Ivan Mikloš: Ako rastie ekonomika a v čom je rozdiel medzi USA a EÚ
USA ekonomicky prekonávajú EÚ vďaka rastu populácie aj produktivity. Pomáha im aj domáca ťažba ropy a plynu, ktorá zabezpečuje nízke ceny energií. Pružný trh práce zase umožňuje rýchlo naberať a prepúšťať zamestnancov. To podporuje „kreatívnu deštrukciu“ – zánik málo produktívnych pracovných miest a vznik nových s vyššou pridanou hodnotou.
Pred týždňom sme na tomto mieste vysvetlili dôsledky politiky Donalda Trumpa na ekonomickú situáciu v Spojených štátoch, ale aj na celom svete. Jeden zo záverov je, že hoci USA mali vlani omnoho vyšší ekonomický rast ako väčšina ostatných vyspelých krajín sveta, podľa analýz nezávislých expertov mohol byť ešte výraznejší. Namiesto 2 percent by sa mohol priblížiť až k 3 percentám. Brzdila ho však Trumpova nekompetentná politika. Išlo najmä o dovozné clá, zastavenie imigrácie a chaotické kroky, ktoré zvyšovali neistotu pre podnikateľov.
Dnes si ukážeme, prečo americká ekonomika aj napriek Trumpovi prekonáva ostatné vyspelé ekonomiky, predovšetkým štáty EÚ.
V USA rastie populácia aj produktivita
Ekonomike pomáha rast počtu obyvateľov, teda pracovnej sily alebo rast produktivity. USA majú v posledných desaťročiach rýchlejší rast počtu obyvateľov aj produktivity. Kým za uplynulých tridsať rokov (1995 – 2025) sa
počet obyvateľov USA zvýšil o 27,7 percenta, vo Francúzsku to bolo o 18,3 percenta, v Británii o 17,8 percenta a v Nemecku len o 3,4 percenta. V Japonsku sa dokonca počet obyvateľov znížil o 1,3 percenta.
Nižší nárast populácie spolu s nižšou produktivitou sa potom prejavili v tom, že kým podiel USA na svetovom HDP sa za tridsať rokov mierne zvýšil z 25 percent na 27 percent, podiel EÚ sa znížil z 27 percent na 18 percent. Zároveň za to isté obdobie narástol podiel Číny na svetovej ekonomike z 2,4 percenta na 18 percent, teda na približne rovnakú úroveň, akú má EÚ.
Výrazný rozdiel medzi USA a Európou bol aj v raste produktivity a v blízkej budúcnosti sa to zrejme nezmení.
Kým v rokoch po globálnej finančnej kríze (2010 – 2019) rástla americká produktivita, meraná výkonom na zamestnanca alebo odpracovanú hodinu, tempom okolo 1 percenta ročne, v rokoch 2019 až 2025 sa toto tempo zdvojnásobilo na 2 percentá ročne.
Čo je za tým? Veľa ľudí si myslí, že umelá inteligencia (AI), ale tá sa začala v reálnej ekonomike širšie využívať až v ostatných dvoch rokoch. Aj predchádzajúce informačné technológie, predovšetkým internet, ukázali, že ich vplyv na rast celkovej produktivity je síce značný, ale dosť oneskorený.
Týždenník The Economist (tu a tu) priniesol podrobnejšiu analýzu skutočných faktorov, ktoré rast produktivity v ostatných piatich – šiestich rokoch spôsobili.
Prekvapivo to nebol informačný priemysel, ktorého podiel nevzrástol, ale odborné služby a manažment. Nešlo teda o oblasť, ktorá produkuje nové technológie, ale o sféru, ktorá ich vie čo najefektívnejšie využiť. Ide o využitie inovácií, ako sú smartfóny, cloudové služby či videokonferencie. Tu by Európa zaostávať nemusela a ani nemala.
Výrazne pomohla aj ťažba ropy a plynu
Ďalšou oblasťou s vysokým rastom produktivity bola ťažba ropy a plynu. To zase súvisí s tým, že USA sa po roku 2010 zmenili vďaka bridlicovej ťažbe z čistého dovozcu na čistého vývozcu. Túto výhodu Európa nemá, alebo ak takéto zásoby má (najmä Poľsko a Francúzsko), tak ich z rôznych dôvodov nevyužíva.
Najmä vďaka ťažbe bridlicovej ropy a plynu majú
USA o polovicu lacnejšiu elektrinu ako Európa a o tretinu lacnejšiu ako Japonsko. To potom vedie k vyššej produktivite predovšetkým v energeticky náročnom priemysle, ako je chemický, hutnícky a ťažobný priemysel.
Asi najsilnejším zdrojom rastu produktivity je vysoká miera inovatívnosti a flexibility. Prispieva k tomu veľkosť a pružnosť kapitálového trhu, trhu s rizikovým kapitálom, pružný transfer technológií, rýchly a efektívny proces reštrukturalizácie a bankrotov, startupová infraštruktúra, flexibilný trh práce.
Ochrana pracovných miest môže aj škodiť
Rozoberme si bližšie práve trh práce. Rozdiely medzi americkým a európskym trhom práce sa najviac prejavili v covidovom a postcovidovom období. Prvý zásadný rozdiel je, samozrejme, v tom, že kým v USA existuje jeden trh práce, v EÚ ich je dvadsaťsedem. Ale je tu aj iný zásadný rozdiel. Kým v USA je proces prepúšťania a najímania zamestnancov pružný a flexibilný, vo väčšine krajín EÚ sa vlády snažia ochraňovať existujúce pracovné miesta. Nikde a nikdy sa to neukázalo viac ako práve pri pandémii v rokoch 2020 až 2021.
Kým americká vláda nechala pri pandemickom ekonomickom poklese v roku 2020 a 2021 zamestnanosť klesnúť a ľuďom pomáhala finančne, európske krajiny sa snažili udržať ohrozené pracované miesta rôznymi spôsobmi, napríklad tzv. kurzarbeitom. Zásadný rozdiel teda spočíval v tom, že kým americká vláda nebrzdila rast nezamestnanosti, ale pomáhala nezamestnaným, európske vlády pomáhali zamestnávateľom, aby nerušili pracovné miesta a udržali zamestnanosť.
Kým v USA miera nezamestnanosti v rokoch 2019 až 2022 prudko stúpla a potom rýchlo klesla (3,7 percenta v roku 2019; 8,1 percenta v roku 2020; 5,3 percenta v roku 2021 a 3,6 percenta v roku 2022), v tom istom období stúpla nezamestnanosť v Nemecku len veľmi mierne (z 3,2 percenta v roku 2019 na 3,9 percenta v roku 2020 a 3,5 percenta v roku 2021). Vo Francúzsku dokonca aj počas pandémie a ekonomickej krízy nezamestnanosť klesala (z 8,4 percenta v roku 2019 na 8,0 percenta v roku 2020 a 7,9 percenta v roku 2021).
V súvislosti s produktivitou je rozdiel v tom, že v USA sa rýchly rast nezamestnanosti a vzápätí jej rýchly pokles prejavil v „schumpeterovskej“ kreatívnej deštrukcii. Nové pracovné miesta mali v značnej miere vyššiu pridanú hodnotu. V Európe sa, naopak, zachovali pôvodné miesta a k podobnej reštrukturalizácii ekonomiky nedošlo. Keď je trh práce pružný, pri ekonomickom poklese sa najrýchlejšie rušia miesta v najmenej konkurencieschopných firmách. Pri opätovnom naštartovaní rastu zasa vznikajú nové pozície v najúspešnejších podnikoch. Tým dochádza k spomínanej kreatívnej deštrukcii, a teda k rastu konkurencieschopnosti a produktivity.
Americký rast produktivity bol výrazne rýchlejší ako európsky nielen bezprostredne v popandemickom období, ale aj v súčasnosti. Podstatné je, že to nie je vďaka Trumpovi a jeho ekonomickej politike, ale napriek nej. Od začiatku roka 2025 do konca prvého štvrťroka 2026 stúpla v USA produktivita na jedného zamestnanca o 1,2 percenta a na odpracovanú hodinu o 2,1 percenta.
Aj v Európe máme krajiny, ktoré ekonomicky nezaostávajú za USA
Pred týždňom sme na tomto mieste písali o tom, prečo európska ekonomika rastie pomalšie ako americká. Na príklade rozdielneho vývoja miery nezamestnanosti v USA a veľkých európskych krajinách sme si ukázali, že krízy, ako bola tá pandemická, prispeli v konečnom dôsledku k reštrukturalizácii americkej ekonomiky, ale nie k potrebným zmenám francúzskej či nemeckej ekonomiky. Inak povedané, pružný trh práce prispieva k schumpeterovskej kreatívnej deštrukcii, a tým aj k rastu produktivity a konkurencieschopnosti. Nepružný trh práce betónuje starú štruktúru a vedie k zaostávaniu.
Zároveň sme si povedali, že EÚ nemá jeden, ale 27 trhov trhov práce, takže aj čo sa týka ich pružnosti, sú medzi jednotlivými krajinami značné rozdiely. A dnes sa pozrieme práve na tieto rozdiely, a to najmä v súvislosti s inováciami, startupmi a technologickým pokrokom.
Štúdia ekonómov a podnikateľov Yanna Coatanlema a Olivera Costeho publikovaná výskumným inštitútom Univerzity Bocconi v Miláne priniesla v tejto súvislosti veľmi zaujímavé porovnania a výsledky. Jej základným záverom je, že Európu zabíjajú vysoké náklady na zlyhanie.
Analýza Rand Corporation (nezávislý americký think-tank – pozn. red.) odhaduje, že v inovačne najpokročilejších odvetviach, ako je AI, biotechnológie alebo polovodiče,
skončí neúspechom až 80 percent projektov. V krajinách s pružným trhom práce to nie je až taký problém, no v krajinách s nepružným trhom práce, teda najmä s rigidnou ochranou existujúcich pracovných miest, je to, naopak, likvidačné.
Kľúčové sú v tejto súvislosti „
náklady na zlyhanie“ (Cost of Failure), teda náklady spojené s reštrukturalizáciou firmy po tom, ako projekt nevyšiel a je potrebné prepustiť ľudí, prijať iných a vydať sa s novými projektmi iným smerom.
Autori štúdie analyzovali 250 reštrukturalizačných plánov v USA a krajinách EÚ a zistili šokujúce rozdiely. Kým v USA stojí prepustenie jedného zamestnanca v priemere 7 mesačných platov,
v Nemecku je to 31 platov, vo Francúzsku 38 platov, v Taliansku 52 platov a v Španielsku dokonca 62 mesačných platov.
Ale máme v Európe aj krajinu, kde je to len o niečo viac ako v USA (Švédsko 10 platov), a čo je možno najprekvapivejšie, v Dánsku sú to len 3,3 mesačných platov a vo Švajčiarsku dokonca len 2,5 mesačného platu.
Takže záver je jasný. Súkromné spoločnosti v krajinách, kde sú náklady na zlyhanie násobne vyššie – ako napríklad v USA, sa nebudú púšťať do rizikovejších projektov, ktoré by v prípade zlyhania znamenali vysokú stratovosť a likvidáciu celej firmy. Pričom platí, že pravdepodobnosť zlyhania je pri najmodernejších technológiách vysoká.
Výsledkom je potom skutočnosť, že firmy vo väčšine európskych krajín sa namiesto investícií do prelomových, ale rizikových inovácií sústreďujú na bezpečnejšie, menej rizikové, ale aj menej prínosné a prelomové investície a inovácie. Napríklad do vylepšovania efektívnosti spaľovacích motorov.
V konečnom dôsledku to potom vedie nielen k inej štruktúre investícií do výskumu a vývoja, ale aj k celkovému poklesu dynamiky takýchto investícií. Kým v roku 2008 sa EÚ podieľala na globálnych podnikových výdavkoch do výskumu a vývoja 22 percentami (USA 50 a Čína len 2 percentami), tak v roku 2024 klesol podiel EÚ na 9 percent, ale v Číne to bolo 16 a v USA 62 percent.
Pritom platí, že čím je odvetvie technologicky inovatívnejšie, tým je aj dynamickejšie a tým je v ňom konkurencia tvrdšia.
Najlepším príkladom je AI. Keď sa v novembri 2022 objavil ChatGPT, americkí giganti ako Microsoft či Google reagovali behom mesiaca. Oznámili prepúšťanie v niektorých divíziách, ktoré s AI nesúviseli, a zároveň naberali tisíce nových AI expertov. Meta znížila v priebehu šiestich mesiacov počet zamestnancov o štvrtinu a zároveň desaťnásobne zvýšila investície do AI. V Nemecku trvá reštrukturalizácia veľkej firmy v priemere 4,3 roka.
Autori štúdie prinášajú veľmi výstižnú metaforu. Európske firmy sa správajú ako vodič pretekárskeho auta s veľmi zlými brzdami. Na rovinke by mohol pridať, ale neurobí to, lebo vie, že v zatáčke by vyletel z trate. Tento záver potvrdzujú aj dáta, podľa ktorých americké technologické firmy rastú v dobrých časoch (na rovinke) o 20 až 30 percent ročne, kým tie nemecké len o 10 až 14 percent. Mohli by v dobrých časoch rásť rýchlejšie, ale boja sa prijať viac ľudí, pretože vedia, že dobré časy nepotrvajú večne a počas zlých časov by im to zlomilo krk.
Ako však bolo uvedené vyššie, európske krajiny nemusia čerpať inšpiráciu len z USA, pretože v Európe máme dve krajiny, ktoré majú pracovný trh dokonca ešte flexibilnejší ako USA, kde priemerné náklady na prepustenie zamestnanca dosahujú 7 mesačných platov. Je to
Dánsko s 3,3 mesačných platov a Švajčiarsko s 2,5 mesačných platov.
Tieto krajiny (a rovnako aj Švédsko s nákladmi 10 mesačných platov) uplatňujú systém flexicurity, teda kombináciu veľmi nízkej ochrany existujúcich pracovných miest so silnými benefitmi pre prepustených zamestnancov. V Dánsku môže napríklad firma prepustiť zamestnanca okamžite, ale štát mu zaisťuje 90 percent platu po obdobie dvoch rokov a ponúka mu ešte rekvalifikáciu. Výsledkom potom je, že Dánsko a Švajčiarsko majú vyššiu intenzitu investícií do výskumu a vývoja v technologických sektoroch (2,9 percenta HDP) ako USA (1,6 percenta). Vo Švédsku je to 1,3 percenta, ale v Nemecku len 0,7 percenta, vo Francúzsku 0,4 percenta a v Španielsku dokonca len 0,2 percenta HDP.
Platí teda priama úmera – čím je flexibilita trhu práce nižšia, tým nižšie sú aj investície v oblasti moderných technológií (AI, biotechnológie, informačné technológie).
Kľúčová je najmä skúsenosť Dánska, ktoré je členskou krajinou EÚ. Dánsko urobilo reformy, ktorých súčasťou bol aj systém flexicurity v polovici 90. rokov. Vďaka tomu nezamestnanosť klesla z 12 na 5 percent a raketovo vystrelili firemné investície do výskumu a vývoja. Kým v rokoch 1981 až 1995 rástli v stálych cenách tempom 4,8 percenta ročne, tak len za prvých šesť rokov nového systému narástli o 12 percent ročne.
Ako sa dajú dánske skúsenosti využiť u nás na Slovensku? Každý hneď namietne, že my si veľkorysý dánsky systém flexicurity (teda flexibility & security) dovoliť nemôžeme, pretože jeho druhá časť je drahá a naše verejné financie by to neuniesli.
To je síce pravda, ale pre nás by mohol byť riešením koncept cielenej flexibility (targeted flexicurity). O ňom však zase o týždeň.
https://e.dennikn.sk/5375729/ako-to-cit ... ju-za-usa/