Čítanie na víkend - komentár od Danišku, ktorý zhŕňa celú podstatu problémov okolo Ukrajiny.
Za mňa je to výborný článok, ktorý (možno) poukazuje na to, prečo sa nový majiteľ Štandardu zbavil ako šéfredaktora práve Danišku.
Síce označil všetkých čo odišli zo Štandardu za špicu slovenskej žurnalistiky, ale ja tvrdím, že minimálne Daniš a Daniška tou špicou skutočne sú.
A poviem, že doslova investigatívnej žurnalistiky, lebo títo dvaja nepíšu z brucha, ani na politickú objednávku.
Musia mať skutočne naštudované veci, a to sú stovky až tisíce zdrojov, kým sa poskladá puzzle a odhalí skutočná podstata.
Komu sa nechce čítať všetko, odporúčam aspoň veci okolo fašizmu a majdanu na Ukrajine,
kde Západ už bol dohodnutý na slobodných voľbách, ale náckovia otočili pomery.
To je hlavne kapitola III s úvodom v kapitole II. V originálnom článku sú aj linky na niektoré zdroje.
Ukrajinská kliatba
Najťažšia otázka, na ktorú u nás nikto nemá riešenie, a štát ho nevyhnutne potrebuje.
https://marker.sk/clanky/385/ukrajinska-kliatba
Karel Havlíček Borovský, český novinár a literát, rusofil, ktorý sa po pobyte v Rusku stal kritikom pomerov v Rusku, na adresu Ukrajiny napísal:
„Ukrajina je ustavičná kliatba, ktorú nad sebou vyriekli Poliaci aj Rusi, je jablkom nesvornosti hodeným osudom medzi tieto dva národy.“
Až donedávna nás závažnosť tohto výroku viac menej míňala, Ukrajina bola pre nás nanajvýš Podkarpatskou Rusou,
pre niekoho Užhorodom, pre iného Odesou. Ukrajinu a Kyjev sme vnímali akoby oblúkom – cez to, ako o nej písali a hovorili na Západe.
Občas to narušila kolízia so zastavením importu ropy alebo plynu, za čo sme vždy automaticky obvinili Rusov, krízu sa vždy podarilo vyriešiť, detaily zapadli prachom.
To všetko je už niekoľko rokov minulosť.
Naším najväčším problémom je, ako vychádzať s Ukrajincami, národom na pokraji katastrofy, ktorý je ochotný správať sa tvrdo a riskovať všetko.
Symbolicky to potvrdila nedávna tlačovka v Užhorode, Ficove stretnutie so Zelenským bolo ako náraz do steny.
I.
Slovensko je menší a slabší partner takmer v každom medzištátnom vzťahu, ktorý udržiavame.
S každým sa vieme dohodnúť, niekde ustúpiť, niečo dosiahnuť.
Dlhodobo to dokazujeme v EÚ, aj keď čelíme tlaku Bruselu alebo západných štátov, zatiaľ sme ešte nikdy neskončili ako Poliaci alebo Maďari.
Dokážeme tiež zmierňovať či chápať proti sebe stojacie strany.
Počas balkánskych vojen sme dokázali vychádzať so Srbmi a Chorvátmi súčasne.
Dokázali sme dokonca plniť užitočnú rolu medzi Srbmi a kosovskými Albáncami (naši vojaci strážili Kosovo pole),
potom medzi Srbskom a Čiernou Horou (osobitnú rolu zohral slovenský diplomat František Lipka).
Ukrajina je však iný prípad. Sme schopní pomáhať desiatkam tisícok Ukrajincov na našom území,
nečelia žiadnej diskriminácii a zarábajú rovnocenne so slovenskými zamestnancami.
Sme schopní sa stretať s Rusmi a zároveň vyjadriť plnú solidaritu Poliakom, aj im ponúknuť pomoc (čo si poľské médiá všimli),
ale Ukrajina je stena, cez ktorú vlak nejde.
Až doteraz sme mali za to, že najväčším problémom Ukrajiny je masívna skorumpovanosť ukrajinských politikov.
Existuje však niečo horšie. Keď sa mizéria ukrajinskej elity spojí s nacionalizmom a extrémizmom.
Tento tlak prichádza zdola, čelní politici vo funkciách mu ustupujú.
Videli sme to pri Porošenkovi, vidíme to pri Zelenskom, prejavy boli prítomné aj pri generálovi Zalužnom.
Tým symbolom v pozadí je vždy Bandera, symbol ukrajinského nacionalizmu a extrémizmu.
Bandera, syn gréckokatolíckeho kňaza, bol tvrdý líder.
Na svoje ciele skúšal využiť nacistov, na čo napokon doplatil.
Ako si s podobným princípom možno poradiť inak, než silou?
Tak znie zadanie pre slovenskú (ale širšie aj stredoeurópsku, ale nie západnú) politiku.
Ukrajina je pre nás kľúčová pre obchod s Ruskom a dostupnosť ropy, plynu, v menšej miere iných komodít.
Ak chceme zostať priemyselným štátom, potrebujeme ceny energií za také ceny, za aké sa dá u nás vyrábať a vo svete predávať.
S ruskou ropou a plynom to možné je, s dovážaným skvapalneným plynom po mori a z iných strán konfliktu to možné nie je.
Sú totiž drahšie v takej miere, že to ohrozuje priemyselnú výrobu.
Hneď na úvod treba povedať, že riešenie, ktoré ponúka celá opozícia,
že prijmeme západné riešenie a ropu a plyn začneme dovážať z opačnej strany, nerieši problém.
Je rezignáciou naň.
Čiastočným riešením je hľadanie zdrojov cez TurkStream, dohody s Azerbajdžanom, Tureckom, v menšej miere s Chorvátskom (LNG).
Kým však nedokážeme touto cestou nahradiť ropu a plyn v objeme a ako-tak dostupnej cene, dovtedy to nie je plnohodnotná odpoveď.
Ak teda niekto nepovažuje za odpoveď krach Slovnaftu či zatváranie veľkých fabrík ako U.S. Steel.
Zodpovednosťou slovenského premiéra je tomu predísť, nie to označiť za dôsledok vojny na Ukrajine.
Bez Slovnaftu, U.S. Steel, veľkých automobiliek a niekoľkých málo ďalších fabrík prestávame byť priemyselným štátom.
Po roku 1998 nám pomohlo, že sme sa stali dielňou pre zahraničné automobilky.
Bol to úspešný krok, riešil domácu nezamestnanosť, bol zdrojom ekonomického rastu.
Kredit nesú dve Dzurindove vlády. Ale tento model už nedokážeme zopakovať.
Potrebujeme ho rozvíjať, o čom rozhodne naša priemyselná konkurencieschopnosť.
Ak chceme udržať industrializáciu, bez energií, ktoré sú lacnejšie ako na Západe, to nejde.
Všetko, čo sa dalo za pár rokov zmontovať, sa dá (ešte rýchlejšie) rozobrať.
Ak by malo vládu a opozíciu niečo spájať, je to uvažovanie nad touto otázkou.
Nateraz je však debata nezmyselne emotívna a ideologická.
Spor začína s ústrednou témou, ktorou je vojna.
II.
Aj tu by sme mali byť schopní rozumnej debaty, oddeliť fakty a emócie, realitu a priania.
Najmä preto, že želania sa postupne míňajú.
Ukrajina je po vyše troch rokoch v pasci, ktorú si Ukrajinci sami prehlbujú.
Nedokážu uznať doterajšie výsledky vojny a ruskú prevahu na dobytých územiach, vo vojne proti silnejšiemu agresorovi chcú pokračovať.
Ruskú prevahu naopak uznáva Trumpova Amerika, z vojny sa krok po kroku sťahuje a jej bremeno sa tým naplno presúva na Európu.
Je zaujímavé, že v tomto procese nehrá žiadnu rolu žiadna východoeurópska krajina EÚ, ani Poľsko.
Fínsky prezident Stubb má väčší hlas za stolom ako ktokoľvek zo strednej Európy.
Hoci dopady na V4, Rumunsko, Bulharsko sú radovo väčšie.
Dôležitou časťou v tomto procese je rozlišovať Trumpove slová (hrozby sekundárnych sankcií, výzvy na zastavenie importu ruských energií)
a činy (znížené financovanie vojny priamou pomocou, zníženie priamych dodávok zbraní),
pričom sťahovanie Američanov už ide nad rámec vojny na Ukrajine (najnovšie znížili Američania vojenskú podporu pre Litvu, Lotyšsko a Estónsko).
Pre vývoj sú kľúčové dve Trumpove rozhodnutia: Ukrajina nebude v NATO a Amerika ako štát neposkytne Ukrajine žiadne bezpečnostné záruky, ani vojakov. Zbrane je ochotná predávať, ak za ne budú Európania platiť.
Trump týmito krokmi dosiahne, že to už nebude americká vojna čo do primárnej zodpovednosti, ale zároveň bude vojna ďalej pokračovať, takže zložité otázky usporiadania regiónu sa posúvajú do budúcnosti.
Západná Európa sa snaží tomu čeliť a Trumpa do vojny čo najviac vtiahnuť.
Ak Trump uspeje, vzniká tým logická otázka, že ak predchádzajúci prístup, kde bola Amerika na čele štátov, ktoré financovali a podporovali ukrajinskú vojnu, vydržal 3 roky, ako dlho môže vydržať fáza dva bez Ameriky?
Túto otázku možno nazvať ukrajinskou pascou.
Neprináša totiž šancu na zvrat vo vojne (pretože to je vojensky nemožné), len predlžovanie stavu za vyššie náklady pre zúčastnených.
Témy, na ktoré sa sústredí pozornosť, sa postupne menia: teraz je to otázka bezpečnostných garancií pre Ukrajinu,
predtým to bola snaha o vynútenie si okamžitého prímeria na fronte, predtým sankcie proti Rusku,
predtým ekonomická a politická izolácia Ruska v medzinárodných vzťahoch.
Najväčším problémom tohto prístupu je odpoveď na otázku, prečo žiadna z týchto snáh neviedla k úspechu.
Odpoveď nie je taká zložitá: o usporiadaní pomerov od momentu, keď sa začala vojna, rozhoduje sila.
Pričom Rusko má vo vojne – až na krátke obdobie chersonskej protiofenzívy na konci roku 2022 – prevahu.
To znamená, že pri dohode o usporiadaní pomerov po skončená vojny má silnejšiu pozíciu, ako strana, ktorá je slabšia.
Taká je podstata vojny. Rozhoduje sa v nej o tom, čo nedokázala vyriešiť politika pred začiatkom vojny.
Otázka bezpečnostných garancií je otázkou, ktorá sa dotýka casus belli, príčin vojny.
Rusi boli ochotní ísť do vojny pre to, aby Ukrajina nebola súčasťou NATO, prekážala im vojenská spolupráca Ukrajiny s USA a ďalšími štátmi aliancie.
Ak niekto po vyše 3 rokoch vojny a strate 20 percent územia plus nespočítateľného množstva životov hovorí, že zvyšná časť Ukrajiny by mala mať bezpečnostné záruky na úrovni článku 5, pričom ešte nedávno hovoril o možnom členstve západnej Ukrajiny v NATO, akoby nedával uplynulé tri roky pozor.
Takéto návrhy nevedú k mieru, pretože od začiatku viedli k vojne.
Ruské požiadavky sa v tomto ohľade nezmenili.
Naopak, nechali za ne zomierať svojich vojakov, čiže ich cena od roku 2022 vzrástla.
Preto aktuálne návrhy 26 európskych štátov, ktoré sa snažia formulovať budúce bezpečnostné garancie pre Ukrajinu, nemôžu priniesť riešenie, ani zastavenie bojov, iba pokračovanie vojny.
Navyše európske štáty nehrajú s Ukrajinou férovú hru aj v tom, ako formulujú problém.
Bezpečnostné garancie predsa znamenajú ochotu štátov, ktoré ich dávajú, že v budúcnosti vstúpia do vojny na strane Ukrajiny.
Nasadia vlastné armády a v prípade veľkej vojny budú mobilizovať vojakov do vojny proti Rusku.
To však 26 európskych štátov odmieta v aktuálnom stave: bezpečnostné garancie a nasadenie vlastných jednotiek podmieňuje uzavretím mieru.
Koalícia pod vedením Macrona s Merzom a Starmerom nehrá s Ukrajinou fér.
A to ešte skrýva niekoľko neriešených problémov: Poliaci odmietajú poslať vojakov na Ukrajinu, kým sa misie nezúčastnia aj Američania,
v Nemecku je proti verejná mienka, Taliani oznámili, že si to nemôžu dovoliť,
francúzsky prezident a britský premiér, ktorí to podporujú, majú doma mimoriadne nízku popularitu.
To nevyzerá ako „koalícia“, na ktorú sa možno spoliehať.
Ak by boli Američania ochotní vstúpiť do vojny s Ruskom, napríklad vytvorením bezletovej zóny (po napadnutí Ukrajiny),
alebo nasadením amerických jednotiek, skrátka brať vojnu Ukrajiny ako svoju vlastnú, potom by Ukrajina mohla byť v NATO.
Demonštrovali by to de facto.
Týmto spôsobom sa správa Amerika k Izraelu.
Členstvo v NATO preto ani nie je potrebné, pretože keď Izrael potrebuje vojenskú, ekonomickú alebo diplomatickú pomoc, dostane ju.
Vrátane nasadenia americkej armády.
V prípade Ukrajiny toho Američania schopní neboli, vojnu viedli ako zástupnú, ktorej cieľom bolo a zostáva oslabiť Rusko ako mocnosť.
Ukrajina preto nemá nielen miesto v NATO, ale nezíska ani trvalú americkú pomoc.
Európana sa tvária, akoby chceli Ameriku nahradiť a bezpečnostné garancie na úrovni článku 5 zabezpečiť,
ale pritom hovoria, že by to malo platiť až od prípadnej ďalšej vojny,
v prípade tejto vojny nie sú ochotní nasadiť vlastné armády, ani do vojny priamo vstúpiť.
Otázkou znie, prečo by ktokoľvek mal tejto konštrukcii veriť.
A prečo by Rusi mali akceptovať, že výsledkom vojny, v ktorej majú vojensky navrch, by malo byť niečo podobné, čo k vzniku vojny viedlo.
Ukrajinská pasca je v tom, že za to všetko zomierajú vo vojne na svojom vlastnom území bez toho, aby sa blížilo riešenie, o ktorom hovoria politici.
Slovensko nedokáže riešenie tejto otázky ovplyvniť.
Naším záujmom zostávajú dve veci: aby sme sa do prípadnej vojny nezapojili, a aby sme rozumeli procesom, ktoré sa dejú
a nepodporovali neracionálny prístup, ktorý Ukrajinu napokon poškodzuje najviac.
A po druhé, aby sme podporovali obnovu ekonomickej spolupráce medzi Ruskom a Západom po vojne, pretože z nej máme prospech.
Ak hovoríme, že sa treba dohodnúť s Ruskom, a že riešením pre Ukrajinu nie je koalícia ochotných európskych štátov, nerobíme chybu.
Naším systémovým nedostatkom je, že na takúto pozíciu existuje širšia spoločenská podpora, ktorá však nemá dostatočnú oporu v prostredí elít.
A ako už býva naším zvykom, nijako sa s tým nepracuje.
Druhým problémom je, že náš hlavný ekonomický záujem nedokážeme presadiť my, ale iba silnejší hráči ako sme my.
Američania, prípadne EÚ s iným myslením. Ani jedno v tejto chvíli nevyzerá reálne.
A to je pasca, v ktorej sme sa ocitli bez vlastného zavinenia my sami.
Paradoxom je, že hoci podobné myslenie vidíme v Maďarsku, Rakúsku, čiastočne v Chorvátsku, ale aj Rumunsku a Bulharsku,
dokonca k nemu nemá ďaleko nový poľský prezident Nawrocki, neexistuje žiadna snaha tieto postoje aspoň minimálne koordinovať.
Poľská vláda si pritom lepšie ako ktokoľvek iný uvedomuje riziko banderizmu na Ukrajine.
V auguste po koncerte bieloruského rapera vo Varšave zadržala poľská polícia 109 cudzincov, pričom vláda rýchlo rozhodla, že 63 z nich bude z Poľska deportovaných (z toho 57 Ukrajincov).
Dôvod: chuligánstvo a rušenie večerného pokoja, drogy a najmä banderovké vlajky OUN-UPA na koncerte.
Keďže pod týmito vlajkami boli zabíjaní Poliaci, v Poľsku to vyvolalo škandál. Tusk konal rýchlo.
Ale všimnite si akým jazykom: „Ako sa blíži koniec ukrajinskej vojny, Rusko robí všetko pre to, aby medzi Kyjevom a Varšavou vyvolalo konflikt.
Protipoľské gestá Ukrajincov a rozdúchavanie protiukrajinských nálad v Poľsku sú scenárom, ktorý režíruje Putin, inscenujú ho zahraniční agenti a miestni idioti. Vždy tí istí.“
Bol to owellovský jazyk. Bandera je dnes na Ukrajine oficiálny symbol, ktorý podporuje vláda.
Tých 57 Ukrajincov sa k nemu hlásilo, pretože ide o ukrajinských nacionalistov,
Putin a Rusko to považujú za problém rovnako ako Tusk a Nawrocki, ale poľský premiér tento problém zakrýva falošným jazykom.
Spoločné bezpečnostné uvažovanie o týchto otázkach v našom regióne je však ešte stále tabu.
Pritom práve to je kľúč k serióznej debate o Ukrajine.
III.
V ukrajinskej politike sa už dlhšie potvrdzuje jeden nebezpečný vzorec, ktorý vojna ešte viac zhoršila.
Začalo to ešte s prezidentom Janukovyčom, skorumpovaným politikom, ktorý v roku 2014 nedokázal udržať moc.
Nedokázal udržať ani vnútornú rovnováhu v štáte, kde by sa Ukrajina neťahala ani na Západ, ani na Východ,
čo je jediný spôsob, ako sa mohla vyhnúť občianskej vojne a následne reálnej vojne.
Odstavený bol však neústavným spôsobom.
Práve som o tom čítal kapitolu v knihe Scotta Hortona Provoked (2024) o vzniku a hlbších príčinách ukrajinskej vojny,
ktorý dôsledne čerpá zo západných zdrojov, katalóg udalostí hovorí za seba. Hneď sa k nemu vrátim.
Pointa znie: Janukovyč bol odstavený neústavným spôsobom, rozhodujúcu rolu zohral Pravý sektor a milícia C14,
ozbrojené krídlo strany Svoboda, názov odkazuje na 14 slov amerického neonacistu Davida Lanea
(„We must secure the existence of our people and a future for white children.“ – Musíme zabezpečiť existenciu našich ľudí a budúcnosť bielych detí).
Na jeho odvolanie chýbalo v ukrajinskom parlamente 10 hlasov, aj tak bol odvolaný.
Ďalší prezident Petro Porošenko kandidoval s programom, že sa chce s východom Ukrajiny dohodnúť.
Vládol ako tvrdý nacionalista, ktorý sa podieľal na eskalácii občianskej vojny.
Po ňom prišiel Volodymyr Zelenskyj, aj on kandidoval ako kandidát zmieru s východom, skončil ako vojnový prezident.
Všetky tieto posuny majú pritom vnútorný pôvod.
Je ním ukrajinský nacionalizmus prepojený s násilím a vojenskými paramilitárnymi jednotkami do takej miery,
že to predstavuje ostrý kontrast voči normám v Európe.
Politický problém, ktorý za uplynulú dekádu vznikol, je, že vývoj Ukrajiny sa prispôsobuje tlaku týchto násilných skupín.
Ten sa naplno prejavil v zlomových februárových dňoch 2014 v Kyjeve.
Bez neho by nedošlo k pádu Janukovyča, ale od roku 2014 došlo k jednej podstatnej zmene:
vtedy ešte Západ, najmä médiá, dokázali kriticky pomenovať problém ukrajinského extrémizmu,
dnes už ho považujú za legitímneho partnera vo vojne proti Rusku.
Po vojne sa to môže opäť zmeniť, ale kým k tomu dôjde, platí,
že
najdôležitejšími spojencami ukrajinských extrémistov sú západné protiruské vlády a bezpečnostné zložky.
Scott Horton v svojej knihe opisuje, ako získali tieto kruhy postavenie a moc.
Cituje priamo ich výroky, radi o tom hovorili aj pre západné médiá, najmä pre BBC, Guardian a New York Times.
Z dnešného pohľadu znie až neuveriteľne, ako zdokumentované sú kroky o nosení zbraní, molotovových koktejlov, bômb,
a špeciálne prítomnosti ostreľovačov na Majdane týmito kruhmi.
Extrémisti boli schopní vynútiť si odstúpenie aj regionálnych politikov,
dostať sa k skladom zbraní, obsadiť kľúčové budovy (napríklad Hotel Ukrajina alebo budovu konzervatória) na Majdane.
Časopis Foreign Policy vtedy dokonca urobil rozhovor s jedným z týchto ostreľovačov, volal sa Ivan Bubenčik.
Dôležitejšie ako mená politikov, ktorí vtedy našli dohodu s Janukovyčom (Kličko, Tjahnybok, Jaceňuk) boli postavy ako Andrij Parubij (nedávno zavraždený), Volodymyr Parasjuk a niektorí ďalší.
Parasjuk dobre ilustruje problém, ktorý sa tu snažím zachytiť.
K zlomu došlo v dňoch 20. a 21. februára 2014.
Politická dohoda bola dosiahnutá hodinu po polnoci 20. februára, ráno došlo k streľbe na policajtov a hrozbe, že ak Janukovyč neodstúpi, extrémisti napadnú jeho sídlo a prídu si po neho.
Túto hrozbu na Majdane vyslovil Parasjuk o 10. hodine dopoludnia.
Text, ktorý to opisuje, je výsledkom práce, ktorú nezávisle na sebe vtedy urobili BBC a Frankfurter Allgemeine Zeitung, zhrňuje ich text na BNE IntelliNews.
Link na BBC je už medzičasom nefunkčný.
Okrem hrozby voči Janukovyčovi, ktorá išla proti obsahu politickej dohody, sa druhá vec týkala streľby ostreľovačov na políciu.
Muž, ktorý sa BBC predstavil ako Sergej, opísal, ako z budovy konzervatória 20. februára ráno strieľali na policajtov:
„Strieľal som dole na ich nohy. Samosebou, že som ich mohol trafiť do ramena alebo inde, ale nesnažil som sa ich zabiť.“
Andrij Ševčenko, novinár a proeurópsky poslanec, tento moment však opisuje inak.
Bol v kontakte so šéfom policajného zásahu a ten hovoril, že straty a zranenia sa vŕšili.
Muž, ktorý týmto ostreľovačom velil, bol Volodymyr Parasjuk.
Horton opisuje (stále západné zdroje), ako na zasadnutí 21. februára 2014 vedenie domobrany a Pravého sektora prijalo rozhodnutie, že nemôžu čakať na novembrové voľby, Parubij to komentoval takto:
„Na tomto zasadnutí sme sa dohodli, že je nemožné čakať do novembra, keď Janukovyč plánoval zorganizovať predčasné voľby.
Bolo to rozhodnutie inštitucionálnych organizácií Majdanu.“
Pravý sektor odmietol zložiť zbrane, „dosiahnuté dohody nezodpovedajú našim cieľom“, povedal Dmytro Jaroš.
Organizované skupiny, ktorých početnosť odhadli sami na menej ako 10 percent, boli však rozhodujúcou koordinovanou silou.
Pomohli Majdan postaviť proti tejto dohode, kľúčovú rolu zohral Volodymyr Parasjuk, vtedy mal vystupovať pod prezývkou Bandera.
Neskôr bol politikom, teraz je vojenským veliteľom v ukrajinskej armáde.
Pre tento text postačuje, že revolúcia dôstojnosti, ako sa Majdanu hovorí na Ukrajine, by nikdy nebola prebehla bez priamej a rozhodujúcej angažovanosti militantných skupín a že je tu priamy konflikt sveta demokratickej politiky s paramilitaristickými a vojenskými organizáciami, ktoré považujú demokraciu iba za spôsob, ako sa dostať k moci.
Arťom Skoropadskyj, vtedajší hovorca Pravého sektora, to pre amerického novinára Freda Weira vyjadril rukolapne jasne:
„Nie sme demokrati. Na voľbách sa zúčastňujeme iba preto, že sú krokom smerom k revolúcii. (…) Chceme zmeniť celý systém.
Nový ľud, nový poriadok, nové pravidlá v štátnom systéme Ukrajiny.
Sme proti Rusku, sme aj proti tomu, aby sa Ukrajina pripojila k EÚ a NATO. (...)
Cieľom našej organizácie je získať moc, ak si to okolnosti vyžadujú, možno k tomu dôjsť použitím nedemokratických metód.
Verte mi, v extrémnych podmienkach vieme konať veľmi efektívne. Na Majdane sme mali iba 300 aktivistov a pozrite sa, čo sme dokázali.“
Celý text prináša rad ďalších znepokojivých informácií.
Pointou však je, že Pravý sektor alebo ľudia zmýšľajúci týmto spôsobom našli efektívnejší spôsob, ako dosahovať svoje ciele, než sú voľby.
Pýtal som sa raz na Pravý sektor a jeho schopnosti slovenského biskupa pôsobiaceho na Ukrajine, vladyku Milana Šášika (nešťastne zomrel po autonehode v júli 2020).
Bolo práve po zmene moci od Janukovyča na Porošenka, spýtal som sa, čo táto prozápadná zmena priniesla Užhorodu, Zakarpatiu a slovensko-ukrajinskej hranici.
Povedal to krátko, úplatky sa zvýšili a určite nekončia v miestnych rukách.
Vráťme sa k našej úvahe.
Problémom, ktorému každá slovenská vláda čelí, je, že naším partnerom na Ukrajine sa stáva nejaká podoba banderovského nacionalizmu.
Ako tomu môže malá krajina ako Slovensko vôbec čeliť?
IV.
Fico si toho bol na stretnutí so Zelenským vedomý, rozhodol sa neútočiť a vytvoril si opatrnú obrannú líniu, že tak ako on rešpektuje Ukrajinu a to, ako vidí svoje národné záujmy, tak žiada, aby Ukrajina rešpektovala naše národné záujmy.
Lenže to sú napokon iba slová.
K Zelenskému sa správal Fico úctivo, osem- alebo deväťkrát mu poďakoval, uznal, že musí robiť ťažšie rozhodnutia a že Ukrajina potrebuje koniec vojny. Zároveň Zelenského v ničom nepoučoval. Ficovi veľmi pomohlo, že od začiatku podporuje členstvo Ukrajiny v EÚ.
K tomu možno nikdy nepríde, súčasná európska elita tým hrá iba o čas a odkladá tému na svojich nástupcov.
Nie je to poctivý prístup, ale podobných faulov je dnes množstvo.
Zelenskyj sa správal inak. Na prvý pohľad úctivo, ale jeho vystúpenie boli iba nároky a niekoľko lží.
Napríklad o fašizme, ale to nechajme teraz bokom.
Ak chceme s týmto politicky nepríjemným a vojensky odhodlaným fenoménom zviesť rovnocennejšiu hru, musíme sa k nemu postaviť inak.
Naším tromfom zostáva, že máme právo veta pri vstupe Ukrajiny do EÚ.
Ale tým sa nedá mávať len tak ľahko, viaceré problémy sa musia najskôr otvoriť a pomenovať.
A zároveň si zabezpečiť vnútornú bezpečnosť doma, pretože máme do činenia s lepšie organizovanými a odhodlanými jednotkami.
Úloha preto znie: Pripraviť sa na rokovania s ukrajinskými banderovcami.
Aj preto je dôležité, aby sme ukrajinskú domácu scénu začali ďaleko podrobnejšie monitorovať,
v Markeri tak budeme činiť v spolupráci s Martou Havryško, ktorá sa venuje holokaustu a domácemu extrémizmu.
Ale podstatne dôležitejšie bude, aby tento problém začali vnímať širšie politické a akademické elity u nás,
aby sa o ňom začalo pokojne, vecne a pravdivo hovoriť.
Potom môže stretnutie slovenského premiéra a ukrajinského prezidenta vyzerať inak.
Najdôležitejšie bude, aby sme boli na nové vzťahy pripravení, keď raz skončí vojna.
Pretože v jednej veci sa téma banderizmu na Ukrajine naozaj zmenila:
tentoraz nebude ukrajinský extrémizmus porazený tak, ako sa to stalo počas druhej svetovej vojny nacistami a boľševikmi.
Budeme s ním musieť koexistovať.
A kým sa s ním nedohodneme, ropa a plyn cez Ukrajinu nepotečie.
Ukrajinským nacionalistom nikdy nebude prekážať, že na tom sami budú strácať.
Chudobou a radikalizmom budú naši susedia stále viac pripomínať zdecimovaných a zúbožených Palestíncov,
ale odhodlaním ísť za hranu možného sú naozaj ako Izraelci.
