemiaky, cibuľa, kapusta, posteľná bielizeň, pracovné ponožky, nože, metly, živé sliepky alebo sa opravujú topánky, okuliare a dáždniky?

Dedinský rozhlas má pritom zvláštnu vlastnosť – človek nikdy nepočuje celý oznam. Prvá veta sa stratí v šume, druhú prehluší traktor alebo kamión, tretia sa odrazí od kostola či kaštieľa a štvrtú už počujete normálne.

Siedme ponaučenie? Nemusí byť všetko smart, moderné a rýchle. Dedinský rozhlas je takpovediac stará forma sociálnej siete, len bez komentárov pod príspevkom. Tie sa doplnia až pri plote a vždy sa začínajú otázkou: „Čo hlásili?“

Ľudia nie sú zlí
Neplatí, že ľudia z dediny nikde neboli, nič nevideli, nič nevedia, a tak zle volia. Máme tu pani, ktorá roky vlastní cestovnú agentúru a klientov z nášho okresu posiela do celého sveta. Nedávno mi ukazovala fotky od ľudí, ktorí práve dovolenkujú v Japonsku. Ďalšie dve seniorky sa nedávno túlali po Beneluxe. Zahraničie vrátane exotiky naozaj videla väčšina domácich.

Máme tu aj viacero malých podnikateľov, ktorým sa darí. A máme tu (a teraz myslím celý okres) najmä množstvo chránených dielní, lebo pracovné miesta sú tam dotované a podnikavci sa vždy vedia vynájsť.

Mám tu však aj 70-ročnú kamarátku, ktorá odrobila 38 rokov. S vdovským dostáva 640 eur mesačne. Len plyn ju stojí 240. Vravela mi, že by rada dala urobiť pomník manželovi, ale nikdy na to nenašetrí. Na týždeň jej na stravu vychádza 25 eur. Kupuje si presne jeden chlieb na celý mesiac. Rozdelí ho na štyri časti a uloží do mrazničky, odkiaľ vyberá len kus, ktorý zje. Rožok si dovolí dvakrát v mesiaci. Varí dvakrát týždenne, čiže jedlo z nedele dojedá v stredu. Zeleninu a ovocie si dopestuje. Našťastie neberie žiadne lieky.

Moje mladšie ja by jej kedysi priamo z Bratislavy možno poradilo predať veľký dom, veď manžel zomrel a deti sa odsťahovali. Akoby som sa počul – veď nech si kúpi malý byt či domček a bude mať dosť peňazí na prilepšenie k dôchodku. Lenže to je práve omyl – v jej veku už človeka nepresadíte. Chce dožiť tam, kde žil so svojou láskou, kde vychoval deti, chce sa hýbať v záhrade, ktorú desaťročia obrábal. Presaďte ho a uhynie. To však zistíte, až keď s tým človekom presedíte desiatky hodín.

Máme tu aj ľudí, ktorí boli v Bratislave raz za život, aj to na výlete zo základnej školy. Ich jedinou dovolenkou po revolúcii a zániku miestneho JRD, baní či Liazu bol víkend na slovenskom kúpalisku. Všetky nevyhnutné spotrebiče si kupujú na pôžičky, lebo inak nemôžu, a 15-ročné auto si servisujú doma. Môj sused si raz u nás odfotil hojdačku, za ktorú sme dali asi 200 eur. Keď počul cenu, len prevrátil očami. O dva či tri dni mal na pohľad rovnakú, v skutočnosti ešte stabilnejšiu a pevnejšiu. Vyrobil si ju z materiálu, ktorý našiel vo dvore.

Títo ľudia sú na dianie po roku 1989 často nahnevaní. A majú byť prečo. Nemajú sa dobre. Deti sú preč, oni robia za málo peňazí a v práci musia držať ústa, lebo v regióne, ako je náš, sa zamestnanie nehľadá tak, že si človek otvorí web profesia.sk. Niektorí sa skôr modlia, aby sa ich šéf dobre vyspal. Alebo sú už na penzii, kde ledva fungujú, a vážne sa boja, že im niekto zruší trinásty dôchodok.

Nie sú to zlí ľudia. Ani hlúpi. Len majú iný typ vedomostí a zručností, než aký sa zvykne prezentovať vo verejných diskusiách a v médiách. Pre pódiá nie sú dostatočne atraktívni. Ak však s nimi neriešite politiku, zistíte, že sú to skvelí odborníci na chov hydiny, zajacov, na strihanie ovocných kríkov a stromov, na pestovanie v záhrade, na opravy strojov a zariadení od rotavátorov cez krovinorezy, motorové píly až po traktorové kosačky. A čo si nemôžu kúpiť, to si vyrobia.

Práve takíto ľudia by dokonca mohli chodiť po školách a konferenciách vysvetľovať, ako v praxi funguje bezodpadové hospodárstvo. A nemyslím to ironicky. Mnohí z nich majú skutočný problém naplniť kuka nádobu aspoň nejakým zmesovým komunálnym odpadom.

Veď sa na to pozrime. Šupky z ovocia či zeleniny, rovnako ako nedojedené zvyšky jedál putujú do kompostu alebo domácim zvieratám. Papier sa vyváža raz za štvrťrok, prípadne poslúži ako podpaľovač do kotla či kozuba. Plasty sa odvážajú každý mesiac, kontajnery na sklo sú rozmiestnené na viacerých miestach v obci. Elektroodpad sa odváža dvakrát ročne a rovnako často obec pristaví veľkokapacitný kontajner na starý nábytok, matrace a iné veľké rárohy. Čo vlastne po separovaní ešte zostáva hodiť do kuka nádoby?

Dom s dvorom a záhradou totiž dokáže absorbovať takmer všetko, čo sa v meste javí ako odpad. Popol z kotla sa dá použiť ako prírodné hnojivo okolo stromov a kríkov. Piliny možno skompostovať alebo nimi prevzdušniť pôdu. Dokonca aj ostrihané prúty viniča sa dajú stočiť do klbka, dať vysušiť a v zime použiť na rozkúrenie. Z konárov zase vznikne štiepka, mulč alebo materiál, ktorý vylepší kompost.

Vidiecky dvor je v tomto zmysle malá recyklačná stanica. Nie tá moderná, grantová, s logom eurofondov na bráne, ale stará, samozrejmá a každodenná. Nevznikla z ekologického presvedčenia, ale z obyčajnej praktickosti – čo sa dá využiť, to sa nevyhadzuje.

Áno, práve tu pochopíte, že keď vám nejde čerpadlo a neviete zo studne poliať záhradu alebo sa zbaviť spodnej vody z pivnice, ak vám uhorky žerú vošky, ak pokosová píla vydáva zvuk, akoby v nej niekto zomieral, ak potrebujete napiecť koláče či pagáče na oslavu, človek s názorom, ktorý by vás pri politickej televíznej debate priviedol do šialenstva, je zrazu váš najdôležitejší odborník.

Aj pre mňa to bolo nepríjemné poznanie. Bolo jednoduchšie mať svet rozdelený na rozhľadených a zaostalých, múdrych a pomýlených, voliacich správne a zle… Lenže potom príde niekto, kto nikdy nebol v Paríži, neochutnal hľuzovku, ale zachráni vám úrodu, opraví stroj a ešte vám vysvetlí, že jabloň aj vinič ste ostrihali tak, že keby vedeli hovoriť, podajú na vás trestné oznámenie.

Ponaučenie ôsme? Rozhľad sa nemeria iba tým, kam človek cestoval a aké má formálne vzdelanie, ale aj tým, čo dokáže pochopiť, opraviť a udržať pri živote. Lebo títo ľudia dokážu prežiť napriek nedostatku peňazí práve tým, že si všetko potrebné dochovajú, dopestujú, vyrobia.

Hodnota človeka neklesá tým, že nerozumie konsolidácii, makroekonomike ani globálnym vzťahom. Nie je to jeho povinnosť, najmä ak drie v práci a potom ťahá šichtu v záhrade, aby prežil a mohol vnučke kúpiť darček. A nie je menejcenný ani preto, že si večer oddýchne pri lacnom seriáli v telke.

A teraz čo?
Neďaleko dediny máme bývalé kúpele. Zanikli niekedy po druhej svetovej vojne, najväčšiu slávu mali na konci 19. a v prvej tretine 20. storočia, dnes je tam vďaka nadšencom oddychová zóna. Sú tam viaceré pramene a s kamarátom sme sa rozhodli jeden z nich vyčistiť, čiže upratať okolie, pokosiť, osadiť lavičky, stoly, hojdačku aj ohnisko.

Taký malý občiansky projekt, pri ktorom si človek najprv predstavuje romantiku obnovy verejného priestoru a potom zistí, že občianska spoločnosť má najčastejšie podobu blata, fúrika, betónu a otázky, kto dovezie makadam a pozvára konštrukciu lavičky.

„Nik vám tam nepomôže, každý sa na to vykašle,“ varovali nás niektorí skeptickí domáci. Výsledok? Finančne, materiálne aj brigádnicky sa zapojilo viac ako 80 dedinčanov. Osemdesiat! V Bratislave som zažil domové schôdze, kde bol problém dostať do jednej miestnosti tretinu vlastníkov bytov z jedného vchodu, tobôž, aby sa dohodli aspoň na niečom. Tu sa zapojili desiatky ľudí na pomoc niečomu, čo nikomu osobne nepatrí. Na slovenské pomery takmer podozrivé.

A práve tam som si uvedomil niečo, čo sa mi na dedine stáva často – pomôcť prišli aj ľudia, ktorým by som kedysi ani ruku nepodal. Napríklad ak niekto kandiduje za Republiku, v mojej hlave sa okamžite rozsvieti červená kontrolka. Tá strana predsa nevznikla vo vzduchoprázdne. Vzišla z Kotlebovej strany, vedú ju Uhrík a Mazurek, pohybujú sa tam ľudia ako Suja či Ďurica. Prosto, vieme svoje.

Lenže potom robíte brigádu pri prameni a zrazu príde hasičská cisterna s dobrovoľnými hasičmi. Aj s deťmi. Prišli pomôcť. Ich šéfom je miestny poslanec, ktorý kandidoval práve za Republiku. Vytiahne krovinorez a hodiny maká. Zadarmo. A teraz čo?

Môžem sa tváriť, že som ho nevidel. Môžem si povedať, že krovinorez síce pracoval, ale politicky nesprávnym smerom. Môžem si v hlave viesť čistý morálny register, v ktorom sa pomoc od nesprávneho človeka nezapočítava. Lenže okolie prameňa by bez neho bolo zarastenejšie.

To neznamená, že mi je jedno, kto za čo kandiduje. Nie je. Politika nie je detail, ktorý človek len tak prehliadne. Politika hovorí niečo o hodnotách, o hraniciach, o tom, čo je človek ochotný podporiť. A Republika nie je strana, nad ktorou sa dá len tak mávnuť rukou, lebo niekto vie dobre držať krovinorez.

Lenže dedina človeka pripraví o luxus totálnej abstrakcie. V meste si môžete o niekom vytvoriť názor podľa kandidátky, statusu alebo výroku v televízii. Lenže na dedine ho denne stretávate v potravinách, pri kontajneroch, na brigáde, pri hasičskej zbrojnici, na obecnej akcii, pri probléme, ktorý treba vyriešiť hneď a nie po skončení hodnotovej diskusie. Vidíte ho v akcii, keď sa nedá pretvarovať. A on za tie roky nikdy nič fašistické nevyslovil.

Ten istý človek vám teda môže politicky zdvihnúť tlak a o hodinu neskôr prísť aj s kolegami hasiť váš dom. Alebo okamžite beží vyčerpať vodu z jazierka, do ktorého niekto nalial chémiu a otrávil ryby aj žaby. A vy tam stojíte so všetkými svojimi správnymi názormi, ktoré sú stále správne, len zrazu samy osebe neodčerpajú ani liter vody.

Nie je to relativizovanie. Skôr nepríjemná a bolestivá skúsenosť s realitou. Na dedine má často podobu gumákov, montérok a oveľa menej čistých tričiek, než by sa človeku páčilo. A už vôbec nemáva podobu vzletných rečí.

Deviate ponaučenie? Človeka netreba automaticky redukovať na logo strany, za ktorú kandidoval. Na dedine sa totiž rýchlo ukáže, že spoločnosť nedržia pokope len ľudia, s ktorými súhlasíte. Niekedy ju držia práve tí, s ktorými by ste sa pohádali, ale keď treba, prídu, vytiahnu náradie a bez reptania makajú.

Tu spomeniem ešte dva príklady z minulosti, ktoré ma už pred viac ako desaťročím naučili, že veci sú často inak, než si myslíme. Ešte ako redaktor Sme som robil rozhovor s jedným pánom, ktorý za veľmi málo peňazí dokázal robiť veľmi veľké veci s Rómami. Viete, kto mi vtedy zavolal? Monika Beňová zo Smeru. Pýtala si na toho pána číslo s tým, že ho chce finančne podporiť.

Iný prípad – opäť pre denník Sme som robil akýsi mystery shopping, keď som centrálam politických strán adresoval fiktívny mail zúfalej ženy, ktorá nemala z čoho žiť. Potrebovala poradiť. Niektoré strany sa neunúvali odpísať, iné poslali všeobecné frázy s číslami zákonov, z ktorých si pani mala zistiť, na čo má nárok, ale len jedna politička sa rozhodla problém riešiť veľmi konkrétnou pomocou vrátane osobného stretnutia. Bola to vtedajšia ministerka práce za Smer Viera Tomanová. Pre pamätníkov – áno, to bola tá pani, kvôli ktorej psovi Fico nezmyselne zvolal bezpečnostnú radu štátu. Dodnes si pamätám, ako na mňa v telefóne kričala, že som zabíjal jej čas fiktívnym prípadom, kým ona mohla pomôcť niekomu reálnemu.

Asi ma nik nebude podozrievať, že Beňovú či Tomanovú považujem za dobré političky. Iba som chcel ukázať, že predsudky sú fakt nanič, lebo niekedy pomáhajú práve ľudia, od ktorých to vôbec nečakáte, kým tí „slušní“ a „demokratickí“ mlčia.

Čo mi vlastne chýba?
Zistil som, že k životu veľa nepotrebujem. Na slovenské pomery máme lacný sedliacky domček s veľkým pozemkom, lebo je v zapadákove. To slovo používam bez urážky. Zapadákov má v realitnom jazyku jednu veľkú výhodu – človek si v ňom môže dovoliť veci, ktoré by v Bratislave zneli ako opis šľachtického sídla. Dom, dvor, záhradu, altánok, množstvo ovocných stromov, miesto na maliny, egreše, ríbezle, čučoriedky a černice. A ešte aj priestor na ilúziu, že raz bude všetko upratané a dokončené. Nebude.

Zistil som, že mnohé veci, ktoré som považoval za samozrejmú súčasť dobrého života, sú v skutočnosti len zvyky. Kaviareň za rohom, divadlo na skok, reštaurácia, kde človek nemusí dopredu zisťovať, či v nej vedia pripraviť aj niečo iné než vyprážaný syr a či majú v jedálnom lístku uvedené Gordon blue namiesto správneho Cordon bleu.

Mesto dáva človeku veľa možností, ale mne dávalo aj zvláštny nepokoj, že by som ich mal stále využívať. Na dedine je možností menej, zato burina rastie s takou istotou, že každý rýchlo pochopí, čo je skutočná pravidelnosť.

A predsa mi tu niečo chýba. Bratislavské protesty. Keď ich sledujem online, cítim dojatie. Vidím ľudí na námestiach, ktorí stále veria, že krajinu dokážu meniť k lepšiemu. Že má zmysel prísť, stáť, mrznúť, moknúť, skandovať, tlieskať, počúvať prejavy a dávať najavo, že nie všetko je v poriadku.

Vnímam tváre, svetlá mobilov, transparenty, dav, ktorý sa v správnej chvíli stáva jedným obrovským telom. Vtedy mi Bratislava chýba najviac. Nie pre ruch, podniky ani pohodlie mesta, ale pre pocit, že človek je fyzicky prítomný pri obrane niečoho spoločného.

Teším sa z tých ľudí. Robia to aj za mňa. Za nás, ktorí sme odišli z miest a dnes sa častejšie než na námestia pozeráme na obecné vývesky, rozbité cesty, zanedbanú infraštruktúru, absenciu kanalizácie, miestne spolky, brigády, kluby dôchodcov, hasičov, susedské vzťahy a otázku, kto príde pomôcť, keď treba niečo urobiť.

Neznamená to, že som prestal veriť v zmeny. Len som zistil, že krajina sa nemení iba na námestiach. Mení sa aj pri prameni, ktorý niekto vyčistí. V klube, kde sa každú nedeľu stretnú osamelí ľudia. Pri detskej akcii v hasičskej zbrojnici. Pri lavičke, ktorú niekto osadí, hoci mu nepatrí pozemok ani zásluha. Pri rozhodnutí nebaviť sa o politike, lebo dôležitejšia je dobrá nálada a nepripálený perkelt.

Kedysi som si myslel, že skutočný občiansky život sa odohráva najmä tam, kde sú médiá, inštitúcie, pódiá a mikrofóny. Lenže už desať rokov vidím, že funguje aj tam, kde je len fúrik, krovinorez, kotlík, plech pagáčov, burina, žumpa, obecný rozhlas a pani, ktorá presne vie, akú pesničku pustiť ku konkrétnemu oznamu.

Dedina zo mňa neurobila lepšieho človeka. Na to je už prineskoro. Nevzdal som sa ani sledovania veľkej politiky a stále sa s chybami snažím rozlišovať, čo je správne a čo nie. Myslím si, že stále som pravičiar a liberál. Skôr ma naučila, že krajina nie je bezobsažné slovo. Je to aj ulica, kde bývate. Sused, ktorý vraví, že za komunistov bolo lepšie, a napriek tomu si viete spolu opekať, požičať náradie, pridržať rebrík, odviezť jeden druhého tam, kam treba. Sú ňou seniori, ktorí za pár eur ročne a bez byrokratických projektov vyrobia viac hodnôt než niektoré inštitúcie za násobne väčšie peniaze. Ľudia, ktorých by ste v meste možno obišli, ale tu zistíte, že bez nich sa nepohne nič.

A že sú potrební – hoci keby som zostal žiť v hlavnom meste, možno by som na nich frflal dodnes.

[jaroslav80]

Myslím si, že stále som pravičiar a liberál. Skôr ma naučila, že krajina nie je bezobsažné slovo. Je to aj ulica, kde bývate. Sused, ktorý vraví, že za komunistov bolo lepšie, a napriek tomu si viete spolu opekať, požičať náradie, pridržať rebrík, odviezť jeden druhého tam, kam treba.

Toto je velmi zaujimave, ze progresivci sami seba radi oznacuju za praviciarov a liberalov a nemaju radi, ked ich niekto zaradi k laviciarom (alebo v pripade tohto fora k "neomarxistom").

Ja chapem za znaky praviciarstva:
- silny zmysel pre sukromne vlastnictvo, individualizmus, uprednostnovanie narodneho nad "nadnarodnym"

Znaky laviciarstva:
- sklony k rovnostarstvu, aj za cenu bratia vysledkov prac usilovnym a "prerozdelenia" ich flakacom; doraz na komunitne akcie (a teda potlacanie individualizmu a sukromneho vlastnictva)

Autor clanku mi pripadal, ze na stare kolena sa stal laviciarom so zachovanim si niektorych prvkov z "progresivizmu na slovensky sposob 2025".