Rovní a rovnejší, alebo ako prehrať so sociálnym štátom 0:3
Napísané: Ut 12 06, 2007 12:32 am
Etrend.sk
Autor:MartinM
21.2.2007, 16:16 -
Asi pred mesiacom som zistil, že (bohužiaľ) patrím do skupiny ľudí, pre ktorých je náš „sociálny štát“ malou prehrou. Po skončení strednej školy som začal pracovať a popri tom aj študovať. Keďže sa snažím, postupne som sa dopracoval k príjmu, ktorý môžeme na Slovensku považovať ako štatistický nadpriemer. Na začiatok to znie dobre, pokiaľ sa do toho nepozriem hlbšie. Naša vláda prišla minulý rok s nápadom bonifikácie hypotekárnych úverov, a (ale) nastavila podmienky, ktoré rozdelili ľudí na "rovných" a "rovnejších". Ako som už písal, snažil som sa, študoval a preto som sa presťahoval do nášho hlavného mesta, kde pracujem za tú nadpriemernú mzdu a pomaly sa prepracujem k verím že úspešnému ukončeniu štúdia. Týmto som sa dostal do skupiny „rovných“. Predstavme si, že by som sa nesnažil, nechodil do školy a zostal doma pracovať za priemernú mzdu. Patril by som do skupiny „rovnejších“.
O pár mesiacov si chcem kúpiť byt. Aj s mojim nadpriemerným príjmom a nadpriemerným platením daní a odvodov nie je zaručené, že si budem môcť dovoliť (z pohľadu banky) splácať hypotéku za jednoizbový byt niekde v okrajových častiach mesta. Tak isto nepatrím do skupiny ľudí, ktorí majú nárok na štátnu bonifikáciu hypotekárnych úverov (ktorá by mi mimochodom znížila splátky takmer o tretinu). Pokiaľ by som však patril do tejto skupiny, tak nad kúpou bytu nemusím ani uvažovať.
A teraz k môjmu druhému imaginárnemu ja, ktoré sa nesnažilo, neštudovalo a zostalo doma. Pracuje priemerne, zarába priemerne, platí priemerné dane. Tiež si chce o pár mesiacov kúpiť rovnaký byt za štvrtinovú cenu, ktorú potrebuje moje reálne ja. Dostane úver, dostane štátnu bonifikáciu, ktorá mu zníži splátku o štvrtinu a môže si dovoliť kúpiť ešte aj druhý byt, ktorý môže prenajímať a tvoriť si celkom pohodlne ďalší príjem. Už prehrávam s mojim imaginárnym ja 0:1.
Ďalšia skvelá „sociálna“ informácia prišla minulý týždeň – spoplatníme naše externé štúdium! Takže študujem mám pred sebou ešte neuzavreté 2 roky školy, chcem si kúpiť byt a čaká ma platenie školného (až do 90 tisíc ročne). Teraz už začínam prehodnocovať kúpu bytu, keďže budem musieť možno dávať 7 tisíc mesačne na školné. Zarábam nadpriemerne, odvádzam nadpriemerné dane a odvody a možno ma čaká aj nadpriemerné platenie školného. Moje druhé imaginárne ja zostalo doma, býva v novom byte a kupuje si druhý, ktorý bude prenajímať a mať z neho príjem. Už prehrávam 0:2. Nezostáva mi nič iné ako snažiť sa zarábať viac. Aby som si mohol kúpiť byt, platiť mesačné splátky hypotekárneho úveru a školného. Budem teda zarábať viac, platiť väčšie dane a väčšie odvody. Tu ma však čaká pravdepodobne ďalšie „sociálne“ prekvapenie. Po všetkom, čo štátu odovzdám v podobe mojej práce, daní a vzdelania sa mi to konečne nakoniec vráti. Ako? V zlom. Nedajbože sa aj s výkonnostnými odmenami dostanem nad hranicu hrubého príjmu, ktorý mi garantuje nejaké to nezdaniteľné minimum a budem musieť zaplatiť vyššie dane! Moje imaginárne ja to však netrápi. Pracuje, býva, prenajíma a je spokojné, nevie o nejakom znižovaní nezdaniteľného minima. Pomaly začínam prehrávať 0:3 a to už je „debakel“! Odhliadnuc od ďalších či už prijatých, alebo chystaných opatrení našej „sociálnej“ vlády, ja už nechcem byť rovný a nechcem byť trestaný za to, že pracujem, študujem a platím vysoké dane a odvody!
Autor:MartinM
21.2.2007, 16:16 -
Asi pred mesiacom som zistil, že (bohužiaľ) patrím do skupiny ľudí, pre ktorých je náš „sociálny štát“ malou prehrou. Po skončení strednej školy som začal pracovať a popri tom aj študovať. Keďže sa snažím, postupne som sa dopracoval k príjmu, ktorý môžeme na Slovensku považovať ako štatistický nadpriemer. Na začiatok to znie dobre, pokiaľ sa do toho nepozriem hlbšie. Naša vláda prišla minulý rok s nápadom bonifikácie hypotekárnych úverov, a (ale) nastavila podmienky, ktoré rozdelili ľudí na "rovných" a "rovnejších". Ako som už písal, snažil som sa, študoval a preto som sa presťahoval do nášho hlavného mesta, kde pracujem za tú nadpriemernú mzdu a pomaly sa prepracujem k verím že úspešnému ukončeniu štúdia. Týmto som sa dostal do skupiny „rovných“. Predstavme si, že by som sa nesnažil, nechodil do školy a zostal doma pracovať za priemernú mzdu. Patril by som do skupiny „rovnejších“.
O pár mesiacov si chcem kúpiť byt. Aj s mojim nadpriemerným príjmom a nadpriemerným platením daní a odvodov nie je zaručené, že si budem môcť dovoliť (z pohľadu banky) splácať hypotéku za jednoizbový byt niekde v okrajových častiach mesta. Tak isto nepatrím do skupiny ľudí, ktorí majú nárok na štátnu bonifikáciu hypotekárnych úverov (ktorá by mi mimochodom znížila splátky takmer o tretinu). Pokiaľ by som však patril do tejto skupiny, tak nad kúpou bytu nemusím ani uvažovať.
A teraz k môjmu druhému imaginárnemu ja, ktoré sa nesnažilo, neštudovalo a zostalo doma. Pracuje priemerne, zarába priemerne, platí priemerné dane. Tiež si chce o pár mesiacov kúpiť rovnaký byt za štvrtinovú cenu, ktorú potrebuje moje reálne ja. Dostane úver, dostane štátnu bonifikáciu, ktorá mu zníži splátku o štvrtinu a môže si dovoliť kúpiť ešte aj druhý byt, ktorý môže prenajímať a tvoriť si celkom pohodlne ďalší príjem. Už prehrávam s mojim imaginárnym ja 0:1.
Ďalšia skvelá „sociálna“ informácia prišla minulý týždeň – spoplatníme naše externé štúdium! Takže študujem mám pred sebou ešte neuzavreté 2 roky školy, chcem si kúpiť byt a čaká ma platenie školného (až do 90 tisíc ročne). Teraz už začínam prehodnocovať kúpu bytu, keďže budem musieť možno dávať 7 tisíc mesačne na školné. Zarábam nadpriemerne, odvádzam nadpriemerné dane a odvody a možno ma čaká aj nadpriemerné platenie školného. Moje druhé imaginárne ja zostalo doma, býva v novom byte a kupuje si druhý, ktorý bude prenajímať a mať z neho príjem. Už prehrávam 0:2. Nezostáva mi nič iné ako snažiť sa zarábať viac. Aby som si mohol kúpiť byt, platiť mesačné splátky hypotekárneho úveru a školného. Budem teda zarábať viac, platiť väčšie dane a väčšie odvody. Tu ma však čaká pravdepodobne ďalšie „sociálne“ prekvapenie. Po všetkom, čo štátu odovzdám v podobe mojej práce, daní a vzdelania sa mi to konečne nakoniec vráti. Ako? V zlom. Nedajbože sa aj s výkonnostnými odmenami dostanem nad hranicu hrubého príjmu, ktorý mi garantuje nejaké to nezdaniteľné minimum a budem musieť zaplatiť vyššie dane! Moje imaginárne ja to však netrápi. Pracuje, býva, prenajíma a je spokojné, nevie o nejakom znižovaní nezdaniteľného minima. Pomaly začínam prehrávať 0:3 a to už je „debakel“! Odhliadnuc od ďalších či už prijatých, alebo chystaných opatrení našej „sociálnej“ vlády, ja už nechcem byť rovný a nechcem byť trestaný za to, že pracujem, študujem a platím vysoké dane a odvody!
)
