Uvaha trochu progresivna o demografii.
Predstava detí, ktoré sa rodia preto, aby „zachránili štát“, mi na tele vyvoláva zimomriavky.
Demografická budúcnosť Slovenska vzbudzuje obavy. To však ešte neznamená, že je správne vytvárať na mladé páry tlak, aby mali viac detí. Dávať im „dobré“ rady, citovo ich vydierať, poučovať ich.
Kdekto (rodina, politici, cirkevní predstavitelia) z času na čas podľahnú pokušeniu tlačiť potenciálnym rodičom do hláv všetky „dobré“ dôvody, prečo mať dieťa či deti. Nevšímajú si pritom jednoduchý fakt: tých naozaj dobrých dôvodov v skutočnosti nie je veľa.
Dokážme si to jednoduchým testom. Predstavte si, že sa vás dieťa ako dospelé spýta: „Prečo ste sa rozhodli ma mať?“ Dobrý dôvod je potom taký, ktorý mu môžete uviesť bez zahanbenia. A ktorý ono bez rozpakov prijme. Alebo ešte lepšie: predstavte si, že túto otázku položíte vlastným rodičom. Ak vo vás to, čo vám odpovedia, nevyvolá ani letmý záchvev hanby, môžete ich dôvody považovať za dobré.
Je dobrým dôvodom mať dieťa, aby došlo k záchrane demografickej situácie na Slovensku? Aby mal kto pracovať na dôchodky starších ročníkov? Ako by ste sa cítili, keby vám rodičia povedali, že vás mali preto, lebo chceli vylepšiť vekové zloženie republiky? Alebo pomôcť slovenskému hospodárstvu? Pravdepodobne by ste sa cítili dosť hrozne. V najlepšom prípade ako číslo v tabuľke, v tom horšom ako zlaté prasiatko.
Sú dobrým dôvodom štedré sociálne dávky pre rodičov? Len si predstavte, ako vám rodičia hovoria: „Mali sme ťa preto, lebo sme na teba dostali od štátu veľa peňazí.“ Príšerné, že?
Alebo si predstavte, že povedia: „Mali sme ťa preto, lebo v tej dobe sa jednoducho patrilo mať deti.“ Aký pocit by ste z toho mali? Vitaj na svete, človeče, produkt konformity a malomestskej morálky!
Podobne zvláštne znie napríklad dôvod, že je dobré mať aspoň dve deti, aby sa jedináčik mal s kým hrať. Tomu druhému dieťaťu totiž bude vŕtať hlavou, že sa ocitlo na svete nie kvôli nemu samému, ale kvôli svojmu súrodencovi. Profesionálny sparring partner.
A keby vám rodičia povedali, že vás chceli preto, aby mal kto niesť ich meno a pokračovať v rodovej línii? Aj to na človeka vytvára istý tlak: ak sa odchýli od spôsobu života a ideálov svojich rodičov, zrádza tým samotný zmysel svojej existencie.
Vlastne si viem predstaviť len jeden dôvod, ktorý si dieťa od svojich rodičov vypočuje s hrdosťou: „Mali sme ťa preto, lebo sme ťa veľmi chceli.“
Vtedy si človek môže povedať, že nebol splodený ako prostriedok k inému cieľu. Že sám bol konečným cieľom svojich rodičov. (Ak vám táto argumentácia pripomína Kantov kategorický imperatív, podľa ktorého na každého človeka máme hľadieť najmä ako cieľ sám osebe, nielen ako na prostriedok, ktorý je možné využiť podľa ľubovôle, triafate do čierneho.)
Ak je však jediným dobrým dôvodom, prečo mať deti, hlboká túžba po nich, znamená to zároveň, že nikto nie je povinný svoje rozhodnutie mať či nemať dieťa vysvetľovať ani zdôvodňovať.
Keď chce mať dieťa, tak ho jednoducho mať chce. Keď nechce, nechce. A my všetci ostatní môžeme akurát tak mlčať. Veď kto je natoľko arogantný, že bude hovoriť druhému dospelému človek, po čom má túžiť?
Rodíme sa bez dlhov
Navyše keď sa dieťa narodí, nepodpisuje žiadny kontrakt ani s rodičmi, ani so štátom, do ktorého sa narodilo. Ba čo viac, ono sa na svet nepýtalo. Je teda ťažké predstaviť si, na základe čoho by niekto chcel malému človiečikovi navaliť na bedrá akékoľvek záväzky, zväzujúce jeho ďalší život.
Samozrejme, viem, že štát od svojich občanov vyžaduje platenie daní a iné povinnosti. Inak by nemohol fungovať. V slobodnom svete však mladý človek nemá žiadny existenciálny dlh voči Slovensku len preto, že sa narodil práve na tomto kúsku sveta. Ak chce, môže sa napríklad presťahovať na iný kontinent a platiť dane tam. Sme v prvom rade slobodnými bytosťami, nie strojmi na HDP.
Rovnako človek nie je ani strojom na deti. A deti, ktoré privedie na svet, tiež nepatria štátu. Dokonca ani svojim rodičom. Patria sami sebe.
Štát je tu pre ľudí, nie ľudia pre štát
Vráťme sa na začiatok. Demografická situácia na Slovensku naozaj nevyzerá ružovo. BV najbližších desaťročiach nás zrejme bude menej a menej. Dôchodkový systém dostane zabrať, ak priamo neskolabuje. Sú to hrozivé vyhliadky.
Ešte hrozivejšia je však pre mňa predstava, že by sme ľudí začali vnímať ako akýchsi služobníkov štátu. Predstava detí, ktoré sa rodia preto, aby „zachránili štát“, mi na tele vyvoláva zimomriavky. Rovnako predstava rodičov, ktorí deti privedú na svet, aby tým „pomohli štátu“.
História nás učí, že medzi diktatúrami a politikou, ktorá sa snažila ovplyvňovať pôrodnosť (smerom nahor či nadol) zásahmi do súkromia rodín, je značná korelácia. Spomeňme napríklad
Ceaușescov režim v Rumunsku a jeho povinné gynekologické kontroly plodných žien, Mussoliniho režim v Taliansku a jeho systém dodatočných daní pre slobodných mužov či politiku jedného dieťaťa v Číne.
Štát je tu pre ľudí. Nie ľudia pre štát. A keď nás bude stále menej a menej, pretože mladé páry už netúžia po veľkých rodinách, nuž – budeme sa s tým musieť dajako popasovať. Musíme to však zvládnuť bez toho, aby sme ľudí premieňali na nástroje.
(P. S. Autor má dve deti a zažil s nimi všetko, čo rodičia zažívajú. Nočné bdenia, soplíky, výbuchy hnevu, návštevy lekárov. A ešte omnoho väčšiu porciu toho pekného a veselého. Nemenil by.)
https://dennikn.sk/5282296/neexistuje-v ... v-mat-deti