Vyber z clanku
https://dennikn.sk/5102965/zavolal-si-m ... vzal-zivot
Už sme spomínali, že Gabriel sa narodil ako Barborka. Akým bol dieťaťom?
Bolo to veľmi pokojné a tiché bábätko. Nepamätám si, že by nejakú noc preplakalo alebo bolo hore. Dieťa snov, nespomínam si na žiadne problémy vrátane zdravotných.
V škôlke sa už začala prejavovať Gabrielova povaha. Nikdy sa nechcel hrať s bábikami, vždy preferoval chlapčenské aktivity. Bavili ho lopty, pištole, tanky, autá, športy… S manželkou sme to vtedy neriešili, predsa len mal staršieho brata, mali sa radi. Brali sme to tak, že dcéra Barborka k nemu vzhliada.
Keď mala Barborka 10 rokov, videli ste v americkej televízii reláciu o transrodových ľuďoch. A čosi vo vás začalo hlodať.
Áno, vtedy vo mne prvýkrát niečo bliklo. V tých časoch sa u nás o tejto problematike serióznym spôsobom nehovorilo, nebola to téma. A ak áno, tak bulvárna – že nejaká americká hviezda nevedela, čo od roztopaše, a tak sa nechala preoperovať. Ako bežní ľudia sme nemali kde získať informácie. Bralo sa to ako výstrednosť, doména celebrít, bláznivých umelcov.
U Barborky sa to už v útlom veku začalo prejavovať aj v obliekaní?
Vo všetkom. V tomto mala odmalička svoj názor. Spomínam si, že keď mala asi 10 rokov, šli sme na nejakú rodinnú oslavu. Nikdy v živote na sebe nemala šaty, jednoducho nikdy. Nosila iba nohavice, tričká, odmietala čokoľvek, čo pripomínalo dievčenský outfit. Vtedy som ju podpichol, nech to aspoň skúsi na tej oslave, nech si chlapčenské veci vezme v taške so sebou, a ak sa nebude cítiť pohodlne, jednoducho sa prezlečie, do ničoho ju nebudeme nútiť. Naveľa súhlasila, ale po polhodine sa prezliekla.
Chcel som si potvrdiť svoju predtuchu. V relácii sa o transrodových ľuďoch hovorilo otvorene a aj z medicínskeho hľadiska. Pochopil som, že to nie je bulvárny fenomén, ale vážna vec.
Mnohých rodičov zaskočí už to, že ich dieťa je gej alebo lesba. Nevedia to spracovať, potomka vykážu z domu. Iní to spracujú rýchlo a skôr sa o dieťa boja, lebo vedia, v akej spoločnosti žijeme. Čo ste cítili vy?
Bratislava má výhodu, že je predsa len svetovejšia ako zvyšok Slovenska. Nemyslím to nadradene, jednoducho je pokrokovejšia. Aj psychologičku som našiel pomerne rýchlo. Vysvetlil som jej, ako sa veci majú, a ona mi potvrdila vysokú pravdepodobnosť, že to bude tak, ako to vnímam.
Čo vám poradila?
Aby sme to ako rodičia pred dcérou nijako nekomunikovali, aby sme ju nenavádzali na to, že sa musí priznať, nedostávali ju pod tlak. Mali sme počkať, kým s tým príde sama. Je bytostne dôležité, aby k tomu poznaniu prišiel sám dotyčný. Do pár rokov Barborka sama prišla s coming-outom. Mala možno 13 či 14 rokov.
Pre vás to už prekvapením nebolo.
Nemuseli sme sa s tým vyrovnávať v zmysle nejakého vnútorného psychologického zápasu, lebo sme to všetci prijímali úplne prirodzene. Mne, exmanželke ani synovi ani len nenapadlo klásť si otázky, či je to normálne, či by sme s tým nemali niečo robiť.
Barborka bola jednoducho Gabrielom presne tak, ako sú niektorí ľudia modrookí a iní hnedookí, ako majú niektorí ryšavé a iní čierne vlasy, ako sú niektorí heterosexuáli a iní gejovia či lesby. Niekto je obézny, niekto chudý, niekto ráčkuje… Transrodovosť je prirodzená vec. Ani na pol sekundy sme nad tým nepotrebovali rozjímať a uisťovať sa, že to má byť inak, nebodaj hľadať vnútornú silu na prijatie reality.
Spomínate si, ako presne prebehol – a teraz už hovorme výhradne o Gabrielovi, nie o Barborke – coming-out?
Oznámil to každému zvlášť. Ja som bol v Bratislave, takže čakal, kým prídem. Povedal mi to na návšteve u starých rodičov v Detve. Zavolal si ma do detskej izby, že mi musí oznámiť niečo dôležité. Myslel som si, že vyrobil nejaký „prúser“ v škole, že budem musieť niečo „žehliť“…
Povedal mi len: „Chcem byť chlapec.“ A rozplakal sa. Objal som ho a povedal som mu, že je to v poriadku a že to už istý čas viem. A že ho budem navždy milovať a že sa s tým popasujeme spolu, že mu budem vo všetkom pomáhať. A že to spolu zvládneme.
Videl som, ako veľmi sa mu v tej chvíli uľavilo. Ako z neho celá tá ťažoba, ktorú v sebe odmalička nosil ako mech, v jedinej sekunde opadla. Zrazu bol šťastný.
Od tej chvíle ste ho oslovovali menom Gabriel?
Nie. Všetko robil v postupných krokoch. Najskôr sa potreboval uistiť, že nik z nás ho neprestane mať rád, že sa na jeho statuse v našich očiach nič nemení. Asi pol roka premýšľal, aké meno by prijal. Chvíľu sa odhodlával, ako to vyriešiť v škole, aj to bol istý tlak. Keďže však chodil na umeleckú školu, kde je predsa len liberálnejšie prostredie, prebehlo to bez problémov.
Ale hoci vtedy táto téma nebola v spoločnosti vybičovaná ako dnes, istý typ šikany existoval. Občas je ten tlak slabší, občas silnejší, ale je tu, a bude tu, kým sa spoločnosť kognitívne neposunie vpred, kým nevyspeje. Dovtedy tu vždy budú snahy časti spoločnosti degradovať takýchto ľudí na občanov druhej či tretej kategórie, obmedzovať ich ľudské práva a podobne. A čím horší ľudia sú vo vedení krajiny, tým viac spoločnosť kopíruje ich myslenie.
Ako reagovali starí rodičia, susedia, priatelia, známi? Nik nemal hlúpe poznámky?
Jasné, že mal. Zvolen je malé mesto. Na každom kroku sme sa dozvedali, kto čo o Gabrielovi povedal. Tomu sa nevyhnete. Môžeme si povedať, že ide o banality, ale to zvládne len ten, koho sa to nedotýka. Zvládať niečo pri pohľade zvonku je iné ako prechádzať tým osobne.
Gabriela to strašne ničilo. Báli sme sa oňho, dieťa je prosto dieťa, milujete ho, trpíte, ak sa trápi. Dodnes sa cez to neviem preniesť. Akoby ste niekomu urobili nožom ranu a ešte ju posolili. Síce sme si spolu s Gabrielom povedali, že prídu aj ťažšie chvíle a musí to ustáť, ale bolo to náročné. O to viac si cením, že v najbližšej rodine aj medzi priateľmi sme cítili obrovskú podporu.
Teraz poviem niečo, čo asi vyznie cynicky, ale tak to cítim –
chvalabohu, že Gabriel tu teraz nie je. Tu, v dnešnej spoločnosti. V porovnaní s tým, ako to bolo, sme sa posunuli do strašného pekla. Teraz je to priam neuveriteľný Mordor. Už vtedy to bolo strašné a Gabriel si siahol na život, ale teraz je to stokrát horšie.
Aj bežnému človeku sa občas stane, že svoju najnovšiu lásku osloví menom bývalej. Ako ste si zvykali na meno Gabriel?
Toto je výborná otázka, hoci mnohí by to označili za malicherné. Áno, tieto veci sa stávajú, a párkrát sa nám stali aj pri Gabrielovi. Ja, jeho mama aj brat sme si pritom dávali obrovský pozor, ale sebakriticky minimálne za seba musím priznať, že to nebolo ľahké. Zbaviť sa 15-ročného návyku chvíľu trvá.
Keď sme chodievali k našim, teda ku Gabrielovým starým rodičom, ani jeden to nerobil naschvál, jednoducho sa občas zmýlili. Videli sme, ako citlivo to vníma. Chápete, ako sa na to asi pozeral – chcem od vás jedinú vec, priam banalitu, aby ste ma volali menom Gabriel, a ani to si nedokážete zapamätať? Áno, škrelo ho to. Veľmi.
Pripomeňme, že meno Gabriel bolo vtedy jedinou hmatateľnou vecou, ktorá mu dávala potrebný status. Ešte nezačal tranzíciu.
Presne tak. Pre týchto ľudí je priam otázkou života a smrti posilnenie ich sebavedomia. Potrebujú cítiť, že okolie ich akceptuje takých, akí sú. A pocit prijatia sa dá krásne vyjadriť práve maličkosťou ako správne oslovenie. Dokonca si myslím, že takýto prístup je rovnocenný medicínskemu.
Prišlo potom aj obdobie, keď sa Gabriel dlhšie cítil naozaj šťastný?
Áno, trvalo to asi dva roky od coming-outu. Od prvého vydýchnutia, že to má konečne za sebou, sa priam vznášal 10 centimetrov nad zemou. Vtedy to bol evidentne a viditeľne šťastný človek. Pocit prvotného úspechu, adrenalín z prvého nabudenia, mu zrejme pomáhal aj preniesť sa cez prvé prekážky a poznanie, že nie všetko bude ružové.
Teraz sme niekde okolo roku 2015. Čo Gabriela pripravilo o pocit šťastia?
Myslím si, že na začiatku boli jeho návštevy u prvého psychiatra, ku ktorému začal chodiť v súvislosti s tranzíciou. Ideme do veľmi citlivej témy, nebudem nikoho menovať, poviem to tak, ako to osobne vnímam.
V tom čase boli na Slovensku tuším len traja psychiatri, ktorí sa venovali prevedeniu tranzíciou – jeden bol v Banskej Bystrici, táto prax však preňho bola nóvum, jedna pani bola v Košiciach a jedna v Bratislave. Tam sme však mali ďaleko, hoci najmä bratislavská doktorka mala medzi transľuďmi pozitívnu povesť.
Známym psychiatrom v Banskej Bystrici, ktorý sa venuje transľuďom, je Michal Patarák. Ujasnime si, že oňho nešlo, aby nevznikli nedorozumenia.
Presne tak, Michal to nebol. A nebola ani vypracovaná jasná metodika, podľa ktorej by lekári postupovali. Tá je dnes už pripravená, dokonca myslím, že už bolo na spadnutie aj jej prijatie, no v poslednej chvíli ju ministerstvo zdravotníctva odmietlo podpísať. V každom prípade Gabriel začal chodiť ku psychiatrovi, v spolupráci s ktorým mala prebehnúť tranzícia. Všetko sa však začalo zamotávať a u Gabriela došlo k prehlbovaniu depresie.
Dôvodom bol jeho, ale aj náš pocit, že veci sa vlastne vôbec neposúvajú vpred. Detaily nechcem spomínať, ani toho lekára nechcem hodnotiť. Viem, že Gabriel za ním dlho dochádzal a jedno z jeho odporúčaní znelo, aby si písal denník. Nemal naň však adekvátnu spätnú väzbu.
Čo je biologicky určené pohlavie? Transrodoví ľudia netušia, čo ich po novele ústavy čaká, nerozumejú jej ani lekári
Ak sa nemýlim, súčasťou procesu tranzície je aj návšteva endokrinológa a rôzne iné vyšetrenia, ale Gabriel na ne nebol odporučený. Ak idete za odborníkom, veríte, že vás nasmeruje na správnu cestu. Postupne sme zisťovali, že v tomto prípade to tak celkom nebolo. Antidepresíva, ktoré bral, tiež nemali veľký účinok.
Nakoniec sme sa s Gabrielom dohodli, že prestúpi k bratislavskej doktorke. To už však bolo niekoľko mesiacov pred tým, než si vzal život. Žiaľ, nestihlo sa to.
Tu treba pripomenúť jeden mýtus: nie každý transrodový človek žiada chirurgickú zmenu pohlavia.
Áno, toto je veľmi dôležité. Nie je pravda, že transrodový muž automaticky chce penis a transrodová žena vagínu a prsia. Pre týchto ľudí sú v sebaurčení väčšinou zásadné a nesmierne dôležité skôr postupné kroky. Už sme hovorili o správnom oslovovaní. Človek, ktorý to nezažije, si to vôbec nedokáže predstaviť.
Ak by vtedy Gabriel možno dostal hormóny, vďaka ktorým by mu narástlo napríklad strnisko, som si istý, že by bol najväčší frajer na svete, možno na ďalšie dva roky by získal odhodlanie bojovať ďalej. Lenže toto sa nestalo a vnímam to ako chybu. Lenže treba dodať, že som len laik, opisujem to, čo som videl a vnímal u Gabriela.
Nevnímal posun, všetko trvalo pridlho, lieky nezaberali a práve takto namiešaný kokteil ho dostal do stavu, v ktorom sa mu žilo strašne ťažko. A aby toho nebolo málo, ešte aj závažne ochorel na diagnózu s prognózou dlhého liečenia. Ležal v Nitre v nemocnici a pochopil, že kým sa nevylieči, nepohne sa ani tranzícia. Koniec toho všetkého bol v nedohľadne a myslím si, že to bol posledný klinec, ktorý rozhodol o jeho čine.
O akú diagnózu išlo?
Zápalové ochorenie zažívacieho traktu. Podstupoval bolestivé zákroky a aj prognóza ukazovala, že liečba potrvá ešte dlho. Zároveň musel dochádzať ležať do nemocnice v Nitre, lebo tam bol jediný špecialista na Slovensku na toto ochorenie. Vedomie, že nevidí, kedy sa to skončí, mu spôsobovalo obrovskú traumu. Chcel čo najskôr pokračovať v tranzícii.
Uzavrel sa do seba?
Áno, čoraz viac sa uzamykal do seba. Zrazu nebol taký komunikatívny. Stiahol sa do ulity.
Dalo sa z niečoho vyčítať, že uvažuje o odchode zo sveta?
Práveže áno. Veľmi otvorene sme sa o všetkom rozprávali a pri jednej návšteve u mňa v Bratislave mi naznačil, že tu už nechce byť. Šokovalo ma to a v prvom momente som nevedel, ako na to reagovať. Ale rozprávali sme sa o tom a zhodli sme sa, že to nie je najšťastnejšie riešenie, lebo… Prepáčte, ťažko sa mi o tom hovorí. Tá situácia patrí k najťažším v mojom živote.
Vedomie, že vám vlastné dieťa naznačuje, že nechce byť na tomto svete, je strašne bolestné. Nedá sa s tým nijako vyrovnať.
Ľudsky bolo jeho sklamanie zrozumiteľné – celé detstvo bojoval, aby prišiel na to, prečo sa necíti dobre, potom na to prišiel, nasledoval coming-out, prijatie a pochopenie u blízkych, chvíle šťastia, ale prišli problémy s tranzíciou, spoločenská šikana, dlhodobé ochorenie… Akoby mu zhasli svetlo na konci tunela.
Myslím si, že uňho došlo k vyhoreniu, vyčerpaniu z toho večného boja. Najskôr videl svetlo, že sa dá dôjsť k cieľu, ale čoraz viac o tom vzhľadom na okolnosti pochyboval a prepadal rezignácii. Svet okolo neho akoby bol nestráviteľný.
Navyše nestihol ani začať pracovať.
Viem, že po strednej škole nechcel ísť na vysokú, ale mal svoje plány. Raz mi povedal, že by chcel robiť kuriéra zásielok. Prekvapilo ma to, lebo bol veľmi introvertne založený a ľuďom sa skôr vyhýbal. Toto by bola práca, kde by sa s nimi denne stretával.
Možno aj týmto chcel prekonať sám seba.
Je to možné. Držal som mu palce, nech by si vybral čokoľvek.
Piateho marca 2018 si Gabriel vzal život. Niekoľko mesiacov pred svojimi 20. narodeninami.
Vtedy sme už žili oddelene, bol som v Bratislave, on u mamy, mojej exmanželky. Zvykli sme si volávať alebo písať cez sociálne siete. Nik si nevšimol, že sa k niečomu schyľuje, neboli tam žiadne náznaky. Bol to blesk z jasného neba.
Ako ste sa to dozvedeli?
Zavolala mi moja mama. Oznámila jej to moja exmanželka. Ona ho našla. Aj pre ňu to bolo zdrvujúce. Bol som vtedy dva roky po infarkte a nefajčil som, ale po tom telefonáte som v mrákotách vyhrabal nejaké staré suché cigarety a zapálil som si.
Mám tie chvíle strašne zahmlené, viem len, že som celé hodiny iba plakal. Moji vtedajší susedia, kamaráti, na mňa dohliadali, aby som si tiež niečo nespravil. Pamätám si z toho len útržky. Neskôr mi zavolala aj exmanželka. Gabriela odviezli na súdne lekárstvo, aby sa vylúčilo cudzie zavinenie, volal som aj súdnemu lekárovi… Tie posttraumatické stavy boli strašné.
Zanechal list na rozlúčku?
Nie. Prehľadali sme všetko vrátane jeho internetovej komunikácie, ale nenašli sme vôbec nič.
Čítali ste jeho denníky?
Nejaké som čítal po jeho smrti, ale väčšinu nie. Jednak sa nám nevrátili, odovzdával ich lekárovi, jednak som sa po tom všetkom zrútil a ani by som nenašiel silu zháňať ich a čítať. Mal som dokonca také stavy, že som v jednej ťažkej chvíli zničil všetky naše spoločné fotografie.
Ako sa dá „prežiť“ pohreb vlastného dieťaťa?
Neviem. Až do pohrebu telo funguje na autopilota. Pamätám si, že som bral aj nejaké slabšie sedatíva, ale inak som bol ako robot. Jednoducho idete, vybavujete, vyberáte rakvu… Podvedome chápete, že sa deje niečo príšerné a bolestné, ale akoby v nás vtedy bolo niečo milosrdné, niečo, čo nám nedovolí zrútiť sa.
Je v tom zrejme aj podvedomá zodpovednosť, že máte povinnosť dieťa dôstojne pochovať, rozlúčiť sa s ním.
Aj to. Všetky úkony sú však automatizované – predkladáte úmrtný list, overujete ho, predkladáte občiansky preukaz, niečo podpisujete, vybavujete obrad, parte… Akoby som šiel na baterky, na záložný zdroj, ktorý všetko robil za mňa. Hlava mi vtedy fungovala možno na 50 percent.
Poznajú to asi všetci, ktorí pochovávali blízkych – človeku ostanú v hlave niektoré bolestné momenty, doslova okamihy, ktoré už nikdy nevymaže. Zažil som to pri svokrovi, pri bratovi…
To mám aj ja. Gabrielovo telo šlo z rozlúčky na cintoríne na kremáciu. Obrad nebol veľký, chceli sme tam len najbližších z rodiny a kamarátov. Najtraumatizujúcejší moment, ktorý nikdy nevymažem z pamäti, je ten, keď truhlu naložili do auta, ktoré ho malo odviezť do krematória. Odchod toho auta je presne tým momentom, ktorý spomínate… Vtedy si mozog definitívne uvedomí, že toho človeka už nikdy neuvidí.
Prišlo aj sebaobviňovanie? Že ak by ste niečo urobili inak, ak by ste si niečo všimli, ak by ste nejako konali, nemuselo to takto dopadnúť?
Samozrejme, sebaobviňovanie prišlo s obrovskou razanciou a neodbytnosťou. Myslím si, že tento pocit sa nikdy nestlmí, nikdy úplne nevymizne. Dá sa iba manažovať psychiatrickou liečbou. Môže vám ktokoľvek čokoľvek rozprávať, že za to nemôžete, v nejakom temnom kúte vašej duše ostane výčitka, že ste nedokázali ochrániť svoje dieťa, že ste neurobili, čo ste mali. Lebo ak by ste urobili, nestalo by sa to.
Iným pocitom je obviňovanie okolia. Napríklad spoločnosti. Lebo Gabriel žil v nejakom kontexte, v nejakom priestore, v nejakej krajine, kde časť obyvateľov vníma transľudí ako treťotriednych.
Toto je u mňa kolísavé. Mám obdobia, keď som veľmi vytočený a obviňujúci, keď cítim strašný hnev. Priam ma až dusí. A potom mávam obdobie, keď si vravím – nebuď ako oni, nebuď nenávistný, oni sú predsa hlúpi a nevedia, čo činia.
Často sú aj zlomyseľní, zákerní a zlí.
Isteže, veľmi dobre si spomínam na jeden z pochodov za rodinu. Oproti mne prúdili davy v zelených kotlebovských mikinách, kričali hanlivé heslá a mne došlo, že sa práve predieram pomedzi vyhecovaných ľudí, ktorí sú spoluzodpovední za to, že moje dieťa už nežije. Cítil som hnev za to, že si ani len neuvedomujú, kto ich míňa, koho stretli. Bolo mi jedno, či sú naivní, neuvedomujúci si šírku problematiky, a preto škodiaci nevedome, alebo priamo zlí.
Celkovo mám pocit, že tu nastala vzbura stupídnosti. Chápem, že evolučne je strach z nepoznaného prirodzený, opodstatnený, ale dnes má každý možnosť nájsť si všetky informácie, ktoré chce. Lietame do vesmíru, máme internet, umelú inteligenciu, neobmedzený prístup k informáciám.
Vyhovárať sa na strach z neznámeho je dnes hlúpe. Každý môže zájsť do knižnice alebo si sadnúť k mobilu a zistiť detaily o všetkom, čo ho zaujíma. Nikdy v histórii to nebolo ľahšie. A aj tak to niektorí ignorujú a pristupujú k rôznym témam spiatočnícky, hovejú si uväznení v stredoveku a volajú po upaľovaní čarodejníc. Je to až donebavolajúce, lebo mne ostáva len bezmocnosť.
Veď v tom je ľudstvo zaujímavé, že v každom kúte sveta majú rôzny pohľad, rôznu mentalitu, rôzne zvyky. 
,,Amatérski investori investujúci pasívne do indexového fondu budú mať v dlhodobom horizonte lepšie výnosy ako profesionálni manažéri fondov,, Buffett 
Vzdelávanie a užitočné info zadarmo: 