marker.sk

[MiBi]

Po odchode zo Štandardu a po mesiacoch prác na novom mediálnom projekte su blízko k štartu. O niekoľko dní, začiatkom júla, by mal Dag Danis s Jarom Daniškom, Vladom Palkom, Petrom Števkovom a ďalšími kolegami naplno rozbehnúť nový multimediálny portál: https://marker.sk/

Chcu mediálny mainstream, ktorý je čoraz viac spartakiádny, doplniť o viac suverénny, viac národný a viac konzervatívny pohľad na politiku, geopolitiku, svet…
Národné hlasy silnejú všade, no v médiách stále nemajú dostatočne pevné postavenie.

Nové vydavateľstvo budu vlastniť a financovať sami, vlastnými finančnými vkladmi (a nielen formálnymi). Lebo veria, že len v takom prípade máme právo žiadať o podporu aj ďalších – Čitateľov, priateľov, partnerov.
Každý z nich (zakladateľov) vloží do vydavateľstva vlastné paniaze, presne podľa výšky svojho podielu. Niektorí z nás prispejeme päťcifernými sumami, iní menšími, ale nikto sa nepovezie ako čierny pasažier.
Malá redakcia nebude pokrývať všetky témy, ale len tie dôležité. Preto sa volaju Marker. Chcu zvýrazňovať a podčiarkovať to, čo je dôležité a komentovať to spôsobom, ktorý považuju za užitočný pre Slovensko. Nie pre iných hráčov, ktorí Slovensko (a Európu) len využívajú. Často s privysokými rizikami…

[MiBi]

na FB uz zacali zverejnovat prve komentare: https://www.facebook.com/profile.php?id=61577726606472

IZRAELSKÁ A AMERICKÁ PREHRA?
Je priskoro povedať, či prímerie medzi Izraelom a Iránom vydrží. Ak ale skutočne pôjde o koniec konfliktu, ťažko môžeme hovoriť o izraelskom alebo americkom víťazstve. A už vôbec nie o „bezpodmienečnej kapitulácii“, ktorú počas konfliktu s Iránom spomenul Trump.
VALLOVCI A ICH FALOŠNÁ HRA SO 17. NOVEMBROM
Poslanci viacerých zastupiteľstiev v Bratislave sa obracajú na vládu s výzvou nerušiť Deň boja za slobodu a demokraciu (17. november) ako deň pracovného pokoja. Konsolidácia podľa nich nesmie zatieniť význam tohto sviatku.
V BERLÍNE SA RODIČIA OZÝVAJÚ VOČI DÚHOVEJ INDOKTRINÁCII NA ZÁKLADNÝCH ŠKOLÁCH
Berlín sa považuje za jedno z centier progresivizmu, ale aj tu už dúha začína obyvateľom mesta prerastať cez hlavu. Preto ostatné dni Nemeckom preleteli správy o tom, že rodičia dali základnú školu na súd za to, že šesťročným deťom do triedy zavesila dúhovú vlajku.
NA CESTE K VOJENSKÉMU REŽIMU
Štáty NATO sa dohodli, že v priebehu desiatich rokov zvýšia výdavky na obranu na päť percent HDP.
Toto rozhodnutie patrí do kategórie šialených. Ciele sú celkom mimo finančných možností väčšiny európskych krajín. Vrátane tých najbohatších.

[MiBi]

V pondelok 14. júla na poludnie začína Marker riadne vychádzať. Je to dátum, keď sa daria revolučné veci, tak buďte pri tom.
Je 12:52 a stale nic - zeby zase "zaprdene vetry" ?

Inak necudujem sa ze Daga vyhodili z Standardu, za to ze sa nedrzi faktov, v tomto prispevku na facebooku https://www.facebook.com/permalink.php? ... 7726606472 fakt uvadza uplne hluposti.

V HDP podla parity kupnej sily Rusko nie je ani v top10, a rebricek vyzera uplne inak:
https://tradingeconomics.com/country-li ... capita-ppp
Ale keby sa aj zmylil, a porovnaval len podla velkosti HDP, tak tiez netrafil:
Ked spytam AI - tak Rusko ani tu nie je v top10

[JUGGLER]

Nemáš pravdu Mibi.

Za prvé, Daga nevyhodili. Vyhodili Danišku z postu šefredaktora a sedem statočných podalo výpovede.
Odišli dobrovoľne. Pracovali ešte 2 mesiace. Majiteľ nepovedal na nich jediné krivé slovo - nazval ich špičkou žurnalistiky.

Za druhé. Daniš jasne napísal, že je to rebríček Svetovej banky podľa parity kúpnej sily (PPP ).
Tak sa pozrime, čo vypľula AI:
.

,
.

.
Koho vyhodia z Denníka N za šírenie lží ?

Polícia poprela tvrdenia Denníka N o ochrane pre Zdechovského

Slovenská polícia poprela správy o tom, že by europoslanec Tomáš Zdechovský a členovia jeho misie mali počas pobytu na Slovensku pridelenú policajnú ochranu.

Informácie, ktoré dnes zverejnil Denník N, odvolávajúce sa na správu misie europoslancov, sa podľa vyhlásenia polície nezakladajú na pravde.

Podľa vyjadrenia Policajného zboru ani Úrad pre ochranu ústavných činiteľov neposkytli žiadnu formu asistencie, sprievodu či ochrany delegácie. Zverejnené informácie sú podľa polície nepravdivé.

Ochranu môže zahraničnej delegácii poskytnúť polícia len na základe rozhodnutia príslušných orgánov. Policajný sprievod je zvyčajne poskytovaný na žiadosť ministerstiev alebo pri výnimočných bezpečnostných rizikách.

(tasr, mja)

P.S. Dík za info o marker.sk. Už funguje.

[MiBi]

Ja som dost dlho hladal taku tabulku HDP ako uviedol Danis, ale nepodarilo sa mi, si mal vacsie stastie
On uviedol gross domestic product based on purchasing power parity - ja som nasiel GDP per capita based on purchasing power parity

Samozrejme, ze Rusko celkovy GDP ak je korigovany podla kupnej sily ma vyssi, ale korektnejsie je tento GDP PPP uvadzat prepocitany na obyvatela, kde je Rusko pomerni nizko.

K tomy Nku - vecer to uz korigovali:
Europoslanec Tomáš Zdechovský nepožiadal o policajnú ochranu na Slovensku, ako sme pôvodne informovali, ale až následne v Česku. V správe k výsledkom misie europarlamentu napísal, že europoslanci čelili sledovaniu či vyhrážkam. „Bol som následne nútený prijať policajnú ochranu,“ dodal bez toho, aby pôvodne uviedol, kde ju mal.

[Peter222]

Zase sa mýliš, ale ty svoje tvrdenie len sotva upravíš

Nemá zmysel vracať sa k tým bludom že vyhodili Daniša zo Štandardu, už ti to tu bolo vysvetlené, samozrejme prejdené mlčaním

Ale k veci, k tomu článku čo napísal Daniš, má pravdu, bez ohľadu na to či to napíše Daniš alebo nejaký tvoj obľúbený progresívny káder, fakty sú fakty, nie nejaké tvoje názory.

On totižto porovnával veľkosť ekonomík a nie životnú úroveň. Na takéto porovnanie je vhodnejšie použiť Gross Domestic Product based on Purchasing Power Parity. Nikde v článku netvrdil, že životná úroveň priemerného Rusa je vyššia ako Nemca alebo Japonca, lebo až toto by bol nezmysel. V takom prípade sa použije GDP per capita based on Purchasing Power Parity.

Takže stačí čítať s porozumením.

[MiBi]

Zase sa mýliš, ale ty svoje tvrdenie len sotva upravíš

Nemá zmysel vracať sa k tým bludom že vyhodili Daniša zo Štandardu, už ti to tu bolo vysvetlené, samozrejme prejdené mlčaním

Ale k veci, k tomu článku čo napísal Daniš, má pravdu, bez ohľadu na to či to napíše Daniš alebo nejaký tvoj obľúbený progresívny káder, fakty sú fakty, nie nejaké tvoje názory.

On totižto porovnával veľkosť ekonomík a nie životnú úroveň. Na takéto porovnanie je vhodnejšie použiť Gross Domestic Product based on Purchasing Power Parity. Nikde v článku netvrdil, že životná úroveň priemerného Rusa je vyššia ako Nemca alebo Japonca, lebo až toto by bol nezmysel. V takom prípade sa použije GDP per capita based on Purchasing Power Parity.

Takže stačí čítať s porozumením.

Ak vies citat medzi riadkami, tak z tohto vyjadrenia Standardu ti musi byt jasne, ze Danisa, Palka dalsich tam uz moc nechceli:
https://standard.sk/863998/cas-dozrel
Aktívne sme sa rozhodli ukončiť spoluprácu s naším šéfredaktorom po vzájomnej dohode. Boli sme si plne vedomí skutočnosti, že ak ukončíme spoluprácu s pánom Daniškom, v priamom dôsledku toho odstúpia aj ostatní traja spolupracovníci. Tento krok vedenie očakávalo a pristúpilo k nemu vedome.

Takisto velkost ekonomik udava vacsina medii ako nominal HDP a nie ako HDP na zaklade PPP, pri ktorom ma Rusko 3 nasobnu hodnotu ako bez PPP
Ak chceme porovnavat ekonomiky na zaklade PPP, tak je lepsie volit HDP na obyvatela.

https://en.wikipedia.org/wiki/List_of_c ... _GDP_(PPP)
https://en.wikipedia.org/wiki/List_of_c ... _(nominal)

[Peter222]

To čítanie ti robí zjavný problém, ale chápem, vidíš tam to čo chceš. Na rozdiel od teba som prečítal rozhovor s majiteľom: https://standard.sk/964762/vydavatel-ma ... -ideologiu

Tam vysvetľuje dôvod prečo vyhodil Danišku. Z manažérskeho dôvodu riadenia redakcie, kde mal majiteľ iné predstavy, úplne normálna vec, ale toto nemám čas ti naozaj vysvetľovať.

Argument typu, že Daniša, Palka a spol. tam už nechceli, omg, to čo je....

Z článku: "Problém, pre ktorý som pána Danišku požiadal, aby odišiel ako šéfredaktor – a bola to iniciatíva z mojej strany –, bol, že som bol nespokojný s riadením firmy. A riadenie firmy nie je iba obsah, je to oveľa viac. Pán Daniška, ako aj komentátori, ktorí odišli, ako je Dag Daniš, Vladimír Palko či Peter Števkov, sú výborní žurnalisti. Výborní. Slovensko potrebuje takých ľudí. Bez týchto osôb by konzervatívny pohľad nebol reprezentovaný na Slovensku tak, ako je. A to myslím doslova.

Na druhej strane je veľmi ťažké, aby okrem toho, že je niekto veľmi dobrý komentátor, vedel aj profesionálne riadiť redakciu. Osobne som pánovi Daniškovi povedal aj to, že jeho budúcnosť je viac v komentátorskej oblasti, kde patrí z môjho pohľadu s Dagom Danišom i ďalšími určite k tým najlepším na Slovensku, ale že ako šéfredaktor už nemôže fungovať."

Máš pravdu, (Dag) Daniš je hrozný komentátor, nikto ho tam nechcel...

K tej veľkosti ekonomiky nemá zmysel pokračovať. Ak niekto nerozumie porovnaniu veľkosti ekonomiky či sa zmenšuje alebo zväčšuje v súvislosti s uvalenými sankciami a dokola iba omieľa per capita, tak v poriadku, máš na to právo.

[iosephus]

Máme tu už prvý IT problém? Marker tak pol dňa nefunguje, aspoň mne.

[JUGGLER]

Mne ide. Aj v PC, aj v mobile. Blbý názov tomu dali. Treba si zvyknúť.

Tak si dajme Daga o plyne.
Moja poznámka: medzitým EU dnes prijala sankcie.
Včera dal Fico pokyn k ukončeniu blokovania, ale deklaruje ďalšie vyjednávania.

Šimečka mal (náhodou) pravdu.

Ficov zápas s Bruselom nabral zvláštne farby. Premiér v stredu použil proti nátlaku EÚ výstražnú žltú kartu.
A bola na nej – paradoxne – podobizeň Šimečku.

Fico tvrdil, že je rozhodnutý blokovať nový, 18. balík sankcií proti Rusku dovtedy, kým nedostane od EÚ záruky na alternatívne dodávky plynu.
Aby Slovensko v prípade krízy neostalo bez energií. Najnovšie pridal aj politický argument.
Odvoláva sa na to, že „relevantné politické strany považujú garancie od Európskej komisie za nedostatočné“.

Asi narážal aj na posmešné poznámky opozície, že Fico s eurokomisiou nevyrokoval vôbec nič z toho, čo chcel.
Mimochodom, v tomto má Šimečka, respektíve jeho strana, úplnú pravdu.
„Garancie“ Bruselu dorazili na Slovensko bohato vyzdobené a pekne zabalené.
No vnútri krabice nebolo vôbec nič.

Konkrétne: Európska komisia v liste slovenskej vláde priznala problém.
Áno, Slovensko má špecifické postavenie, keďže je viac závislé od ruského plynu ako iné krajiny.
Áno, partneri z EÚ si pri alternatívnych dodávkach plynu účtujú divoké prepravné poplatky.
A áno, v prípade krízy a nedostatku plynu Slovensku nikto nezaručí, že sa dostane k dodávkam energií.
To všetko eurokomisia uznala.

A potom ponúkla „riešenie“.
Vytvorí pracovnú komisiu, ktorá bude problémy Slovenska pozorne sledovať.
Sú to sľuby, reči, frázy… No reálne záruky v liste nenájdete.

Keďže Šimečka mal pravdu, potom z toho vyplýva, že pravdu mal aj Fico vo svojom spore s Bruselom.
Záruky EÚ by mali byť aspoň trochu konkrétne. Kým to tak nebude, Slovensko by nemalo podpisovať bianko šeky.

Samozrejme, ak prejdeme od faktov k emóciám, progresívna opozícia to cíti inak.
Nové sankcie víta – hoci Rusku škodia menej ako Európe.
Zastavenie dodávok ruského plynu od roku 2028 tiež víta. A záruky EÚ, ktoré by zohľadnili slovenské záujmy, nechce.
Tvrdým rokovaniam – my podporíme vás, ak vy splníte naše podmienky – v opozícii veľmi nerozumejú.
Sú naučení vzorne poslúchať. Nie rokovať.

Fico bol v tejto pozičnej hre tak trochu opustený.
SNS chcela blokovať nové sankcie bez ohľadu na následky.
Ostatné strany – od opozície po polovicu Hlasu – chceli Bruselu prikývnuť na čokoľvek. Aby mali pokoj.

Brusel zrejme skôr či neskôr svoje zámery pretlačí. A záruky pre Slovensko budú prevažne papierové.
Definitívne zastavenie dodávok ruského plynu sa totiž nebude riešiť ako sankcie (kde majú členské štáty právo veta).
Brusel prelamuje svoje pravidlá a bude o tom rozhodovať ako o nariadení, kde stačí väčšinové hlasovanie. Čiže prehlasovanie Slovenska.

A z blokovania 18. balíka sankcií (o rope) musel Fico vycúvať, inak by nemal ani len papierové záruky k „nariadeniu EÚ“ o plyne.

Je to smutná prognóza.

V tejto hre totiž ide o veľa. Ani v čase najväčšej protiruskej hystérie (roky 2022 a 2023) EÚ nežiadala celkom zastaviť dodávky plynu z Ruska.
Sankcie boli zamerané prevažne na ropu.
Rakúsko, Maďarsko, Slovensko a do istej miery aj Nemecko s Talianskom by totiž nevedeli v plnej miere nahradiť ruský plyn iným.
A ak áno, tak za neúnosné ceny.

Podobne to vyzerá aj dnes. Eurokomisia vie, že ide do rizika, preto navrhuje, aby tvrdé pravidlá platili až od roku 2028.
No ani to Slovensku zrejme nebude stačiť.

Maďarská diplomacia dokáže zabezpečiť aspoň núdzové dodávky plynu pre maďarskú ekonomiku z Turecka a Azerbajdžanu.
Rakúsko je previazané s nemeckým trhom. Najhoršie na tom bude práve Slovensko a slovenský priemysel.
Z krajiny, ktorá roky zarábala na tranzite plynu, sa staneme krajinou na konci distribučných sietí. S najvyššími cenovými prirážkami za prepravu.

Aby skupina SPP (preťažená dlhmi) prežila, bude nútená dvíhať ceny a poplatky.
Slovensku môže hroziť, že sa zaradí medzi krajiny s najvyššími vstupnými cenami plynu na svete.
A ak to bude vláda kompenzovať, aby nepadol priemysel, budeme mať na krku každoročné „konsolidačné balíky“. A k tomu rastúce dlhy.

Inak, aj v tomto nás európski partneri už raz vodili za nos. A obetovali.
Stalo sa to po roku 2012. Nemci (Ruhrgas) a Francúzi (Gas de France) sa rozhodli, že predajú svoje podiely v skupine SPP.
Traduje sa, že tak urobili po tom, čo ich západné spravodajské služby a západné vlády varovali, že hybridná vojna prerastie do riskantného geopolitického konfliktu o Ukrajinu. A do protiruských kampaní. Alebo protiruských sankcií.

Nemci a Francúzi rýchlo predali svoje akcie v skupine SPP, ktoré nie tak dávno sprivatizovali ako „strategickí investori“.

Krátko pred Euromajdanom a prevratom na Ukrajine (ktorý masívne podporovali západné vlády) sa strategicky vyparili.

Skupinu SPP od nich v roku 2013 kúpili domáci hráči: Křetínskeho EPH spolu s Kellnerovou PPF a slovenskou J&T.
Nekupovali len zlaté vajce. Kupovali riziko. Geopolitické riziko, ktoré vybuchlo hneď na prelome rokov 2013 a 2014…

To riziko sa má od roku 2028 naplniť na okrúhlych sto percent.
Bez toho, aby to Nemcov a Francúzov – kedysi „dlhodobých investorov“ a „silných partnerov v slovenskej energetike“ – muselo trápiť.

https://marker.sk/clanky/92/7-dni-v-koc ... va-simecku

[JUGGLER]

Marker. Idea a pár čísel
Dôvera a transparentnosť sú prepojené, pár slov na úvod.
Jaro Daniška

Zvykne sa hovoriť, že je dobre, keď sa deti rodia do ťažkých čias.
Vždy som z tej vety cítil sebavedomie a odvahu pobiť sa s osudom. S Markerom je to podobné.

Vznikáme v dobe, pre ktorú je slovo kríza už len eufemizmus.
Celé roky sa nezodpovední politici zahrávajú s vojnami, mnohé vojny to vyvolalo, ale všetko môže byť ešte horšie.
Novinári majú také stranícke myslenie, že to mnohých straníkov zahanbuje.
Mimovládky slúžia vládam a vládnym organizáciám v takej miere, že ich meno už dávno zavádza.
V politike je strašne veľa priemeru a podpriemeru. To všetko sa kombinuje s posmeškami a urážkami.
My v redakcii pritom často ani nevieme, koho kto volil. Niet sa čím chváliť.

Priveľa spoločenských konfliktov má takú podobu, že zmier a dohoda už vlastne nie sú možné.
Jedna strana musí prevážiť, alebo preváži iný medzinárodný hráč.

Práve do ťažkých čias je potrebné médium, ktoré sa nebojí odvážne myslieť.
Nemáme patent na rozum, ale minulosť ukázala, že sme sa vyhli mnohým chybám, ktoré papagájoval mainstream. Chceme na tom stavať, ale pokorne, skromne.

Marker tvoria 8 píšuci redaktori a dvaja kolegovia, ktorí majú na starosti zvyšný servis a technické veci.
Nemáme investora, na štart sme sa zložili ôsmi, spolu vo výške 100-tisíc eur.
Firma bola na začiatku pre jednoduchosť registrovaná iba na jedného z nás, teraz začína prebiehať proces, keď ju budú vlastniť 8 zakladatelia.

Zbierka, ktorú sme spustili iba cez náš web a sociálne siete, dosiahla sumu tesne nad 50-tisíc eur, zapojilo sa do nej vyše 1 200 ľudí.

Tieto dva finančné zdroje sú kľúčové pre štart média.

Počas uplynulých mesiacov sme sa stretli s viacerými podnikateľmi, niektoré stretnutia sme iniciovali my, väčšinu druhá strana, všetkým sme ponúkli, aby nás podporili reklamou alebo iným strategickým partnerstvom, ktoré nám umožní prežiť. Nemáme žiadne zázemie v globálnych firmách a bankách, spoliehame sa na podporu domácich podnikateľov.

Existenčnú rolu však plníte vy, naši drobní darcovia.

Rozhodli sme sa použiť model, ktorý už na našom trhu funguje a osloviť vás s prosbou o dar, ideálne pravidelnú sumu, ktorú nám dokážete posielať každý mesiac.
Darcovia budú mať možnosť stať sa členmi Spoločenstva Marker, čím získajú možnosť prístupu do diskusií pod článkami. Pripravujeme aj ďalšie výhody.

Marker preto ostáva otvorený, články sa nebudú zamykať, o tom, či je tento model schodný, rozhodne trh.

https://marker.sk/clanky/66/marker-idea-a-par-cisel

P.S. Držím im palce. Budem im platiť viac ako Štandardu a Sme.
Chýba mi médium kde viem, že sa píše slobodne a nemusí nikomu liezť do zadku.
Kde sa novinári nepredháňajú, lebo vedia čo sa od nich čaká...

[JUGGLER]

Víkendové čítanie o ktoré sa pripravil Štandard a v Markeri je zadarmo.

7 dní v kocke: Slúžiť cudzej moci je normálne, zhodla sa liga sluhov
V rubrike 7 dní v kocke komentujeme hlavné témy týždňa.
Dag Daniš
Zástupca šéfredaktora

1. V službe britskej koruny

Britská investigatívna skupina Declassified UK prišla v júli s výbušným zistením.
Britské štátne agentúry platili v Európe takzvané vplyvové operácie zamerané na voľby.
Aj na slovenské voľby 2023.

V politickej praxi sa to volá zasahovanie cudzej moci do slobodných volieb.
Alebo do vnútorných záležitostí (suverenity) štátu. Považuje sa to, a právom, za neprijateľné.
Štátna moc – slovenská či cudzia – má v slobodnej spoločnosti výsledky volieb rešpektovať.
Nie „vyrábať“.

Konkrétne: Británia nalievala milióny libier do mediálnej agentúry Zinc Network.
Tá spolu so slovenskými partnermi financovala progresívne celebrity a ich kampane.
Boli zamerané na oslabenie Smeru – a na rast „ligy poslušných“.
Teda tých strán, ktoré majú vo zvyku vykonávať úlohy z Londýna.

V slovenských reáliách sú to hlavne Progresívne Slovensko a Demokrati.
A presne v prospech týchto strán pracovali platené celebrity, influenceri a aktivisti v kampaniach, ktoré financovala britská vláda. Napríklad cez slovenskú partnerskú agentúru Memo 98.

Tá sa zapojila do mobilizačnej kampane „Chcem tu zostať – preto volím“.
Vystupovalo v nej viac ako 70 „influencerov“.
Medzi nimi Veronika Cifrová Ostrihoňová, Sajfa, Michal Handzuš, Iveta Radičová, Ján Koleník, Fero Joke, aktivisti zo stránky Zomri… Formálne mali mobilizovať mladých.
Reálne mali naplniť volebné možnosti PS. Pochopiteľne.
Cifrová Ostrihoňová s Handzušom a Radičovou postavili na nohy „pokrokový tábor“. Nikoho iného.

Ich kampaň – volebná kampaň zaplatená mimovládnymi agentúrami – spolu s nadprácou väčšiny médií zabrala. Oslovila viac ako milión účtov na sociálnych sieťach. Progresívne Slovensko vyletelo z mimoparlamentnej strany na hráča, ktorý mal vyhrať voľby 2023.

Mal… No nevyhral. Propaganda má svoje hranice.

Zrejme aj preto, že dôveryhodnosť väčšiny médií, mimovládok a ich „zaslúžilých umelcov“ je dnes úsmevne nízka.
A nie, nie je za tým Putin. Je za tým ich katastrofálne nízka úroveň.
Nemajú na to, aby strhli väčšinu na svoju stranu. Nemajú na to argumentačne, vedomostne, intelektuálne…

A skupinová hystéria, na ktorú stavili, mala opačné účinky. Posilnili tým protiprogresívny tábor.
Spolu s vaničkou vyliali aj dieťa (Šimečku), aj starého otca (Korčoka o rok neskôr).

Mimochodom, spolupráca progresívnych strán, médií, mimovládok a západných sponzorov z bezpečnostných služieb nie je nič nové. Funguje to tak roky a vo viacerých krajinách.
Kampane tretieho sektora – akože občianskej spoločnosti – sú zamerané na mladých a ľahšie ovplyvniteľných.
V prospech proatlantických strán. A proti národným stranám.
Aktivisti z mimovládnych spolkov pritom nezastupujú spoločnosť, ako sa tvária, ale svojich amerických či britských sponzorov.

Bolo to tak v Gruzínsku, na Ukrajine, Moldavsku, v Poľsku, Česku, na Slovensku. Alebo v Rumunsku.
Tam tajné služby žiadali zrušiť výsledky prvého kola prezidentských volieb, ktoré vyhral suverenista Georgescu (a aj ho zrušili, ústavný súd poslúchol).
V opakovaných voľbách potom prekvapujúco vyhrala figurína proatlantického tábora.
Vraj sa podarilo masívne dvihnúť účasť nových voličov. Tých mladých. A potom tých zo zahraničia.

Podobne ako v slovenskej kampani Chcem tu zostať…

Nové je dnes len to, že o prepojeniach kampaní mimovládnych spolkov na britské vládne peniaze hovoria nahlas Briti. Upozornila na to investigatívna skupina Declassified UK.
Odhalila, ako britské bezpečnostné agentúry a štátne orgány platia vo východnej Európe spriaznené médiá, celebrity, aktivistov… S cieľom ovplyvňovať voľby. A následne ovplyvňovať politiku vlád.

Je to síce zakázané, ale aj pochopiteľné. V hre je veľa. Hlavne na geopolitickom fronte.
Ak si chce Británia udržať finančnú a bezpečnostnú dominanciu v Európe, musí sa o ňu starať.
A zároveň sa musí starať o to, aby sa ako silní hráči na kontinente nepresadili tí druhí. EÚ. Alebo Rusko.
Alebo obchodná spolupráca Európy a Ruska, po ktorej volal Helmut Kohl.

A čo bolo nočnou morou britskej a americkej diplomacie.

Ak si chcú mimoeurópski hráči udržať hlavné slovo v Európe, musia izolovať tých silnejších.
A tých slabších musia donútiť, aby nesledovali vlastné záujmy, ale záujmy Londýna a Washingtonu.
Špeciálne to platí v zlomových érach, keď sa záujmy Londýna a záujmy kontinentálnej Európy až príliš rozchádzajú.

Napríklad keď treba presvedčiť ľudí z východnej Európy, aby neváhali riskovať eskaláciu či veľkú vojnu vo východnej Európe. Alebo aby obetavo znášali obchodné sankcie, ktoré ich oberajú o príjmy.
Prípadne aby sa čoraz hlbšie zapájali do konfliktu proti Rusku, hoci ten konflikt nemôžu vyhrať…

To sa bez tvrdo nátlakovej propagandy dosahuje ťažko.

A že tým „bašty slobody“ ako Británia manipulatívne zasahujú do slobodnej spoločnosti, slobodných médií a slobodných volieb v iných krajinách? Alebo že tým sami robia to, čo vyčítajú Rusku?

To už akosi patrí k znakom doby. Vyfarbujú sa charaktery.

2. Liga sluhov

Na kauze Zinc Network nie je šokujúci jej britský rozmer.
Veľmoci ako Británia (Spojené štáty, Rusko, Čína...) si robia svoju prácu.
Sledujú vlastné záujmy, podporujú tých, ktorí poslúchajú a bojujú proti tým, ktorí im stoja v ceste.
A áno, občas pri tom porušujú pravidlá. Ak sa na to príde, mali by byť pod tlakom kritiky.

Zarážajúce je skôr to, ako sa k tomu staviame na Slovensku.
Zdravou reakciou by bola spoločenská zhoda na tom, že zasahovanie cudzej vlády do „slobodných volieb“ je neprijateľné. Niečo, na čo si nechceme po Novembri zvykať.

Štáty a ich mocenský aparát nesmú natvrdo a priamo, aktívnymi operáciami, ovplyvňovať voľby.
A už vôbec to nesmú robiť programovým spôsobom.
Rozsiahlym financovaním sietí a mašinérie, ktorá má viesť k tomu, aby „slobodné voľby“ prinášali nesvojprávne vlády.

Spoločenská zhoda na Slovensku však v tomto prípade chýba.

Nie, problém nie je v reakcii mimovládnych agentúr ako Nadácia otvorenej spoločnosti, Pontis či projekt konšpirátori.sk, ktorý platila americká vláda. Ani v Kolíkovej, ktorá sa osobne pozná s Georgeom Sorosom.
Od nich – od klientely britských a amerických agentúr – to predsa nikto nečakal.

Problém je v reakcii slovenských médií a opozície – aspoň tej mimo PS.

Médiá, akokoľvek táborové, aktivistické a nabité predsudkami, o tom mali vecne informovať.
A mali aspoň trochu dvihnúť obočie. Namiesto toho novinári z Denníka N, Sme a Aktualít prekrúcajú realitu.
A šíria mytológiu, ako vraj Briti podporujú slovenskú demokraciu. Čo je vlastne chvályhodné…

Šéfredaktor Denníka N ku kauze napísal toto: „Británia dlhodobo podporuje demokraciu.
Robí to otvorene a s najlepším úmyslom, aby aj v iných krajinách vládol zákon, ľudia mali slobody a práva…“
Tento oslavný štýl a neschopnosť priznať problém pripomína tlačoviny typu Rudé právo.

Iní zas otvorene priznávajú, že britské zasahovanie do slovenských volieb považujú za normálne a prospešné, lebo je to spojenecká krajina v službe Dobra. Proti Zlu.
A pridávajú obľúbené argumenty pre tých najprostejších: „lebo Fico“. Prípadne „lebo Putin“.

S kritickým hlasom sa mala ozvať aj opozícia. Aspoň KDH a časť SaS.
Jednak preto, že ide o princíp, ktorý sa nedá prehliadať alebo politicky obhajovať.
A potom aj preto, že mierne grilovanie konkurencie – Ostrihoňovej a Šimečku – by mohlo byť v ich politickom záujme.

Sulík už dávnejšie pochopil, že kampane médií a aktivistov namierené na dominanciu PS vlastne ohrozujú budúcnosť SaS. A aspoň občas ich kritizoval. Lenže Sulík už v SaS nie je.
A tí, ktorí tam ostali, sa boja konať samostatne, vo vlastnom záujme.
Malý konflikt s progresivistami (ktorí ich požierajú) je pre nich tabu.

Táborové myslenie prevážilo nad zdravými a dravými inštinktmi, ktoré stáli pri zrode Sulíkovej SaS.
Dnes je z SaS drobná strana do počtu. Prihrbená pri čižme PS.

Tým sa dostávame ku koreňu veci. Veď práve o toto ide, nie?
Strany sa nemajú správať ako dospelí hráči. Majú mať čisto táborové nastavenie – ako hracie žetóny v službe iných.

Je to smutné zistenie. V celej parlamentnej opozícii sa nenašiel nikto, kto by sa pri téme britského zasahovania do slovenských volieb opovážil dvihnúť hlavu – a aspoň pípnuť…

Napokon, platí to nielen o stranách. Platí to aj o veľkej časti médií, úradníkov, intelektuálov, voličov.
Najskôr klanová, táborová príslušnosť, táborové predsudky, táborové úlohy. Až potom otázky a uvažovanie.

Propaganda s britským pohonom funguje – aspoň tam, kde má – pomerne dobre.

3. Trump zhltol „lídrov“ EÚ

Európsku úniu čakajú ťažké časy.
Trump ju donútil pristúpiť na obchodnú dohodu, ktorá je pre Európanov ponižujúca.
Zhodujú sa na tom takmer všetci. Rozdiely sú len v hľadaní vinníka.

V skratke: Trump si presadil, že Únia sa vzdá colných opatrení, kým Spojené štáty zavedú clá na úroveň 15 percent a vyššie. Podľa druhu tovarov.
Únia sa tiež zaviazala platiť Američanom stovky miliárd eur za zbrane alebo za energetické suroviny.

Slovom, Trump chce z vrecka EÚ vyťažiť maximum. A EÚ na to pristúpila.

Vraj musela, lebo inak by ju čakali 30-percentné clá a obchodná vojna s Američanmi.
A vinníkmi mizérie EÚ sú vraj Putin a Trump, lebo jeden ju ohrozuje vojensky a druhý ekonomicky, obchodnou aroganciou.

Jedno aj druhé je výmysel.

Po prvé, Únia sa nemusela Trumpovi podvoliť.
Mohla predsa pohroziť protiopatreniami (odvetnými clami) a ísť do rizika obchodnej vojny.
Iste, dohoda je lepšia, no nie akákoľvek dohoda…
Francúzi napríklad tlačili na tvrdší prístup, Nemci sa zas zľakli a chceli dohodu s Trumpom za akúkoľvek cenu.

Treba však uznať, že na tvrdý prístup sa Únia zabudla pripraviť.
Najskôr vystupňovala do šialenej roviny obchodnú vojnu s Ruskom.
Potom sa rozbehla do obchodnej vojny s Čínou.
Tá reagovala veľmi vlažným (až ponižujúcim) prístupom k von der Leyenovej. A tým aj k EÚ.

Nakoniec na oslabenú a čoraz viac izolovanú EÚ zatlačil aj Trump.
Využil, že Únia nedokáže bojovať na troch obchodných frontoch naraz a presadil si podmienky, ktoré sú pre Európanov kapitulačné.

Po druhé, hádzať zodpovednosť za výsledok na Trumpa je zbabelé.
Trump len plní svoj program MAGA. Chce maximum zdrojov pre Američanov.
Že EÚ prikývla? Jej zodpovednosť.

Napokon, s pokusmi vyžmýkať Európu začali Američania už skôr, za vlády demokratov.
Tvrdo presadzovali dohodu o voľnom obchode, ktorá by európsky trh naplno otvorila americkým korporáciám (varovali pred tým nemeckí ekonómovia a radili „american deal“ zastaviť).

Trump na to išiel z opačného konca.
Namiesto zóny voľného obchodu presadil americké clá z jednej strany a otvorený európsky trh zo strany druhej.
Výmenou za to, že nezavedie proti EÚ likvidačné clá, ale len tie „dohodnuté“.

Trump sa nijako netajil tým, že bude tvrdý a pôjde nadoraz.
Dôvod: americká ekonomika, jej dlh a jej obchodná bilancia sú v žalostnom stave.
Schodok medzi vysokým dovozom a nízkym vývozom je neudržateľný.
Ak by dolár nebol globálnou menou s „tlačiarňou“ vo Washingtone, Američania by mali platobné problémy.

Možno to znie paradoxne, ale za žalostný stav americkej ekonomiky môžu aj americkí globalisti.
Výrobu sťahovali za lacnou pracovnou silou.
A potom vlastné iPhony vo veľkom dovážali na americký trh z Číny. A vlastné Chevrolety z Kórey…

Preto dnes Trump zavádza colnú ochranu amerického trhu (ktorá môže čiastočne zabrať).
A popri tom politicky tlačí na Japonsko, Čínu, Európu a ešte aj Rusko, aby zvýšili svoj dovoz zo Spojených štátov.
A znížili astronomický schodok americkej obchodnej bilancie.

Problém je, samozrejme, v tom, že politický tlak v obchode málokedy zaberá.
Jedna vec je papier (text nejakej dohody s číslami), druhá vec je reálny obchod medzi dravcami – firmami zameranými na zisk.
Ten funguje na princípe vzájomných komerčných výhod. Alebo nefunguje.

Trumpove „dohody“ o podpore amerického exportu sú skôr listy Ježiškovi ako záväzné dokumenty.
Svet sa zameria na Made in USA až potom, čo sa mu to oplatí.

Výnimkou môže byť EÚ, ktorá sa zmenila z obchodnej veľmoci na nie veľmi svojprávnu vojnovú banku.

4. Keď sa ukáže pravda

Pri Trumpovi ešte ostaneme aj vo štvrtom bode prehľadu.
Šéfka tajných služieb Tulsi Gabbardová sa posťažovala, že mainstream celkom ignoroval jej správu o údajnom ruskom zasahovaní do amerických volieb 2016.

Mala pravdu. Mainstreamové médiá buď mlčali ako hrob, alebo dokola opakovali staré a dnes už vyvrátené lži.
Svetlou výnimkou je Fox News a hŕstka konzervatívnych médií.

Gabbardovej správa sa týkala starej kauzy „russiagate“, ktorá takmer zničila Trumpa počas prvého funkčného obdobia. Tajné služby a ľudia z odchádzajúcej Obamovej vlády po voľbách 2016 obvinili Rusko, že zasahovalo do amerických volieb v prospech Trumpa.

Šéfka tajných služieb Gabbardová v júli zverejnila odtajnené dokumenty spravodajských služieb.
Vyplýva z nich, že spravodajské služby ani pred voľbami, ani počas volieb a ani po voľbách 2016 nemali informácie o ruskom zasahovaní do volieb. Rovnako vyzerali správy tajných služieb adresované prezidentovi Obamovi.

Gabbardová tvrdí, že obvinenia o sprisahaní Trumpa s Ruskom (Trump-Russian collusion) boli vyfabrikované až po neskoršom politickom stretnutí Obamových ľudí so šéfmi tajných služieb.

Na utajenom stretnutí sa dohodlo, že tajné služby dodatočne vypracujú správy o podozreniach z ruského zasahovania do volieb 2016. S tým, že keď budú správy – politicky objednané správy – vypracované, Obamovi ľudia sa postarajú o ich únik do médií.

A médiá dokončia job. Budú kampaňovo obviňovať Trumpa a jeho ľudí zo sprisahania s ruskou stranou.

Cieľom bolo prezidenta Trumpa buď zničiť, alebo natoľko oslabiť, aby nemohol ovplyvňovať bezpečnostnú a zahraničnú politiku Spojených štátov. Pravda bola pre médiá druhoradá.

A je to tak aj teraz.

Keď Gabbardová zverejnila svoju správu, progresívne médiá predviedli zborové ticho.

Buďme im za to vďační. V tejto polohe – keď mlčia – dokážu pôsobiť celkom užitočne a dôveryhodne.

https://marker.sk/clanky/161/7-dni-v-ko ... iga-sluhov

[JUGGLER]

Vynikajúci článok.
Najlepšie články sú zadarmo.
Lebo ich môžu písať len skutočne nezávislí žurnalisti.


Európa a Ukrajina nič nepochopili. Rozbehli sa do Trumpovej pasce.

Trumpov viceprezident to priznal celkom natvrdo.
Američania čistia stôl – a zodpovednosť za prehratú vojnu posúvajú na Európu. Tá prikyvuje.

Komentáre
Dag Daniš Zástupca šéfredaktora

https://marker.sk/clanky/211/europa-a-u ... ovej-pasce

S rokovaniami Američanov a Rusov to vyzerá podobne ako na začiatku roka.
Európa a Ukrajina ich vopred potápajú.
Chcú len také dohody, ktoré by vyzerali ako víťazstvo Ukrajiny a strategická porážka Ruska.
Hoci realita je presne opačná.

Konkrétne: Európa žiada bezpečnostné záruky pre Ukrajinu (ktoré nedostala ani za Bidena),
tlak na Rusko (ktorý doteraz nezabral) a podporu Ukrajiny (ani tá dostatočne nezabrala).
Prímerie vraj treba Rusku nanútiť, opakujú európski lídri.

V praxi to znamená, že prípadná dohoda na osi Trump – Putin môže naraziť na neoblomnosť ukrajinskej vlády a jej európskych sponzorov.
Vtip je v tom, že Trump s tým zrejme ráta.

A Putin tiež.

Strategická rovnica je veľmi jednoduchá. Ak vojnu vyhrávate a chcete ju ukončiť dohodami, môžete tlačiť na nepriateľa.
Na Rusko, aby prijalo tvrdé podmienky alebo riskovalo, že stratí ešte viac…
Naopak, ak vojnu prehrávate a chcete ju ukončiť dohodami, tlačiť treba na spojencov.
Na Ukrajinu. Aby prijala bolestivú realitu.

Trump a Vance to pochopili. Preto v marci Zelenskému naordinovali studenú sprchu.
Priamo v Oválnej pracovni Bieleho domu.

Nevyšlo to. Európa a Ukrajina trvali na udržaní „tvrdej línie“ a „tlaku na Rusko“.

Výsledok? Rusi medzičasom vyhnali Ukrajincov z Kurskej oblasti.
Obsadili novú časť ukrajinského územia na severe.
Dobyli ďalšie územia na Donbase. Obkľúčili Pokrovsk.
A sériou dronových a raketových útokov zdecimovali protivzdušnú obranu Kyjeva.

Ukrajina je opäť menšia, na hrane vojenského kolapsu. A celkom odkázaná na priame financovanie z EÚ.

Putin si mohol dovoliť tvrdý prístup: buď prímerie s ruskými podmienkami, alebo pokračovanie vojny.
Keďže to prvé bolo nepriechodné, bojuje sa ďalej.

Minulý týždeň prišlo prekvapenie. Trump žiadal rokovania s Putinom. Putin prikývol.
Znamená to, že Američania a Rusi si vedia predstaviť takú dohodu, ktorá by dočasne zastavila (zmrazila) boje.
Možno na dva až tri roky, kým v Spojených štátoch vládne Trump…

Trump by sa tým zbavil bremena – vojny, ktorú Ukrajina a Západ po troch rokoch silných rečí prehrávajú.
Putin by dohodou získal to, čo by tak či tak Rusi časom dobyli: Donbas.
Zvyšok frontu sa má zmraziť. A majú sa – postupne a dočasne – zrušiť západné sankcie.

Problém je v tom, že odovzdanie celého Donbasu bez boja je pre ukrajinské vedenie neprijateľné.
Pre Európu zrejme tiež. Ak by aj Putin mierne ustúpil z podmienok, Ukrajina a Európa môžu mať k dohode výhrady.

Trump s tým pravdepodobne vopred rátal. Ponukou rokovaní a dohôd s Putinom nemá čo stratiť.

Hru americkej vlády priznal viceprezident Vance. Tvrdí, že americká vláda len pokračuje v pôvodných plánoch.
Chce vycúvať z ukrajinského konfliktu, aby sa mohla zamerať na Blízky východ a Čínu.
A na záchranu dýchavičnej americkej ekonomiky.
Presnejšie, Američania sa nepotrebujú zbaviť Ukrajiny, ale konfliktu s Ruskom, ktorý ich už jedenásty rok zamestnáva celkom bezvýsledne.

Prvou možnosťou je, že Američania presadia malú dohodu o prímerí.
Druhou a trochu pravdepodobnejšou možnosťou je, že prípadná dohoda neskôr stroskotá na neoblomnosti Ukrajiny a Európy.

V takom prípade – pokračuje Vance – sa Spojené štáty stiahnu z konfliktu.
Zodpovednosť za vojnu a za jej výsledok posunú na Európu.
Vance tvrdí, že vojna prebieha na dvore Európy. A má ju riešiť v prvom rade Európa.
Môže vstúpiť do vojny priamo, prípadne môže zvýšiť pomoc Ukrajine. Nech sa páči…
A hlavne: Európa sa bude potom zodpovedať za to, ako to dopadlo.
Američania predsa včas ponúkli „deal“.

Jednoducho: Vance odkazuje, že „Spojené štáty končia s platením ukrajinského vojnového biznisu“.
Lopta (alebo lopata) bude na európskej strane. Nech sa rozhodne, čo chce. Prípadne na čo má.

Samozrejme, od Američanov to nie je pekné.
Ani voči Ukrajine, ktorú od roku 2014 tlačili do konfliktu o Donbas a do rizika zrážky s Ruskom, ani voči Európe, ktorú v tom chcú nechať samu. Na druhej strane, Trumpovi nemožno uprieť, že sa vojnu snaží vyriešiť.
A k tomu patrí aj tlak na spojencov a špeciálne na Európu, ako káže strategická rovnica z úvodu komentára.
Pričom Európa je na tom veľmi podobne ako Ukrajina. Nemá karty.
A tie, čo mala, už dávno vrhla do banku (sankcie).

Vyzerá to tak, že Trump rozohral hru, ktorú jeho vláda nemôže prehrať.
Prehrať ju môžu len Európa s Ukrajinou.

Tie sa zatiaľ tvária tak, že ničomu nerozumejú.
Opakujú, že tlačiť treba na Rusko, aby pri prímerí prijalo nanútené podmienky Západu a Ukrajiny.
Hoci vojenská aj politická realita je opačná.

Kľúčový bude zrejme postoj Británie: či si to zráta, alebo zotrvá v aktivizme, ktorý ju časom vyčerpá.
Bez pointy.
Európa predsa nedokázala zlomiť Rusko ani so Spojenými štátmi. Bez nich to bude celkom nemysliteľné.

Mimochodom, pasca spomenutá v titulku komentára, v ktorej môže uviaznuť Európa, vlastne nie je len Trumpova hra.

Je do veľkej miery aj Putinova. Ani Rusko predsa rokovaním s Trumpom nemá čo stratiť.
Môže získať takú dohodu o prímerí, ktorá bude výhodná pre Rusko.
A ak pokusy o dohodu – postavenú na Putinových podmienkach – stroskotajú, zodpovednosť za následky ponesú tí druhí…

Žiaľ, v najhoršom postavení je Ukrajina, ktorá nebola pozvaná k stolu.
S dohodami „o nás bez nás“ je to vždy kruté.
Lenže taká je povaha každej proxy vojny. Ľahko sa rozbiehajú, ťažko sa hasia.

Ukrajinci vedeli, do čoho idú, keď v roku 2014 po porade so šéfom CIA poslali armádu na proruský Donbas, čo skončilo útekom viac ako milióna ukrajinských občanov do Ruska.
Riskovať zrážku s Ruskom bol vabank, v ktorom veľmi málo záviselo od Ukrajiny.
A veľmi veľa od Spojených štátov a Británie.

Dnes je situácia taká, že Spojené štáty bežia na kyslíkový dlh.
A Británia stratila prívlastok Veľká.

[JUGGLER]

Kým vyjde niečo na povrch so stretnutia Trump-Putin, čerstvý komentár Daga Daniša na čítanie:

7 dní v kocke: Vyjednávanie Trumpa odkrýva hlbší problém. Koniec amerického impéria
V rubrike 7 dní v kocke komentujeme hlavné témy týždňa.

Dag Daniš. Zástupca šéfredaktora

1. „Game over. We are done.“

Na dnešnom samite Trump – Putin je zaujímavá jedna vec. Už to neboli Rusi, ktorí žiadali rokovania a dohody.
Hra sa otočila. Diplomatické zdroje sa zhodujú, že vyjednávať chcel hlavne Trump.
Americká vláda potrebuje vojnu o Ukrajinu ukončiť. Alebo aspoň prerušiť.

Dôvodom nie je len fakt, že Ukrajina a jej spojenci vojnu prehrávajú. To je len jeden z následkov hlbšieho problému Západu.

Američania predsa prehrávajú alebo prehrali takmer všetky svoje vojny z posledných desaťročí.
Vojnu o Afganistan, vojnu o Irak, vojnu o Sýriu či Líbyu… Ich plány na nový svetový poriadok vedený Spojenými štátmi sa rozbili.
A rozbíjajú sa aj na Ukrajine, ktorá mala podľa pôvodných zámerov poraziť Rusov a vstúpiť do NATO.

„Veľký obraz“ sa za posledných 20 rokov radikálne zmenil.
Po konci studenej vojny a na začiatku 21. storočia boli Spojené štáty superveľmoc a hegemón, ktorý chcel prefarbiť na svoj obraz zvyšok sveta.
Globalisti verili, že sú predurčení rásť bez hraníc. A že nadišiel ich čas.
Dnes, v roku 2025, Američania sledujú koniec „amerického impéria“.
Pomery síl sa zásadne zmenili. A v neprospech Američanov a Západu.

Veľmi dobre to vystihli americkí intelektuáli (a realisti) ako John Mearsheimer, Jeffrey Sachs alebo Richard Wolff.
Zhodli sa, že americké impérium končí. Pomery síl sa prelamujú v prospech Číny a jej spojencov.
Spojené štáty ostanú silné a bohaté, no nie natoľko, aby si držali vo svete dominantné postavenie.

Presne a drsne to pomenoval ekonóm a profesor medzinárodných vzťahov Richard Wolff:
„The american empire is over. We are done.“ Americké impérium skončilo. Sme hotoví.
Wolff tvrdí, že pre mnohých je to ťažké prijať, alebo len vnímať, ale americké impérium je po storočí vzostupu vo fáze úpadku a súmraku.
Napokon ako každé impérium. Nijaké netrvá večne.

Najväčšou svetovou ekonomikou (v parite kúpnej sily) už nie sú Spojené štáty. Je ňou Čína.
Pokiaľ ide o európskych spojencov Spojených štátov, najväčšou európskou ekonomikou už nie je Nemecko. Je ňou Rusko.
Ruská ekonomika v celkovej veľkosti poskočila zo šiesteho miesta na štvrté vo svete. A na prvé v Európe.

Tento údaj síce hovorí málo o životnej úrovni a veľa o celkovej sile štátu (poháňanej aj demografiou, počtom obyvateľov), no v mocenskom súperení zaváži práve to.

Ďalej: najsilnejším blokom už nie je G7. Je ňou skupina BRICS vedená Čínou.
„Už nie sme najmajetnejší blok vo svete. Sme číslo dva. A to je nové. A mení to všetko,“ varuje Wolff. A má pravdu.

Jednoducho, makroekonomické a makropolitické pomery síl sa preklápajú. Prehraté vojny Spojených štátov a ich spojencov sú len následkom novej reality.

Novej reality, ktorú si mnohí nepripúšťajú... A hrajú podľa starých pravidiel, starých predsudkov, starých šablón.

Spojené štáty sa svoj ekonomický a mocenský úpadok pokúšajú brzdiť colnými bariérami a tlakom na lojalitu spojencov.
A nie, vôbec za tým nie je len Trump. Extrémne clá – vo výške sto percent – uvalila na čínske automobilky Bidenova vláda.
Trump len doťahuje skrutky. V nádeji, že zvráti katastrofálnu obchodnú bilanciu Spojených štátov.

A bola to Bidenova vláda, ktorá odmietala poskytnúť Ukrajine bezpečnostné záruky.
Trump len hľadá únikové cesty z konfliktu, ktorý Američanom a Západu prerástol cez hlavu.

Ak niekto Trumpovi vyčíta rokovania s Putinom a nedostatok vojenského tlaku na Rusko, tak nerozumie novej realite.

Odmietať rokovania znamená pokračovať vo vojne, ktorú Ukrajina a Západ prehrávajú. A prehrávali ju aj za Bidena.
Rokovať s Putinom o mieri, no zhodiť jeho podmienky a trvať na ukrajinských, ktoré sú nereálne, znamená to isté.
Pokračovať vo vojne, ktorú Ukrajina a Západ prehrávajú…

Trump nechce pokračovať v nákladných vojnách, ktoré nedokáže vyhrať.

Politika je umenie možného. A Trump robí to, čo po neúspechu silových riešení robiť môže: vyjednáva.
Nie o kapitulácii. Západ je stále dosť silný na to, aby mal rešpekt súperov. Trump vyjednáva o dohode, ktorá by mohla ukončiť vojnu.

V tomto si zaslúži uznanie a podporu.

2. Európski „silovici“

Žiaľ, o Európe sa to isté povedať nedá. Veľa nepochopila a stále trvá na tom, aby boli kostrou dohody podmienky Ukrajiny.
Tie sú pritom nereálne.

Opakuje sa tým scenár z marca.
Keď Američania rozbehli prvé kolá rokovaní s Rusmi v Rijáde, Európa so Zelenským kričali, že o prímerí sa s Ruskom nemá rokovať.
Má sa mu nanútiť. Ako a čím, keď to nešlo ani za Bidena?
To európske mozgy nedomysleli. Vystačili si s aktivizmom.

Dnes robia prakticky to isté.

Ukrajina spolu s kľúčovými krajinami Európy žiada silné bezpečnostné záruky Západu (vyzbrojovanie a cestu do NATO).
A stratu území chce pripustiť len dočasne a de facto, nie de iure – uznaním, že Donbas s Krymom sú súčasťou Ruskej federácie.
Jedno s druhým sa pritom vylučuje.
Ak bude Ukrajina tvrdiť, že má na svojom území okupanta, teda že nemá urovnané vzťahy so susedmi, ťažko môže žiadať budúcnosť v NATO.

Ukrajina podporovaná európskymi lídrami žiada len dočasné zmrazenie konfliktu (ktorý prehráva). Timeout. Nič viac.
Územné spory, bezpečnostné záruky Západu, perspektíva v NATO – to všetko má ostať otvorené.

Asi netreba dodávať, že takto nastavená dohoda nemá šancu prejsť. Znamenala by faktickú kapituláciu Ruska.

A keď návrhy na dohodu neprejdú, bude sa pokračovať v bojoch.
S výsledkom, ktorý už hádam musí byť jasný aj tým najpomalším.
Európa tým ide sama proti sebe aj proti Ukrajine, ktorá sa každým rokom vojny zmenšuje.

To, čo predvádzajú európski lídri, nie je stratégia. Je to len zmätok.
A dôvody ich konania nie sú politické. Sú aktivistické.

Toto je asi najvážnejšia choroba európskeho vedenia. Politici vymreli a nahradili ich aktivisti.
Kádre odchované mimovládnymi organizáciami, médiami, dúhovými univerzitami, kampaňami…
Sú to naivní ľudia, ktorí vedia veľa o tom, ako by svet mal vyzerať – a málo o tom, ako vyzerá.

Aktivistu nijako nevyrušuje, že prehráva vojnu. Vystačí si s odznakmi, vlajočkami, symbolmi.
A peknými rečami zo svojho šlabikára: „Nijaké ústupky, s agresorom sa nerokuje.“
„Ukrajina musí vyhrať.“ „Treba pritvrdiť, Rusko rozumie len sile.“

Výsledky aktivistov sú katastrofálne. Preto v Spojených štátoch potupne prehrali voľby.

V Európe nie.

Mimochodom, bol to práve hlúpy a obmedzený aktivizmus, ktorý rozhodujúcou mierou prispel k vojne v Európe.
Rusko predsa od roku 2014 do roku 2021 žiadalo politické riešenie konfliktu o Donbas a rozširovanie NATO.
Žiadalo dohody o zárukách pre ruské menšiny na Ukrajine. A o vojenskej neutralite Ukrajiny.
Lenže na druhom konci linky boli aktivistické kádre. Aj v Európe, aj v Bidenových Spojených štátoch.

Mimochodom, Európa si spočiatku počínala pri konflikte o Ukrajinu veľmi dobre.
Nemci a Francúzi – v starých časoch politických lídrov – prejavili odvahu, odolnosť, prezieravosť.
Bolo to v roku 2008 na bukurešťskom samite NATO. Bush žiadal pozvánku do NATO pre Ukrajinu a Gruzínsko.
Nemecko a Francúzsko povedali rezolútne nie. Videli v tom riziko vojny v Európe.
A koniec EÚ ako novej, mierovej superveľmoci postavenej na voľnom obchode.

Západné médiá to vtedy komentovali ako prvý veľký rozkol medzi Američanmi a Európanmi v NATO.
Pozvánka Ukrajiny do Aliancie bola v roku 2008 zablokovaná.
Európski lídri vtedy konali suverénne a v európskom záujme.

Američania však tlačili na rozširovanie NATO ďalej.

Dnes, keď homo politicus v Európe vymiera a kormidlo prevzali pozéri, rozumie európskemu hlasu málokto.

Jadro problému je v tom, že Európa nedokáže vnímať a prijať realitu – novú realitu. A zmeniť prístup.
Je v zajatí vlastných predsudkov a póz. Roky trvala na tom, že Ukrajina ani európski lídri nesmú rokovať s Ruskom.
Keď sa Trump s Putinom podľa toho zariadili, Európa kričí, že rokovania a dohody nesmú byť bez nej a bez Ukrajiny.

Pričom identifikovať európsku predstavu o riešení je nemožné. Nijaká neexistuje.

Trumpovi treba zaželať veľa trpezlivosti. Nie na rokovaniach s Putinom, ale po nich.

https://marker.sk/clanky/229/7-dni-v-ko ... ho-imperia

[Pravlad]

Najväčšou svetovou ekonomikou (v parite kúpnej sily) už nie sú Spojené štáty. Je ňou Čína.
Pokiaľ ide o európskych spojencov Spojených štátov, najväčšou európskou ekonomikou už nie je Nemecko. Je ňou Rusko.
Ruská ekonomika v celkovej veľkosti poskočila zo šiesteho miesta na štvrté vo svete. A na prvé v Európe.

Z toho textu mi nie je jasné na základe čoho porovnáva nemecko a rusko, alebo je to zas PPP? Pokial hovoríme o celkovej veľkosti, tak ja si predstavujem celkove HDP, kde je rusko na 11 mieste.
https://www.worldometers.info/gdp/gdp-by-country/
https://cleartax.in/s/world-gdp-ranking-list
Ale samozrejme Dag Daniš si rad vyberá len tie fakty ktorúe sa mu momentálne hodia, len nech Rusko vyzerá čo najlepšie .

[Glogol]

Najväčšou svetovou ekonomikou (v parite kúpnej sily) už nie sú Spojené štáty. Je ňou Čína.
Pokiaľ ide o európskych spojencov Spojených štátov, najväčšou európskou ekonomikou už nie je Nemecko. Je ňou Rusko.
Ruská ekonomika v celkovej veľkosti poskočila zo šiesteho miesta na štvrté vo svete. A na prvé v Európe.

Z toho textu mi nie je jasné na základe čoho porovnáva nemecko a rusko, alebo je to zas PPP? Pokial hovoríme o celkovej veľkosti, tak ja si predstavujem celkove HDP, kde je rusko na 11 mieste.
https://www.worldometers.info/gdp/gdp-by-country/
https://cleartax.in/s/world-gdp-ranking-list
Ale samozrejme Dag Daniš si rad vyberá len tie fakty ktorúe sa mu momentálne hodia, len nech Rusko vyzerá čo najlepšie .

Ten isty zdroj Dag sa prepadava hlbsie a hlbsie. Nestoji za to sa nim vobec zoberat. https://www.aktuality.sk/clanok/CNqProc ... cky-vyber/

[JUGGLER]

Ten isty zdroj Dag sa prepadava hlbsie a hlbsie. Nestoji za to sa nim vobec zoberat. https://www.aktuality.sk/clanok/CNqProc ... cky-vyber/

Zaspala Šípková Ruženka (už druhá)?
Sme to preberali vyššie 16 júla:

Daniš jasne napísal, že je to rebríček Svetovej banky podľa parity kúpnej sily (PPP ).
Tak sa pozrime, čo vypľula AI:
.
.

,

.

[Glogol]

Del. Nemá to význam

[Pravlad]

Sorry ale keď Dag napíše :
"Ruská ekonomika v celkovej veľkosti poskočila zo šiesteho miesta na štvrté vo svete. A na prvé v Európe."
Tak z toho vôbec jasne nevyplýva že píše o PPP, a aj keby , takto sa zameriavať čisto na PPP a nespomenúť aj celkové HDP(a veľa dalších ukazovateľov na porovnanie ekonomík) je minimálne zavádzajúce.

Inak, ak je na tom "Americké impérium" tak zle, nebolo by na čase prehodnotiť investície do s&p 500?

[jaroslav80]

Inak, ak je na tom "Americké impérium" tak zle, nebolo by na čase prehodnotiť investície do s&p 500?

Konkurovat 1400 milionovej Cine krajinou populacne stvornasobne mensou (350 milionov USA) - a zaostavat v PPP len o 20% - to sa ti zda akoze "byt na tom az tak zle" ?

Kazde americke dieta bude musiet konkurovat 4 cinskym a 4 indickym. Mozno teda skor 3 cinskym a 5 indickym - demografia...

[Pravlad]

Inak, ak je na tom "Americké impérium" tak zle, nebolo by na čase prehodnotiť investície do s&p 500?

Konkurovat 1400 milionovej Cine krajinou populacne stvornasobne mensou (350 milionov USA) - a zaostavat v PPP len o 20% - to sa ti zda akoze "byt na tom az tak zle" ?

Mne nie, Dagovi. Celkovo sa mi nepaci ani to zameranie na PPP, ten vypocet ma tiez svoje nedostatky.

[jaroslav80]

Mne nie, Dagovi. Celkovo sa mi nepaci ani to zameranie na PPP, ten vypocet ma tiez svoje nedostatky.

OK.
Ono co sa mna tyka ja do SP500 vstupujem uz velmi zriedka, s velmi malou poziciou a povacsine do kratkodobych shortov.
Ale tiez treba dodat, ze do inych akciovych indexov nevstupujem uplne vobec.

[JUGGLER]

Dôstojná kapitulácia Ukrajiny
Politici pre koniec ukrajinského konfliktu našli frázu: musí to byť spravodlivý mier.
Ivan Hoffman tvrdí, že je to len iné pomenovanie pre dôstojnú kapituláciu.

Komentáre
Ivan Hoffman
Externý prispievateľ

https://marker.sk/clanky/262/dostojna-k ... a-ukrajiny

Vojna na Ukrajine nie je ani náhodou konflikt s otvoreným koncom, ako to prezentujú západní politici a proukrajinské médiá.

Tváriť sa, že Ukrajinci majú šancu získať späť územia, ktoré stratili, si vyžaduje veľkú dávku predstavivosti alebo neznalosti situácie na bojisku a neznalosti geopolitickej situácie.

Ak je však prianie otcom myšlienky a účet sa robí bez hostinského, na realite nezáleží a vyfabulovať sa dá čokoľvek.

Priateľské stretnutie prezidentov USA a Ruskej federácie svedčí o tom, že Američania si uvedomujú, že momentálne nie sú v takom stave, aby mohli Rusko poraziť. Ukrajinu bez USA za chrbtom potom čaká nerovný boj s Ruskom.

Američania dávajú ruky preč od ohňa, do ktorého usilovne prilievali palivo.
Povedané na rovinu, namiesto masívnej vojenskej pomoci Trump ponúka Zelenskému sprostredkovanie dôstojnej kapitulácie.
A zdá sa, že je to konečná ponuka, o ktorej sa nediskutuje a ktorá znie „ber, alebo nechaj tak“.

Mnohí ľudia, ktorí príliš veľa sledujú televíziu, sú touto situáciou zaskočení.
Niektorí sú pobúrení americkou vierolomnosťou, iní odmietajú uveriť tomu, čo sa deje, a dúfajú, že sú len v zlom sne, z ktorého sa prebudia.

Prečo situácia zašla tak ďaleko, že pre Ukrajinu má len zlé alebo ešte horšie riešenie?
Pravdepodobne išlo o podcenenie Ruska, o pocit, že Rusov sa neoplatí počúvať, že ich netreba rešpektovať.

Samozrejme, silnejší si môže dovoliť pohŕdať súperom, ktorý je slabý.
Je však nerozumné pohŕdať jadrovou mocnosťou, ktorá má obrovské prírodné bohatstvo, silných spojencov a občanov zjednotených za svojím prezidentom.

Postoj Ruska k rozširovaniu NATO na východ je dnes rovnaký ako pred dvadsiatimi rokmi.
Dokonca aj dôvody, prečo Rusi bojujú o východné oblasti Ukrajiny, sú stále rovnaké. Nezmenili sa ani ciele vojenskej intervencie.

Vojna sa neskončí, kým Ukrajina nebude „neutrálna, denacifikovaná a demilitarizovaná“, ako si to Rusi stanovili.
Možno by sa malo menej chápavým ľuďom zdôrazniť, že Rusom nezáleží na tom, že je Západu jedno, o čo Rusom ide.

Keď Rusi ponúkajú Ukrajincom mier za ruských podmienok, ponúkajú, samozrejme, kapituláciu. Len to hovoria diplomaticky.
V skutočnosti mier nie je veľmi reálny. Zahynulo už príliš veľa Ukrajincov na to, aby politikom prešlo, že ich nechali zomrieť zbytočne.

Ani pre Rusko však nie je prijateľné, aby nechalo svoje straty vyjsť nazmar.
Kapitulácia Ukrajiny je nepravdepodobná, rovnako ako je nepravdepodobná prehra Ruska.

Stále je najpravdepodobnejšie, že po neúspešných rokovaniach Ukrajinci kapitulujú až po strate Odesy.
Ako malý, rozvrátený vnútrozemský štát, ktorého občania sa rozpŕchli do sveta, pretože život bol pre nich dôležitejší ako smrť.

Ľudia, pre ktorých bol mier ešte včera sprostým slovom, dnes volajú po spravodlivom mieri a útočia na Donalda Trumpa ako na zbabelca, ktorý sa skláňa pred Putinom.

Trump však nie je zbabelec. V skutočnosti len nie je hlupák.
Pochopil, že hovoriť s Putinom je lepšie, ako preňho eskalovať konflikt s Čínou alebo si znepriateliť Indiu.

Americkú diplomaciu vystihuje zásada, že ak nepomôže palica, treba vziať väčšiu palicu. Trump je však v chúlostivej situácii, keď na Rusko nemá väčšiu palicu. Palica, ktorú má k dispozícii, mu stačí len na to, aby sa pustil do Zelenského, ak sa Ukrajincom nebude páčiť skvostná dôstojná kapitulácia.


P.S. Kto sledoval rokovania vo Washingtone, určite si všimol, že tam bol netradične fínsky prezident.
A povedal dosť netradičné veci.
Je totiž málo známe, že Rusko najprv napadlo Fínsko, potom Fínsko bojovalo po boku Hitlera a nakoniec Fínsko odovzdalo časť územia Rusom ( zo súhlasom Británie a USA). Rusi však nechali Fínov žiť svoj život a budovať kapitalizmus.
Nebolo to teda tak, že ruský medveď ako víťaz bral všetko.
( odporúčam si takisto oprášiť dejiny ako zvíťazil komunizmus u nás. Na Slovensku sme ho teda nechceli. )

https://marker.sk/clanky/272/co-znamena ... dra-stubba

Čo znamená záhadný výrok fínskeho prezidenta Alexandra Stubba

Alebo to Stubb myslel tak, že sa treba s Rusmi dohodnúť teraz, tak ako sa Fíni dohodli so Sovietmi v roku 1944?
Ale prečo by inak spomínal fínsky rok 1944?

Fíni vtedy Sovietom (so súhlasom Britov) nechali časť územia a stali sa neutrálnou krajinou. Presne to isté teraz Rusko žiada od Ukrajiny.
Ak to Stubb myslel takto, dostáva sa do sporu s Európanmi a s prezidentom Zelenským.

Bol to záhadný výrok fínskeho prezidenta.

[JUGGLER]

V článku od markeru 2 videá z vojenských prehliadok: nedávna v USA a terajšia v Číne.
Odporúčam pozrieť najprv tú z Číny, je to 9 min. ..možno ušetríte 12 min. života (na tej americkej, ktorú som už videl ).

https://marker.sk/clanky/313/cinska-voj ... a-nastupit

Čínska vojenská prehliadka: Geopolitický vlak odchádza a Európa odmieta nastúpiť.

Z článku vyberám:

Z Európskej únie sa čínskej prehliadky zúčastnil len slovenský premiér Robert Fico.
Z Európy prišiel ešte srbský líder Aleksandar Vučić.
Nevieme presne, ako to bolo s pozvaniami, ale podľa viacerých správ aj zákulisných informácií sa viacerí európski politici nezúčastnili preto, lebo nechceli.
Naopak, zástupcovia väčšiny ázijských krajín nechýbali.

Európania si nechcú špiniť ruky s diktátormi a porušovateľmi ľudských práv, počúvame.
Rôzni orientálni despotovia a absolutistickí monarchovia, ktorí sú nominálne na „našej strane“, im však neprekážajú.
Tento dvojaký meter a pokrytectvo je už takým pravidlom, že to prestáva baviť pripomínať.
Číňania, ktorých po Sovietoch v druhej svetovej vojne zomrelo najviac, majú právo byť urazení.

Pritom keby Európa uvažovala podľa základných pravidiel reálpolitiky, mala by k Číne pristupovať ako k prirodzenému partnerovi.
Jednak lebo je to najväčšia ekonomika, ale aj preto, že bezpečnostne nás veľmi trápiť nemusí.

Čína je ďaleko a nedá sa pri nej použiť ani argument Putinom. Peking s Moskvou obchoduje, ale to je tak všetko.
Číňania zbrane Rusom neposielajú, ich oficiálna pozícia je neutrálna.
Čínske tovary dvojakého použitia síce v Rusku končia, ale Číňania ich dodávajú aj Ukrajine.
Je známe, že Peking si nepraje, aby Vladimir Putin prehral, ale nechce ani, aby vyhral príliš.

Posadení do kúta

Lenže Američania zavelili, že Čínu treba považovať za rivala, tak je pre Európu rivalom. Tí Američania, ktorí na nás uvalili 15-percentné clá.
Predtým však na starom kontinente vyprovokovali vojnu s Ruskom a teraz požadujú, aby sme splatili účet.
Máme u nich kupovať zbrane a posielať ich zadarmo Ukrajine.
A ak chceme zostať v ich klube NATO, máme na obranu vynakladať päť percent HDP – v prípade Slovenska teda asi štvrtinu štátneho rozpočtu.

A keď európski lídri a o týchto bezpečnostných otázkach s Donaldom Trumpom rokujú, americký prezident ich posadí pred svoj pracovný stôl ako škôlkarov. Všetko avšak zapadá, keďže jeden z prísediacich, generálny tajomník NATO Mark Rutte, predtým nazval Trumpa „oteckom“.

Prečo v tejto situácii nehľadajú Európania alternatívneho partnera v Číne, je ťažko pochopiteľné.

Ako sa robí (geo)politika

Správanie Európanov kontrastuje s politikou Indie.
Keď Američania Naí Dillí zvýšili clá za to, že nakupujú ropu od Rusov, tamojší rezort diplomacie Američanom odkázal, že sa nenechá vydierať.

Premiér Nárendra Módí potom tento týždeň priletel do Číny, kde sa stretol so Si Ťin-pchingom aj Vladimirom Putinom, aby vyhlásil, že India je pripravená zaplatiť veľmi vysokú cenu za ochranu svojich záujmov.
Dodal, že India sa má stať sebestačnou „nie zo zúfalstva, ale z hrdosti“.

Trumpovi Módí vraj už ani nedvíha telefón.

Mimochodom, Módí ani nikto iný z indickej delegácie sa čínskej vojenskej prehliadky nezúčastnil.
Pretože Indovia majú dobré vzťahy aj s Japoncami a nechceli si ich pohnevať účasťou na prehliadke, ktorú Tokio považuje za protijaponské predstavenie.

A to je v poriadku. Dohody s veľmocami sú dôležitejšie ako ceremónie.
A odopretie jedného vazalstva neznamená, že sa treba stať vazalom niekomu inému.
Takto má vyzerať politika suverénnej krajiny – pragmatickou politikou maximalizovať to, čo sa v medzinárodných vzťahoch maximalizovať dá.

Tento „čínsky“ týždeň patrí nielen Číne, ale všetkým krajinám s takouto pragmatickou politikou.
A logicky im tiež bude patriť celé 21. storočie.

Prizerať sa budú, naopak, tí, ktorých iní posadili do kúta.

Alebo ešte horšie, tí, ktorí sa do kúta posadili sami.

[MiBi]

Nahodou som zistil, ze komentator markeru (V.Palko) zverejnuje tie iste clanky aj v bulvarnom tyzdenniku vlastnenom Pentou : https://plus7dni.pluska.sk/autor/vladimir-palko

[JUGGLER]

Nahodou som zistil, ze komentator markeru (V.Palko) zverejnuje tie iste clanky aj v bulvarnom tyzdenniku vlastnenom Pentou : https://plus7dni.pluska.sk/autor/vladimir-palko

Dík. To je super! Palko píše velmi dobre. A má rozhľad.
Teším sa, lebo Plus7dni je najčítanejší týždenník.
Penta mi vôbec nevadí pokiaľ čítam super obsah. Napríklad ich Trend má velmi dobrý obsah.
Naopak, desím sa zahraničných vlastníkov, tak ako sme videli vstup vyššej moci do Štandardu.
Penta ked v 2014 kúpila 45% v Petit Press, v Sme vypukla panika a progresívne jadro utieklo a založilo denník N.
Ale Sme sa vôbec nezmenilo a dodnes je najčítanejší denník.
Denník N sa naopak vyprofiloval ako stranícke médium PS. No nie je ovládané PS, ale ešte vyššou mocou

[JUGGLER]

Vynikajúci článok od Palka (bývalý minister vnútra v Dzurindovej vláde.)
Som rád, že niekto o tom napísal, aj že vyšiel tiež v online Plus7dni.

https://marker.sk/clanky/335/profesorka ... sme-dokedy

Jej FB stránku som pravidelne sledoval a boli na nej stovky dôkazov, videí, fotiek ohľadom
náckov na Ukrajine, takisto stovky videí čo nahrali ľudia mobilmi z násilnej mobilizácie, kedy
ľudí odchytávajú na uliciach a doslova ich odvlečú...

To všetko jedného dňa zmizlo. Náckovia alebo neomarxisti vybavili, že jej FB profil zrušili.
Po čase si založila nový... Nájdete ju pod profilom Marta Havryshko

Posledný príklad ...ako sa ľudia vykupujú z vojenskej služby:

Draftoví dôstojníci chytia muža na ulici. Je rýchlo preverený formálnou lekárskou komisiou a vyhlásený za spôsobilého pre armádu.

Ak chce byť pridelený do konkrétnej brigády (napríklad tam, kde slúžia jeho známi), úplatok sa pohybuje vo výške 8 000 dolárov.

Ak sa branec chce „vrátiť domov“ bez akejkoľvek záruky, že ho na druhý deň znovu nezatknú, stojí to 30 000 dolárov.

Toto sú ceny na „čiernom trhu“ s novo zmobilizovanými „otrokmi“ podľa Rotana Krymského, veliteľa prieskumnej čaty 28. samostatnej mechanizovanej brigády.

[JUGGLER]

Čítanie na víkend - komentár od Danišku, ktorý zhŕňa celú podstatu problémov okolo Ukrajiny.
Za mňa je to výborný článok, ktorý (možno) poukazuje na to, prečo sa nový majiteľ Štandardu zbavil ako šéfredaktora práve Danišku.
Síce označil všetkých čo odišli zo Štandardu za špicu slovenskej žurnalistiky, ale ja tvrdím, že minimálne Daniš a Daniška tou špicou skutočne sú.
A poviem, že doslova investigatívnej žurnalistiky, lebo títo dvaja nepíšu z brucha, ani na politickú objednávku.
Musia mať skutočne naštudované veci, a to sú stovky až tisíce zdrojov, kým sa poskladá puzzle a odhalí skutočná podstata.

Komu sa nechce čítať všetko, odporúčam aspoň veci okolo fašizmu a majdanu na Ukrajine,
kde Západ už bol dohodnutý na slobodných voľbách, ale náckovia otočili pomery.
To je hlavne kapitola III s úvodom v kapitole II. V originálnom článku sú aj linky na niektoré zdroje.

Ukrajinská kliatba

Najťažšia otázka, na ktorú u nás nikto nemá riešenie, a štát ho nevyhnutne potrebuje.

https://marker.sk/clanky/385/ukrajinska-kliatba

Karel Havlíček Borovský, český novinár a literát, rusofil, ktorý sa po pobyte v Rusku stal kritikom pomerov v Rusku, na adresu Ukrajiny napísal:
„Ukrajina je ustavičná kliatba, ktorú nad sebou vyriekli Poliaci aj Rusi, je jablkom nesvornosti hodeným osudom medzi tieto dva národy.“

Až donedávna nás závažnosť tohto výroku viac menej míňala, Ukrajina bola pre nás nanajvýš Podkarpatskou Rusou,
pre niekoho Užhorodom, pre iného Odesou. Ukrajinu a Kyjev sme vnímali akoby oblúkom – cez to, ako o nej písali a hovorili na Západe.
Občas to narušila kolízia so zastavením importu ropy alebo plynu, za čo sme vždy automaticky obvinili Rusov, krízu sa vždy podarilo vyriešiť, detaily zapadli prachom.

To všetko je už niekoľko rokov minulosť.
Naším najväčším problémom je, ako vychádzať s Ukrajincami, národom na pokraji katastrofy, ktorý je ochotný správať sa tvrdo a riskovať všetko.
Symbolicky to potvrdila nedávna tlačovka v Užhorode, Ficove stretnutie so Zelenským bolo ako náraz do steny.

I.
Slovensko je menší a slabší partner takmer v každom medzištátnom vzťahu, ktorý udržiavame.
S každým sa vieme dohodnúť, niekde ustúpiť, niečo dosiahnuť.
Dlhodobo to dokazujeme v EÚ, aj keď čelíme tlaku Bruselu alebo západných štátov, zatiaľ sme ešte nikdy neskončili ako Poliaci alebo Maďari.

Dokážeme tiež zmierňovať či chápať proti sebe stojacie strany.
Počas balkánskych vojen sme dokázali vychádzať so Srbmi a Chorvátmi súčasne.
Dokázali sme dokonca plniť užitočnú rolu medzi Srbmi a kosovskými Albáncami (naši vojaci strážili Kosovo pole),
potom medzi Srbskom a Čiernou Horou (osobitnú rolu zohral slovenský diplomat František Lipka).

Ukrajina je však iný prípad. Sme schopní pomáhať desiatkam tisícok Ukrajincov na našom území,
nečelia žiadnej diskriminácii a zarábajú rovnocenne so slovenskými zamestnancami.
Sme schopní sa stretať s Rusmi a zároveň vyjadriť plnú solidaritu Poliakom, aj im ponúknuť pomoc (čo si poľské médiá všimli),
ale Ukrajina je stena, cez ktorú vlak nejde.

Až doteraz sme mali za to, že najväčším problémom Ukrajiny je masívna skorumpovanosť ukrajinských politikov.
Existuje však niečo horšie. Keď sa mizéria ukrajinskej elity spojí s nacionalizmom a extrémizmom.
Tento tlak prichádza zdola, čelní politici vo funkciách mu ustupujú.
Videli sme to pri Porošenkovi, vidíme to pri Zelenskom, prejavy boli prítomné aj pri generálovi Zalužnom.
Tým symbolom v pozadí je vždy Bandera, symbol ukrajinského nacionalizmu a extrémizmu.

Bandera, syn gréckokatolíckeho kňaza, bol tvrdý líder.
Na svoje ciele skúšal využiť nacistov, na čo napokon doplatil.
Ako si s podobným princípom možno poradiť inak, než silou?

Tak znie zadanie pre slovenskú (ale širšie aj stredoeurópsku, ale nie západnú) politiku.

Ukrajina je pre nás kľúčová pre obchod s Ruskom a dostupnosť ropy, plynu, v menšej miere iných komodít.
Ak chceme zostať priemyselným štátom, potrebujeme ceny energií za také ceny, za aké sa dá u nás vyrábať a vo svete predávať.
S ruskou ropou a plynom to možné je, s dovážaným skvapalneným plynom po mori a z iných strán konfliktu to možné nie je.
Sú totiž drahšie v takej miere, že to ohrozuje priemyselnú výrobu.

Hneď na úvod treba povedať, že riešenie, ktoré ponúka celá opozícia,
že prijmeme západné riešenie a ropu a plyn začneme dovážať z opačnej strany, nerieši problém.
Je rezignáciou naň.

Čiastočným riešením je hľadanie zdrojov cez TurkStream, dohody s Azerbajdžanom, Tureckom, v menšej miere s Chorvátskom (LNG).
Kým však nedokážeme touto cestou nahradiť ropu a plyn v objeme a ako-tak dostupnej cene, dovtedy to nie je plnohodnotná odpoveď.
Ak teda niekto nepovažuje za odpoveď krach Slovnaftu či zatváranie veľkých fabrík ako U.S. Steel.

Zodpovednosťou slovenského premiéra je tomu predísť, nie to označiť za dôsledok vojny na Ukrajine.
Bez Slovnaftu, U.S. Steel, veľkých automobiliek a niekoľkých málo ďalších fabrík prestávame byť priemyselným štátom.

Po roku 1998 nám pomohlo, že sme sa stali dielňou pre zahraničné automobilky.
Bol to úspešný krok, riešil domácu nezamestnanosť, bol zdrojom ekonomického rastu.
Kredit nesú dve Dzurindove vlády. Ale tento model už nedokážeme zopakovať.
Potrebujeme ho rozvíjať, o čom rozhodne naša priemyselná konkurencieschopnosť.
Ak chceme udržať industrializáciu, bez energií, ktoré sú lacnejšie ako na Západe, to nejde.
Všetko, čo sa dalo za pár rokov zmontovať, sa dá (ešte rýchlejšie) rozobrať.

Ak by malo vládu a opozíciu niečo spájať, je to uvažovanie nad touto otázkou.
Nateraz je však debata nezmyselne emotívna a ideologická.

Spor začína s ústrednou témou, ktorou je vojna.

II.
Aj tu by sme mali byť schopní rozumnej debaty, oddeliť fakty a emócie, realitu a priania.
Najmä preto, že želania sa postupne míňajú.

Ukrajina je po vyše troch rokoch v pasci, ktorú si Ukrajinci sami prehlbujú.
Nedokážu uznať doterajšie výsledky vojny a ruskú prevahu na dobytých územiach, vo vojne proti silnejšiemu agresorovi chcú pokračovať.

Ruskú prevahu naopak uznáva Trumpova Amerika, z vojny sa krok po kroku sťahuje a jej bremeno sa tým naplno presúva na Európu.
Je zaujímavé, že v tomto procese nehrá žiadnu rolu žiadna východoeurópska krajina EÚ, ani Poľsko.
Fínsky prezident Stubb má väčší hlas za stolom ako ktokoľvek zo strednej Európy.
Hoci dopady na V4, Rumunsko, Bulharsko sú radovo väčšie.

Dôležitou časťou v tomto procese je rozlišovať Trumpove slová (hrozby sekundárnych sankcií, výzvy na zastavenie importu ruských energií)
a činy (znížené financovanie vojny priamou pomocou, zníženie priamych dodávok zbraní),
pričom sťahovanie Američanov už ide nad rámec vojny na Ukrajine (najnovšie znížili Američania vojenskú podporu pre Litvu, Lotyšsko a Estónsko).

Pre vývoj sú kľúčové dve Trumpove rozhodnutia: Ukrajina nebude v NATO a Amerika ako štát neposkytne Ukrajine žiadne bezpečnostné záruky, ani vojakov. Zbrane je ochotná predávať, ak za ne budú Európania platiť.
Trump týmito krokmi dosiahne, že to už nebude americká vojna čo do primárnej zodpovednosti, ale zároveň bude vojna ďalej pokračovať, takže zložité otázky usporiadania regiónu sa posúvajú do budúcnosti.
Západná Európa sa snaží tomu čeliť a Trumpa do vojny čo najviac vtiahnuť.

Ak Trump uspeje, vzniká tým logická otázka, že ak predchádzajúci prístup, kde bola Amerika na čele štátov, ktoré financovali a podporovali ukrajinskú vojnu, vydržal 3 roky, ako dlho môže vydržať fáza dva bez Ameriky?

Túto otázku možno nazvať ukrajinskou pascou.
Neprináša totiž šancu na zvrat vo vojne (pretože to je vojensky nemožné), len predlžovanie stavu za vyššie náklady pre zúčastnených.

Témy, na ktoré sa sústredí pozornosť, sa postupne menia: teraz je to otázka bezpečnostných garancií pre Ukrajinu,
predtým to bola snaha o vynútenie si okamžitého prímeria na fronte, predtým sankcie proti Rusku,
predtým ekonomická a politická izolácia Ruska v medzinárodných vzťahoch.

Najväčším problémom tohto prístupu je odpoveď na otázku, prečo žiadna z týchto snáh neviedla k úspechu.

Odpoveď nie je taká zložitá: o usporiadaní pomerov od momentu, keď sa začala vojna, rozhoduje sila.
Pričom Rusko má vo vojne – až na krátke obdobie chersonskej protiofenzívy na konci roku 2022 – prevahu.
To znamená, že pri dohode o usporiadaní pomerov po skončená vojny má silnejšiu pozíciu, ako strana, ktorá je slabšia.
Taká je podstata vojny. Rozhoduje sa v nej o tom, čo nedokázala vyriešiť politika pred začiatkom vojny.

Otázka bezpečnostných garancií je otázkou, ktorá sa dotýka casus belli, príčin vojny.
Rusi boli ochotní ísť do vojny pre to, aby Ukrajina nebola súčasťou NATO, prekážala im vojenská spolupráca Ukrajiny s USA a ďalšími štátmi aliancie.

Ak niekto po vyše 3 rokoch vojny a strate 20 percent územia plus nespočítateľného množstva životov hovorí, že zvyšná časť Ukrajiny by mala mať bezpečnostné záruky na úrovni článku 5, pričom ešte nedávno hovoril o možnom členstve západnej Ukrajiny v NATO, akoby nedával uplynulé tri roky pozor.

Takéto návrhy nevedú k mieru, pretože od začiatku viedli k vojne.
Ruské požiadavky sa v tomto ohľade nezmenili.
Naopak, nechali za ne zomierať svojich vojakov, čiže ich cena od roku 2022 vzrástla.

Preto aktuálne návrhy 26 európskych štátov, ktoré sa snažia formulovať budúce bezpečnostné garancie pre Ukrajinu, nemôžu priniesť riešenie, ani zastavenie bojov, iba pokračovanie vojny.

Navyše európske štáty nehrajú s Ukrajinou férovú hru aj v tom, ako formulujú problém.

Bezpečnostné garancie predsa znamenajú ochotu štátov, ktoré ich dávajú, že v budúcnosti vstúpia do vojny na strane Ukrajiny.
Nasadia vlastné armády a v prípade veľkej vojny budú mobilizovať vojakov do vojny proti Rusku.
To však 26 európskych štátov odmieta v aktuálnom stave: bezpečnostné garancie a nasadenie vlastných jednotiek podmieňuje uzavretím mieru.
Koalícia pod vedením Macrona s Merzom a Starmerom nehrá s Ukrajinou fér.

A to ešte skrýva niekoľko neriešených problémov: Poliaci odmietajú poslať vojakov na Ukrajinu, kým sa misie nezúčastnia aj Američania,
v Nemecku je proti verejná mienka, Taliani oznámili, že si to nemôžu dovoliť,
francúzsky prezident a britský premiér, ktorí to podporujú, majú doma mimoriadne nízku popularitu.
To nevyzerá ako „koalícia“, na ktorú sa možno spoliehať.

Ak by boli Američania ochotní vstúpiť do vojny s Ruskom, napríklad vytvorením bezletovej zóny (po napadnutí Ukrajiny),
alebo nasadením amerických jednotiek, skrátka brať vojnu Ukrajiny ako svoju vlastnú, potom by Ukrajina mohla byť v NATO.
Demonštrovali by to de facto.

Týmto spôsobom sa správa Amerika k Izraelu.
Členstvo v NATO preto ani nie je potrebné, pretože keď Izrael potrebuje vojenskú, ekonomickú alebo diplomatickú pomoc, dostane ju.
Vrátane nasadenia americkej armády.

V prípade Ukrajiny toho Američania schopní neboli, vojnu viedli ako zástupnú, ktorej cieľom bolo a zostáva oslabiť Rusko ako mocnosť.
Ukrajina preto nemá nielen miesto v NATO, ale nezíska ani trvalú americkú pomoc.

Európana sa tvária, akoby chceli Ameriku nahradiť a bezpečnostné garancie na úrovni článku 5 zabezpečiť,
ale pritom hovoria, že by to malo platiť až od prípadnej ďalšej vojny,
v prípade tejto vojny nie sú ochotní nasadiť vlastné armády, ani do vojny priamo vstúpiť.

Otázkou znie, prečo by ktokoľvek mal tejto konštrukcii veriť.
A prečo by Rusi mali akceptovať, že výsledkom vojny, v ktorej majú vojensky navrch, by malo byť niečo podobné, čo k vzniku vojny viedlo.

Ukrajinská pasca je v tom, že za to všetko zomierajú vo vojne na svojom vlastnom území bez toho, aby sa blížilo riešenie, o ktorom hovoria politici.

Slovensko nedokáže riešenie tejto otázky ovplyvniť.
Naším záujmom zostávajú dve veci: aby sme sa do prípadnej vojny nezapojili, a aby sme rozumeli procesom, ktoré sa dejú
a nepodporovali neracionálny prístup, ktorý Ukrajinu napokon poškodzuje najviac.
A po druhé, aby sme podporovali obnovu ekonomickej spolupráce medzi Ruskom a Západom po vojne, pretože z nej máme prospech.

Ak hovoríme, že sa treba dohodnúť s Ruskom, a že riešením pre Ukrajinu nie je koalícia ochotných európskych štátov, nerobíme chybu.

Naším systémovým nedostatkom je, že na takúto pozíciu existuje širšia spoločenská podpora, ktorá však nemá dostatočnú oporu v prostredí elít.
A ako už býva naším zvykom, nijako sa s tým nepracuje.

Druhým problémom je, že náš hlavný ekonomický záujem nedokážeme presadiť my, ale iba silnejší hráči ako sme my.
Američania, prípadne EÚ s iným myslením. Ani jedno v tejto chvíli nevyzerá reálne.

A to je pasca, v ktorej sme sa ocitli bez vlastného zavinenia my sami.

Paradoxom je, že hoci podobné myslenie vidíme v Maďarsku, Rakúsku, čiastočne v Chorvátsku, ale aj Rumunsku a Bulharsku,
dokonca k nemu nemá ďaleko nový poľský prezident Nawrocki, neexistuje žiadna snaha tieto postoje aspoň minimálne koordinovať.

Poľská vláda si pritom lepšie ako ktokoľvek iný uvedomuje riziko banderizmu na Ukrajine.
V auguste po koncerte bieloruského rapera vo Varšave zadržala poľská polícia 109 cudzincov, pričom vláda rýchlo rozhodla, že 63 z nich bude z Poľska deportovaných (z toho 57 Ukrajincov).
Dôvod: chuligánstvo a rušenie večerného pokoja, drogy a najmä banderovké vlajky OUN-UPA na koncerte.
Keďže pod týmito vlajkami boli zabíjaní Poliaci, v Poľsku to vyvolalo škandál. Tusk konal rýchlo.

Ale všimnite si akým jazykom: „Ako sa blíži koniec ukrajinskej vojny, Rusko robí všetko pre to, aby medzi Kyjevom a Varšavou vyvolalo konflikt.
Protipoľské gestá Ukrajincov a rozdúchavanie protiukrajinských nálad v Poľsku sú scenárom, ktorý režíruje Putin, inscenujú ho zahraniční agenti a miestni idioti. Vždy tí istí.“

Bol to owellovský jazyk. Bandera je dnes na Ukrajine oficiálny symbol, ktorý podporuje vláda.
Tých 57 Ukrajincov sa k nemu hlásilo, pretože ide o ukrajinských nacionalistov,
Putin a Rusko to považujú za problém rovnako ako Tusk a Nawrocki, ale poľský premiér tento problém zakrýva falošným jazykom.

Spoločné bezpečnostné uvažovanie o týchto otázkach v našom regióne je však ešte stále tabu.

Pritom práve to je kľúč k serióznej debate o Ukrajine.

III.
V ukrajinskej politike sa už dlhšie potvrdzuje jeden nebezpečný vzorec, ktorý vojna ešte viac zhoršila.
Začalo to ešte s prezidentom Janukovyčom, skorumpovaným politikom, ktorý v roku 2014 nedokázal udržať moc.
Nedokázal udržať ani vnútornú rovnováhu v štáte, kde by sa Ukrajina neťahala ani na Západ, ani na Východ,
čo je jediný spôsob, ako sa mohla vyhnúť občianskej vojne a následne reálnej vojne.

Odstavený bol však neústavným spôsobom.
Práve som o tom čítal kapitolu v knihe Scotta Hortona Provoked (2024) o vzniku a hlbších príčinách ukrajinskej vojny,
ktorý dôsledne čerpá zo západných zdrojov, katalóg udalostí hovorí za seba. Hneď sa k nemu vrátim.

Pointa znie: Janukovyč bol odstavený neústavným spôsobom, rozhodujúcu rolu zohral Pravý sektor a milícia C14,
ozbrojené krídlo strany Svoboda, názov odkazuje na 14 slov amerického neonacistu Davida Lanea
(„We must secure the existence of our people and a future for white children.“ – Musíme zabezpečiť existenciu našich ľudí a budúcnosť bielych detí).
Na jeho odvolanie chýbalo v ukrajinskom parlamente 10 hlasov, aj tak bol odvolaný.

Ďalší prezident Petro Porošenko kandidoval s programom, že sa chce s východom Ukrajiny dohodnúť.
Vládol ako tvrdý nacionalista, ktorý sa podieľal na eskalácii občianskej vojny.
Po ňom prišiel Volodymyr Zelenskyj, aj on kandidoval ako kandidát zmieru s východom, skončil ako vojnový prezident.

Všetky tieto posuny majú pritom vnútorný pôvod.
Je ním ukrajinský nacionalizmus prepojený s násilím a vojenskými paramilitárnymi jednotkami do takej miery,
že to predstavuje ostrý kontrast voči normám v Európe.

Politický problém, ktorý za uplynulú dekádu vznikol, je, že vývoj Ukrajiny sa prispôsobuje tlaku týchto násilných skupín.
Ten sa naplno prejavil v zlomových februárových dňoch 2014 v Kyjeve.
Bez neho by nedošlo k pádu Janukovyča, ale od roku 2014 došlo k jednej podstatnej zmene:
vtedy ešte Západ, najmä médiá, dokázali kriticky pomenovať problém ukrajinského extrémizmu,
dnes už ho považujú za legitímneho partnera vo vojne proti Rusku.
Po vojne sa to môže opäť zmeniť, ale kým k tomu dôjde, platí,
že najdôležitejšími spojencami ukrajinských extrémistov sú západné protiruské vlády a bezpečnostné zložky.

Scott Horton v svojej knihe opisuje, ako získali tieto kruhy postavenie a moc.
Cituje priamo ich výroky, radi o tom hovorili aj pre západné médiá, najmä pre BBC, Guardian a New York Times.
Z dnešného pohľadu znie až neuveriteľne, ako zdokumentované sú kroky o nosení zbraní, molotovových koktejlov, bômb,
a špeciálne prítomnosti ostreľovačov na Majdane týmito kruhmi.
Extrémisti boli schopní vynútiť si odstúpenie aj regionálnych politikov,
dostať sa k skladom zbraní, obsadiť kľúčové budovy (napríklad Hotel Ukrajina alebo budovu konzervatória) na Majdane.
Časopis Foreign Policy vtedy dokonca urobil rozhovor s jedným z týchto ostreľovačov, volal sa Ivan Bubenčik.

Dôležitejšie ako mená politikov, ktorí vtedy našli dohodu s Janukovyčom (Kličko, Tjahnybok, Jaceňuk) boli postavy ako Andrij Parubij (nedávno zavraždený), Volodymyr Parasjuk a niektorí ďalší.

Parasjuk dobre ilustruje problém, ktorý sa tu snažím zachytiť.
K zlomu došlo v dňoch 20. a 21. februára 2014.
Politická dohoda bola dosiahnutá hodinu po polnoci 20. februára, ráno došlo k streľbe na policajtov a hrozbe, že ak Janukovyč neodstúpi, extrémisti napadnú jeho sídlo a prídu si po neho.
Túto hrozbu na Majdane vyslovil Parasjuk o 10. hodine dopoludnia.
Text, ktorý to opisuje, je výsledkom práce, ktorú nezávisle na sebe vtedy urobili BBC a Frankfurter Allgemeine Zeitung, zhrňuje ich text na BNE IntelliNews.
Link na BBC je už medzičasom nefunkčný.

Okrem hrozby voči Janukovyčovi, ktorá išla proti obsahu politickej dohody, sa druhá vec týkala streľby ostreľovačov na políciu.
Muž, ktorý sa BBC predstavil ako Sergej, opísal, ako z budovy konzervatória 20. februára ráno strieľali na policajtov:
„Strieľal som dole na ich nohy. Samosebou, že som ich mohol trafiť do ramena alebo inde, ale nesnažil som sa ich zabiť.“

Andrij Ševčenko, novinár a proeurópsky poslanec, tento moment však opisuje inak.
Bol v kontakte so šéfom policajného zásahu a ten hovoril, že straty a zranenia sa vŕšili.
Muž, ktorý týmto ostreľovačom velil, bol Volodymyr Parasjuk.

Horton opisuje (stále západné zdroje), ako na zasadnutí 21. februára 2014 vedenie domobrany a Pravého sektora prijalo rozhodnutie, že nemôžu čakať na novembrové voľby, Parubij to komentoval takto:
„Na tomto zasadnutí sme sa dohodli, že je nemožné čakať do novembra, keď Janukovyč plánoval zorganizovať predčasné voľby.
Bolo to rozhodnutie inštitucionálnych organizácií Majdanu.“

Pravý sektor odmietol zložiť zbrane, „dosiahnuté dohody nezodpovedajú našim cieľom“, povedal Dmytro Jaroš.
Organizované skupiny, ktorých početnosť odhadli sami na menej ako 10 percent, boli však rozhodujúcou koordinovanou silou.
Pomohli Majdan postaviť proti tejto dohode, kľúčovú rolu zohral Volodymyr Parasjuk, vtedy mal vystupovať pod prezývkou Bandera.
Neskôr bol politikom, teraz je vojenským veliteľom v ukrajinskej armáde.

Pre tento text postačuje, že revolúcia dôstojnosti, ako sa Majdanu hovorí na Ukrajine, by nikdy nebola prebehla bez priamej a rozhodujúcej angažovanosti militantných skupín a že je tu priamy konflikt sveta demokratickej politiky s paramilitaristickými a vojenskými organizáciami, ktoré považujú demokraciu iba za spôsob, ako sa dostať k moci.

Arťom Skoropadskyj, vtedajší hovorca Pravého sektora, to pre amerického novinára Freda Weira vyjadril rukolapne jasne:
„Nie sme demokrati. Na voľbách sa zúčastňujeme iba preto, že sú krokom smerom k revolúcii. (…) Chceme zmeniť celý systém.
Nový ľud, nový poriadok, nové pravidlá v štátnom systéme Ukrajiny.
Sme proti Rusku, sme aj proti tomu, aby sa Ukrajina pripojila k EÚ a NATO. (...)
Cieľom našej organizácie je získať moc, ak si to okolnosti vyžadujú, možno k tomu dôjsť použitím nedemokratických metód.
Verte mi, v extrémnych podmienkach vieme konať veľmi efektívne. Na Majdane sme mali iba 300 aktivistov a pozrite sa, čo sme dokázali.“

Celý text prináša rad ďalších znepokojivých informácií.
Pointou však je, že Pravý sektor alebo ľudia zmýšľajúci týmto spôsobom našli efektívnejší spôsob, ako dosahovať svoje ciele, než sú voľby.

Pýtal som sa raz na Pravý sektor a jeho schopnosti slovenského biskupa pôsobiaceho na Ukrajine, vladyku Milana Šášika (nešťastne zomrel po autonehode v júli 2020).
Bolo práve po zmene moci od Janukovyča na Porošenka, spýtal som sa, čo táto prozápadná zmena priniesla Užhorodu, Zakarpatiu a slovensko-ukrajinskej hranici.
Povedal to krátko, úplatky sa zvýšili a určite nekončia v miestnych rukách.

Vráťme sa k našej úvahe.

Problémom, ktorému každá slovenská vláda čelí, je, že naším partnerom na Ukrajine sa stáva nejaká podoba banderovského nacionalizmu.

Ako tomu môže malá krajina ako Slovensko vôbec čeliť?

IV.
Fico si toho bol na stretnutí so Zelenským vedomý, rozhodol sa neútočiť a vytvoril si opatrnú obrannú líniu, že tak ako on rešpektuje Ukrajinu a to, ako vidí svoje národné záujmy, tak žiada, aby Ukrajina rešpektovala naše národné záujmy.

Lenže to sú napokon iba slová.

K Zelenskému sa správal Fico úctivo, osem- alebo deväťkrát mu poďakoval, uznal, že musí robiť ťažšie rozhodnutia a že Ukrajina potrebuje koniec vojny. Zároveň Zelenského v ničom nepoučoval. Ficovi veľmi pomohlo, že od začiatku podporuje členstvo Ukrajiny v EÚ.
K tomu možno nikdy nepríde, súčasná európska elita tým hrá iba o čas a odkladá tému na svojich nástupcov.
Nie je to poctivý prístup, ale podobných faulov je dnes množstvo.

Zelenskyj sa správal inak. Na prvý pohľad úctivo, ale jeho vystúpenie boli iba nároky a niekoľko lží.
Napríklad o fašizme, ale to nechajme teraz bokom.

Ak chceme s týmto politicky nepríjemným a vojensky odhodlaným fenoménom zviesť rovnocennejšiu hru, musíme sa k nemu postaviť inak.

Naším tromfom zostáva, že máme právo veta pri vstupe Ukrajiny do EÚ.
Ale tým sa nedá mávať len tak ľahko, viaceré problémy sa musia najskôr otvoriť a pomenovať.
A zároveň si zabezpečiť vnútornú bezpečnosť doma, pretože máme do činenia s lepšie organizovanými a odhodlanými jednotkami.

Úloha preto znie: Pripraviť sa na rokovania s ukrajinskými banderovcami.
Aj preto je dôležité, aby sme ukrajinskú domácu scénu začali ďaleko podrobnejšie monitorovať,
v Markeri tak budeme činiť v spolupráci s Martou Havryško, ktorá sa venuje holokaustu a domácemu extrémizmu.

Ale podstatne dôležitejšie bude, aby tento problém začali vnímať širšie politické a akademické elity u nás,
aby sa o ňom začalo pokojne, vecne a pravdivo hovoriť.

Potom môže stretnutie slovenského premiéra a ukrajinského prezidenta vyzerať inak.

Najdôležitejšie bude, aby sme boli na nové vzťahy pripravení, keď raz skončí vojna.
Pretože v jednej veci sa téma banderizmu na Ukrajine naozaj zmenila:
tentoraz nebude ukrajinský extrémizmus porazený tak, ako sa to stalo počas druhej svetovej vojny nacistami a boľševikmi.
Budeme s ním musieť koexistovať.

A kým sa s ním nedohodneme, ropa a plyn cez Ukrajinu nepotečie.
Ukrajinským nacionalistom nikdy nebude prekážať, že na tom sami budú strácať.
Chudobou a radikalizmom budú naši susedia stále viac pripomínať zdecimovaných a zúbožených Palestíncov,
ale odhodlaním ísť za hranu možného sú naozaj ako Izraelci.

[JUGGLER]

Ďalšie čítanie na víkend ktoré mainstream nikdy neuverejní. Aj o tom kto ovláda Trumpa a bohužiaľ, aj terorizme USA.
Ďalší rozhovor bývalého federálneho amerického sudcu s profesorom Chicagskej univerzity John Mearsheimerom.

Mearsheimer: Trump vie, že Ukrajina je v zúfalej situácii a padne. My s tým nemôžeme nič urobiť

Keď Ukrajina padne, Trump povie, že za to nie je zodpovedný.
Preto hovorí, že to nie je jeho vojna a je na Európanoch a Ukrajine, aby získali späť celé územie.

https://marker.sk/clanky/431/mearsheime ... nic-urobit

Trump sa vraj krátko po svojom nedávnom prejave na Valnom zhromaždení OSN stretol súkromne s arabskými hlavami štátov a ministrami zahraničných vecí a podľa dvoch z nich povedal, že neschvaľuje izraelskú anexiu Západného brehu Jordánu a zabráni jej.
Je v pozícii, aby tomu zabránil?

Chcel by som poukázať na dve veci. Po prvé, chcem vedieť, prečo tí arabskí lídri nepožadovali, aby ukončil genocídu.
Anexia Západného brehu Jordánu je dôležitou záležitosťou, ale nie je taká dôležitá ako ukončenie genocídy.
A skutočnosť, že to nebola téma číslo jeden, považujem za veľmi znepokojujúcu.

Čo sa týka sľubu Trumpa týmto arabským vodcom, že nedovolí Netanjahuovi anexiu Západného brehu Jordánu - predpokladajme, že Trump dá Netanjahuovi jasne najavo, že nemôže anektovať Západný breh Jordánu, a Netanjahu ho napriek tomu anektuje.
Ako bude Trump reagovať?

Moja odpoveď je, že bude súhlasiť s tým, čo urobí Netanjahu. Nebude ho kritizovať ani trestať. Tak to nefunguje.
Benjamin Netanjahu má Donalda Trumpa omotaného okolo prsta.
Donald Trump môže arabským vodcom sľubovať takéto veci donekonečna, ale nakoniec to nemá žiadny význam, pretože, ako sme hovorievali za mojej mladosti, slová sú lacné.

Tucker Carlson sa o Netanjahuovi vyjadril týmito slovami:

"Netanjahu behá po Blízkom východe, vo svojej oblasti a vo svojej vlastnej krajine a ľuďom otvorene hovorí, že ovláda Spojené štáty, ovláda Donalda Trumpa. To hovorí. Opäť, vôbec nehádam, je to fakt.
Hovoril som s ľuďmi, ktorým to povedal. Nech len skúsia povedať, že to nie je pravda, pretože je to pravda a oni vedia, že je to pravda.
Som Američan, ako si myslíte, že sa cítim?
Aj keby som nehlasoval za Trumpa, čo som urobil, robil som kampaň za Trumpa, ale aj keby to bol Joe Biden, som Američan.
Je to príliš ponižujúce. Nedokážem to zniesť. A nemal by som to znášať.
Izrael je krajina s 9 miliónmi obyvateľov. Ja túto krajinu ani nenapádam.
Útočím na amerických politikov, ktorí dovoľujú, aby moja krajina s 350 miliónmi obyvateľov bola nútená robiť veci, ktoré sú zlé pre mňa a moje deti, a to kvôli nejakej inej krajine – to je porušenie najzákladnejšej dohody, ktorú máme s našimi politikmi, a to, že nás majú zastupovať, aspoň väčšinu času. A oni to nerobia."

Prekvapuje vás to?

Nie. Po prvé, nemám žiadne pochybnosti o tom, že Netanjahu tento komentár nedávno vyslovil pri viacerých príležitostiach.
A mohol by som poukázať na to, kde to povedal v minulosti a kde to povedali aj iní izraelskí politici, ako napríklad Ariel Sharon.
Dôvod je celkom jasný. Je zrejmé, že nás v podstate vlastnia.

Po druhé, súhlasím so všetkým ostatným, čo povedal Tucker Carlson, táto situácia je absolútne potupná.
Je neuveriteľné, že malá krajina ako Izrael v podstate riadi našu zahraničnú politiku na Blízkom východe a má hlboký vplyv na našu zahraničnú politiku v iných častiach sveta.
Treba niečo urobiť, aby sa tomu zabránilo, vplyv izraelskej loby na americkú zahraničnú politiku je neprijateľný a treba ho zastaviť.

Americká zahraničná politika by mala odrážať čisto a jednoducho americké národné záujmy, nie národné záujmy Izraela.
Mali by sme Izrael podporovať, keď robí veci, ktoré sú v našom národnom záujme.
Ale keď Izrael robí veci, ktoré nie sú v našom národnom záujme, rozhodne by sme ho nemali podporovať.
Teraz je však situácia taká, že Izrael podporujeme bezpodmienečne, takže ak urobí niečo, čo nie je v americkom národnom záujme, aj tak ho musíme podporiť.

S rizikom, že sa s vami trochu dostanem do filozofickej roviny, čo mi, samozrejme, nevadí, ale je tu aj praktický aspekt – myslím si, že mal stopercentnú pravdu a to, čo povedal na konci, bolo veľmi hlboké.
Poviem to inak – toto porušuje spoločenskú zmluvu, ktorú máme s našimi politikmi.
Predpokladáme, že ľudia, ktorých volíme do úradov, budú konať v najlepšom záujme Spojených štátov.
A to nie je to, čo Donald Trump alebo ktorýkoľvek z jeho predchodcov robili vo vzťahu k Izraelu.

Úplne súhlasím. Je však veľmi dôležité zdôrazniť, že existuje ešte jedna spoločenská zmluva, ktorá má obrovský význam a ktorú tu porušujú, a to je spoločenská zmluva medzi občanmi a ich vládou, čo znamená, že ich lojalita patrí americkej vláde, a v podstate to, čo máte v izraelskej loby alebo u veľkého počtu občanov – a chcem zdôrazniť, že nejde len o Židov, sú to aj kresťanskí sionisti ako Mike Huckabee (súčasný veľvyslanec USA v Izraeli, pozn. red.) – je hlboká lojalita voči cudzej krajine, ktorá v určitých prípadoch bráni ich lojalite voči Spojeným štátom, teda porušujú spoločenskú zmluvu.
Ak ste americký občan, musíte mať z definície na prvom mieste americké záujmy.

Vo federálnych väzniciach sú ľudia, ktorých stíhali a odsúdili za to, že s krajinami, ktoré Amerika nenávidí, robili to, čo Mike Johnson (predseda Snemovne reprezentantov, dolej komory Kongresu, pozn. red.) a Mike Huckabee robia s Izraelom.

Plne to chápem, ale ide o to, že to, čo robia Mike Huckabee a Mike Johnson, je zásadne nesprávne a porušuje to spoločenskú zmluvu.

V prípade Huckabeeho a Johnsona by som tvrdil, že je to ešte závažnejšie, pretože sú to verejní činitelia.
Váš komentár sa týka ľudí z Americko-izraelského výboru pre verejné záležitosti (AIPAC), ktorí uprednostňujú Izrael a majú železnú kontrolu nad ľuďmi, ako je Johnson, medzi ktorých dnes bohužiaľ patrí viac ako polovica Kongresu Spojených štátov.

Áno. Títo ľudia, ktorí sú hlboko lojálni voči Izraelu, Mike Johnson, Mike Huckabee, ľudia z AIPAC, ovplyvňujú americkú zahraničnú politiku.
A to v určitých prípadoch zahŕňa aj nasadenie amerických ozbrojených síl.
Sú to rozhodnutia o živote a smrti, ktoré sa týkajú amerického vojenského personálu.
Politici, či už v Kongrese alebo vo výkonnej zložke, ktorí rozhodujú o tom, kde by sme vo svete mali zasiahnuť a viesť vojny, by mali tieto rozhodnutia robiť jednoducho na základe toho, čo je v záujme Spojených štátov.
Mali by vynaložiť obrovské úsilie na ochranu životov amerických vojakov a robiť to, čo je najlepšie pre Spojené štáty a pre týchto amerických vojakov. Ale to sa tu nedeje.
V podstate realizujeme zahraničnú politiku, ktorá niekedy vyžaduje použitie vojenskej sily na podporu záujmov cudzej krajiny.
A v niektorých prípadoch to nie je v záujme Spojených štátov. A to je podľa mňa neprijateľná situácia.
To je to, na čo narážal Tucker Carlson.

Vráťme sa späť na začiatok.
Čo by sa stalo, keby Trump verejne povedal Netanjahuovi, aby sa neopovážil čo i len pomyslieť na anexiu Západného brehu Jordánu?
Čo by urobili AIPAC a táto skupina ľudí?

Ťažko povedať. Myslím si, že ľudia okolo AIPAC sa v tejto chvíli nechcú dostať do sporu s Trumpom v tejto otázke.
Zaujímavejšia otázka je, čo by povedali ľudia okolo AIPAC, keby Netanjahu jednoducho anektoval Západný breh Jordánu,
aj keď mu Trump povedal, aby to nerobil. Podporili by Trumpa alebo Netanjahua?

Nie je pochýb o tom, čo by urobili. Sú lojálni k Netanjahuovi, nie k Trumpovi, k Spojeným štátom.

Presne tak. Predtým by vyvíjali tlak na Netanjahua, aby sa s Trumpom nehádal.
Izrael a jeho loby majú dnes vážne problémy. Posledná vec, ktorú chcú urobiť, je pohádať sa s Trumpom.

Ovplyvní nasledujúce vyhlásenie Trumpa a Netanjahua v otázke útoku na Irán?
Toto je krátke vyhlásenie iránskeho prezidenta, ktoré predniesol na Valnom zhromaždení OSN:

"Vyhlasujem pred týmto zhromaždením ešte raz, že Irán sa nikdy neusiloval a nikdy sa nebude usilovať o výrobu atómovej bomby. Nesnažíme sa získať jadrové zbrane.
Toto je naše presvedčenie založené na edikte vydanom najvyšším vodcom a náboženskými autoritami.
Preto sme sa nikdy nesnažili získať zbrane hromadného ničenia a ani sa o to nikdy nebudeme snažiť,
zatiaľ čo tí, ktorí narúšajú mier a stabilitu v regióne, sú v Izraeli, ale za tieto činy je trestaný Irán.
Existuje báseň, ktorá vo voľnom preklade hovorí, že niekto na jednej strane sveta robí niečo, čo narúša mier,
a niekto iný je za tieto činy trestaný."

V Tel Avive a Washingtone to pravdepodobne pôjde jedným uchom dnu a druhým von.

Je potrebné zdôrazniť dve veci. Jednou z nich je, že Izraelčania sa nezaujímajú len o to, či sa Irán snaží vyrobiť jadrovú bombu – nechcú, aby Irán disponoval kapacitami na obohacovanie uránu.
Iránci však odmietajú zbaviť sa svojich kapacít na obohacovanie uránu.

Obohacovanie sa používa na úplne zákonné, úplne prijateľné civilné, medicínske a energetické účely.

Áno. Nevyrábajú bombu, čo by bolo porušením Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT), a majú právo mať schopnosť obohacovať urán. Izraelčania to však považujú za neprijateľné a chcú, aby sa úplne vzdali svojej schopnosti obohacovať urán.

Prečo je prijateľné, aby Izraelčania mali jadrové zbrane bez akýchkoľvek obmedzení či inšpekcií?

Toto je medzinárodná politika. Nezabúdajte, že Spojené štáty majú tiež jadrové zbrane.
Rovnako ako Pakistan, India a tak ďalej. Takže tu nie je žiadna skutočná spravodlivosť.
Ale ide o to, že aj keby Irán mohol preukázať, a to, mimochodom, urobil, keď podpísal Spoločný komplexný akčný plán (JCPOA),
že sa neusiluje o výrobu jadrových zbraní, pokiaľ sa bude usilovať o obohacovanie uránu,
Izraelčania urobia všetko, čo budú môcť, aby ukončili túto jeho kapacitu.
Druhá vec, ktorú by som chcel spomenúť, je, že Izraelčania majú ďalší cieľ, a to zničiť Irán.
Nezaujíma ich len zrušenie iránskeho jadrového programu.
Chcú z Iránu urobiť Sýriu a v dohľadnej budúcnosti budú naďalej hľadať spôsoby, ako to dosiahnuť.

Citujem prezidenta Trumpa:
„Myslím si, že Ukrajina s podporou Európskej únie je v pozícii, aby bojovala a získala späť celú Ukrajinu v jej pôvodnej podobe.
S časom, trpezlivosťou a finančnou podporou Európy a najmä NATO sú pôvodné hranice, odkiaľ táto vojna začala, veľmi reálnou možnosťou. Prečo nie?“
Ako to vnímate? Je to blud? Je to otočka o 180°? Je to snaha odradiť druhú stranu, aby si myslela, že nevie, o čom hovorí?
Je to vyjednávacia technika? Čo si o tom myslíte?

V prvom rade si myslím, že je absurdné tvrdiť, že Ukrajina môže teraz získať späť celé územie, ktoré stratila v prospech Rusov.
A neskôr v texte tweetu hovorí, že môžu získať ešte viac územia, čím naznačuje, že môžu ísť až do Moskvy. To je absurdné.

Nie je to ani predstaviteľné, však?

Je to nepredstaviteľné. A on nám, samozrejme, nehovorí, ako to možno dosiahnuť.
Ale oveľa dôležitejším posolstvom tohto tweetu je, že sa zrieka zodpovednosti za konflikt na Ukrajine.
Dospel k záveru, že ho nemôže vyriešiť.
Lebo aj keby sa s Putinom dohodli na tom, ako by malo riešenie vyzerať, nedokáže presvedčiť Ukrajincov a Európanov, aby to prijali.
Chápe teda, že tento konflikt sa musí vyriešiť na bojisku. Snaží sa zodpovednosť preniesť na Európanov a Ukrajincov.
Povedal, že Ukrajina s podporou Európskej únie je v pozícii, aby bojovala a vyhrala – nehovoril o Spojených štátoch.

Ale spomenul aj NATO, ktoré je z 3/4 financované USA.

Spomenul ho však v kontexte financovania.
Chráni si chrbát pre prípad, že Ukrajina padne, tým, že hovorí, že bude naďalej poskytovať finančnú podporu Európanom,
ktorí ju môžu dať Ukrajine podľa vlastného uváženia a môžu s ňou naložiť, ako uznajú za vhodné.
A na konci im praje veľa šťastia.
Dištancuje sa od tohto konfliktu a zveruje ho Európanom a Ukrajincom. Je to veľmi jasné.
Neodstriháva Európu od zbraní ani finančnej pomoci, ktorú by mohla použiť na nákup zbraní,
pretože keď Ukrajina padne, chce byť schopný povedať, že za to nie je zodpovedný.
Preto neustále hovorí, že to nie je jeho vojna. Chce povedať, že je to Bidenova vojna.
Poskytol finančnú pomoc, ktorú by bolo možné použiť na výrobu zbraní, ale je na Európanoch a Ukrajine, aby získali späť celé územie.

Obaja vieme, že by mohol zastaviť vojnu pár telefonátmi, keby zabránil americkým zbraňovým dodávkam na Ukrajinu, bez ohľadu na to, kto za ne platí.

A potom by ho obvinili, že prehral vojnu.

Prezident Zelenskyj včera požiadal G7 a G20 o viac pomoci:

"Včera sme mali dobré stretnutie s prezidentom Trumpom a hovoril som aj s mnohými ďalšími silnými lídrami a spoločne môžeme veľa zmeniť. Samozrejme, robíme všetko pre to, aby Európa skutočne pomohla, a, samozrejme, počítame so Spojenými štátmi.
Vážim si podporu, ktorú dostávame. Áno, veľa závisí od G7 a G20, ale nakoniec mier závisí od nás všetkých, od Organizácie Spojených národov."

Znie to, ako keby dostal od prezidenta Trumpa rovnakú správu, ktorú sa Trump pokúšal vyjadriť na svojom sociálnom médiu Truth Social.
Vyzerá to tak, že ste sa trafili do čierneho.

Som si úplne istý, že v tomto mám pravdu.
Už nejakú dobu sa stavia do pozície, v ktorej bude mať istotu, že keď Ukrajina padne, nebudú ho za to obviňovať.
Trump je dostatočne sofistikovaný na to, aby pochopil, že situáciu na bojisku nemožno zachrániť,
že Ukrajina je v zúfalej situácii a my s tým nemôžeme nič urobiť.
A tiež chápe, že nemôže prinútiť Európanov a Ukrajincov, aby s ním spolupracovali. Akú má teda alternatívu?
Odpoveď je, že chce od toho ustúpiť. Dáva jasne najavo, že to nie je jeho vojna, a že urobil všetko, čo mohol, aby ju diplomaticky vyriešil. Mimochodom, ďalším rozmerom tejto situácie je celá záležitosť sankcií. V jeho tweete o sankciách nie je ani zmienka.
Nikto už o sankciách nehovorí. Sú mimo diskusie.
A sankcie mali byť strieborným nábojom, ktorý mal vyhrať túto vojnu pre našu stranu. Ale on o sankciách nehovorí.

Vy aj ja vieme, že sankcie nielenže nepoškodili Rusko, ale ho dokonca dostali do pozície ekonomickej sebestačnosti.

Áno, ale to nie je jeho starosť. Jeho starosťou je, kto bude obviňovaný. Ľudia budú hovoriť, že neuvalil sankcie na Rusko a že to mohlo zvrátiť situáciu. Chráni sa tým, že hovorí, že je ochotný uvaliť sankcie, ale Európania musia uvaliť sankcie tiež. Ide o sekundárne sankcie proti Indii a Číne. A, samozrejme, Európania povedali, že neuvalia sankcie na Indiu a Čínu. Trumpova odpoveď je, že je za sankcie, chce pomôcť Ukrajincom, ale neurobí to sám. Prečo by mali Američania na to doplácať a Európania nie? Chceme, aby Európania do toho išli s nami. Oni do toho s nami ísť nechcú. Preto sankcie neuvalíme. Takto sa chráni. V podstate sa snaží dostať z tejto vojny, pretože vie, že je to prehratá vec.

Tu je Trump v Air Force One, nevedomý si skutočnosti, že od Rusov kupujeme urán v hodnote miliardy dolárov:

Reportér: "Vyzývali ste Európu, aby prestala kupovať ruskú ropu. USA doteraz len v tomto roku importovali ruský urán a plutónium v hodnote 755 miliónov dolárov. To je o 100 miliónov dolárov viac ako vlani za vlády Bidena. Môžete požiadať Európu, aby prestala kupovať tieto produkty?"

Trump: "Doug, viete o tom niečo?"

Doug Burgum: "Samozrejme."

Trump: "Som rád, že ste tu so mnou."

Doug Burgum: "Pripustili sme, aby sme sa stali závislými od Číny aj Ruska, pokiaľ ide o kritické minerály. Nákup uránu z Ruska zo strany Ameriky je neprijateľný. Preto spolu s ministrom energetiky Chrisom Wrightom veľmi tvrdo pracujeme na tom, aby sme mali plán, vďaka ktorému sa Spojené štáty čo najskôr vrátia k domácej výrobe obohateného uránu."

Trump nevedel, že kupujeme toľko uránu z Ruska, a Biden nezaviedol sankcie na urán, pretože ho potrebujeme.

Dovoľte mi položiť vám otázku – myslíte si, že Trumpa zaujíma, či kupujeme urán od Rusov?

Absolútne nie. Ale zrejme mu tiež nevadí, keď ho nachytajú na hruškách, že je nekonzistentný, keď chce, aby Európania prestali kupovať ropu, ale USA budú naďalej kupovať urán.

„Konzistentnosť je strašiakom malých myslí.“

Ti povedal Ralph Waldo Emerson. Je to skvelá veta. Prečo máme flotilu pri pobreží Venezuely?

Bohvie. Vyzerá to tak, že sa pokúsime o zmenu režimu vo Venezuele, čo by podľa mňa bola veľká chyba.
Myšlienka, že Madurova vláda predstavuje akúkoľvek významnú hrozbu pre Spojené štáty, nie je serióznym argumentom.

A nie je to väčšia ani menšia hrozba, ako bola panamská vláda, keď prezident George H. W. Bush vyslal námornú pechotu, aby uniesla Manuela Noriegu.

Pravda je taká, že vždy, keď sa na západnej pologuli objaví krajina, ktorá je buď skutočne ľavicová, alebo nepriateľská voči Spojeným štátom, alebo oboje, vždy dlho a dôkladne uvažujeme o zvrhnutí tej vlády. A v mnohých prípadoch to aj urobíme.
Myslím si, že je to hlúpa politika, pretože tieto krajiny nie sú v pozícii, aby akýmkoľvek významným spôsobom ohrozovali naše národné záujmy,
či už ich vedie komunistický diktátor, alebo nie, na tom naozaj nezáleží. Ale my to tak nevnímame.
A Maduro je jedným z veľkých verejných nepriateľov na západnej pologuli.

A človek, ktorý povedal, že nikdy nečítal ústavu, určite nebude žiadať o vyhlásenie vojny Venezuele, než začne používať armádu na zajatie prezidenta a dosiahnutie zmeny režimu. Pravdepodobne už majú na jeho miesto niekoho pripraveného.
Myslím, že je to postgraduálny študent v Miami. Fakt.
Juan Guaidó, ktorý sa všetkým páči, je práve teraz postgraduálny študent, nie na Chicagskej univerzite, ale v Miami.

(Smiech.) Keď už je reč o Chicagskej univerzite, môžete si byť istí, že sa obrátili na nejakých právnikov,
pravdepodobne z Chicagskej univerzity, aby im poskytli chytré vysvetlenie, prečo je to úplne legálne.

Poviem vám, kde sa neobrátili na právnikov.
A nie som jediný, kto o to žiadal, veľa ľudí z celého ideologického spektra žiadalo od vlády právne odôvodnenie vrážd týchto ľudí v motorových člnoch na otvorenom mori. A ministerstvo spravodlivosti ho doteraz nepredložilo.
Nemyslím si, že nejaké majú. Už sú to štyri týždne.

Žiadne nie je. To je ďalšia z našich odsúdeniahodných politík, predstava, že môžeme týchto ľudí v motorových člnoch len tak jednoducho vyhodiť do vzduchu. Nemáme ani potuchy, kto presne boli a čo robili.
Navyše máme námorníctvo a pobrežnú stráž, ktoré môžu vyraziť, zastaviť tieto člny a zistiť, čo robili.
A ak sa dostanú do prestrelky s námorníctvom alebo pobrežnou strážou, potom možno použiť americkú armádu,
ale len tak vyhodiť týchto ľudí do vzduchu, je ťažké uveriť, že robíme takéto veci. Napodobňujeme Izraelčanov.

Áno. Bohužiaľ, stali sme sa tým, čo sme kedysi odsudzovali.

Rozhovor je prepísaný z podcastu sudcu Napolitana Judging Freedom, kde sa pravidelne rozpráva s profesorom Mearsheimerom. Vychádza so súhlasom sudcu Napolitana. Preložil Timotej Dunaj.

[JUGGLER]

Ako hospodári Bratislava aneb ,,progresívni konsolidace bez protestnej agitace,,

Bratislava bude zrejme potrebovať lekára

Finančné zdravie Bratislavy spomedzi ostatných krajských miest je aj po roku najhoršie.

Celý článok: https://marker.sk/clanky/439/bratislava ... vat-lekara

Pred rokom mal Vallov tím čo robiť, aby zamaskovali fiasko, keď nezisková organizácia Inštitút pre ekonomické a sociálne reformy – INEKO dala hlavné mesto na posledné miesto rebríčka hospodárenia.
Po obrane vallovcov sa Bratislava vyšplhala z úplne posledného na 135. miesto zo 141.

Je pravdou, že Bratislavu nadol ťahá konsolidujúca mestská časť Devín,
no ani hospodárenie očistené od hospodárenia mestských častí by magistrát do vrchnej časti rebríčka nevynieslo.

No a vedenie Bratislavy nepoteší ani najnovšia analýza spoločnosti CRIF – Slovak Credit Bureau,
ktorá na základe verejne dostupných informácií poskytnutých samosprávami na webovej stránke www.rozpocet.sk zostavila rebríček finančného zdravia samospráv.

V ňom udelila najlepšiu známku, takzvaný stupeň A, len 223 samosprávam, z celkovo posudzovaných 2 846 obcí.
No a Bratislava? Tá skončila opäť raz na dne rebríčka.
Spomedzi krajských miest skončila úplne najhoršie so známkou C.

Po minuloročnej C mínus je súčasná známka rovnako nelichotivá a znamená problém vo finančnom zdraví samosprávy. Podľa analýzy mala Bratislava takmer 49-percentný celkový dlh v pomere ku skutočným bežným príjmom z predchádzajúceho roku a 1,6% po lehote splatnosti ku skutočným bežným príjmom predchádzajúceho roku.

Najlepšie hodnoteným mestom spomedzi krajských miest bol v minulom roku Trenčín so známkou B mínus.
Ostatných šesť krajských miest dosiahlo známku C plus.

Podľa informácií z analytickej spoločnosti CRIF by k zlepšeniu hospodárenia väčších miest prispeli úspory na platoch nadbytočných zamestnancov, dôsledné vymáhanie pohľadávok, napríklad dane z nehnuteľností, ďalších miestnych daní a iných poplatkov. Teda presne to, čo od hlavného mesta žiadajú kritici jeho vedenia.

Matúš Vallo so svojou partiou by mal preto namiesto politických súbojov a prekáračiek slová svojich kritikov viac počúvať, no predovšetkým pri téme konsolidácie a obnove finančného zdravia hlavného mesta aj viac konať.
Ináč to s financiami na mestských účtoch naozaj nemusí dopadnúť dobre.

[JUGGLER]

Cenný článok o tom ako Západ zavrhol mier a chcel pokračovať vo vojne.
To boli časy, ked všetci politici mali zákaz rozprávať o mieri.
Média pretláčali naratív, že UA porazí rusov a zoberie si naspäť aj Krym.
Keď redaktorka TA3 Anka Žitná musela odísť z TV lebo profesora Sachsa nechala rozprávať o mieri.
Článok je cenný v tom, že všetko pekne linkuje. Takže žiadne konšpirácie, že si niekto niečo vymýšla.
Obrázok z jednej linky dám nakoniec.


7 min čítania
18. okt 2025
S Borisom Johnsonom je to ešte horšie, ako sme si mysleli

Dve udalosti posledných dní sa mi zliali do jednej, pretože ich spája osoba bývalého britského premiéra Borisa Johnsona a katastrofa Ukrajiny.

Komentáre, Vladimír Palko

https://marker.sk/clanky/545/s-borisom- ... si-mysleli

Johnsonovo zabezpečovanie pokračovania vojny v roku 2022 spomenul Olexij Arestovyč v trojhodinovom rozhovore s Kséniou Sobčakovou. A Guardian priniesol informáciu o dare milión libier pre Borisa Johnsona od majiteľa britskej zbrojárskej firmy Christophera Harborna v tom istom roku 2022.

Johnson v nasledujúcom roku počas spoločnej návštevy v Kyjeve zabezpečil Harbornovi kontakty na ukrajinské politické a podnikateľské špičky a napísal pre Harborna aj odporúčajúci list.

Guardian uvádza, že ukrajinské ozbrojené sily údajne používajú drony Banshee a roboty na zneškodňovanie bômb od Harbornovej spoločnosti.

V roku 2022 sa po začatí ruskej invázie na Ukrajinu naskytli ešte dve príležitosti na to, aby bola vojnová katastrofa zastavená hneď na začiatku. Boli však premárnené. Negatívnu úlohu zohral Boris Johnson.

Črtajú sa nám kontúry príbehu o konflikte medzi záujmom zabezpečiť mier, zabrániť zničujúcej vojne so státisícami obetí na strane jednej a záujmami zbrojárskeho biznisu a možno aj politikov na strane druhej.

Kde a ako sa rokovalo

Poďme k oným dvom príležitostiam.
Boli to príležitosti ukončiť vojnu rokovaniami medzi Ruskom a Ukrajinou a ich dohodou.

Tou prvou boli rokovania v období február – apríl 2022.
Prvé vyjednávanie ruskej a ukrajinskej delegácie po začiatku invázie sa konalo už 28. februára v Bielorusku v Gomeli, ďalšie dve 3. marca a 7. marca 2022 tiež v Bielorusku.
V priebehu marca sa konali rokovania delegácií v podobe videokonferencií a od 29. marca sa delegácie začali stretávať v Istanbule.

Keď ukrajinská tajná služba zavraždila ukrajinského vyjednávača

Hneď na začiatku rokovaní došlo k udalosti, ktorá bola kuriózna, tragická a desivá.

Na prvom rokovaní v Gomeli sa na ukrajinskej strane zúčastnil aj ukrajinský bankár Denis Kirejev. Vidno ho na fotografii z rokovania, ktorá je dostupná na internete. Sedem dní na to - 5. marca 2022 - bol Kirejev v Kyjeve na verejnosti zadržaný príslušníkmi SBU, ukrajinskej tajnej služby. SBU ho naložila do auta, odviedla ho na iné miesto, v aute bol zavraždený strelou do zátylku a jeho mŕtve telo bolo vyhodené z auta na ulicu. SBU považovala Kirejeva za ruského agenta.

Tento neuveriteľný príbeh takmer o rok neskôr popísal šéf ukrajinskej vojenskej tajnej služby Kirill Budanov v rozhovore pre Rádio Svoboda. Povedal, že v skutočnosti SBU zavraždila ukrajinského hrdinu, lebo Kirejev nebol ruským špiónom, naopak, pracoval pre ukrajinskú vojenskú službu a poskytoval jej cenné informácie aj o pripravovanej ruskej invázii.

Budanov povedal, že on sám poslal Kirejeva do ukrajinskej delegácie na rokovania s pokynom zdržiavať rokovania, aby Ukrajina získavala potrebný čas.

Vražda teda bola nedorozumením medzi dvomi ukrajinskými tajnými službami.Riaditeľ SBU Ivan Bakanov bol odvolaný štyri mesiace po vražde.

Ale vráťme sa k rokovaniam.

Črtala sa 18 -stranová dohoda

V priebehu marca 2022 sa rokovalo a vedúci ukrajinskej delegácie David Arachmija neskôr hovoril, že Rusom šlo na rokovaniach najmä o to, aby Ukrajina bola neutrálnym štátom, teda nie členom NATO.
Ostatné podmienky boli pre Rusov podľa Arachmiju druhoradé.
Zelenskyj v marci vysielal verejne signály, že členstvo v NATO je ochotný obetovať.

Návrh dokumentu, ku ktorému sa delegácie prepracovali v marci a na začiatku apríla, hovoril o neutralite Ukrajiny.
Osud Doneckej a Luhanskej oblasti sa ponechával na dohodu prezidentov Ruska a Ukrajiny.
Pre porovnanie: dva roky nato už Rusko v júni 2024 požadovalo celé štyri oblasti, teda Doneckú, Luhanskú, Chersonskú a Záporožskú.

Nesúhlas Ukrajiny budili Rusmi navrhované obmedzenia počtov vojakov a iných limitov pre ukrajinskú armádu a absencia medzinárodných garancií.

Ukrajinu samozrejme nemožno tlačiť do dohôd, ktoré si neželá. Má sa rozhodovať sama.
Ale treba poznamenať, že nedohodnúť sa a pokračovať vo vojne znamená pre Ukrajinu ďalšie umieranie jej vojakov a stratu ďalšieho územia. Tak vyzerá realita a trend sa nezmenil od jesene 2022 až doteraz.

Spomínam si však, že mediálne správy v tom čase budili nádej na mier.

Boris Johnson v Kyjeve

Britský premiér Boris Johnson dorazil do Kyjeva 9. apríla 2022, aby presvedčil Zelenského, že sa nemá s Ruskom dohodnúť. Vtedajší vedúci ukrajinskej delegácie David Arachmija to popísal koncom roku 2023 v televízii lapidárne:
„Potom prišiel Boris Johnson a povedal, že nemáme nič podpisovať. A bude sa bojovať ďalej“.
Sám Boris Johnson to priznal v januári 2024 v rozhovore pre denník Times.
„Máme z tej dohody s Rusmi obavy,“ povedal Zelenskému.

Z toho obdobia pochádza i svedectvo Naftali Bennetta, vtedajšieho izraelského premiéra, ktorý sa na jar 2022 tiež pokúšal organizovať mierové rozhovory po svojej linke.
Vo februári 2023 v päťhodinovom rozhovore pre izraelskú televíziu Kanál 12 uviedol, že to Západ prerušil rusko–ukrajinské rokovania. „Rozhodli sa, že treba poraziť Putina, nie rokovať,“ povedal Bennett.

Člen ukrajinskej delegácie Oleksandr Čalij, bývalý námestník ministra zahraničných vecí Ukrajiny, považoval návrh dohody za dobrý. V roku 2023 povedal:
„V polovici až koncom apríla sme boli veľmi blízko k ukončeniu vojny nejakou mierovou dohodou.
Putin chcel skutočne s Ukrajinou dosiahnuť mierovú dohodu.“

Arestovyč, do roku 2023 najbližší spolupracovník Zelenského, po rozchode s ním kritizoval viackrát to, že po Johnsonovej návšteve Zelenskyj už nechcel dosiahnuť dohodu s Ruskom.
Pred pár dňami Ksénii Sobčakovej povedal: „A to bol zločin proti ukrajinskému ľudu.“

Podaktorí tvrdia, že príklon Zelenského k odmietnutiu dohody s Ruskom nastal kvôli masakru v Buči.
Ten sa stal známym 3. apríla 2022. Delegácie však rokovali ďalej.
K dopracovaniu návrhu dohody o mieri dospeli až 15. apríla.
O tom, že rokovania pokračovali aj po zisteniach v Buči píše aj obsiahla rekonštrukcia rokovaní v New York Times, ktorú v slovenčine zverejnil Štandard.

Svedectvá Arachmiju a Bennetta však Buču nespomínajú.
To, že k dohode napokon nedošlo, obaja jednoznačne pripisujú tlaku Západu.
A najmä, nemení to nič na tom, že v tej chvíli Západ naozaj chcel, aby vojna pokračovala.

Johnson podľa Arestovyča uisťoval Zelenského, že Západ mu pomôže a že Rusko možno poraziť.
Podľa Arestovyča Zelenskyj veril, že vojna skončí v septembri 2022 víťazstvom Ukrajiny za pomoci Západu.

Preto Ukrajina začala o dohodu strácať záujem, až 17. mája 2022 rokovania formálne ukončila.

A teraz sa musíme pozrieť na otázky ohľadne Johnsonovej motivácie presviedčať Zelenského pokračovať vo vojne, a to v súvislosti s tým, čo teraz napísal o dare od Harborna denník Guardian.

Čo vedel Johnson, keď prehováral Zelenského pokračovať vo vojne

Po informácii Guardianu si musíme klásť kľúčovú otázku.
Čo všetko vedel premiér Johnson v čase stretnutia 9. apríla so Zelenským o investičných zámeroch Christophera Harborna na Ukrajine?
Vedel už vtedy, že Harbornova zbrojárska firma bude chcieť mať odbytište svojho tovaru na vojnou zmietanej Ukrajine?

Ak odpoveď znie áno, potom Johnsonova snaha o pokračovanie vojny vyzerá veľmi, veľmi zle. Bola by to korupcia.

Alebo to bolo inak, a síce, že Johnson si až neskôr po návšteve Zelenského v Kyjeve uvedomil, že na pokračovaní vojny by mohol zbohatnúť i on sám? Tak, že uvedie Harborna na ukrajinský trh?

Nevieme. Ale i keď by to bol ten druhý prípad, pôsobí to dosť smutne. Taký milión by som na účte mať nechcel.
Každý pochopí prečo. V každom prípade by bolo treba vedieť o vzťahu Johnsona a Harborna viac. Napríklad, kedy vznikol.

A teraz k tej druhej, poslednej príležitosti v roku 2022 na relatívne rýchly mier.

Keď Erdogan chcel samit Putina a Zelenského

Príbeh rusko-ukrajinských rokovaní, ich zlyhania a úlohe Borisa Johnsona od februára do apríla 2022 je známy a bol veľakrát diskutovaný. Tá druhá príležitosť na mier, ktorá sa potom ešte ukázala, bola zabudnutá.
V lete 2022 už nikto neveril, že nastane rýchly mier, ale jeden politik v Európe tomu veril.

Turecký prezident Erdogan pricestoval 18. augusta 2022 do ukrajinského Ľvova, kde sa stretol s prezidentom Zelenským a s generálnym tajomníkom OSN Antóniom Guterresom. Erdogan ponúkol Zelenskému, že zorganizuje stretnutie Zelenského a Putina.

Správy o Erdoganovej iniciatíve sa šírili v médiách už pred Erdoganovou návštevou.
Erdogan sa 5. augusta stretol s Putinom v Soči a médiá naznačovali, že Putin je ochotný sa so Zelenským stretnúť. Robila tak napríklad CNN Türk, turecká pobočka americkej televízie CNN. Je zrejmé, že Erdogan mal na svoju iniciatívu Putinov súhlas.

Zelenskyj však reagoval na Erdoganov návrh vyhlásením, že s Putinom sa stretne, len keď ruské vojská opustia celé územie Ukrajiny. To bolo odmietnutie.

Potom sa stala udalosť naozaj symbolická. Hádajte, kto prišiel do Kyjeva. Boris Johnson.

Spečatenie pokračovania vojny

Boris Johnson dorazil do Kyjeva šesť dní po Erdoganovej návšteve, teda 24. augusta 2022 na Deň nezávislosti.
Netvrdím, že tentokrát mal Johnson niečo spoločného so Zelenského odmietnutím Erdoganovej iniciatívy.
Veď Zelenskyj bol na trajektórii pokračovania vojny od apríla.
Ale bola v tom symbolika. Keď príde Boris, vojna pokračuje.

Odmietnutie Erdoganovej iniciatívy bolo spečatením pokračovania vojny nadlho.
Ďalší mesiac Rusko formálne pripojilo štyri oblasti Doneck, Luhansk, Záporožie Cherson k Ruskej federácii.
Na jeseň 2022 Rusko ustúpilo v Chersonskej oblasti za Dneper a Ukrajina vyhnala Rusov z Charkovskej oblasti.
A Rusko sa začalo pripravovať na skutočnú dlhú vojnu.

V novembri 2022 Johnson dostal milión od Harborna a ďalší rok sa obaja vybrali do Kyjeva.
Tentokrát už Johnson nebol premiérom.

A od jesene 2022 ukrajinská armáda ustupuje a Rusko postupuje.
Pomaly, ale postupuje. Dobylo celú Luhanskú oblasť, zväčšuje územné zisky v Záporožskej a Doneckej, a opäť v Charkovskej oblasti. Od jari 2025 obsadilo časť oblasti Sumy a už niekoľko týždňov sa bojuje aj v oblasti Dnipro.

Je rok 2025. Môže Zelenskyj splniť ruské podmienky pre mier, keď sú oveľa tvrdšie ako v roku 2022?
Ak by to urobil, dostane otázku: A prečo si poslúchol v roku 2022 britského premiéra?
Nemuseli zomrieť státisíce ľudí a z územia by Ukrajina stratila len minimum.

Túto otázku by Zelenskyj nerád dostal.

https://marker.sk/clanky/545/s-borisom- ... si-mysleli

P.S. Vo februári 2023 v päťhodinovom rozhovore pre izraelskú televíziu Kanál 12 uviedol, že to Západ prerušil rusko–ukrajinské rokovania.
„Rozhodli sa, že treba poraziť Putina, nie rokovať,“ povedal Bennett.

[MiBi]

Palko je priam obsedantne posadnuty Johnsonom, tu je pohlad z inej strany: https://dennikn.sk/4917400/smer-kopiruj ... -johnsona/
Pre porovnanie, co na to hovori Blaha: https://www.facebook.com/reel/1932411981002107

The Guardian nikde nespomína „úplatok“. „Ide o tvrdenie vyfabrikované kremeľskými propagandistami,“ píše sa tu: https://theins.ru/en/amp/antifake/285979

O mierovom procese medzi Ruskom a Ukrajinou z jari 2022 sa vedú rozsiahle diskusie nielen medzi politikmi, ale aj analytikmi a akademikmi.
O mnohých podrobnostiach sme sa dozvedeli vďaka kľúčovému textu denníka New York Times. https://www.nytimes.com/interactive/202 ... -deal.html Z neho vyplýva, že Ukrajina bola na jar 2022 pripravená urobiť výrazné ústupky. Okrem iného bola ochotná vzdať sa členstva v NATO a akceptovať okupáciu časti svojho územia, hoci by ju formálne neuznala. Rusko dokonca údajne bolo pripravené akceptovať, že Kyjiv vstúpi do Európskej únie.

Prečo zlyhali rokovania z jari 2022: Ukrajina bola ochotná zriecť sa NATO, Putinovi to nestačilo
Medzi pozíciami Ruska a Ukrajiny však boli naďalej výrazné rozdiely. Moskva napríklad požadovala významné zredukovanie ukrajinských vojenských kapacít – chcela, aby Ukrajina mala maximálne 342 tankov (Ukrajinci súhlasili s 800) či 1029 obrnených bojových vozidiel (Ukrajinci súhlasili s 2400).
Rusko ďalej chcelo, aby Ukrajina zmenila niektoré svoje jazykové zákony a aby Ukrajinci nemohli pomenúvať svoje ulice po historických postavách, ktoré považuje za „neonacistov“.
Lenže – ako zdôraznili New York Times – najväčším problémom bola otázka bezpečnostných garancií. Podľa amerických novín sa spočiatku obe strany dohodli, že Ukrajina bude neutrálna, ale v prípade útoku ju budú brániť iné štáty vrátane USA či Británie. V apríli však Rusko začalo požadovať, aby malo právo veta na prípadný zásah zo zahraničia.
Inými slovami, Ukrajinci by nemali prakticky žiadne garancie, že na nich Rusi nezaútočia znova. Vzhľadom na túto zmenu jeden z ukrajinských diplomatov pre NYT povedal: „Už sme nemali záujem pokračovať v rozhovoroch.“

Marker nema pravdu, keď tvrdi, že o jeho role mainstreamové médiá na Západe mlčia. Napríklad podľa Wall Street Journal https://www.wsj.com/world/did-ukraine-m ... a-d864b7c9 Johnson v Kyjive povedal: „Nie je mojou úlohou hovoriť vám, čo majú byť vaše vojenské ciele. Môj názor však je, že Putin musí zlyhať a Ukrajina musí mať možnosť obnoviť svoju plnú suverenitu a nezávislosť.“
Dodal, že aj keď Briti „priamo nebojujú“, budú Ukrajinu podporovať na tisíc percent. Podľa WSJ Zelenskyj „nepotreboval veľa presviedčania“.

Na Západe zaznievajú aj kritické hlasy. Analytička Emma Ashford napríklad pre The Guardian napísala, https://www.theguardian.com/commentisfr ... lks-russia že pozícia Británie či Spojených štátov mohla „povzbudiť Kyjiv k boju namiesto toho, aby rokoval“. Lenže dokonca aj ona dodala, že nie je možné vyvodiť záver, že by rokovania zmaril Johnson.

[JUGGLER]

Fenomenálny americký profesor židovského pôvodu Jeffrey Sachs to znova vynikajúco zhrnul:

Prímerie nie je mier. Čo by mal Trump spraviť na Ukrajine a v Gaze

Vyžaduje si to odvahu postaviť sa proti vojnovej loby.
Skutočný mier počíta s palestínskou štátnosťou a ukrajinskou neutralitou.

https://marker.sk/clanky/590/primerie-n ... e-a-v-gaze

Prezident Spojených štátov Donald Trump sa prezentuje ako mierotvorca.
Vo svojich prejavoch si pripisuje zásluhy za svoje úsilie o ukončenie vojen v Gaze a na Ukrajine.
Za týmito veľkolepými rečami sa však skrýva absencia podstaty, aspoň doteraz.

Problémom nie je Trumpov nedostatok úsilia, ale jeho nedostatok správnych koncepcií.

Trump si zamieňa „mier“ s „prímerím“, ktoré skôr či neskôr prerastie do vojny (zvyčajne skôr).
V skutočnosti sú americkí prezidenti od Lyndona Johnsona až doteraz podriadení vojensko-priemyselnému komplexu, ktorý profituje z nekonečnej vojny.
Trump iba pokračuje v tejto línii tým, že sa vyhýba skutočnému riešeniu vojen v Gaze a na Ukrajine.

Mier nie je prímerie. Trvalý mier sa dosahuje vyriešením základných politických sporov, ktoré viedli k vojne.
To si vyžaduje vyrovnanie sa s históriou, medzinárodným právom a politickými záujmami, ktoré podnecujú konflikty.
Bez riešenia základných príčin vojny je prímerie iba prestávkou medzi kolami zabíjania.

Trump navrhol takzvaný „mierový plán“ pre Gazu.
To, čo načrtáva, však nie je nič iné ako prímerie.
Jeho plán nerieši kľúčovú politickú otázku palestínskej štátnosti.

Skutočný mierový plán by spájal štyri ciele: koniec genocídy páchanej Izraelom, odzbrojenie Hamasu,
členstvo Palestíny v OSN a normalizáciu diplomatických vzťahov s Izraelom a Palestínou po celom svete.
Tieto základné princípy v Trumpovom pláne chýbajú, a preto ho žiadna krajina nepodpísala, napriek tomu, že Biely dom naznačuje opak. Niektoré krajiny nanajvýš podporili „Deklaráciu o trvalom mieri a prosperite“, čo je dočasné gesto.

Trumpov mierový plán bol predložený arabským a moslimským krajinám, aby odklonil pozornosť od globálneho impulzu na vytvorenie palestínskeho štátu.
Plán USA je navrhnutý tak, aby oslabil tento impulz a umožnil Izraelu pokračovať v de facto anexii Západného brehu, pokračujúcom bombardovaní Gazy a obmedzovaní núdzovej pomoci pod zámienkou bezpečnosti.
Ambíciou Izraela je odstrániť možnosť vzniku palestínskeho štátu, ako to v septembri otvorene povedal premiér Benjamin Netanjahu v OSN. Trump a jeho spolupracovníci doteraz jednoducho presadzovali Netanjahuovu agendu.

Trumpov „plán“ sa už rozpadá podobne ako dohody z Osla, samit v Camp Davide a všetky ostatné „mierové procesy“, ktoré palestínsku štátnosť považovali za vzdialenú túžbu a nie za riešenie konfliktu.
Ak Trump naozaj chce ukončiť vojnu – čo je trochu pochybné tvrdenie – musel by sa rozísť s veľkými technologickými spoločnosťami a zvyškom vojensko-priemyselného komplexu (príjemcami obrovských zbrojných zmlúv financovaných USA). Od októbra 2023 USA vynaložili 21,7 miliardy dolárov na vojenskú pomoc Izraelu, z čoho sa veľká časť vrátila do Silicon Valley.

Trump by sa tiež musel odlúčiť od svojej hlavnej darkyne Miriam Adelsonovej a sionistickej loby.
Tým by aspoň zastupoval americký ľud (ktorý podporuje vznik štátu Palestína) a hájil strategické záujmy USA.
USA by sa pripojili k prevládajúcemu globálnemu konsenzu, ktorý podporuje implementáciu riešenia dvoch štátov, zakoreneného v rezolúciách Bezpečnostnej rady OSN a stanoviskách Medzinárodného súdneho dvora.

Rovnaké zlyhanie Trumpovho mierotvorného úsilia platí aj na Ukrajine.

Trump počas kampane opakovane tvrdil, že vojnu môže ukončiť „za 24 hodín“.
Napriek tomu navrhuje iba prímerie, nie politické riešenie. Vojna pokračuje.

Príčina vojny na Ukrajine nie je žiadnym tajomstvom – ak sa človek pozrie ďalej ako na povrchné informácie mediálneho mainstreamu. Casus belli bol tlak amerického vojensko-priemyselného komplexu na nekonečné rozširovanie NATO, vrátane do Ukrajiny a Gruzínska, a prevrat v Kyjeve vo februári 2014 podporovaný USA, ktorého cieľom bolo dostať k moci pro-NATO režim, čo vyvolalo vojnu.
Kľúčom k mieru na Ukrajine, vtedy aj teraz, bolo zachovanie neutrality Ukrajiny ako mostu medzi Ruskom a NATO.

V marci a apríli 2022, keď Turecko sprostredkovalo mierovú dohodu v rámci Istanbulských dohôd založenú na návrate Ukrajiny k neutralite, Američania a Briti tlačili Ukrajincov, aby z rokovaní odišli.
Pokiaľ USA jasne neodmietnu expanziu NATO na Ukrajinu, nemôže existovať trvalý mier.
Jedinou cestou vpred je dohoda založená na neutralite Ukrajiny v kontexte vzájomnej bezpečnosti Ruska, Ukrajiny a krajín NATO.

Vojenský teoretik Carl von Clausewitz slávne charakterizoval vojnu ako pokračovanie politiky inými prostriedkami.
Mal pravdu. Presnejšie však je povedať, že vojna je zlyhaním politiky, ktoré vedie ku konfliktu.
Keď sa politické problémy odkladajú alebo popierajú a vlády nedokážu rokovať o zásadných politických otázkach, príliš často dochádza k vojne.
Skutočný mier vyžaduje odvahu a schopnosť angažovať sa v politike a postaviť sa proti tým, ktorí z vojny profitujú.

Žiaden prezident od Johna F. Kennedyho sa skutočne nepokúsil dosiahnuť mier.
Mnohí pozorovatelia Washingtonu veria, že to bolo práve zavraždenie Kennedyho, čo nenávratne posadilo vojensko-priemyselný komplex na trón moci.
Ďalším vinníkom je mocenská arogancia USA, na ktorú už v 60. rokoch upozornil J. William Fulbright (v súvislosti s pomýlenou vojnou vo Vietname).
Trump, podobne ako jeho predchodcovia, verí, že zastrašovanie, zavádzanie, finančný tlak, donucovacie sankcie a propaganda zo strany USA budú stačiť na to, aby Putin podľahol NATO a moslimský svet podľahol trvalej nadvláde Izraela nad Palestínou.

Trump a zvyšok washingtonského politického establishmentu, zaviazaný vojensko-priemyselnému komplexu, sa z vlastnej iniciatívy neposunú ďalej od týchto pretrvávajúcich ilúzií.
Napriek desaťročiam izraelskej okupácie Palestíny a viac ako desaťročiu vojny na Ukrajine (ktorá začala prevratom v roku 2014) vojny pokračujú napriek neustálym pokusom USA presadiť svoju vôľu.
Medzitým peniaze prúdia do pokladníc vojenskej mašinérie.

Napriek tomu stále existuje iskierka nádeje, pretože realita je tvrdohlavá vec.

Ak Trump pricestuje do Budapešti, a stretne sa s ruským prezidentom Vladimirom Putinom,
jeho hlboko znalý a realistický hostiteľ, maďarský premiér Viktor Orbán, mu môže pomôcť pochopiť základnú pravdu: rozšírenie NATO sa musí skončiť, aby na Ukrajine zavládol mier.
Podobne Trumpovi dôveryhodné náprotivky v islamskom svete – turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan, saudskoarabský korunný princ Muhammed bin Salmán, egyptský prezident Abd al-Fattáh as-Sísí a indonézsky prezident Prabowo Subianto – môžu Trumpovi vysvetliť absolútnu nevyhnutnosť členstva Palestíny v OSN ako základnú podmienku odzbrojenia Hamasu a mieru, a nie ako nejasný sľub na konci dejín.

Trump môže priniesť mier, ak sa vráti k diplomacii.
Áno, musel by čeliť vojensko-priemyselnému komplexu, sionistickej loby a vojnovým štváčom.
Ale mal by na svojej strane svet a americký ľud.

[jaroslav80]

Trump môže priniesť mier, ak sa vráti k diplomacii.
Áno, musel by čeliť vojensko-priemyselnému komplexu, sionistickej loby a vojnovým štváčom.
Ale mal by na svojej strane svet a americký ľud.

Jeferry Sachs nepochopil, ze Trump je obchodnik. A Trumpovi ako obchodnikovi je uplne jasne, ze zbrojarska lobby, AI technologicka lobby a sionisticka lobby ho zaplatia najlepsie. Hromada penazi pomaha aj udrzaniu sa pri moci.

Jedinou sancou pre svet mimo NATO je prestat do NATO dodavat vyrobky za dolare. Nechat NATO, nech si vsetko vyraba same, vcetne mizernych ponoziek. Az vtedy sa prejavi ako malo pocetne je NATO.
Na to sa svet mimo NATO ale zatial evidentne nevzchopi.

[JUGGLER]

Pekný článok zo zákulisia špinavej politiky.

Odpočúvaj, zverejni a kompromituj! Metóda tajných služieb vo vojne na Ukrajine

Zažili sme to veľakrát. Zverejní sa prepis telefonátu. Telefonujúce osoby sú kompromitované. Tak nás to zaujme, že zabúdame spýtať sa, kto to odpočúval.

Komentáre -Vladimír Palko, bývalý minister vnútra


Sú to tajné služby. Odpočúvaj, zverejni a kompromituj!
Nefunguje to inak ani v súvislosti s vojnou na Ukrajine.
Spomenuli sme si na to pred pár dňami, keď sa objavil rozhovor Trumpovho emisára Steva Witkoffa s Putinovým poradcom Jurijom Ušakovom.

Rozoberme tri najznámejšie odpočúvané telefonáty tejto vojny.

Keď Victoria Nulandová zostavovala ukrajinskú vládu a poslala EÚ niekam

Pomerne známy je rozhovor medzi Victoriou Nulandovou, asistentkou ministra zahraničných vecí USA, a veľvyslancom USA na Ukrajine Geoffreyom Pyattom, ktorý unikol 4. februára 2014.

Na kyjevskom Majdane sa už týždne demonštruje. Obaja diskutujú o zostavení novej ukrajinskej vlády.
Nebavia sa o nej teoreticky, ale ako aktívni hráči, ktorí do toho budú zasahovať.
„Sme v hre,“ hovorí Pyatt Nulandovej.
Zhodujú sa v tom, že vo vláde má byť Arsenij Jaceňjuk, ale nie Kličko, lebo on je taký „elektrón“.
Problémom sú pre nich „Oleh Ťahnybok a jeho chlapci“.
Bodaj by nie, veď sú to banderovci.
Nulandová hovorí, že „Yats je náš chlapec“ a že „Klič a Ťahnybok nech ostanú mimo vlády“.
Klič preto, lebo im to s Yatsom nejako nefunguje a toho banderovca netreba príliš ukazovať.

Diskutujú detaily, či sa s triom opozičných lídrov stretne iba ona, alebo bude prítomný aj Pyatt. Zvažujú, či treba zapojiť viceprezidenta Joea Bidena. A Nulandová dáva najavo, že nebude žiadna spolupráca s EÚ. „F...k EU“ hovorí.

Netreba vari ani dodávať, že keď vznikla po prevrate v poslednej dekáde februára nová ukrajinská vláda, Yats bol jej premiérom a Klič a Ťahnybok osobne v nej neboli.

Kto rozhovor odpočúval a zverejnil ho?
Ten, kto chcel ukázať, že do diania na Majdane, ktoré začalo koncom roku 2013, zasahujú USA.
A podarilo sa mu to. Poukázať na to mohli chcieť Rusko a Janukovyčova vláda.
Takže mohla to urobiť napríklad Služba zahraničnej rozviedky Ruskej federácie (SVR RF) alebo ukrajinská SBU.

Pre USA to nebolo príjemné. Určité zasahovanie USA ani neskrývali.
Senátor John McCain rečnil na Majdane a stretol sa s ukrajinskými opozičnými lídrami už koncom roka 2013.
Ale tento telefonát vyzeral naozaj zle. A to ani nehovorím o tom, čo sa dozvedala EÚ o svojom rejtingu v Amerike.

Ako estónsky minister informoval Catherine Ashtonovú o streľbe na Majdane

Bol to čas zaujímavých telefonátov.
5. marca 2014 sa na YouTube objavila nahrávka desaťminútového telefonického rozhovoru medzi volajúcim estónskym ministrom zahraničných vecí Urmasom Paetom a vysokou predstaviteľkou EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku Catherine Ashtonovou.
Rozhovor prebehol 26. februára, teda krátko potom, čo už v Kyjeve prebehol štátny prevrat, v ktorom bol zvrhnutý Viktor Janukovyč a k moci sa dostali demonštranti z Majdanu.

Rozprávali sa o streľbe na Majdane na prelome druhej a tretej dekády februára, ktorou sa eskalovala situácia a nasledoval prevrat. Ostreľovači zabili vyše sto ľudí. Zastrelené boli civilné osoby z radov demonštrantov, ale aj 13 policajtov. Ďalších 77 policajtov bolo postrelených.

Minister Paet informuje Ashtonovú o návšteve Ukrajiny, o stretnutiach s občianskou spoločnosťou a s politickými stranami. Paet hovorí, že jeho dojmy sú smutné. A hovorí riadne bomby.
Že ľudia, ktorí nastúpili po prevrate do novej vládnej koalície, majú špinavú minulosť.

Paet čerpá z informácií, ktoré mu dala v Kyjeve „Oľga“, ktorá je vedúcou lekárov na Majdane.
Ide o Oľgu Bogomolec.
A Paet hovorí, že je to veľmi rušivé (disturbing), že nová vláda nechce vyšetrovať, čo sa vlastne stalo.

A Paet hovorí: „Je tu stále silnejšie a silnejšie pochopenie toho, že za ostreľovačmi nebol Janukovyč, ale že to bol niekto z novej vládnej koalície.“
A hovorí, že by to bolo treba vyšetriť, lebo to začne žiť svojím vlastným životom a diskredituje to novú vládnu koalíciu.

Z vypočutia rozhovoru sa dá pochopiť, že Paet nepovažuje tie informácie za nedôveryhodné.

Ashtonová Paetovu informáciu prijala pokojne, ako keby to pre ňu nebola novinka.
Potom povedala, že oni (Ukrajinci) si na to musia dať pozor, musia požadovať veľkú zmenu, ale musia nechať vládu fungovať, lebo ak vláda nefunguje, potom nastane úplný chaos.

Ashtonová hovorí, zrejme na adresu ľudí ako Oľga, že „je veľmi dôležité byť aktivistom a lekárom,
ale to znamená, že nie ste politik a oni sa nejako musia dohodnúť na najbližších pár týždňov, ako bude krajina fungovať“.

Ashtonová končí tým, že „potom prídu voľby a veci sa môžu zmeniť.“

Stručne povedané, Ashtonová odporučila, že teraz treba pokoj, streľbu netreba otvárať, a slušní demonštrujúci z Majdanu musia počkať, a vyrieši sa to po voľbách.

Po zverejnení rozhovoru Ashtonovej úrad povedal, že sa k tomu nebudú vyjadrovať.
Estónsko potvrdilo, že rozhovor bol autentický, ale že z neho nevyplýva, že by za ostreľovačmi na Majdane stála poprevratová vláda.

Po zverejnení telefonátu si Oľga Bogomolec a Urmas Paet protirečili.
Bogomolec požadovala forenzné vyšetrenie streľby.
Povedala však, že nemôže súhlasiť s Paetovým tvrdením, že za streľbou bola nová vláda.
Paet zase tvrdí, že to nikdy netvrdil.
Ale veď v telefonáte počujeme jeho tvrdenie, že narastá také povedomie, že sa tým stojí nová vláda.
Nie je zrejmé, či sa v tej chvíli odvoláva na Oľgu Bogomolec. Niekto nehovorí pravdu.

Bogomolec na jeseň 2014 kandidovala do parlamentu za Blok Petra Porošenka a stala sa poslankyňou.

Opisom zverejnenia rozhovoru autor tohto článku nijako nedáva interpretáciu, kto na koho na Majdane strieľal.
Cieľom článku je iba opis metód spravodajských služieb, ku ktorým patrí riadené zverejňovanie niektorých informácií s cieľom kompromitovať.

Kto odpočúval a zverejnil rozhovor?
Samozrejme, niekto, pre koho bolo výhodné, aby zverejnený bol.
Určite to neboli podporovatelia majdanskej revolúcie, ale niekto, kto s ňou nesúhlasil.
Dlho som si myslel, že to bola nejaká ruská tajná služba.
V perexe pod súborom s rozhovorom na YouTube sa však píše, že rozhovor zaznamenali dôstojníci ukrajinskej služby SBU lojálni zvrhnutému prezidentovi Janukovyčovi.

Odpočúvanie Witkoffa, Ušakova a Dmitrijeva poukazuje na trhlinu v rámci Západu

Agentúra Bloomberg informovala pred týždňom o uniknutom rozhovore medzi Trumpovým emisárom Stevom Witkoffom a Putinovým poradcom Jurijom Ušakovom a o rozhovore medzi Ušakovom a Kirillom Dmitrijevom.

Keď porovnáme zverejnenie týchto rozhovorov so zverejnením rozhovorov v roku 2014, vidíme dva rozdiely.

Prvý spočíva v rozdielnom prístupe západných médií.
V roku 2014 ešte tieto médiá dokázali relatívne vecne informovať.
Písali o tom síce krátko, ale seriózne. Potom sa k téme už radšej nevracali, lebo sa im to nehodilo.

Dnes, v roku 2025, si už dosť vymýšľajú.
Najprv nafukujú význam rady Witkoffa Ušakovovi, ako sa majú Rusi zalíškať Trumpovi pri rokovaní o mieri na Ukrajine.
A tak robia z Witkoffa nejakého agenta, ktorý je úplne na strane Ruska.

Pritom každému, kto má pamäť, je jasné, že Rusi sa po celý rok líškajú Trumpovi aj bez Witkoffovej rady.

Potom médiá siahajú k tvrdeniu, že celý 28–bodový Trumpov plán je vlastne napísaný Rusmi. To už je naozaj úpadok.
Ten plán obsahuje niekoľko bodov, na ktoré by Rusko nikdy nepristalo.
Napríklad, že Rusko príde o zmrazené aktíva, že Rusmi ešte nedobytá časť Doneckej oblasti bude demilitarizovanou zónou a že Ukrajina bude môcť mať 600–tisícovú armádu. A to má byť ruský plán...

Druhý rozdiel je v tom, kto s kým teraz v kauze odpočúvania bojuje.
V prípade odpočúvaní z roku 2014 to bol boj Východu so Západom v zástupnej vojne na Ukrajine.

V tomto odpočúvaní v roku 2025 ide tiež o Ukrajinu, ale neútočila ruská tajná služba.
Rusi nemajú dôvod ísť proti Witkoffovi, ktorý im dáva najavo, že im rozumie v tom, prečo je mierová zmluva lepšia ako prímerie. Ani proti Trumpovi, s ktorým by radi našli spoločný názor na mierovú zmluvu.

Preto je pravdepodobnejšie, že zverejňovala a kompromitovala nejaká západná služba.
Spomínajú sa tak americké, ako aj európske služby.
V takom prípade by išlo zrejme o pokus kompromitovať nielen Witkoffa, ale aj Trumpa, ktorý má byť predstavený ako Putinov komplic v porážaní Ukrajiny.

A v takom prípade by to bolo pokračovanie hry, ktorú proti Trumpovi hrali médiá a americký „deep state“ ešte v rokoch 2016 až 2018. Vtedy ho médiá vykresľovali priamo ako ruského špióna, Putinovu bábku.
Vyšetrovala ho FBI. Niektorých táto hra neomrzí nikdy.

A v takom prípade je táto aféra s odpočúvaním ďalším dôkazom trhliny, ktorá ide naprieč Západom.

A vieme, že to nie je dôkaz jediný.

https://marker.sk/clanky/768/odpocuvaj- ... a-ukrajine

[dexterko]

Umlčanie Pekovej? Propagátori plošného očkovania sú už smiešni
Slovenský politik by chcel umlčať českú vedkyňu Soňu Pekovú. A české úrady začali konať. Úsmevné.
Precital som si par clankov na markere. Taky druhy ereport. Ale musim uznat, ze Dag Danis ma pekne povysavane v hlave

[MiBi]

Dalsi klenot od Daga Danisa:

Pokiaľ ide o Rusko, jeho motívy boli bezpečnostné. Do vojny na Ukrajine vstúpilo osem rokov po tom, čo ukrajinská armáda udrela na proruský Donbas. Následkami bojov vtedy zomrelo 15-tisíc ľudí. A viac ako milión ukrajinských občanov, prevažne z radov ruskojazyčných menšín, pred bojmi ušlo do Ruska (roky 2014 a 2015).

https://marker.sk/clanky/901/lekcie-z-g ... kazal-silu

[jaroslav80]

Dalsi klenot od Daga Danisa:

Pokiaľ ide o Rusko, jeho motívy boli bezpečnostné. Do vojny na Ukrajine vstúpilo osem rokov po tom, čo ukrajinská armáda udrela na proruský Donbas. Následkami bojov vtedy zomrelo 15-tisíc ľudí. A viac ako milión ukrajinských občanov, prevažne z radov ruskojazyčných menšín, pred bojmi ušlo do Ruska (roky 2014 a 2015).

Celkom pekne to zhrnul, len zabudol pripomenut, ze vojnu na Ukrajine rozputalo vedenie NATO financovanim a organizovanim ozbrojeneho statneho prevratu v Kyjeve v decembri 2013 (tzv. Euromajdan).
Vedenie NATO jasne deklarovalo expanzionisticke vizie ohladom postsovietskych republik Gruzinsko, Ukrajina a Moldavsko uz okolo roku 2008 na stretnuti v Bukuresti, cize jasne ignorovanie a porusenie dovtedajsieho statusu-quo.

Nieco ako gangstersky utok USA na Venezuelu - vystrielanie prezidentovej ochranky a unos - je jasne porusenie dovtedajsieho statusu quo o dalsiu uroven. Nizsie urovne boli zadrziavanie obchodnych tankerov, zadrziavanie zlatych rezerv v Londyne a podobne.

Kazdym takymto precedensom si clenovia NATO sami rezu konar pod sebou a vzdy sa im uz behom zopar rokov vrati ako bumerang a vypomsti v dvojnasobne neprijemnejsej podobe.

[JUGGLER]

Mearsheimer: Trump sa stáva pre Rusov obrovským problémom

Rozhovor o situácii krátko pred možnou vojnou v Iráne, stave rozhovorov s Rusmi a Ukrajincami a studenej vojne s Čínou.

Ako blízko sú podľa vás Spojené štáty a Izrael k útoku na Irán?

V prvom rade chcem povedať, že všetko nasvedčuje tomu, že Izrael sa na útoku nezúčastní, že ho uskutočnia Spojené štáty samy.
Iránci súčasne s tým odkazujú Spojeným štátom aj Izraelu, že ak Irán napadnú len Spojené štáty, Irán sa pomstí Izraelu a okrem toho podnikne odvetné kroky proti americkým vojenským zariadeniam v regióne a pokúsi sa uzavrieť Hormuzský prieliv.
Predpokladám, že ak by Irán tak urobil, Izraelčania by sa do boja zapojili následne.
Izraelčania sa však chcú nateraz držať mimo boja, pretože nemajú obranné kapacity na odrazenie iránskych balistických rakiet.
Snažia sa teda ostať stranou, ale Iránci im hovoria, že nemôžu.

Izraelčania musia vedieť, čo ste mi práve povedali. Ak USA zaútočia na Irán, Irán to bude považovať za útok Izraela na Irán.

To je pravda. Pamätajte si, že medzi 28. decembrom minulého roka a 14. januárom 2026 došlo k veľkej kríze v súvislosti s protestmi.
Vyzeralo to tak, že prezident Trump bol pripravený vyslať bombardéry ráno 14. januára.
Vy ste vtedy svojmu hosťovi položili v podstate tú istú otázku, akú ste položili mne, a to bolo len pred dvoma týždňami.

Ale to, čo sa stalo 14. januára, čo zastavilo prezidenta Trumpa, bol v prvom rade fakt, že Izraelčania ho požiadali, aby neútočil na Irán.

Zamyslite sa nad tým. 14. januára ho Izraelčania požiadali, aby neútočil na Irán.
Dôvodom bolo, že Izraelčania pochopili, že ich obranné schopnosti nestačia na to, aby zvládli masívny útok balistickými raketami z Iránu.
Za nasledujúcich 15 dní sa nič nezmenilo. Izraelčania stále nie sú v dobrej pozícii, aby sa bránili v prípade útoku Iránu.
Vyzerá to tak, že Američania sú v otázke útoku na Irán takmer sami.

Aká je teda pravdepodobnosť, že zaútočíme?

Na to je veľmi ťažké to odpovedať.
Dôvod, prečo je to ťažké povedať, je na jednej strane to, že Trumpova rétorika je silne radikálna a dáva najavo, že má revolver von z puzdra a je len otázkou minút, kedy stlačí spúšť.

Na druhej strane, keď sa pozriete pozorne na to, aké sú jeho ciele, čo sa snaží dosiahnuť, a potom si premyslíte, aké vojenské prostriedky má k dispozícii na dosiahnutie týchto cieľov, nezdá sa, že by bol za tým nejaký premyslený a realizovaný plán. Neviem, čo môže s celou tou vojenskou silou urobiť...

Aký má teda zmysel ju použiť?

Vrátim sa k 14. januáru. Nespomenul som druhý dôvod, prečo sme 14. januára nezaútočili – americká armáda mu v ten deň povedala, že vzhľadom na to, že protesty skončili, ak by sme použili vojenskú silu, ak by prezident Trump použil vojenskú silu proti Iránu, velitelia armády by nemohli zaručiť, že dosiahneme rozhodujúce víťazstvo. Trump sa teda rozhodol, že do toho nepôjde.

Ako by ste merali víťazstvo? Vieme, aké sú jeho požiadavky, a sú to absurdné veci: Irán by mal zrušiť svoj civilný jadrový program, musí redukovať a eliminovať rakety, ktoré sú dostatočne silné na to, aby dosiahli Izrael, a musí prestať podporovať zástupné sily. Nikdy s tým nebudú súhlasiť.

To je pravda. Ale práve preto to nie sú jeho konečné ciele. Máte pravdu. Sú to len prázdne reči.
Cieľom je v prvom rade zmena režimu a v dôsledku zmeny režimu vytvorenie chaosu a rozdelenie Iránu.

Ako v Sýrii.

Presne tak. A to je to, čo chceli urobiť 14. januára. A mimochodom, v podstate sme mali vojakov na mieste už pred 14. januárom.
Tí vojaci na mieste boli iránski demonštranti. Takže to, čo sa malo stať 14. januára v ideálnom svete, bolo, že demonštranti na mieste v spolupráci s americkou armádou zvrhnú režim a vytvoria chaos v Iráne. To je konečný cieľ.
A to, čo americkí vojenskí velitelia povedali prezidentovi Trumpovi 14. januára, je, že to nemôžeme urobiť.
Nemáme na to vojenskú kapacitu. Protesty utíchli. A protesty sa nevrátili.
Možno máme viac vojenských síl v Perzskom zálive. Možno máme viac Tomahawkov.
Ale predstava, že táto dodatočná vojenská kapacita zvrhne režim, je hlúpa. Nikto tomu neverí. Tak prečo by útočil?
Mohli by ste tvrdiť, že dôjde k obmedzenému útoku – prezident Trump zaútočí niekoľkokrát v priebehu jedného dňa a nakoniec vyhlási víťazstvo.

Aký by bol cieľ obmedzeného útoku? To nezničí režim za jeden deň. Unesie ajatolláha z postele o 2:00 ráno, ako to urobil s prezidentom Madurom?

(Smiech.) Nie, je to stratégia na zachovanie tváre. Problémom Trumpa je, že sa dostal do slepej uličky.
Vystupoval ako tvrďas. Zhromaždil všetky vojenské sily v Perzskom zálive. A čo teraz urobí? Odíde a neurobí nič?
To mu spôsobí celý rad problémov. Takže musí niečo urobiť.

Keďže nemôže zvrhnúť režim a nechce sa zapojiť do zdĺhavého vojnového konfliktu, v ktorom by bombardoval Irán nasledujúce dva roky, dalo by sa argumentovať, že by mal uskutočniť jednodňový útok. Problémom tohto argumentu však je, že Iránci to predpokladali.
A Iránci mu povedali, že ak spustí akýkoľvek vojenský útok, budú reagovať plnou silou.
Z toho vyplýva, že Trump sa nemôže vyhnúť dlhej vojne.

A aby som sa vrátil k mojej predchádzajúcej myšlienke, Izraelčania sa nemôžu vyhnúť tomu, aby boli vtiahnutí do tejto vojny, čo nechcú. Takže Trump je naozaj v zložitej situácii.

Čo teda povie Kongresu a americkému ľudu?
Vieme, že nebude žiadať povolenie Kongresu, pretože, ako hovorí plukovník McGregor, a nerád to hovorím, ale bohužiaľ si myslím, že je to pravda, sme v postkonštitučnej ére.

Áno, súhlasím.

Čo povie Kongresu? A čo povie americkému ľudu, prečo míňa miliardy dolárov, ich dolárov, nie svojich, na útok na Irán?

Viete, že je génius vo vymýšľaní naratívov, ktoré majú málo spoločného s realitou.
Takže vy, ja a väčšina ostatných ľudí budeme vedieť, že to bude zbytočný vojenský útok. Ale on to bude prezentovať ako veľké víťazstvo.
Mnoho ľudí mu uverí, najmä jeho voliči a, viete, tá časť médií, ktorá sa s ním stotožňuje.
Izraelčania mu to, samozrejme, pomôžu vykresliť ako veľké víťazstvo. A vieme, aký veľký vplyv majú dnes v médiách v Spojených štátoch.
A tak by mu to teda prešlo.

Dobre. Boli ste vojakom. Ste absolventom West Pointu a strávili ste roky v letectve. Ste geopolitický teoretik na najvyššej úrovni.
Aká silná je podľa vás obrana Iránu?

Vôbec nie je silná. Ani obrana Izraela nie je silná, napriek všetkým peniazom, ktoré na ňu vynakladajú.
Obidve strany majú veľkú ofenzívnu schopnosť. Majú schopnosť útočiť jedna na druhú.
Chcem tým povedať, že Irán nemôže urobiť veľa pre svoju ochranu zostrelením izraelských lietadiel, dronov a rakiet.
Ale môžu podniknúť odvetný útok na izraelské územie balistickými raketami, riadenými strelami a dronmi.
Takže tu máme dva štáty, ktoré sa môžu navzájom skutočne zničiť, ak vypukne vojna.

Prečo je vôbec Irán v hľadáčiku Trumpa? Nemôže tvrdiť, že je hrozbou pre americkú národnú bezpečnosť.
Poviete mi: "Sudca, máte ma vo svojej relácii už tri roky. Nebuďte naivný.
Viete, prečo je Irán v hľadáčiku Trumpa – pretože to vyžaduje loby."

Samozrejme. Naša politika voči Blízkemu východu je v podstate riadená izraelskou loby.
Keby nebolo Izraela, mali by sme s Iránom dobré vzťahy. V 90. rokoch sa napríklad Clintonova administratíva pokúsila o zbližovanie s Iránom.
A boli to vlastne Iránci, ktorí ako prví oslovili Clintonovu administratívu. Bill Clinton pochopil, že je v našom záujme zlepšiť vzťahy s Iránom.
A hneď ako sa Clinton vydal touto cestou, loby zasiahla a vysvetlila mu, ako to chodí, teda že Izrael určuje našu politiku voči Iránu.
A že nemôžeme mať dobré vzťahy s Iránom. Prezident Trump teda nemôže opustiť izraelské stanovisko.

Dovolia Rusko alebo Čína, aby Irán bol materiálne oslabený Spojenými štátmi alebo Spojenými štátmi a Izraelom?

Nemôžu zasiahnuť priamo.

Neexistuje niečo ako rusko-iránsky obranný pakt?

Nie, žiadny významný pakt neexistuje. Neexistuje žiadna aliancia, v ktorej by útok na jednu stranu bol považovaný za útok na obe strany.
A Rusi sa za žiadnych okolností nechcú priamo zapojiť do vojny medzi Iránom a Spojenými štátmi alebo Iránom a Izraelom alebo Iránom a oboma týmito krajinami.

Iráncom však podľa mňa Rusi a Číňania pomáhajú.
Vráťme sa k veľkej kríze spojenej s protestmi medzi 28. decembrom minulého roka a 14. januárom, o ktorej sme hovorili predtým.
Ako sme už spomínali my aj vaši ďalší hostia, Západ pašoval do Iránu terminály Starlink, aby protestujúci mohli komunikovať, keď Irán odstavil internet a telefónne systémy v krajine. A prekvapivo, Irán dokázal odstavil systém Starlink na svojom území. Otázka znie, ako to dokázali?
Takmer všetci tvrdia, že mali podstatnú pomoc od Rusov aj Číňanov.
A ja by som bol ochotný staviť sa, že to je len špička ľadovca, že Rusi a Číňania im poskytujú všetky druhy ďalších spravodajských informácií a dokonca aj materiálnu pomoc. Ale to je niečo iné ako priama intervencia do konfliktu.

Súhlasím. Čo sa stane, ak Iránci uzavrú Hormuzský prieliv?

Malo by to devastujúci vplyv na medzinárodnú ekonomiku.
Minulé leto, počas 12-dňovej vojny, bol jedným z dôvodov, prečo sa prezident Trump postaral, aby táto vojna trvala len 12 dní, jeho zdravý úsudok, že Iránci začínajú podnikať kroky na uzavretie Hormuzského prielivu.
A on chápal, že to by malo katastrofálne následky pre medzinárodnú ekonomiku, čo sme absolútne nechceli. A to je dôležité.

Samozrejme, Iránci to chápu. A preto dnes Iránci hovoria, že – po prvé – uzavrú Hormuzský prieliv.
Po druhé, zaútočia na americké vojenské zariadenia na Blízkom východe.
A po tretie, zaútočia na Izrael. To je ich odstrašujúci prostriedok.
A je to celkom impozantný odstrašujúci prostriedok, čo však neznamená, že prezident Trump ho nebude ignorovať a aj tak pôjde do vojny.
Ale ako sme už povedali, ťažko vidieť, čo by vojnou získal.

Vyvolá útok amerických síl na Irán, ktorý nebol schválený Kongresom, u niektorých verejných činiteľov v Spojených štátoch – (smiech) – potrebu riešiť citlivú otázku: prečo má Izrael jadrové zbrane a Irán na ne nemá nárok?

Nie. (Smiech.) Nikto nič nepovie. Máme do činenia s bezcharakternými politikmi a bezcharakternými novinármi.
Takmer nikto z hlavného prúdu a takmer žiadny politik z hlavného prúdu sa nepostaví a nevysvetlí túto citlivú otázku. Je to naozaj pozoruhodné.

Prejdime k Rusku. Povedali ste, že veríte, že vojna bude ukončená na bojisku a nie v konferenčnej miestnosti.
Stále si to myslíte aj teraz, keď je koniec januára 2026?

Absolútne. Tieto takzvané rokovania, ktoré prebiehajú v Abú Zabí, sú fraška.
Stačí si položiť jednu jednoduchú otázku: aký je rozdiel medzi požiadavkami Ruska na jednej strane a tým, čo Ukrajina a Európania sú ochotní Rusom poskytnúť?

Odpoveď je, že sú od seba vzdialené svetelné roky. Neexistuje ani jeden spoločný bod.
Nedosiahli dohodu ani v jednej z hlavných požiadaviek Ruska.

Ako teda dosiahnuť dohodu prostredníctvom rokovaní?
Keď počúvate diskusie na Západe o tom, kde sa v tomto procese nachádzame, rýchlo zistíte, ak poznáte podrobnosti, že to nemá nič spoločné s realitou. Predstava, že sme na 90 alebo 95 percentách cesty k dohode, že stačí len vyriešiť pár detailov a potom budeme mať po probléme – to je smiešne.

Musia to byť americké spravodajské služby, ktoré to podsúvajú americkým médiám.
A sám Zelenskyj prednáša reči o tom, ako sme blízko k dohode.
Zelenskyj predniesol pred týždňom či desiatimi dňami reč, v ktorej povedal, že nepostúpia žiadne územie.
To muselo byť určené pre domáce politické účely, lebo keby Rusi verili, že to myslí vážne, odišli by domov.
Alebo si myslíte, že celý koncept Abú Zabí je fraška?

Je to fraška. O tom niet pochýb. Rusi túto hru hrajú, lebo chápu, že tu prebiehajú dve vojny: vojna na bojisku a vojna propagandy.
A je v záujme Ruska vyhrať vojnu propagandy alebo dosiahnuť v nej čo najlepšie výsledky.
A to, čo Rusi chcú urobiť, a Putin je v tom veľmi efektívny, je ukázať, akí sú rozumní, nikdy nestrácajú trpezlivosť, nikdy nepoužívajú ostré výrazy, hovoria, že sú vždy ochotní rokovať, hovoria, že nikdy nepovedali, že nebudú rokovať so Zelenským alebo Ukrajincami a tak ďalej.
Vždy rokujú s tými realitnými maklérmi alebo obchodníkmi, ktorých Trump posiela, Jaredom Kushnerom a Stevom Witkoffom.
Putin s nimi vždy rokuje alebo s nimi rokuje niekto iný v Moskve.

Ale načo? Tieto rozhovory nikdy k ničomu nevedú.
Keď počúvate, ako Witkoff a Kushner opisujú, čo sa stalo počas rokovaní, poviete si:
„Nezistili títo ľudia, aké sú požiadavky Ruska, a teda, kde sa nachádzame, pokiaľ ide o pokrok v týchto rokovaniach?“
Ale to sa nikdy nedozviete. Od týchto realitných magnátov dostanete len prázdnu rétoriku o tom, aký pokrok robíme.

Vzhľadom na prevahu neokonzervatívcov v okolí prezidenta, predpokladáte, že príde nová studená vojna?
Predpokladáte, že rusofóbia a sinofóbia oživia zahraničnú politiku Spojených štátov?

Sústreďme sa na vzťahy medzi USA a Čínou. Ako viete, verím, že USA a Čína už vedú intenzívny bezpečnostný súboj.

Áno.

A to sa nezmení.

Nazvali by ste to studenou vojnou?

Rozhodne by som to nazval studenou vojnou, pretože vo svojom slovníku rozlišujem medzi studenou vojnou a horúcou vojnou.
A myslím si, že určite nechceme, aby došlo k horúcej vojne. Inými slovami, studená vojna je tu.
Je nevyhnutná. Je to poľutovaniahodné. Tak však funguje medzinárodná politika.

Teda pokiaľ ide o Čínu?

Áno. Podľa mňa existuje bezpečnostná konkurencia USA, dlho som hovoril, že je to nezvratné.
Ide o studenú vojnu podobnú studenej vojne medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom v rokoch 1947 až 1989.
Našťastie sa tá studená vojna, na ktorú si obaja dobre pamätáme, pretože sme v tých rokoch vyrastali, nikdy nezmenila na horúcu vojnu, aspoň nie na vojnu, do ktorej by boli priamo zapojené Spojené štáty a Sovietsky zväz.
Musíme dúfať, že táto bezpečnostná súťaž, alebo ak chcete studená vojna medzi Spojenými štátmi a Čínou, sa nezmení na horúcu vojnu, pretože to by bolo katastrofálne.

A čo Spojené štáty a Rusko?

Pod vedením Joea Bidena sme boli s Ruskom vo viac než studenej vojne. Boli sme s Ruskom takmer vo vojne. Väčšina ľudí to nazýva zástupnou vojnou. Pojem zástupná vojna nestačí na vysvetlenie toho, ako hlboko sme boli zapojení do konfliktu s Ruskom za prezidenta Bidena.
Bola to teda aspoň studená vojna. A tesne sa vyhla prechodu do horúcej vojny.
Trump sa snaží zlepšiť vzťahy s Ruskom, čo je jedna z pozitívnych vecí, ktoré sa snaží urobiť v oblasti zahraničnej politiky.
Snaží sa ukončiť vojnu na Ukrajine. A snaží sa upustiť od studenej vojny s Ruskom. Dlho som tvrdil, že je to rozumný cieľ.
Mrzí ma len to, že nebol schopný vymyslieť stratégiu, ako tento cieľ skutočne dosiahnuť.

Myslíte si, že Rusi prehliadli alebo odpustili útok na rezidenciu prezidenta Putina, ktorý sa nemohol stať bez toho, aby o ňom vedel prezident Trump?

Nie je jasné, či o tom Trump vedel. CIA je občas akýmsi nevyspytateľným prvkom.
Je možné, že CIA a MI6 spolupracovali s Ukrajincami a Trump o tom nevedel, alebo mu povedali, že v tej oblasti sa chystá určitý útok, ktorý sa netýka Putinovho sídla, hoci v skutočnosti sa ho týkal. Nie je teda jasné, či Trump o tom vedel.
Ja si vlastne myslím, že Trump o tom pravdepodobne nevedel, lebo by to nedovolil.

Ale naozaj zaujímavá otázka je, čo si o tom myslia Rusi? Rusi si pravdepodobne myslia, rovnako ako vy, že Trump o tom vedel.
A musia podľa toho konať. Rusi si dobre uvedomujú, že Američania sú smrteľným nepriateľom.
Trump môže mať v srdci dobré úmysly, ale ak sa pozriete na to, čo skutočne robí, je pre Rusov obrovským problémom. A Rusi to určite chápu.
Niet pochýb o tom, že sa snažíme preniesť bremeno tejto vojny na plecia Ukrajincov. Ale stále sme do nej hlboko zapojení.
Stále poskytujeme Ukrajincom veľa spravodajských informácií. Poskytujeme logistickú podporu. A pomáhame im získať zbrane.
Takže stále bojujeme. Ak to vyjadrím slovami, ktoré sme používali skôr, stále sme zapojení do studenej vojny s Ruskom.

Správne. A čo Európania? Mám na mysli najmä Poľsko, Veľkú Britániu, Nemecko a Francúzsko.

Niet pochýb o tom, že hoci medzi týmito krajinami existujú mierne rozdiely v tom, ako vnímajú Rusko, Poliaci napríklad považujú Rusov za väčšiu hrozbu ako Francúzi. Francúzi však tiež považujú Rusko za smrteľnú hrozbu.
A všetky tieto európske krajiny sú hlboko odhodlané zabezpečiť, aby Rusko neporazilo Ukrajinu. A robia všetko, čo môžu, aby Ukrajinu udržali nad vodou. Otázkou je, či to dokážu, keď sa Spojené štáty pomaly stiahnu z vojny na Ukrajine. A nevyzerá to tak, že by to v dohľadnej budúcnosti dokázali.
Vyzerá to tak, že Ukrajina potrebuje Spojené štáty.
A napriek určitým výrokom prezidenta Trumpa si myslím, že väčšina jeho rétoriky a väčšina jeho činov naznačuje, že chce vycúvať.

Čo by sa stalo, ak by Spojené štáty formálne opustili NATO?

Za predpokladu, že formálne alebo de iure znamená de facto a my sme v podstate vonku úplne, malo by to obrovské dôsledky pre Európu.

Po prvé, tieto európske štáty by potom museli samy zabezpečiť svoju bezpečnosť.
Medzi rôznymi štátmi by vznikli obrovské problémy s kolektívnym konaním.
Predstava, že ak by sme vystúpili, Európania by sa spojili, vytvorili jednotnú Európu a prišli s úspešnou odstrašujúcou stratégiou voči Rusku, nie je tým, čo sa tu stane.

Ak sa Američania stiahnu a skončí NATO, všetky tie odstredivé sily, ktoré sú pod povrchom a ktoré sú teraz pod kontrolou vďaka prítomnosti USA, sa dostanú do popredia. Vznikli by všetky možné problémy s kolektívnym konaním. Každá z európskych krajín by bola prakticky odkázaná sama na seba.
Ak to vezmeme ešte o krok ďalej, je veľmi dôležité pochopiť, že Európska únia bola počas desaťročí úspešná najmä vďaka NATO.
NATO poskytuje Európskej únii stabilné bezpečnostné prostredie, v ktorom môže fungovať.

Ak by štáty v Európe boli odkázané samy na seba, museli by sa starať o svoju vlastnú bezpečnosť a niekedy by medzi sebou súťažili a niekedy by spolupracovali, čo by malo veľmi negatívny vplyv na Európsku úniu. Bolo by oveľa ťažšie zabezpečiť fungovanie Európskej únie.
A Európska únia je už teraz dosť napätá. Ak sa teda Američania stiahnu z Európy, ak sa odstráni americký pacifikátor, z hľadiska bezpečnosti to bude úplne iná situácia. A ja by som tvrdil, že aj z hľadiska ekonomiky v Európe.

Rozhovor vyšiel ako podcast Judging Freedom. Mierne skrátené, preložil Timotej Dunaj.

https://marker.sk/clanky/1009/mearsheim ... -problemom

P.S. V prospech americkej agresie voči Iránu:

Saudská Arábia vraj v zákulisí zmenila postoj v otázke útoku USA na Irán

Saudský minister obrany princ Chálid bin Salmán počas súkromného brífingu vo Washingtone naznačil, že ak prezident USA Donald Trump nepremení hrozby voči Iránu na realitu, teheránsky režim z celej krízy vyjde posilnený, informuje portál Axios s odvolaním na štyri zdroje prítomné v miestnosti.

USA v súčasnosti výrazne posilňujú vojenskú prítomnosť v Perzskom zálive, hoci Biely dom tvrdí, že konečné rozhodnutie o útoku ešte nepadlo.

Saudský postoj je o to zaujímavejší, že len pred troma týždňami korunný princ Muhammad bin Salmán varoval Trumpa pred bombardovaním Iránu a rizikom regionálnej vojny, čo malo oddialiť americký útok.

Podľa zdrojov princ Chálid zároveň priznal, že po rokovaniach v Bielom dome nemá jasnú predstavu o americkej stratégii voči iránskemu režimu.
Jedným z dôvodov zmeny postoja môže byť presvedčenie Rijádu, že Trump sa už rozhodol zasiahnuť, a snaha nebyť vnímaný ako ten, kto tomuto kroku odporuje, píše Axios.

(mja)

[Trumpeta1978]

Dobrý článok.
Len pár malých pripomienok:
1/Že su rokovania v Abú Zabí fraška sa da do značnej miery suhlasit.
Ale napriek tomu maju svoj velký význam. Prečo? Jedna zo stran bude musiet nakoniec urobit väčší ustupok ako je navonok ochotna. Lenze tym padom bude potrebovat "krytie" pred svojimi voličmi, či už to bude Rusko alebo Ukrajina. A tato seria rokovani by im to mala ciastocne poskytnut.

2/Riziká zo strany Iranu voči tankerom v Hormuzskom prielive su reálne, ale netreba ich dramatizovat.
Prechadza tam cca 20percent svetovych ropnych produktov.
Ale!
Smeruju hlavne do Azie, Usa a Europa by tym neboli až tak zasiahnute. Problemy by vznikli hlavne Číne a to by Usa rozhodne moc nevadilo.
Za druhé, v oblasti existuju nie plne vyuzite ropovodne kapacity, to znamena ze nejaka cast produkcie by miesto tankermi prudila cez trubky.
Za tretie, aj keby Iran ten priliv kompletne zamínoval, tak spriechodnenie by netrvalo viacej ako 1,5-2mesiace. A to je ten najhorsi mozny scenar, vsetky ostatne su lepsie /napr ze by Iran iba raketami a rychlymi torperdovymi člnmi utocil na tankery tak to by sa pomerne lahko riesilo doprovodom vojenskymi lodami na ochranu/