Americke zdravotnictvo
Napísané: Ne 15 12, 2024 3:43 pm
Každý, kto žije v Spojených štátoch, chápe, prečo má strelec z New Yorku medzi ľuďmi takú podporu, hoci za bieleho dňa na ulici chladnokrvne zastrelil otca dvoch detí. A naopak – málokomu odinakiaľ dáva tá silná reakcia americkej verejnosti zmysel. Prečo by aj mala – nikto nemá právo druhého zabiť a to je dôležité si vyjasniť hneď na začiatku.
Prakticky každý v USA má osobne alebo sprostredkovane nejakú skúsenosť s americkým zdravotníctvom, ktorú nepovažuje za fér. Aby som bola presnejšia: každý okrem veľmi bohatých ľudí, ktorým je jedno, koľko za zdravotné úkony zaplatia. Poviem vám o tej svojej.
Americké zdravotníctvo je úplne súkromné. Všetky jeho časti boli sprivatizované a polikliniky, nemocnice a ordinácie sa tu správajú ako firmy: poskytujú služby, na ktorých musia zarábať. Moje zdravie tu tak prvý raz v živote dostalo cenovú visačku. Zlomená ruka? Dva a pol tisíc dolárov (2380 eur). Musela som kvôli tomu ísť na pohotovosť? Tisíc až dvetisíc dolárov (zhruba 950 až 1900 eur). Viezla ma sanitka? Päťsto dolárov (476 eur).
O tom, či ma nejaký úraz bude stáť priemerný americký plat učiteľky na strednej škole alebo nie, rozhoduje moja zdravotná poisťovňa. Tá sa od chvíle mojej diagnózy stáva riaditeľkou môjho ďalšieho osudu a ja som jej vystavená na milosť a nemilosť, či mi úkon uhradí, prípadne koľko ma bude stáť spoluúčasť. Účet vystavuje nemocnica počas týždňov či mesiacov a máločo tu ľudia otvárajú s väčšími obavami než obálky od lekárov.
Z vlastného vrecka
Ak, samozrejme, vôbec nejakú poisťovňu mám a nie som jednou z tých zhruba 30 miliónov Američanov, ktorí tu žijú bez poistenia, pretože naň nemajú peniaze, alebo pretože ich poisťovne vzhľadom na predchádzajúce choroby odmietli poistiť. Je to zhruba desatina národa, ktorá je odkázaná na to, že je buď zdravá, alebo si úkony uhrádza sama, prípadne chodí na pohotovosť až v krajnom prípade, keď ju ruka zákona musí ošetriť vždy, pretože sa ocitajú na pokraji života.
Brian Thompson, riaditeľ zastrelený na ulici v New Yorku, bol šéfom najväčšej zdravotnej poisťovne v Amerike. Pod jeho firmu UnitedHealthcare patrí 50 miliónov pacientov – najviac zo všetkých poisťovní. A UnitedHealthcare zároveň najviac zo všetkých odmieta ľuďom hradiť zdravotné úkony. Len za minulý rok ich odmietla uhradiť každému tretiemu pacientovi. Tí si ich potom museli zaplatiť zo svojho vrecka, takzvane out of pocket. O tomto výraze sa v texte ešte zmienime.
Keď sme prišli do USA, mali sme len cestovné zdravotné poistenie. To nám hradilo len náhle výdavky ako napríklad úraz, ale nič preventívne. Znamenalo to, že sme si museli všetko najskôr zaplatiť sami a potom žiadať českú poisťovňu, aby nám to refundovala.
Boli sme preto v zložitej situácii: síce sme mohli počítať s tým, že nám česká poisťovňa peniaze vráti, ale najskôr sme ich museli vynaložiť. To sa na nás veľmi podpísalo. Vôbec prvý raz vo svojom živote som sa opakovane pristihla pri uvažovaní, či je moje dieťa choré natoľko, aby som s ním musela ísť k lekárovi, zaplatiť stovky až tisíce dolárov a podstúpiť potom s neochotnou poisťovňou to martýrium rokovania o vrátení peňazí.
Nesúďte ma, ale keď môj vtedy päťročný syn zle dopadol na trampolíne a nemohol hýbať nohou, počkala som do druhého dňa, či sa mu to nezlepší. Keď ju za sebou ťahal aj ráno, išli sme. Strávili sme tam štyri hodiny, na nič mu neprišli a účet bol 2500 dolárov, asi 2380 eur.
To bola ešte čiastka, ktorú sme na účte mali. Potom som však mala nezvyčajný úraz ja. Doma ma porezal letiaci tanier (nepýtajte sa ma ako, ani spätne to nechápem), musela po mňa prísť záchranka a v nemocnici mi ranu zošili. Aj vtedy, keď som si tú krvácajúcu ranu držala, som na chvíľu uvažovala, či by nestačila dobrá náplasť. A nestačila, keďže boli potrebné štyri stehy chirurgickou zošívačkou.
Postarali sa o mňa fantasticky, ale po troch týždňoch nám začali chodiť účty. Z toho prvého som sa regulárne zosypala. Tušila som, že čiastka môže byť v tisícoch dolárov, ale účet prišiel na necelých desaťtisíc s dodatkom, že niektoré úkony sa ešte dopočítajú a mám očakávať ďalšie zloženky.
Desaťtisíc dolárov je asi 9500 eur, takže čiastka sa rovnala cene malého auta. Nielenže sme si nemohli dovoliť o toľko peňazí prísť: my sme ich ani nemali. Nemohli sme ich teda ani najskôr zaplatiť a potom ich žiadať späť od poisťovne.
Navyše som sa za to hanbila. Bolo mi trápne o tom hovoriť svojim vtedajším americkým priateľom – tu sa o problémoch nehovorí a ja, zvyknutá z Česka na dobré spoločenské postavenie, som nechcela vo svojom prostredí pôsobiť ako niekto, kto je taký chudobný, že nemá na ošetrenie.
Dovtedy som si nikdy nemusela v Česku uvedomiť, že samozrejmosť zdravotnej starostlivosti so sebou zároveň nesie dôstojnosť. Jej nesamozrejmosť či odmietnutie, naopak, pocit poníženia, hanby a dojmu, že na mne nezáleží. To sú tie chvíle, keď mi až život v zahraničí ukázal, aké dobré to v Česku máme – a ako málo si to uvedomujeme.
Zdravie s cenovkou
Vtedy som však ani nevedela, že v podobnej situácii sa tu ocitol takmer každý, prípadne niekto v jeho okolí. Boj s poisťovňami tu nie je nič okrajové alebo zahanbujúce, ako, mimochodom, odhaľuje aj prípad zastreleného šéfa poisťovne. Po týždni stresov som sa odhodlala ísť za jednou známou, ktorá si vždy vedela so všetkým poradiť, ale nepatrila do môjho okruhu súkromných priateľov.
. Hádaj sa s nimi. Zavolaj im a povedz im, že si to nemôžeš dovoliť. Najskôr im však povedz, nech ti pošlú ‚itemized bill‚,“ poradila mi Kathy.
„Itemized bill“ je zaklínací výraz, s ktorým tu bežne všetci zaobchádzajú, a pre mňa všetko zmenil. Znamená totiž rozpoložkovanie celej sumy na jednotlivé čiastky za konkrétne úkony. Vtedy som zistila, že za röntgen, ktorým zisťovali, či v mojej rane nie sú zvyšky črepov, žiadajú takmer osemtisíc dolárov – skoro 7995 eur.
Nezavolala som, ale pri ďalšej lekárskej kontrole som sa zdravotnej sestry spýtala, kde sa môžem s niekým porozprávať o svojom účte, a tá ma poslala za inou paňou. Tej som povedala, že osemtisíc na röntgen nemám, že si to nemôžem dovoliť.
„A máte 900?“ spýtala sa ma.
Chvíľu som na ňu nechápavo pozerala. „Akože by to stálo len 900 dolárov?“
„Áno. Upravím to. Ale musíte to zaplatiť hneď.“
„Ako na mieste?“
„Áno, tu a teraz.“
Ani teraz neviem vysvetliť, čo sa tam vtedy stalo, ale každopádne som videla samu seba, ako s úľavou a horlivosťou zároveň vyťukávam na svojej kreditnej karte dvadsaťtisíc korún za röntgen a považujem to za veľkú výhru. Keď som svojmu mužovi volala, mala som od úľavy slzy v očiach, že sme zachránení. Naozaj.
Môj účet za ošetrenie pred diskusiou o jeho cene a po nej. Zrazu z neho bola desatina.
Až vtedy mi došlo, prečo sú tu také vybavené lekárne, ktoré sú veľké ako naše drogérie, a prečo je tu toľko liekov a pomôcok bežne dostupných: ľudia sa často ošetrujú sami. V každom supermarkete Walmart alebo drogériách s liekmi typu Walgreens či CVS si môžu kúpiť profesionálne zubárske vybavenie, plomby, stetoskop, tu maličkú lampu na prezeranie vnútra uší a dokonca aj sadru na zlomeniny, jednoducho všetko. Američania sú, pokým sa to dá, lekármi sami sebe.
Pretože keď je to aspoň trochu možné, aj tí poistení sa potrebujú vyhnúť tomu, aby si vykazovali poistnú udalosť. Zvyšuje im to čiastku, ktorú potom musia mesačne odvádzať, asi ako keď vám „autopoisťovňa“ účtuje viac, pretože ste mali nehodu.
Takže sestry sa vždy spýtajú, či si úkon platíte sami alebo máte poistenie. Keď poviete „out of pocket“, z vlastného vrecka, je cena za ten istý úkon aj násobne nižšia. Ako je to možné? Poliklinike odpadnú náklady za rokovanie s poisťovňou, čo sa premietne na cene úkonu.
Tieto čachre s vyúčtovaním lekárskych nákladov sú jedna vec, ale samostatnou kategóriou je ochota poisťovní ich uhradiť. Nie sú tu len zlé prípady, ako by sa za súčasného diania mohlo zdať.
Moja známa Monika si napríklad platí zdravotné poistenie osemsto dolárov mesačne a tisícku jej platí zamestnávateľ, čo je v USA bežná čiastka za dobré zdravotné poistenie (áno, 1700 eur mesačne). K tomu ešte vždy musí sama každý rok zaplatiť prvé tri tisíce dolárov (2855 eur), ktoré jej zdravotné úkony ten rok stoja.
Čokoľvek navyše už jej však uhrádza jej poisťovňa. Monika dostala pred niekoľkými rokmi rakovinu, mala tú najlepšiu starostlivosť, a ako hovorí, poisťovňu jej liečba stála pokojne až milión dolárov. Dnes je zdravá, spokojná a dobré poistenie je zachránilo možno aj život, ale s istotou minimálne jeho kvalitu, pretože bez neho by určite nemala takú dobrú starostlivosť.
Lenže potom sú tu všetky ostatné prípady, keď poisťovne zdravotné náklady ľuďom neuhradili. Buď sa na ne ich poistenie nevzťahovalo, pretože si na rozdiel od Moniky platili menšiu mesačnú čiastku, alebo ich poisťovne vyhodnotili ako neoprávnené a jednoducho ich odmietli. Tí si potom museli zaplatiť celú liečbu. To sú tie príbehy, keď ľudia predali dom alebo skončili na ulici.
Jedným z príkladov je Jenn Coffey, bývalá republikánska členka štátnej snemovne reprezentantov v New Hampshire. V 42 rokoch dostala rakovinu, potrebovala špeciálnu liečbu, ktorú jej poisťovňa United Healthcare neuhradila, a ona postupne rozpredala všetko, čo mala, vrátane auta. „Ja nechcem zomrieť,“ hovorí tak často, že sa jej z toho chce vracať. Snaží sa systém zmeniť a verejne protestuje, ale zatiaľ márne.
Iní neprežili. Ich poisťovne svoj slogan „odmietni, naťahuj, vypovedaj“ (tieto slová vyryl strelec z New Yorku na náboje, ktorými zastrelil Briana Thompsona) naplnili doslova a pripravili tým svojich pacientov o možnosť liečiť sa. Pretože keď poisťovňa odmietne zaplatiť liečbu, ktorú musí navyše často vopred odsúhlasiť, má chorý dve možnosti: zaplatiť si ju sám, alebo sa neliečiť. Nemá žiadnu inú možnosť. To je dilema, pred ktorou ľudia v Česku jednoducho nemusia stáť.
Ročne tu pre nedostatok poistenia zomrie takmer 45-tisíc ľudí a počet z roka na rok rastie. Zo všetkých Američanov, ktorí sa prepadnú do dlhov a musia vyhlásiť osobný bankrot, ich je najviac práve v dôsledku dlhov za lekársku starostlivosť – dve tretiny.
Poistenie sa navyše často viaže na zamestnanie, takže sa ľudia boja o prácu prísť, aby neprišli o zdravotnú starostlivosť. Aj preto tu často vidíte sedemdesiatnikov pracovať v supermarketoch, ako balia ľuďom nákupy do tašiek. Väčšina z nich má nejaký zdravotný problém, na ktorý sa potrebuje liečiť, a tak musia aj v neskorom veku pracovať.
Bola chorá, tak ju vyhodili
Jeden z takých príbehov som sledovala zblízka. 63-ročná Gladys, kolegyňa mojej kamarátky Nancy, bola po náročnej operácii, ale ponáhľala sa späť do práce, aby neprišla o svoje miesto vedúcej kancelárie. Nedoliečila sa, zdravotný stav sa jej skomplikoval a musela ísť znova do nemocnice. Z práce ju teda vyhodili a ona deň po vyhadzove doma zomrela.
Viem, že som vtedy Nancy s prijatím smrti kolegyne veľmi nepomohla, keď som jej povedala: „Vieš, Gladys by zrejme nezomrela, keby žila v Česku. Z práce by ju nevyhodili a mohla by sa liečiť tak dlho, ako by potrebovala,“ povedala som jej.
O niekoľko dní to bude rok od jej smrti, stalo sa to vlani krátko pred Vianocami. Jej manžel namiesto pohrebu obišiel karavanom všetky miesta, kam spolu radi cestovali, a rozsypal tam jej popol.
Ja sama som z hľadiska amerických pravidiel zložitý prípad, pretože ako novinárka musím žiť v USA len z platu, ktorý dostávam od svojej českej redakcie. To znamená, že v Amerike nesmiem mať žiadny príjem a žiadneho amerického zamestnávateľa, ktorý by mi poistenie platil. Aj keď si tu už platím miestne poistenie, väčšinu svojich lekárok – špecialistiek mám preto stále v Česku.
Takže keď sa ma nedávno v Prahe na mamografii pýtali, či som ochotná si za ňu zaplatiť 700 korún (28 eur), pretože poisťovňa mi ju hradí len každý druhý rok, sestra nechápala, prečo súhlasím s takým nadšením. Veď je to len 30 dolárov, prepočítala som si potichu v hlave. O tom by sa Američankám ani nesnívalo.
Moja kamarátka, Čechoameričanka Hana, chodí na mamografiu na bežnú floridskú kliniku. Ona sama je poistená a pracuje, no aj tak ju stála 2500 dolárov, teda asi 2380 eur. Vyšetrenie podstúpila na dlh, spláca ho po stovke dolárov mesačne, ale každý polrok jej tam za kontrolu nabehne ďalších 700 dolárov. Takže namiesto toho, aby jej dlh ubúdal, naopak rastie. Koľko miestnych sa tu však radšej rozhodne, že na mamografiu vôbec nepôjde?
A mohla by som rozprávať ďalej. Jednoducho nech sa pozriem kamkoľvek, narážam okolo seba na príbehy ľudí, ktorí sa buď s niečím radšej neliečia, alebo sa zadlžili, alebo zomierajú predčasne, pretože si nemohli dovoliť zaplatiť potrebnú starostlivosť.
Príbeh vraha z New Yorku, ktorý sám pochádza z bohatej rodiny a nikdy netrpel nedostatkom, tieto prípady bolesti bolesti a bezmocnosti obyčajných ľudí odkryl. Ukázal, že samotné zdravotníctvo je v Amerike ten najviac chorý pacient.
https://dennikn.sk/4362430/za-rontgen-o ... -poistovne
Prakticky každý v USA má osobne alebo sprostredkovane nejakú skúsenosť s americkým zdravotníctvom, ktorú nepovažuje za fér. Aby som bola presnejšia: každý okrem veľmi bohatých ľudí, ktorým je jedno, koľko za zdravotné úkony zaplatia. Poviem vám o tej svojej.
Americké zdravotníctvo je úplne súkromné. Všetky jeho časti boli sprivatizované a polikliniky, nemocnice a ordinácie sa tu správajú ako firmy: poskytujú služby, na ktorých musia zarábať. Moje zdravie tu tak prvý raz v živote dostalo cenovú visačku. Zlomená ruka? Dva a pol tisíc dolárov (2380 eur). Musela som kvôli tomu ísť na pohotovosť? Tisíc až dvetisíc dolárov (zhruba 950 až 1900 eur). Viezla ma sanitka? Päťsto dolárov (476 eur).
O tom, či ma nejaký úraz bude stáť priemerný americký plat učiteľky na strednej škole alebo nie, rozhoduje moja zdravotná poisťovňa. Tá sa od chvíle mojej diagnózy stáva riaditeľkou môjho ďalšieho osudu a ja som jej vystavená na milosť a nemilosť, či mi úkon uhradí, prípadne koľko ma bude stáť spoluúčasť. Účet vystavuje nemocnica počas týždňov či mesiacov a máločo tu ľudia otvárajú s väčšími obavami než obálky od lekárov.
Z vlastného vrecka
Ak, samozrejme, vôbec nejakú poisťovňu mám a nie som jednou z tých zhruba 30 miliónov Američanov, ktorí tu žijú bez poistenia, pretože naň nemajú peniaze, alebo pretože ich poisťovne vzhľadom na predchádzajúce choroby odmietli poistiť. Je to zhruba desatina národa, ktorá je odkázaná na to, že je buď zdravá, alebo si úkony uhrádza sama, prípadne chodí na pohotovosť až v krajnom prípade, keď ju ruka zákona musí ošetriť vždy, pretože sa ocitajú na pokraji života.
Brian Thompson, riaditeľ zastrelený na ulici v New Yorku, bol šéfom najväčšej zdravotnej poisťovne v Amerike. Pod jeho firmu UnitedHealthcare patrí 50 miliónov pacientov – najviac zo všetkých poisťovní. A UnitedHealthcare zároveň najviac zo všetkých odmieta ľuďom hradiť zdravotné úkony. Len za minulý rok ich odmietla uhradiť každému tretiemu pacientovi. Tí si ich potom museli zaplatiť zo svojho vrecka, takzvane out of pocket. O tomto výraze sa v texte ešte zmienime.
Keď sme prišli do USA, mali sme len cestovné zdravotné poistenie. To nám hradilo len náhle výdavky ako napríklad úraz, ale nič preventívne. Znamenalo to, že sme si museli všetko najskôr zaplatiť sami a potom žiadať českú poisťovňu, aby nám to refundovala.
Boli sme preto v zložitej situácii: síce sme mohli počítať s tým, že nám česká poisťovňa peniaze vráti, ale najskôr sme ich museli vynaložiť. To sa na nás veľmi podpísalo. Vôbec prvý raz vo svojom živote som sa opakovane pristihla pri uvažovaní, či je moje dieťa choré natoľko, aby som s ním musela ísť k lekárovi, zaplatiť stovky až tisíce dolárov a podstúpiť potom s neochotnou poisťovňou to martýrium rokovania o vrátení peňazí.
Nesúďte ma, ale keď môj vtedy päťročný syn zle dopadol na trampolíne a nemohol hýbať nohou, počkala som do druhého dňa, či sa mu to nezlepší. Keď ju za sebou ťahal aj ráno, išli sme. Strávili sme tam štyri hodiny, na nič mu neprišli a účet bol 2500 dolárov, asi 2380 eur.
To bola ešte čiastka, ktorú sme na účte mali. Potom som však mala nezvyčajný úraz ja. Doma ma porezal letiaci tanier (nepýtajte sa ma ako, ani spätne to nechápem), musela po mňa prísť záchranka a v nemocnici mi ranu zošili. Aj vtedy, keď som si tú krvácajúcu ranu držala, som na chvíľu uvažovala, či by nestačila dobrá náplasť. A nestačila, keďže boli potrebné štyri stehy chirurgickou zošívačkou.
Postarali sa o mňa fantasticky, ale po troch týždňoch nám začali chodiť účty. Z toho prvého som sa regulárne zosypala. Tušila som, že čiastka môže byť v tisícoch dolárov, ale účet prišiel na necelých desaťtisíc s dodatkom, že niektoré úkony sa ešte dopočítajú a mám očakávať ďalšie zloženky.
Desaťtisíc dolárov je asi 9500 eur, takže čiastka sa rovnala cene malého auta. Nielenže sme si nemohli dovoliť o toľko peňazí prísť: my sme ich ani nemali. Nemohli sme ich teda ani najskôr zaplatiť a potom ich žiadať späť od poisťovne.
Navyše som sa za to hanbila. Bolo mi trápne o tom hovoriť svojim vtedajším americkým priateľom – tu sa o problémoch nehovorí a ja, zvyknutá z Česka na dobré spoločenské postavenie, som nechcela vo svojom prostredí pôsobiť ako niekto, kto je taký chudobný, že nemá na ošetrenie.
Dovtedy som si nikdy nemusela v Česku uvedomiť, že samozrejmosť zdravotnej starostlivosti so sebou zároveň nesie dôstojnosť. Jej nesamozrejmosť či odmietnutie, naopak, pocit poníženia, hanby a dojmu, že na mne nezáleží. To sú tie chvíle, keď mi až život v zahraničí ukázal, aké dobré to v Česku máme – a ako málo si to uvedomujeme.
Zdravie s cenovkou
Vtedy som však ani nevedela, že v podobnej situácii sa tu ocitol takmer každý, prípadne niekto v jeho okolí. Boj s poisťovňami tu nie je nič okrajové alebo zahanbujúce, ako, mimochodom, odhaľuje aj prípad zastreleného šéfa poisťovne. Po týždni stresov som sa odhodlala ísť za jednou známou, ktorá si vždy vedela so všetkým poradiť, ale nepatrila do môjho okruhu súkromných priateľov.
. Hádaj sa s nimi. Zavolaj im a povedz im, že si to nemôžeš dovoliť. Najskôr im však povedz, nech ti pošlú ‚itemized bill‚,“ poradila mi Kathy.
„Itemized bill“ je zaklínací výraz, s ktorým tu bežne všetci zaobchádzajú, a pre mňa všetko zmenil. Znamená totiž rozpoložkovanie celej sumy na jednotlivé čiastky za konkrétne úkony. Vtedy som zistila, že za röntgen, ktorým zisťovali, či v mojej rane nie sú zvyšky črepov, žiadajú takmer osemtisíc dolárov – skoro 7995 eur.
Nezavolala som, ale pri ďalšej lekárskej kontrole som sa zdravotnej sestry spýtala, kde sa môžem s niekým porozprávať o svojom účte, a tá ma poslala za inou paňou. Tej som povedala, že osemtisíc na röntgen nemám, že si to nemôžem dovoliť.
„A máte 900?“ spýtala sa ma.
Chvíľu som na ňu nechápavo pozerala. „Akože by to stálo len 900 dolárov?“
„Áno. Upravím to. Ale musíte to zaplatiť hneď.“
„Ako na mieste?“
„Áno, tu a teraz.“
Ani teraz neviem vysvetliť, čo sa tam vtedy stalo, ale každopádne som videla samu seba, ako s úľavou a horlivosťou zároveň vyťukávam na svojej kreditnej karte dvadsaťtisíc korún za röntgen a považujem to za veľkú výhru. Keď som svojmu mužovi volala, mala som od úľavy slzy v očiach, že sme zachránení. Naozaj.
Môj účet za ošetrenie pred diskusiou o jeho cene a po nej. Zrazu z neho bola desatina.
Až vtedy mi došlo, prečo sú tu také vybavené lekárne, ktoré sú veľké ako naše drogérie, a prečo je tu toľko liekov a pomôcok bežne dostupných: ľudia sa často ošetrujú sami. V každom supermarkete Walmart alebo drogériách s liekmi typu Walgreens či CVS si môžu kúpiť profesionálne zubárske vybavenie, plomby, stetoskop, tu maličkú lampu na prezeranie vnútra uší a dokonca aj sadru na zlomeniny, jednoducho všetko. Američania sú, pokým sa to dá, lekármi sami sebe.
Pretože keď je to aspoň trochu možné, aj tí poistení sa potrebujú vyhnúť tomu, aby si vykazovali poistnú udalosť. Zvyšuje im to čiastku, ktorú potom musia mesačne odvádzať, asi ako keď vám „autopoisťovňa“ účtuje viac, pretože ste mali nehodu.
Takže sestry sa vždy spýtajú, či si úkon platíte sami alebo máte poistenie. Keď poviete „out of pocket“, z vlastného vrecka, je cena za ten istý úkon aj násobne nižšia. Ako je to možné? Poliklinike odpadnú náklady za rokovanie s poisťovňou, čo sa premietne na cene úkonu.
Tieto čachre s vyúčtovaním lekárskych nákladov sú jedna vec, ale samostatnou kategóriou je ochota poisťovní ich uhradiť. Nie sú tu len zlé prípady, ako by sa za súčasného diania mohlo zdať.
Moja známa Monika si napríklad platí zdravotné poistenie osemsto dolárov mesačne a tisícku jej platí zamestnávateľ, čo je v USA bežná čiastka za dobré zdravotné poistenie (áno, 1700 eur mesačne). K tomu ešte vždy musí sama každý rok zaplatiť prvé tri tisíce dolárov (2855 eur), ktoré jej zdravotné úkony ten rok stoja.
Čokoľvek navyše už jej však uhrádza jej poisťovňa. Monika dostala pred niekoľkými rokmi rakovinu, mala tú najlepšiu starostlivosť, a ako hovorí, poisťovňu jej liečba stála pokojne až milión dolárov. Dnes je zdravá, spokojná a dobré poistenie je zachránilo možno aj život, ale s istotou minimálne jeho kvalitu, pretože bez neho by určite nemala takú dobrú starostlivosť.
Lenže potom sú tu všetky ostatné prípady, keď poisťovne zdravotné náklady ľuďom neuhradili. Buď sa na ne ich poistenie nevzťahovalo, pretože si na rozdiel od Moniky platili menšiu mesačnú čiastku, alebo ich poisťovne vyhodnotili ako neoprávnené a jednoducho ich odmietli. Tí si potom museli zaplatiť celú liečbu. To sú tie príbehy, keď ľudia predali dom alebo skončili na ulici.
Jedným z príkladov je Jenn Coffey, bývalá republikánska členka štátnej snemovne reprezentantov v New Hampshire. V 42 rokoch dostala rakovinu, potrebovala špeciálnu liečbu, ktorú jej poisťovňa United Healthcare neuhradila, a ona postupne rozpredala všetko, čo mala, vrátane auta. „Ja nechcem zomrieť,“ hovorí tak často, že sa jej z toho chce vracať. Snaží sa systém zmeniť a verejne protestuje, ale zatiaľ márne.
Iní neprežili. Ich poisťovne svoj slogan „odmietni, naťahuj, vypovedaj“ (tieto slová vyryl strelec z New Yorku na náboje, ktorými zastrelil Briana Thompsona) naplnili doslova a pripravili tým svojich pacientov o možnosť liečiť sa. Pretože keď poisťovňa odmietne zaplatiť liečbu, ktorú musí navyše často vopred odsúhlasiť, má chorý dve možnosti: zaplatiť si ju sám, alebo sa neliečiť. Nemá žiadnu inú možnosť. To je dilema, pred ktorou ľudia v Česku jednoducho nemusia stáť.
Ročne tu pre nedostatok poistenia zomrie takmer 45-tisíc ľudí a počet z roka na rok rastie. Zo všetkých Američanov, ktorí sa prepadnú do dlhov a musia vyhlásiť osobný bankrot, ich je najviac práve v dôsledku dlhov za lekársku starostlivosť – dve tretiny.
Poistenie sa navyše často viaže na zamestnanie, takže sa ľudia boja o prácu prísť, aby neprišli o zdravotnú starostlivosť. Aj preto tu často vidíte sedemdesiatnikov pracovať v supermarketoch, ako balia ľuďom nákupy do tašiek. Väčšina z nich má nejaký zdravotný problém, na ktorý sa potrebuje liečiť, a tak musia aj v neskorom veku pracovať.
Bola chorá, tak ju vyhodili
Jeden z takých príbehov som sledovala zblízka. 63-ročná Gladys, kolegyňa mojej kamarátky Nancy, bola po náročnej operácii, ale ponáhľala sa späť do práce, aby neprišla o svoje miesto vedúcej kancelárie. Nedoliečila sa, zdravotný stav sa jej skomplikoval a musela ísť znova do nemocnice. Z práce ju teda vyhodili a ona deň po vyhadzove doma zomrela.
Viem, že som vtedy Nancy s prijatím smrti kolegyne veľmi nepomohla, keď som jej povedala: „Vieš, Gladys by zrejme nezomrela, keby žila v Česku. Z práce by ju nevyhodili a mohla by sa liečiť tak dlho, ako by potrebovala,“ povedala som jej.
O niekoľko dní to bude rok od jej smrti, stalo sa to vlani krátko pred Vianocami. Jej manžel namiesto pohrebu obišiel karavanom všetky miesta, kam spolu radi cestovali, a rozsypal tam jej popol.
Ja sama som z hľadiska amerických pravidiel zložitý prípad, pretože ako novinárka musím žiť v USA len z platu, ktorý dostávam od svojej českej redakcie. To znamená, že v Amerike nesmiem mať žiadny príjem a žiadneho amerického zamestnávateľa, ktorý by mi poistenie platil. Aj keď si tu už platím miestne poistenie, väčšinu svojich lekárok – špecialistiek mám preto stále v Česku.
Takže keď sa ma nedávno v Prahe na mamografii pýtali, či som ochotná si za ňu zaplatiť 700 korún (28 eur), pretože poisťovňa mi ju hradí len každý druhý rok, sestra nechápala, prečo súhlasím s takým nadšením. Veď je to len 30 dolárov, prepočítala som si potichu v hlave. O tom by sa Američankám ani nesnívalo.
Moja kamarátka, Čechoameričanka Hana, chodí na mamografiu na bežnú floridskú kliniku. Ona sama je poistená a pracuje, no aj tak ju stála 2500 dolárov, teda asi 2380 eur. Vyšetrenie podstúpila na dlh, spláca ho po stovke dolárov mesačne, ale každý polrok jej tam za kontrolu nabehne ďalších 700 dolárov. Takže namiesto toho, aby jej dlh ubúdal, naopak rastie. Koľko miestnych sa tu však radšej rozhodne, že na mamografiu vôbec nepôjde?
A mohla by som rozprávať ďalej. Jednoducho nech sa pozriem kamkoľvek, narážam okolo seba na príbehy ľudí, ktorí sa buď s niečím radšej neliečia, alebo sa zadlžili, alebo zomierajú predčasne, pretože si nemohli dovoliť zaplatiť potrebnú starostlivosť.
Príbeh vraha z New Yorku, ktorý sám pochádza z bohatej rodiny a nikdy netrpel nedostatkom, tieto prípady bolesti bolesti a bezmocnosti obyčajných ľudí odkryl. Ukázal, že samotné zdravotníctvo je v Amerike ten najviac chorý pacient.
https://dennikn.sk/4362430/za-rontgen-o ... -poistovne
