Pozor. Je to dlhé čítanie a mne to pripomenulo bývaly režim ,,jednej strany,,.
Stavím sa, že podobne je to aj v Smere, ale toto mi viac smrdí neomarxizmom.
Niečo som zvýraznil farebne, ale najviac sa mi páčilo zhrnutie od Štandardu, ktoré som dal linku dole...tí dali aj posúdenie z právneho hľadiska.
Odídenci z Progresívneho Slovenska / Kritika sa tam nepripúšťa, riešenia prekričia ideológiou a bežných členov si nevážia
Prinášame svedectvá šiestich bývalých členov Progresívneho Slovenska, ktorí sa rozhodli o svojich skúsenostiach hovoriť verejne.
https://www.postoj.sk/170282/kritika-sa ... si-nevazia
Progresívne Slovensko je na našej politickej scéne výnimočný zjav. Hoci sa Slovensko často vykresľuje ako konzervatívna krajina, toto progresívne a kultúrne ľavicové hnutie by podľa súčasných prieskumov volil každý štvrtý volič, vďaka čomu je momentálne preferenčne najsilnejšou stranou. V prípade, že by podľa toho dopadli aj parlamentné voľby, Progresívne Slovensko by malo veľkú šancu rozdávať karty a obsadiť premiérsky post.
Strana vznikla koncom novembra 2017, necelý rok po založení občianskeho združenia Progresívny inštitút, ktorý bol akýmsi think-tankom, z ktorého vzišlo aj politické hnutie. Za sedem rokov existencie sa na jeho čele vystriedali štyria predsedovia, od mája 2022 je predsedom hnutia Michal Šimečka.
Rôzni ľudia, podobné skúsenosti
Keď sme sa v Postoji rozprávali s konzultantkou v nadnárodnej korporácii a bývalou členkou Progresívneho Slovenska Pavlínou Valovičovou, podelila sa o svoju asi rok dlhú skúsenosť v tejto strane. Hovorila o tom, že tam zažila veľmi napätú a toxickú atmosféru spôsobenú neslobodnou internou komunikáciou. „Stačilo, že ste mali trošičku iný pohľad na vec, a už sa na vás pozerali ako na extrémneho oponenta,“ opisovala svoj dojem zo strany a podľa vlastných slov sa tam cítila ako v sekte.
Onedlho sme priniesli rozhovor s bratislavským komunálnym poslancom Dávidom Staruchom, ktorý bol takisto členom, no rady progresívcov opustil. Kritizoval, že v strane prevláda ideológia nad pragmatizmom a že tam existovala určitá bariéra medzi vedením strany a radovými členmi. Nemohli sa vyjadrovať k programu a ani nevedeli, kto ho vlastne pripravoval ani kto rozhodoval o tom, kto bude kandidovať a aké miesto na kandidátke dostane. „Pravidlá vnútorného fungovania boli akási čierna skrinka,“ vyjadril sa vtedy.
Odvtedy sme sa stretli a rozprávali s viacerými ďalšími ľuďmi, ktorí patrili medzi členov Progresívneho Slovenska, no stranu buď sami opustili, alebo z nej boli vylúčení. Šiesti z nich sa rozhodli o svoje skúsenosti podeliť verejne.
Ide o rôznorodú skupinu ľudí, ktorí mali rôzne motivácie na vstup do tejto strany aj z nej za rôznych okolností odišli. Hovorili sme s tými, ktorí stáli pri jej vzniku, aj s tými, ktorí sa pridali neskôr. Každý z nich má iné pozadie, líšia sa povolaním i regiónom, z ktorého pochádzajú.
Prirodzene ide skôr o liberálne založených ľudí, no viacerí sa zhodujú na tom, že Progresívne Slovensko pre nich v niektorých kultúrnych otázkach šlo za hranu. Sú to ľudia zväčša pravicového zmýšľania, pre ktorých hnutie od určitého času zahlo príliš doľava, no hovorili sme aj s ľavicovejšie založeným bývalým členom, pre ktorého sú dôležité celkom iné ľavicové témy ako tie, ktoré strana presadzuje.
Hoci príbeh každého z nich je jedinečný, naši respondenti sa zhodli v pomenovaní niekoľkých problematických čŕt vnútri strany.
Viacerým sa nepozdávalo, že strana je veľmi centralizovaná a nemá štandardné regionálne štruktúry, ale iba predsedníctvo a takzvané miestne bunky, ktoré sú niečo ako okresné organizácie, no majú minimálne kompetencie. Slúžia na združovanie členov v regiónoch, môžu vypracúvať návrhy na dosahovanie politických cieľov vo svojom obvode, no nemôžu prijímať nových členov, ako to funguje v niektorých iných stranách, ani nemajú vlastný rozpočet od strany. Ich najvýraznejšou kompetenciou je určenie delegáta na stranícky snem, najvyšší orgán hnutia. Krajské štruktúry strana nemá, čo je v porovnaní so slovenskými stranami, ktoré majú regionálne štruktúry, neštandardné.
V Progresívnom Slovensku sa na komunikáciu medzi členmi používa softvér Workplace, kde prebieha skupinová komunikácia a sú v nej aj skupiny podľa tematických oblastí, do ktorých sa môžu členovia pridať a diskutovať v nich. Viacerí naši respondenti však mali na tejto komunikačnej platforme negatívne skúsenosti. Podľa nich tam niet skutočne slobodnej diskusie, panuje tam toxická atmosféra a po vyjadrení iného názoru na nejakú tému sa voči previnilcovi spustí spŕška negatívnych, až agresívnych reakcií. Opisujú v strane tribalistickú mentalitu bez potrebnej kritickej diskusie.
Podľa slov bývalých členov s touto atmosférou úzko súvisí istá priebojná skupina žien, ktorá sa od určitého času v hnutí postupne začala presadzovať a tlačiť dopredu témy ako kvóty na ženy a rodovo citlivý jazyk. Nesúhlas, iný názor či vybočenie z tejto línie boli pre tieto ženy neprijateľné. Svojim spolustraníkom, ktorí takéto názory prejavili, dávali najavo, že do strany nepatria, respektíve aj v prípade jedného nášho respondenta sa podľa všetkého pričinili o jeho vylúčenie.
Tejto skupine sa podarilo v strane presadiť kvóty na ženy aj rodovo citlivý jazyk. Vo voľbách v roku 2023 tak bola na každom druhom mieste kandidátky žena a strana v komunikácii prísne dodržiava uvádzanie vždy aj ženského tvaru slov či iné prvky takzvaného inkluzívneho jazyka. Držia sa toho aj stanovy strany, ktoré sú napísané takýmto štýlom:
„Bunka, ktorej predseda/predsedníčka bol/a na základe tohto ustanovenia predsedníctvom odvolaný/á, si neodkladne zvolí nového/ú predsedu/predsedníčku, pričom odvolaný/á predseda/predsedníčka je vylúčený/á z účasti na voľbe nového/ej predsedu/predsedníčky.“
V neposlednom rade viacerým bývalým členom na strane prekážalo, že namiesto akcentu na odbornosť a sústredenie sa na riešenie konkrétnych problémov strana kladie dôraz skôr na ideológiu a vonkajší dojem. Hnutie podľa nich prehliada témy, ktoré trápia bežných ľudí, a na mnohé konkrétne problémy ani žiadne riešenia nemá.
Je podľa nich ťažké, až nemožné dopátrať sa k tomu, čo konkrétne vlastne chce strana v tej-ktorej oblasti dosiahnuť okrem všeobecných a vágnych vyjadrení, vládne tiež chaos v tom, kto má čo na starosti. Strana tieto veci prekrýva navonok dobre znejúcimi frázami, no bez reálneho obsahu.
Nižšie prinášame svedectvá samotných bývalých členov, ktorí sa rozhodli verejne pomenovať, čo v Progresívnom Slovensku zažili.
Poláčiková: Je to strana na afekt, nie na efekt
Jana Poláčiková pracuje ako vysokoškolská pedagogička na Vysokej škole ekonómie a manažmentu v Bratislave, je tiež miestnou poslankyňou v bratislavskom Ružinove, v roku 2018 tam kandidovala aj za starostku. Patrila medzi zakladajúcich členov Progresívneho Slovenska, teda medzi ľudí, ktorí stáli pri vzniku hnutia a majú v strane špeciálne postavenie, čo je štandardom aj v iných politických stranách. V zmysle stanov hnutia majú všetci – na rozdiel od neskôr prijatých členov – automatické právo hlasovať na sneme hnutia, teda najvyššom orgáne strany.
Poláčiková sa spoznala s Michalom Trubanom v bratislavskom coworkingovom priestore The Spot.
Povedal jej o tom, že vzniká občianske združenie Progresívny inštitút zamerané na budúcnosť, technológie a spoločenské zmeny súvisiace s digitalizáciou, a práve tieto témy Poláčikovú na vznikajúcom think-tanku zaujali.
„Sledovala som dianie okolo nástupu digitálnej revolúcie a nových technológií,“ spomína pre Postoj Poláčiková. „Michal Truban bol toho lídrom, prihováral sa mladým ľuďom, mal za sebou úspešný príbeh.“
Koncom roka 2017 vzniklo aj politické hnutie Progresívne Slovensko. Poláčiková sa v ňom spočiatku cítila dobre.
„Vznikali tam platformy, ktoré mali na starosti napríklad podnikanie, školstvo, vzdelávanie, dane, ľudské práva...“ hovorí.
Poláčiková bola členkou platforiem pre vzdelávanie, podnikanie, dane a prispievala aj do platformy regionálneho rozvoja a regionálnych disparít. Podľa jej slov sa však časom v strane na tieto témy kládol čoraz menší dôraz.
„Témy, ktoré Progresívne Slovensko považovalo za dôležité, teda dane, podnikanie, reforma vzdelávania, regionálne disparity a technológie v digitálnej transformácii, ako dôležité prestalo vnímať,“ hovorí.
„Skôr hovoria o zdaňovaní majetku a progresívnom zdaňovaní príjmov. Úspešných, ktorí majú majetok, chcú zdaniť.
Prílišné prerozdeľovanie daní je to najhoršie, čo môže byť,“ myslí si Poláčiková.
„V programe majú dnes veci ľavicového, až marxistického charakteru.
Som v šoku z toho, že ja liberálka, ktorá som po revolúcii budovala trhový mechanizmus a komoditnú burzu, som zakladala stranu, ktorá ušla niekam doľava a všetko prekryla woke ideológiou,“ pokračuje.
Poláčiková nepopiera svoje liberálne presvedčenie, podporuje registrované partnerstvá, ale zároveň si uvedomuje, že občianske práva nemôžu byť obmedzované pozitívnou diskrimináciou. So znepokojením vníma prenikanie niektorých nových ideológií medzi mládež.
„Budeme žať, čo sme v tejto generácii zasiali,“ hovorí.
Sama pritom zakladala v Progresívnom Slovensku feministickú platformu. Prekvapilo ju však, aké názory sa v tejto skupine začali presadzovať. „Objavila sa tam pani Plaváková, ktorá odrazu začala pertraktovať témy ako rodovo citlivý jazyk a kvóty na ženy. S tým som mala problém.
Keď som povedala, že vidím aj iné témy, napríklad feminizáciu chudoby, tak mi bolo povedané, že som asi v nesprávnej strane,“ spomína.
„Chceli, aby kvóty na ženy boli vo všetkých verejných inštitúciách, v orgánoch krajov, samospráve, v exekutíve, v parlamente,“ vymenúva. Paradoxne, vďaka tomuto snaženiu strany sa Poláčiková dostala na kandidátnu listinu vo voľbách v roku 2020, keď PS kandidovalo v koalícii so stranou Spolu. „Ja som ani nechcela byť na kandidátke, ale povedali, že chcú, aby kandidovalo čo najviac žien,“ hovorí.
Podľa Poláčikovej sa vnútrostranícka diskusia postupne vyostrovala a dospelo to až do stavu, že bola na jej vkus vyslovene útočná.
„Keď som napríklad povedala, že nevidím v našich podmienkach perspektívu na kvóty pre ženy, a napísala som, že v Albánsku sú ženy v parlamente aj bez kvót, spustil sa hejt a osobné útoky na sociálnych sieťach. Nechápala som to, veď sme tam všetci boli liberáli a verejne sme po sebe strieľali,“ pokračuje.
Atmosféra v strane sa dostávala až do takého stavu, že akákoľvek otázka bola prejavom porušenia vnútrostraníckej diskusie.
„Bola tam atmosféra ,ak nie si so mnou, si proti mne‘,“ hovorí. „Sú istí ľudia, ktorí nech sa deje čokoľvek, postavenie v strane budú mať dané. Môžete sa snažiť akokoľvek, byť odborníkom, ale strana vás vôbec nemusí reflektovať. Je to eseročka.“
V roku 2021 sa nakoniec Poláčiková rozhodla stranu opustiť. Podľa jej slov bolo pre ňu veľmi oslobodzujúce, že sa už nemusela zaoberať tým, čo môže a čo nemôže lajknúť na Facebooku zo svojho súkromného profilu.
Spomína si dokonca na to, že nemohla ani len lajknúť rodinnú fotografiu bývalej starostky bratislavského Starého Mesta, ktorá je aj jej kamarátkou – z dôvodu, že bola v opozícii voči progresívcami podporovanému primátorovi Matúšovi Vallovi.
„Progresívne Slovensko je strana na afekt, nie efekt. Čokoľvek s nimi riešiť z odbornej stránky, tak to prekričia, ale nemajú riešenia,“ uzatvára.
Dolňan: Nie je to liberálna strana, keď sama nemá demokratické princípy
Do Progresívneho Slovenska vstúpil aj brezniansky právnik Michal Dolňan po tom, ako sa v marci 2019 s rodinou zúčastnil na výstupe na Sitno aj s vtedajšou prezidentskou kandidátkou Zuzanou Čaputovou.
Dolňan ako politicky aktívny občan na lokálnej úrovni sa stal predsedom miestnej bunky v Brezne, a keďže sa blížili parlamentné voľby, robil strane kampaň a navštevoval obce v regióne. Už vtedy vnímal určitú priepasť medzi témami, ktorými sa zaoberala strana, a témami, ktoré trápili ľudí. „Cítil som, že ľudí nezaujíma to, že v Bratislave niekto rozpráva o LGBTI alebo o takýchto pre nich imaginárnych témach,“ hovorí. Aj to sa podľa neho pripísalo na volebnom neúspechu koalície PS – Spolu.
Krátko po prehratých voľbách sa novou predsedníčkou strany stala Irena Bihariová, s ktorou podľa Dolňana viacerí členovia neboli spokojní a ako jeden z problémov vnímali, že sa strana posúva čoraz viac doľava. Niektorí členovia tak vyzvali Dolňana, aby kandidoval za predsedu. „Napísal som Bihariovej, že na najbližšom sneme budem kandidovať za predsedu. Ona sa vzápätí odmlčala,“ hovorí.
Priznáva, že na internom fóre Workplace kritizoval niektoré kroky strany. Napríklad mu nebolo po chuti narúšanie mítingov Ľudovej strany Naše Slovensko, čo ešte pred voľbami progresívci robili. „Mali riadne ohlásenú akciu a vy tam prídete s transparentmi inej strany? Nemusím s nimi súhlasiť, ale ak máme demokratické zriadenie, tak nejaká štábna kultúra by mala platiť. V tomto som starosvetský, politika by sa mala robiť vecne,“ myslí si Dolňan.
Dostal sa tiež do sporu so skupinou žien, ktorá v strane presadzovala tému kvót na ženy. „Od pani Plavákovej a podobných panoval takýto názor. Ja som im vravel, že to je pozitívna diskriminácia. Viem, že mnohé ženy ani nemajú záujem ísť do politiky, a kvóty nie sú cesta,“ spomína.
Za to na Dolňana vraj začal pohon. „Plaváková mi povedala, že komu sa nepáči, tam sú dvere.“
„Ukázal som im, že v justícii je viac sudkýň ako sudcov alebo viac notárok ako notárov. Tam už nejdeme dať kvóty, lebo je tam menej mužov?
Sú profesie, kde je viac mužov, a iné, kde je viac žien. Nemôžeme to znásilniť tak, že ideme niečo prikázať, my im máme dať možnosť zapojiť sa do politiky,“ myslí si Dolňan. „Alebo dajme teda kvóty aj na natieračov, na pilčíkov – ale oni by najradšej dali kvóty len na dozorné rady, parlament, exekutívu, len kde sú dobré fleky.“
Pre takéto názory sa Dolňan stal pre niektoré členky tŕňom v oku. „Keď im niekto nezapadol do ich konceptu, zrazu prešli do útočného naratívu,“ hovorí.
Dolňan si myslí, že pre jeho avizovanú kandidatúra na predsedu hnutia strana jeho vyjadrenia o kvótach využila ako zámienku na jeho vylúčenie. „Zrazu sa našli dvaja členovia – ich identitu predo mnou utajili –, ktorí povedali, že mám naratív v rozpore s postojom strany, že som proti ženám a mám takmer až kotlebovské názory. E-mailom mi oznámili, že ma vylučujú z hnutia,“ opisuje.
„Povedal som im, že ak sme demokratická strana, normálne ma predvolajte, povedzte mi, čo mi kladiete za vinu, a dajte mi možnosť sa k tomu vyjadriť,“ pokračuje Dolňan. Proti vylúčeniu sa odvolal, no neúspešne. „Ťažko sa bráni, keď vám vyčítajú len niečo všeobecné, nejaké floskuly. Pritom stranu som tlačil v ťažkom regióne v Brezne, dal som do nej dosť peňazí,“ dodáva.
V odvolaní proti vylúčeniu Dolňan uviedol, že na niečo také abstraktné a absurdné ešte vo svojom živote nereagoval. V odôvodnení vylúčenia sa podľa jeho slov nenachádzala jediná citácia či jediný prepis jeho komunikácie, ktorý by nebol býval vytrhnutý z kontextu.
Vyčítali mu podľa jeho slov aj to, že „sa pejoratívne vyjadroval o členovi predsedníctva“. Išlo o situáciu, keď Dolňan na Workplace napísal pod príspevok europoslanca Martina Hojsíka, že keby bol vedel, aký je populista, nikdy by mu nebol dal takú podporu, akú mu dal. Dôvodom na to bolo podľa Dolňana to, že Hojsík dlhodobo bez vnútrostraníckej alebo odbornej diskusie zverejňoval vyjadrenia, ktoré boli podľa neho z lesohospodárskeho, včelárskeho či environmentálneho hľadiska odborne pochybné.
Stranícke fórum Workplace opisuje Dolňan ako toxické, kde hneď ako niekto vystúpi s iným názorom alebo kritikou, okamžite ho niekto začne upratovať, zosmiešňovať, prípadne je rovno zablokovaný.
„Oni nie sú liberálna strana, keď nemajú demokratické princípy,“ tvrdí. Odvolanie strana zamietla a Dolňana zo strany vylúčila.
„Bol som úplne v začiatku odstavený, aby som sa vôbec mohol zúčastniť na sneme ako kandidát na predsedu,“ uzatvára.
Napriek negatívnej skúsenosti s Progresívnym Slovenskom Dolňan na politiku ako takú nezanevrel. Dnes sa angažuje najmä na jej komunálnej úrovni.
Krištofíková: Nepripúšťa sa tam žiadna kritika. Pripomínalo mi to staré časy
Oľga Krištofíková pracuje ako učiteľka na technickej priemyslovke v Martine, kde vyučuje fyziku a elektrotechnické predmety. O Progresívne Slovensko sa začala zaujímať, keď v roku 2019 v Turanoch, kde býva, mali mať volebný míting kotlebovci. Krištofíková hľadala komunitu ľudí s protifašistickým postojom a vedela, že práve PS proti mítingom tejto strany usporadúvalo protesty.
Keď vstupovala do hnutia, komunikovala s predsedom miestnej bunky vo svojom regióne, ktorý ju v tom čase zároveň prijal do svojho občianskeho združenia zameraného na politické aktivity na miestnej úrovni. Krištofíková podľa vlastných slov nevedela, že miestna bunka a občianske združenie sú dve rôzne veci, preto v tom nevidela žiadny problém.
Počas kampaňovania v regióne si začala všímať, že predseda jej bunky využíval tieto akcie na propagáciu svojho občianskeho združenia, čo Krištofíkovej bolo podozrivé, ale predseda jej to údajne nevedel poriadne vysvetliť. Zároveň si všimla, že sa tento straník, toho času člen predsedníctva, správal zvláštne, napríklad pred svojimi kolegami v bunke stále hovoril o predsedníctve strany len negatívne, no keď boli na nejakej akcii aj s predsedníctvom, bol s ľuďmi z neho veľký kamarát.
Médiami dokonca prebehla fotografia tohto človeka z mladosti, na ktorej má hitlerovské fúziky a hajluje. Išlo vraj o mladícku nerozvážnosť, z ktorej sa poučil, ale údajne mal v strane aj iné aféry, v dôsledku ktorých ho vylúčili z predsedníctva. On následne odišiel zo strany, a keďže Krištofíková už nevidela dôvod, aby zotrvávala v jeho občianskom združení, opustila ho.
Vzápätí zistila, že ju tento človek ohovára, a jeho partnerka, takisto členka PS, sa na Facebooku Krištofíkovej v akejsi výmene názorov v komentároch pod verejným príspevkom vyhrážala, že bude na ňu hľadať špinu u jej bývalých zamestnávateľov a zverejní to.
Krištofíková sa rozhodla, že to nenechá len tak, a dala podnet na rozhodcovskú komisiu strany, no neúspešne. „Zahrali to do autu, dokonca to otočili na to, že ja som nevhodne komunikovala. Jeden člen rozhodcovskej komisie dokonca argumentoval tým, že oproti tomu, čo zažíva pani prezidentka, je to nič,“ hovorí.
Vo voľbách v roku 2023 jej ponúkli 124. miesto na kandidátke. „Asi aby som bola ticho,“ myslí si.
„Postupom času sme zistili, že akákoľvek kritika, keď nesúhlasíme s predsedníctvom, sa otočí proti nám,“ pokračuje.
„Na sneme sme kritizovali, že sa nám nepáči výber kandidátov, lebo to nie je transparentné a miesto dlhoročných členov, ktorí si to odmakali, odborníkov na rôzne oblasti, tam dali niekoho zvonku. Ivan Štefunko na to zareagoval, že sú to nezmysly, a spochybnil schopnosti a výsledky ľudí v regiónoch,“ spomína.
Krištofíkovej sa nepáčilo, že na popredné miesta kandidátky sa dostávali ľudia, ktorí boli v strane pár mesiacov, zatiaľ čo bežní členovia v regiónoch si sami museli platiť kampaň a cítili sa odsunutí nabok. To sa zopakovalo pred eurovoľbami v roku 2024, keď sa do čela kandidátky dostali Ľudovít Ódor a Veronika Cifrová Ostrihoňová. Podľa Krištofíkovej sa najmä druhá spomenutá dostala na kandidátku preto, že je influencerka a má známeho manžela, no žiaden reálny dôvod na jej kandidatúru nevidela.
„Na Workplace som po eurovoľbách napísala, že podľa mňa tam mali byť trochu iní kandidáti ako Ostrihoňová, a pýtala som sa, prečo tam bola práve ona. No z každého, kto oponoval, urobili hlupáka a takmer nepriateľa strany, bola to taká taktika. Vtedy som si povedala: dosť,“ hovorí.
Zo strany odišla po eurovoľbách, pretože sa tam, ako hovorí, necítila dobre. V strane vnímala, že odborníci so skúsenosťami sú v nej potláčaní a vyzdvihujú sa iba ľudia bezvýhradne lojálni predsedníctvu, hoci aj bez odbornosti.
„
Mám pocit, že v tej strane panujú socialistické spôsoby.
Uprednostňujú tam rodinu, kamarátov, nepripúšťa sa tam žiadna kritika, nie je tam kritická diskusia. Pripomínalo mi to staré časy,“ uzatvára.
Vavrinčík: Strana nedodržiava vlastné stanovy
Zakladajúcim členom Progresívneho Slovenska bol aj Filip Vavrinčík, právnik a v súčasnosti nezávislý poslanec Mestského zastupiteľstva v Novom Meste nad Váhom. V roku 2016 sa k nemu dostala informácia, že má vzniknúť nová politická strana odborníkov, čo ho zaujalo.
„Páčilo sa mi, že to bude nová vlna, že v nej bude veľa ,ajťákov‘ a ľudí skôr zameraných na čísla než na emócie.“ Vavrinčík pomáhal vznikajúcej strane so zberom podpisov aj na festivaloch Pohoda či Grape, spomína si, že bol v zbieraní celkovo druhý najlepší.
V Novom Meste je politicky aktívny už dlhší čas. V roku 2018 kandidoval za primátora a poslanca ako nezávislý, za čo ho strana kritizovala, ale ako hovorí, v tom čase to nebolo proti stanovám. Zakázaným sa to stalo až neskôr.
„Obhajoval som to tak, že keby som bol kandidoval za Progresívne Slovensko, mne by to v bývalej bašte HZDS bolo ublížilo a strane by to nijako nebolo pomohlo,“ vraví. Vo voľbách bol zvolený za mestského poslanca.
Pred parlamentnými voľbami v roku 2020 upozorňoval na niektoré neprofesionálne kroky strany v kampani, nepáčilo sa mu tiež, že strana kandidovala v koalícii so Spolu, keďže mali podľa neho v zásadných politických otázkach opačné smerovanie.
Rok po volebnej prehre, keď sa pomaly blížili ďalšie komunálne voľby, chcel kandidovať opäť, no už ako nezávislý nemohol, čo kritizoval, ale rešpektoval to a požiadal stranu, aby mohol kandidovať za ňu. „Tajomník strany mi vtedy napísal, že mi zabudol povedať, že mám od októbra 2021 pozastavené členstvo,“ hovorí.
Vavrinčík o tom podľa svojich slov nemal žiadnu vedomosť. Až po týždni dostal od tajomníka vyjadrenie, ktoré má Postoj k dispozícii. Tajomník v ňom píše, že predsedníctvo strany pozastavuje Vavrinčíkovi členstvo z dôvodu, že bol podľa jej informácií zadržaný a obvinený Národnou kriminálnou agentúrou.
To však Vavrinčík dôrazne odmieta. Táto fáma o jeho zadržaní a obvinení bola podľa neho založená na tom, že ešte v roku 2016 ako advokát podával za istú notárku elektronické podania na zlúčenie firiem, pretože to ona nevedela a Vavrinčík dostal splnomocnenie, aby to urobil.
Keďže niektoré z týchto firiem mali v minulosti problémy so zákonom, Národná kriminálna agentúra vo veci predvolala a vypočula Vavrinčíka, no on musel odmietnuť vypovedať, lebo ho viazalo advokátske tajomstvo. Z predvolania a vypočutia teda predsedníctvo PS vyrobilo zadržanie a obvinenie.
Strane preto poslal svoje vyjadrenie, žiadal o obnovenie členstva, no plynuli mesiace a od hnutia nedostával žiadnu odpoveď. „Nikto mi neodpovedal, vôbec so mnou nijakým spôsobom nekomunikovali. Odrezali ma,“ hovorí.
Rozhodol sa vec riešiť právnou cestou. „Podľa stanov strany rozhodcovská komisia strany zasadá raz za mesiac a pri najbližšom rozhodovaní musela moju žiadosť prerokovať a nejakým spôsobom rozhodnúť. Ale oni od decembra 2021 nerozhodli, odložili to do šuflíka,“ pokračuje a dodáva, že podal preto návrh na predbežné opatrenie na súd, aby mu strana doručila rozhodnutie o pozastavení členstva, keďže ho nikdy nedostal.
Neskôr podal tiež trestné oznámenie na neznámeho páchateľa za ohováranie. „Chcel som, aby Bihariová povedala, kto jej predložil teórie o mojej trestnej činnosti,“ zdôvodňuje to Vavrinčík.
Keď sa zvolilo nové predsedníctvo a predsedom sa stal Michal Šimečka, Vavrinčík im napísal, že má tento problém. „Jediný, kto odpísal, bola Bihariová, ktorá napísala, ako to vidí ona a že tým ukončuje debatu a považuje to za vybavené. Nik iný z predsedníctva nemal záujem sa tým zaoberať,“ spomína.
Strana nijako nekonala a nevyhovela predbežnému opatreniu súdu, Vavrinčík sa preto rozhodol svoj nepeňažný nárok vymáhať exekučne. Strana tak bola zapísaná v exekučnom registri, keďže Vavrinčík rozhodnutie o pozastavení svojho členstva nedostal.
„Vezmite si, že profesionálna strana, ktorá sa zameriava na ochranu práv ľudí a presadzuje demokraciu, nedokáže dodržiavať ani vlastné stanovy. Ako môže demokratická strana takto pristupovať k svojmu členovi?“ pýta sa.
Tento prípad však nebol jeho jediný problém s hnutím. Prekážalo mu aj to, keď strana kritizovala návrhy iných strán nie podľa toho, či boli dobré z odbornej stránky, ale podľa toho, či ich navrhovala opozícia alebo koalícia.
„Mám pocit, že to prerástlo do sekty, kde niečo predseda povie a všetci to potom len papagájujú. Aj keď koaličná strana chce spraviť niečo dobré, budú to kritizovať, že sa zbytočne vyhadzujú peniaze. Robia to, len aby mediálne zaujali. Miesto toho, aby si kritiku nechali na odbornú úroveň, tak sa kritizuje čokoľvek, čo vláda povie. Na tom tá strana založená nebola, ona bola založená na profesionalite a riešeniach,“ hovorí.
Veľmi ho tiež pohoršilo, ako sa napríklad mládežnícka organizácia strany Mladí progresívci postavila k izraelsko-palestínskemu konfliktu. „Nechápal som, ako mohli napísať, že chápu frustráciu Palestínčanov, keď tam vyvraždili Židov. Naozaj možno chápať frustráciu vraha? Tu už nehovoria o terorizme. Niekto zabije v Bratislave dvoch gejov a je to terorizmus, ale keď Palestínčania zabijú tisíc ľudí a odsekávajú im ruky, už to nie je terorizmus, ale frustrácia,“ krúti hlavou Vavrinčík.
Zo strany ho definitívne vylúčili v septembri 2023, teda takmer rok po tom, ako v komunálnych voľbách v roku 2022 kandidoval ako nezávislý za poslanca. Na jeho žiadosť o zaradenie na kandidátnu listinu hnutia totiž nikdy neodpovedali.
Na dôvod pozastavenia členstva Filipa Vavrinčíka sme sa opýtali aj samotného hnutia, ktoré prostredníctvom pracovníčky svojho mediálneho oddelenia Terezy Mikáčovej Postoju zaslalo nasledujúce vyjadrenie: „Predsedníctvo môže členovi pozastaviť členstvo ešte predtým, ako začne konanie pred rozhodcovskou komisiou. V tomto prípade bolo členstvo pozastavené pre dôvody, pre ktoré bol daný človek neskôr aj vylúčený.“
Vavrinčík to však odmieta: „Absolútne to popieram, je to nezmysel. Členstvo mi bolo pozastavené preventívne pre údajné zadržanie a obvinenie zo strany orgánov činných v trestnom konaní, pričom vylúčený som bol, lebo som kandidoval ako nezávislý, a to som urobil preto, lebo so mnou absolútne nekomunikovali.“
Vysvetlenie hnutia nesedí ani z časového hľadiska. Vavrinčíkovi pozastavili členstvo v októbri 2021, no komunálne voľby sa konali až v októbri nasledujúceho roka.
Vavrinčíkove slová dokladá aj samotné rozhodnutie o jeho vylúčení z hnutia, ktoré dal Postoju k dispozícii. Ako dôvody vylúčenia sú tu uvedené jednak jeho kandidatúra ako nezávislého do mestského zastupiteľstva spred roka, jednak jeho údajné verejné prejavy na sociálnych sieťach s cieľom poškodiť hnutie a dehonestovať jeho členov. Tie vraj súviseli s tým, že voči hnutiu je vedená exekúcia z dôvodu nesplnenia povinnosti uloženej súdom.
Tieto udalosti sa stali až po pozastavení členstva Filipa Vavrinčíka v hnutí, takže nemohli byť jeho dôvodom.
Kunst: Koloval vtip, že náš informačný kanál je Denník N
Vladimír Kunst je vyštudovaný politológ pôvodom zo Spišskej Novej Vsi, dnes pracuje v Bratislave v IT sektore.
Členom Progresívneho Slovenska sa stal hneď po ustanovujúcom sneme v januári 2018, kde bol ako hosť. Zaujala ho myšlienka modernizácie Slovenska a, ako hovorí, posunutia Slovenska do 21. storočia.
Ako člen bol aktívny aj v miestnej bunke v bratislavskej Petržalke, ktorej sa stal v roku 2022 predsedom. Straníkom bol takmer sedem rokov – až do decembra 2024, keď mu prišlo rozhodnutie o vylúčení.
„Odôvodnenie bolo, že som sa nevhodne správal a mal som nevhodné vyjadrenia pod vplyvom alkoholu. Netvrdím, že to tak nebolo, ale pod vplyvom alkoholu sme boli viacerí, lebo raz to bolo na straníckej chate a druhý raz večer po sneme v máji 2024. Ale dozvedel som sa to až teraz v decembri,“ hovorí.
Prvý incident sa týkal toho, že predseda Šimečka mal na straníckej chate na jar 2023 príhovor, pričom Kunst nesúhlasil s jedným vyjadrením, ktoré v ňom zaznelo. „Povedal v ňom, že od nás ľudia neodchádzajú. Ja som na to povedal, že je to klamstvo, lebo viacero ľudí odišlo zo strany, keďže strana im bránila v realizácii,“ spomína.
Hoci to bola vnútrostranícka akcia, strana Kunsta následne dala na rozhodcovskú komisiu, keďže to údajne povedal verejne a mohli to počuť iní ľudia. Akcia totiž bola v ubytovacom zariadení, v ktorom do niektorých častí mala prístup aj verejnosť.
Kunsta podmienečne vylúčili na roky 2023 a 2024. Po roku od tejto udalosti sa v máji 2024 po straníckom sneme udial druhý incident. Údajne slovne tvrdo atakoval jedného zo súčasných poslancov. „V tom čase som kritizoval snahy o odvolanie ministerky Dolinkovej. Dôvody, ktoré vtedy uvádzali, sa mi nezdali relevantné a hlavne bola vo funkcii krátko,“ spomína.
Poslanec, ktorého sa na to pýtal, sa o tom s Kunstom nechcel rozprávať, no on nástojil na odpovedi, čo poslancovi bolo nepríjemné.
Kunst si však nie je vedomý toho, že by bol akokoľvek poškodil dobré meno strany. Na konci minulého roka ho však stihli na základe podmienky, v ktorej bol, vylúčiť.
„Vždy som bol kritický k niektorým veciam v strane. Tieto veci sa začali, keď som bol zvolený za predsedu petržalskej bunky a niektorým ľuďom sa to zjavne nepáčilo. Asi si tam predstavovali niekoho iného,“ myslí si.
Kunst kritizoval napríklad vedenie strany smerom dovnútra, ako aj internú komunikáciu a personálny manažment. „Koloval vtip, že náš informačný kanál je Denník N. Odtiaľ sme sa dozvedali, čo strana robí. Vychádzalo to z nedôvery predsedníctva voči členskej základni. Tvrdia, že boli úniky informácií,“ hovorí. „Chápem však, že nejaké veci musia zo strategických dôvodov ostať v režime, že o tom vie len pár ľudí.“
Spomína si napríklad na situáciu, keď do strany vstúpil Ivan Korčok a členovia sa to dozvedeli hodinu pred tlačovkou, na ktorej ho predstavili.
Kunst tiež navrhoval, aby sa v hnutí vytvorili pevné regionálne štruktúry. „Sú iba bunky a predsedníctvo. Najprv vraveli, že to nie je potrebné, lebo v strane nie je toľko ľudí. Argumentoval som, že keď bude viac ľudí, bude ťažšie vytvárať štruktúry,“ pokračuje.
Od roku 2020 síce v hnutí existuje republiková rada, no podľa Kunsta nefunguje. „Bunky si podľa krajov volia osem členov republikovej rady, ale predsedu republikovej rady nevolia len tí ôsmi členovia, ale aj predsedníctvo, ktoré má skoro dvadsať členov. Takže predsedníctvo si mohlo zvoliť svojho človeka,“ vysvetľuje.
Kunstovi sa nepáčilo, že bunky nemajú skoro žiadne kompetencie ani rozpočet a môžu iba poslať svojho delegáta na snem.
V roku 2024 dokonca predsedníctvo chcelo na sneme prijať nové stanovy, ktorými by sa zrušila republiková rada, to však cez snem neprešlo. Podľa Kunsta sa malo tiež zaviesť akési dvojrýchlostné členstvo, čo by znamenalo, že členovia, ktorí nevyvíjajú aktivitu, by stratili pasívne a aktívne hlasovacie právo.
Svoje skúsenosti mal aj s aktivistickou skupinou žien v strane. „Pomerne rázne reagujú na akékoľvek vybočenie, hoci len milimetrové, z línie, ktorú považujú za správnu. Ak ste v diskusii na Workplace naznačili, že by niečo mohlo byť aj inak, tá úderka tam prišla.
Ľudia, ktorí boli v strane kratšie ako ja, ma poučovali, či viem, do akej strany som vstúpil,“ opisuje.
Napriek všetkému Kunst na hnutie nezanevrel, ostáva jeho sympatizantom a praje mu všetko dobré. V strane je podľa neho veľa šikovných a vzdelaných ľudí i odborníkov. „Stále si myslím, že je to najrozumnejšia voľba,“ hovorí. „Vyvstáva otázka, ako by sa títo ľudia správali, ak by mali viesť štát. Ale verím tomu, že je tam dosť ľudí, ktorí by dokázali v nejakých mantineloch stranu udržať,“ dodáva.
„Neuchádzal som sa o žiadne funkcie, nikam som nekandidoval. Znamenalo to pre mňa dosť práce v mojom voľnom čase zadarmo. Takto tie starosti nemám,“ uzatvára
Šipoš: Nevedia sa vžiť do problémov bežných ľudí
Alexander Šipoš je vyštudovaný molekulárny biológ žijúci v Liptovskom Petre. Ako ťažko zdravotne postihnutý sa už nemohol venovať svojej pôvodnej profesii a v súčasnosti prevádzkuje chránenú dielňu na upcykláciu, teda vytváranie potrebného z nepotrebného.
Progresívne Slovensko iniciatívne kontaktoval pred komunálnymi voľbami v roku 2022. Na strane sa mu páčilo proeurópske smerovanie a environmentálne zázemie, ako aj to, že veľa ľudí v jej vedení študovalo v zahraničí. Podľa Šipoša by na Slovensku konečne mala skoncovať politika karpatského typu a práve v Progresívnom Slovensku videl nádej, že by sa to mohlo podariť dosiahnuť.
Keď sa rozhodoval do strany vstúpiť, mal dve podmienky. Po prvé, chcel, aby v strane mal možnosť odborne rásť, teda aby v strane existovala akási akadémia pre členov, kde by sa vychovávali odborníci na určité oblasti. Pre Šipoša bola veľmi dôležitá sociálna oblasť, v ktorej sa chcel vzdelávať a postupne sa vypracovať na odborníka, aby mohol strane v týchto témach radiť. Ako hovorí, vzhľadom na svoj zdravotný stav nikdy nemal záujem byť poslancom v parlamente, jeho snahou bolo zlepšiť život ľuďom odkázaným na sociálny systém.
S tým súvisela jeho druhá podmienka, teda aby hnutie neznižovalo príspevky sociálne odkázaným. Predsedníčka miestnej bunky, s ktorou o svojom záujme o členstvo komunikoval, mu obe tieto veci zaručila a poukázala na to, že na Workplace existujú pracovné skupiny pre rôzne oblasti. Šipoš sa rozhodol podať si prihlášku do strany a po troch mesiacoch ho za člena prijali.
Na Workplace sa pridal do skupiny pre sociálnu oblasť, no to, čo videl, ho sklamalo. „Neprebiehala tam žiadna komunikácia, bolo to mŕtve.
Nikto tam nereagoval,“ spomína. Všímal si rôzne veci, ktoré v hnutí z technickej stránky nefungujú, a keď na to poukázal, žiadna zmena nenastala. Ak vôbec niekto reagoval, tak oneskorene.
Šipoša trápilo, že sa nevedel dopátrať, kto má čo na starosti, a keď sa snažil niečo zistiť, každý ho iba odbil, že to má na starosti niekto iný.
Takto sa napríklad snažil zistiť, čo konkrétne chce Progresívne Slovensko urobiť v sociálnej oblasti.
„V programe bolo minimum vecí, napríklad len jednou vetou spomenuli, že treba zmeniť spôsob posudzovania zdravotne postihnutých. Samozrejme, v programe sa uvádzajú len body, ale strana pre seba by ten program mala mať rozpracovanejší.
Pýtal som sa napríklad, aký bude spôsob posudzovania, či budú do toho môcť invalidi nahliadať, či sa zmenia spôsoby výplat... Odpoveďou bolo: ,Oni rozhodnú‘,“ hovorí Šipoš. Takúto odpoveď mu dala poslankyňa, ktorá má v strane na starosti sociálnu oblasť.
Kto sú „oni“, sa Šipoš nedozvedel. „Hneď ako sa niekoho z PS spýtate na konkrétny krok, je v ťahu. Nepovie vám konkrétne, že toto by sme urobili tak. Myslím, že jednak nevie a jednak sa chce každému páčiť, lebo niekoho by mohol naštvať,“ nazdáva sa Šipoš.
Ako rozporuplné vnímal napríklad na jednej strane proklamovanú snahu pomôcť zdravotne postihnutým zamestnancom a na druhej strane zlepšovanie zamestnávateľského prostredia. „Na Slovensku sa vždy zamestnávateľské prostredie zlepšovalo tak, že sa uberalo na zamestnaneckom. Nikto nerieši, že sú tam problémy domôcť sa spravodlivosti a druhotná platobná neschopnosť, väčšinou sa tlačí len na spružnenie Zákonníka práce. Ak sa prijme čisto pravicový model, budú sa robiť škrty v sociálnej oblasti,“ hovorí Šipoš.
Problém podľa neho tkvie aj v tom, že mnohí ľudia vo vedení strany sú finančne za vodou a „nevedia sa vžiť do problémov bežných ľudí alebo dokonca zdravotne postihnutých“.
Pre Šipoša bolo obzvlášť nepochopiteľné, keď mu jedna poslankyňa za PS vyčítala, že politikou chce riešiť svoje problémy.
„Nuž áno, aj svoje, ale aj 220-tisíc ďalších invalidov,“ hovorí. Tomuto argumentu nerozumie aj preto, lebo mnoho ľudí sa v politike zaoberá predovšetkým oblasťou, ktorá im je vlastná alebo s ňou majú aj osobné skúsenosti.
Do sporu sa Šipoš dostal aj v otázke izraelsko-palestínskeho konfliktu. Nepáčilo sa mu, že strana sa k tejto téme nijako nepostavila.
„Časť je za Izrael, časť za Palestínu. Je tam tichá vojna, ale navonok nechcú ísť ani jedným smerom. Keď sa ich na to pýtali, dávali maximálne vyhýbavé odpovede,“ hovorí.
„Odsúdil som kroky Hamasu, ale ani sa mi nepáčilo, ako Izrael zakročil voči bežným obyvateľom Palestíny. Niektorí mi tam za to nadávali, že by som bol za vojny isto vešal Židov,“ spomína. „V niečom to šlo až do tribalizmu. Ísť s líniou strany a nemať vlastný názor.“
Je Progresívne Slovensko pre Šipoša príliš málo ľavicové hnutie? Záleží podľa neho na tom, o akej ľavici je reč. „Zaujímajú ma skôr otázky pôvodnej ľavice, čiže pracujúci človek, zdravotne znevýhodnený a podobne. Oni môžu byť kultúrna ľavica a vybíjať sa na tom, ale to nie je tá ľavica, ktorá ma zaujíma. Nepotrebujeme sa doťahovať, kto je aké pohlavie, ale to, aby mal dostupnú zdravotnú starostlivosť, a keď príde o prácu, aby si ju našiel,“ hovorí.
Pre Šipoša bolo sklamaním aj to, ako sa strana správala k svojim členom v regióne. Podľa jeho slov sa tí, ktorí sedia v parlamente, od ostatných členov oddelili ako elitný klub. „Ja môžem v regióne vyčistiť potok a odfotiť sa či usporadúvať besedy a za to mi láskavo dajú pečiatku, že môžem kandidovať za PS do obecného zastupiteľstva. Spýtal som sa ich, čo z toho nemôžem robiť ako nestraník. Keď som rozdával letáky, ešte mi tu ľudia nadávali do úchylov. Na to mi povedali, že to mám robiť pre stranu a preto, že verím jej ideálom,“ dodáva.
Opustiť stranu sa nakoniec rozhodol začiatkom roka 2024. „Nedodržali, čo mi povedali. A tá technická nefunkčnosť a neustále výhovorky, že bude, bude. Moje ľudské sklamanie bolo, že keď som si to odchodil, odletákoval, ani nás predsedníčka bunky po voľbách nepozvala na kávu. Dostali sme iba srdiečko na Facebooku,“ uzatvára.
Reakcia Progresívneho Slovenska
Na základe rozhovorov sme sa obrátili aj na samotné Progresívne Slovensko, ktorému sme položili otázky o hlavných problémoch, ktoré ich vlastní bývalí členovia pomenovali, ako aj o okolnostiach vylúčenia Michala Dolňana a Vladimíra Kunsta. K tejto téme sa strana odmietla bližšie vyjadriť. Odpovede hnutia prinášame v plnom znení.
„Na základe stanov členov a členky vylučuje rozhodcovská komisia po tom, ako boli splnené podmienky na vylúčenie. Komisia má na to mandát od snemu, kde ju volia delegáti a delegátky všetkých buniek PS. V menovaných prípadoch nejde o volených zástupcov a ich vylúčenie nesúviselo s výkonom ich funkcie. Rešpektujeme súkromie menovaných ľudí, preto nemôžeme dôvody ich vylúčenia približovať,“ uviedla Terézia Mikáčová z mediálneho oddelenia strany.
Pýtali sme sa aj na okolnosti pozastavenia členstva Filipa Vavrinčíka, ktoré sme citovali vyššie.
Zaujímali sme sa o to, či strana vníma neslobodnú, až nepriateľskú atmosféru na platforme Workplace, a ak áno, či v tejto veci podnikla alebo plánuje podniknúť nejaké kroky. Hnutie reagovalo takto:
„V PS si zakladáme na tom, aby sa naši členovia a členky cítili dobre a mohli slobodne vyjadriť názor na aktuálne dianie na Slovensku.
Platformu Workplace využívame na koordináciu členskej základne, diskusie, organizáciu kampaní, dobročinných akcií či stretnutí. Je prirodzené, že pri debatách o lokálnych aj celoslovenských problémoch dochádza k výmene rôznych názorov. Táto výmena je však spravidla slušná a iba výnimočne sa stalo, že presiahla túto mieru.“
Napokon sme sa opýtali na chýbajúce regionálne štruktúry a vnímané nedoceňovanie členov hnutia v regiónoch. Na otázku, či takéto hlasy zvnútra strana zaznamenáva a či plánuje v tejto súvislosti podniknúť nejaké opatrenia, hnutie odpovedalo:
„V PS otvorene napĺňame zámer zapúšťať korene vo všetkých regiónoch Slovenska. Máme pravidelné výjazdy celého poslaneckého klubu, po Novohrade a Spiši sme niekoľko dní takto strávili aj na Považí. Naši členovia a členky sú nám v tomto obrovskou oporou. Upozorňujú na lokálne problémy, pomáhajú organizovať stretnutia s miestnymi, ale aj rokovania so starostami, primátormi či podnikateľmi.“
Mikláčová v mene PS dodala: „Je v našom záujme mať čo najstabilnejšie regionálne štruktúry. Budovanie takej rozsiahlej organizácie, ako je PS, je však dlhodobý proces. V tomto procese postupne pracujeme na tom, aby sme sa neustále zlepšovali. Komunikáciu s členmi a členkami posilňujeme, stretávame sa a pýtame sa na podnety. Aj odbornosť našich členov si veľmi vážime, preto sú spravidla naši volení zástupcovia a zástupkyne zároveň členmi hnutia. Rozumieme, že sa nájdu jednotlivci, ktorí môžu komunikáciu a docenenie svojich schopností vnímať ako nedostatočné, no aj týmto ľuďom sa snažíme vychádzať v ústrety.“
P.S. Takisto to ( aj z pohľadu práva) zhrnul denník Štandard:
Progresívne Slovensko: tichý nástup novej tváre politického radikalizmu?