Sranda: denníček N tvrdí, že sankcie fungujú.
Tak pozrime na Štandard:
Ako sankcie zlyhali. Alebo čo vieme o prehrievaní ruského stroja
Od uvalenia prvých sankcií voči Rusku pre napadnutie Ukrajiny uplynulo viac ako tisíc dní a bilancovanie vychádza jasne v ich neprospech.
Svoj cieľ nesplnili. Čo teda stojí za očakávaným spomalením rozbehnutej ruskej ekonomiky?
Hoci sa naratív rozpadu ruského hospodárstva postupne prekreslil a dnes sa zvykne poukazovať na to, že sankcie predsa istým spôsobom dlhodobo škodia ruskému hospodárstvu, málokto si pamätá, čo sa od nich na začiatku očakávalo.
Západným krajinám išlo v prípade sankcií najmä o to, aby zabránili Rusku v prístupe ku kritickým technológiám, vyvinuli tlak na ruský režim prostredníctvom civilného obyvateľstva a oligarchov a zamedzili financovaniu vojny prostredníctvom odstrihnutia Kremľa od príjmov z vývozu energonosičov. Ani jeden bod z týchto troch sa sankciám nedarí napĺňať. Takmer vôbec.
Západ jednoducho zle odhadol ruské obyvateľstvo a nedokázal prekonať silu voľného trhu, keď tovary naďalej prechádzajú do Ruska a späť cez veľké oká v sankčnej sieti.
Nefungujú obmedzenia exportu ani importu
Rusko sa nepodarilo odstaviť od kritických západných technológií a tovaru, ktorý môže mať vojenské využitie, keďže tie tam naďalej prichádzajú prostredníctvom obchodníkov a schránkových firiem z tretích krajín. Nie je to pritom len o Číne, keď štatistiky o obchode ukazujú prstom na štáty ako Kirgizsko, Kazachstan, Turecko či štáty na Kaukaze.
Kľúčové komponenty ako mikročipy či polovodiče, potrebné vo vojenskom priemysle, Rusko neprestalo dovážať ani napriek čoraz dôkladnejším kontrolám a postihom, ktoré majú za dôsledok len to, že tovar prejde cez ruky vyššiemu počtu sprostredkovateľov.
Odchod západných firiem Rusko takisto príliš nebolel. Aj keď sankcie spočiatku významne narušili ruskú výrobu mnohých vecí, ako napríklad áut, a indexy výroby v roku 2022 prudko klesli, továrne, robotníci ani inžinieri z najväčšej krajiny sveta nezmizli.
Slovami profesora ekonómie Jamesa Kennetha Galbraitha: „Ruský priemysel sa zmenil z odvetvia, ktoré bolo orientované na Západ, na odvetvie, ktoré už nie je orientované na Západ. A to je skutočne účinok, ktorý mali sankcie na ruské civilné hospodárstvo.“
Západu sa za necelé tri roky vojny nepodarilo odstrihnúť Kremeľ ani od finančných prostriedkov z vývozu prírodných zdrojov, najmä ropy, plynu a palív. To, že sám odmieta nakupovať energonosiče z Ruska, neznamená, že sa tak k tomu postavili aj ďalšie krajiny ako Čína, India a de facto celý globálny Juh.
Tie nielenže zvýšili nakupované objemy, ale obchodníci v Turecku, Indii či na Blízkom východe dokonca ruskú ropu spracovávajú, mixujú a posielajú vo forme benzínov a nafty do západných štátov. Niektorí vývozcovia ropy robia dokonca to, že o niečo lacnejšiu ruskú ropu spracujú a nechajú na domácu spotrebu a svoju vlastnú ropu predávajú drahšie do Európy.
Rusko si na zaistenie logistiky zabezpečilo niekoľko stoviek starších lodí, no kvantá barelov jeho čierneho zlata prepravujú aj plavidlá západných spoločností.
Obchodníci sa jednoducho vynašli, keď podhodnocujú cenu nákladu, umelo zvyšujú cenu prepravy či prekladajú ropu z lode na inú loď v medzinárodných vodách. A hoci ich mechanizmus z dielne G7 núti, aby predávali ropu pod 60 dolárov, tým, že im západné spoločnosti neposkytnú špeciálne lodné poistenie, drvivá väčšina sa jednoducho začala poisťovať v krajinách, ktoré sa nepridali k sankciám.
Čísla o príjmoch Kremľa z predaja fosílnych zdrojov hovoria jasnou rečou – vplyv cenového stropu a embárg bol minimálny a do pokladnice natieklo menej len vtedy, keď bola ropa lacnejšia na svetových trhoch vo všeobecnosti.
Ruská ekonomika šliape na plný plyn. Ale ako dlho jej to vydrží?
Kremeľ za zvládnutie náročného prvého roku po uvalení sankcií vďačí najmä technokratom na dôležitých pozíciách, napríklad v centrálnej banke. Tamojšie hospodárstvo sa po miernom prepade v roku 2022 opäť rozbehlo a ruský HDP rastie v ostatných dvoch rokoch rýchlejším tempom ako ekonomiky všetkých krajín G7.
Rast nakoplo najmä radikálne zvýšenie vládnych výdavkov na obranu a bezpečnosť, ktoré sa šplhajú k ôsmim percentám HDP a predstavujú viac ako 40 percent všetkých vládnych výdavkov. Vláda dáva čisto na obranu najviac peňazí od studenej vojny.
„Vojenské platy, munícia, tanky, lietadlá a odškodnenie za mŕtvych a zranených vojakov, to všetko prispieva k údajom o HDP,“ konštatuje docent ekonómie na Lancasterskej univerzite Renaud Foucart.
Už dlhší čas sa preto aj medzi odbornou verejnosťou skloňuje, že vojna bola to najlepšie, čo mohlo Rusko stretnúť, a dokonca je aj z dlhodobého hľadiska možné, že si Moskva rast udrží. Náhle ukončenie vojny môže na ruskú ekonomiku pôsobiť horšie ako jej pokračovanie, keďže sa tamojší priemysel dostal do býčieho modu a do zvýšenia výroby boli investované nemalé peniaze.
Značná časť odborníkov však naďalej poukazuje na viaceré negatívne účinky sankcií a preorientovania sa na hospodárstvo, ktoré významne ťahá vojenský priemysel.
Niektorí poukazujú na fakt, že do výpočtu HDP „vstupuje spotreba úplne rovnako ako vládne výdavky“, napríklad na nákup munície. A teda ten ruský je nafúknutý výdavkami, ktoré nie sú investíciou do kreatívnej výroby, ergo nezlepšujú občanom životnú úroveň, ale sú utopené na ukrajinskom bojisku.
Proti tomu by však zrejme argumentoval sám John Maynard Keynes. Hoci výdavky smerujú do zbraní, munície, ktorá končí zničená na bojisku, podporuje to rozmach priemyselných firiem, na ktoré sú naviazaní subdodávatelia a ktoré zamestnávajú množstvo ľudí a dávajú im čoraz vyššie mzdy. Veľmi dobre zaplatení sú aj vojaci v armáde a rodiny pozostalých.
Nie div, že tempo rastu miezd v Rusku dokonca predbehlo infláciu. Vyššie reálne mzdy sa potom odrážajú aj vo vyššej spotrebe, z ktorej zase profitujú výrobcovia a už nielen tí vojenskí. Keďže ruské vojenské výdavky do veľkej miery nesmerujú na nákupy techniky zo zahraničia, peniaze ostávajú v domácej ekonomike, kde sa multiplikujú.
Najväčšie boľačky
Dalo by sa zhodnotiť, že Kremeľ momentálne čelí dvom hlavným problémom.
Tamojšia ekonomika sa prehrieva. Najviac to vidno na extrémne nízkej nezamestnanosti, ktorá smeruje k dvom percentám, a inflácii. Tá je takmer dvojciferná napriek drasticky vysokým úrokovým sadzbám.
Práve vývoj inflácie úzko súvisí so sankciami. Hoci sa do Ruska nakoniec množstvo tovarov dostane, každý ďalší medzičlánok v reťazci si za svoje služby prihodí nejakú prirážku, čo predražuje dovezený tovar a prispieva k rastu cenovej hladiny.
Práve preto je centrálna banka nútená držať mimoriadne vysoké úrokové sadzby na úrovni 21 percent – najviac za desiatky rokov – a očakáva sa, že ich v decembri ešte zvýši.
Okrem inflácie je ešte jeden dôvod, prečo bola krajina nútená sprísniť menovú politiku, a takisto súvisí so sankciami. Je ním oslabovanie rubľa voči čínskemu jüanu. Od začiatku tohto roka si pohoršil o desať percent. Čína sa pritom stala najdôležitejším obchodným partnerom Ruska a väčšina transakcií prebieha v jej mene.
Logika za dvíhaním sadzieb je hlavne tá, že lákajú investorov zo zahraničia, napríklad z Číny, aby si uložili svoje peniaze v Rusku, kde budú mať vyšší výnos. Tým vzniká dopyt po rubľoch, čo ich voči ostatným menám posilňuje.
Druhý ruský problém je rozpočtový.
Vojenské výdavky zaťažujú štátnu kasu natoľko, že to núti tamojší kabinet konsolidovať. Samozrejme, na príjmovej strane.
Experti na Rusko predpovedali zvýšenie daní už začiatkom tohto roka.
„Keďže Rusko vyčerpáva zvyšky svojho Fondu národného bohatstva, vláda bude čeliť ťažkej fiškálnej voľbe medzi akceptovaním vyššej inflácie, znižovaním výdavkov alebo zvyšovaním daní,“ povedal v marci ekonóm Alexander Isakov z Bloomberg Economics.
Na tieto slová postupne došlo. Putin v lete podpísal zákony, ktorými sa od januára zvyšujú viaceré sadzby daní. Namiesto doterajšej rovnej dane z príjmov na úrovni 13 percent zavádza progresívne zdanenie, pri ktorom sa bude 13-percentná sadzba od ročného príjmu na úrovni okolo 25-tisíc eur postupne zvyšovať.
Ešte výraznejšie majú rásť sadzby dane z príjmov právnických osôb – z 20 na 25 percent.
Celá reforma by mala v budúcom roku priniesť Kremľu jedno až dve percentá HDP dodatočných príjmov, čo predstavuje desiatky miliárd dolárov a dostatok na dofinancovanie zvýšených výdavkov na vojnu.
Nové dane zabolia najmä bohatých Rusov a tamojšie firmy. Treba však dodať, že podobné opatrenia nie sú výnimočne drastické, keďže konsolidácia do dvoch percent HDP je úplne bežná aj v západnom svete. Firmy na Slovensku budú v budúcom roku platiť o tri percentuálne body vyššiu daň.
Napriek tomu kroky centrálnej banky i ruskej vlády budú v budúcom roku tamojšiu ekonomiku spomaľovať. Vysoké úrokové sadzby znechucujú subjektom ekonomickú aktivitu. Pri úroku 23 percent si mnoho firiem veľmi dobre rozmyslí, do čoho investovať. Čo môžu, to radšej odložia na priaznivejšie časy. Zvýšenie daní zase znižuje kúpyschopnosť domácností priamo, ale aj nepriamo – prostredníctvom zvýšených daňových nákladov, ktoré sa zrejme odrazia na cenách.
Práve tieto faktory stoja s vysokou pravdepodobnosťou za menej optimistickým výhľadom samotných ruských inštitúcií, ktorý prichádza po období vysokého rastu.
__________________________________________________________
Ruské sankcie alebo pokrivený obraz mediálnej a politickej reality
Problém európskeho vnímania nespočíva v debate o účinnosti alebo neúčinnosti sankcií, ale v našej schopnosti pochopiť zložitejšie vzťahy a komplexnosť reality. Rozbor ruských sankcií si totiž vyžaduje komplexný prístup k problematike.
Od politikov až po novinárov sa často vyžaduje manicheistický postoj: buď sú sankcie dobre navrhnuté a účinné natoľko, že zrazia Rusko na kolená, alebo naopak, sankcie Rusko posilňujú. Ruský medveď sa údajne „vyžíva“ v tom, že ho niekto trestá. Predstava, že si niekto vedome praje zbytočné problémy, je prinajmenšom zvláštna. Čierno-biely pohľad na svet nám však znemožňuje pochopiť, v čom môže spočívať zmysel sankcií.
Rusko na kolenách
Najprv sa pozrieme na zástancov odvážneho tvrdenia, že západný svet vďaka sankciám zrazí Rusko na kolená.
Prvého marca 2022, niekoľko dní po vstupe ruských vojsk na Ukrajinu, francúzsky minister financií Bruno Le Maire na rozhlasovom kanáli France Info dramaticky vyhlásil:
„Spôsobíme zrútenie ruskej ekonomiky.“
Táto veta sa stala legendárnou. Mnoho kanálov alternatívnej scény ju využilo ako zvučku svojich relácií. O dva roky neskôr už Bruno Le Maire nie je ministrom financií. Francúzska vládna kríza spôsobená vysokým štátnym deficitom, za ktorý bol Le Maire zodpovedný, viedla k jeho odchodu. Rusko však stále pokračuje vo svojej vojne na Ukrajine a – obrazne povedané – je to skôr francúzska ekonomika, ktorá je na kolenách.
Otázkou zostáva, nakoľko bol Bruno Le Maire úprimný, keď tieto slová predniesol – či im skutočne veril, alebo len hovoril to, čo sa od neho očakávalo. V každom prípade sa toto vyhlásenie stalo zlatým pokladom pre alternatívne médiá. Kde sú dnes fact-checkeri, ktorí by takéto vyhlásenia overovali?
Na začiatku sankcií spustil mediálny aparát kampaň, ktorá umlčovala každého, kto sankcie spochybnil. Každý skeptik bol vykreslený ako ruský špión alebo sympatizant Ruska. Je pozoruhodné, že naratív o účinnosti sankcií sa drží dodnes.
Profesor ekonómie Matthieu Crozet vo svojom príspevku na YouTube ďalej neobratne obhajuje účinnosť sankcií, hoci súčasne priznáva ich dvojsečnosť. Práve táto dvojsečnosť však bola dlho západnými médiami popieraná. Jadrom problému je popieranie reality.
Dvojsečnosť sankcií
Ekonomické sankcie v histórii fungovali predovšetkým vtedy, keď išlo o nerovných súperov.
Malý štát je ekonomickými sankciami zasiahnutý oveľa viac ako štát stredný alebo veľký, pretože nemá kapacity ani schopnosti byť ekonomicky sebestačný. Je však evidentné, že Rusko nepatrí do kategórie malých štátov.
Naopak, disponuje prírodnými zdrojmi, ktoré Európa nemá, a pritom ich potrebuje.
Rozhodnutie neodoberať ruskú ropu a plyn spôsobí Rusku bezprostredné straty, ale postupne si Rusko nájde nové trhy. Európe však tieto rozhodnutia spôsobujú dlhodobé problémy, pretože energetické zdroje sú kľúčové.
Tu sa dostávame k asymetrii sankcií, na ktorú mnohí odborníci upozorňovali, ale ktorá bola systematicky ignorovaná. Európa do Ruska zastavila vývoz luxusného tovaru, ako talianske víno, francúzsky syr alebo luxusné kabelky.
Hoci tieto produkty môžu chýbať ruským oligarchom, môžu ich nakúpiť za vyššie ceny cez prostredníkov alebo sa bez nich zaobídu a podporia domácu výrobu. Nahradiť ruský trh je však pre európskych výrobcov, napríklad francúzskych syrárov, stále zložité.
Skutočnou asymetriou sankcií je však rozhodnutie Európy vzdať sa ruskej ropy a plynu, čo automaticky viedlo k zdraženiu energií.
Ekonomika je – zjednodušene povedané – pretvorená energia. Zatiaľ čo zákaz vývozu luxusného tovaru zasiahne len určité sektory, zdraženie energií má vplyv na celú ekonomiku.
Vplyv navyše nie je v rámci Európy rovnomerný. Čím viac je ekonomika závislá od priemyslu, tým viac ju zdraženie energie poškodí.
To sa ukazuje napríklad na rozdiele medzi Španielskom a Nemeckom. Španielsko sa vyviazalo z jednotného európskeho energetického trhu a zdraženie energií preto pocítilo len minimálne. Naopak, Nemecko, silne priemyselne orientované, tým trpí a jeho priemyselná výroba sa nachádza na pokraji krízy.
Úpadok Nemecka má dva zásadné dôsledky. Prvým je rastúca nejednota v Európskej únii.
Nemecko ako dominantná ekonomika bude presadzovať riešenia výhodné pre seba, ale nevýhodné pre ostatných.
Druhým dôsledkom je šírenie ekonomického úpadku. Nemecko je srdcom európskeho hospodárstva, a len čo toto srdce začne slabnúť, spomalia sa aj ekonomiky okolitých štátov.
Alternatívna mediálna scéna vo Francúzsku si tak dodnes škodoradostne pripomína výrok Bruna Le Maira, pretože to, čo malo byť triumfom Západu, čoraz viac pripomína strelu do vlastnej nohy.
Vojnová ekonomika
Ani z druhej strany situácia nevyzerá lepšie, aj keď ruská propaganda operuje argumentmi podloženými číslami.
Kľúčovým číslom je rast ruského HDP. Sankcie mali bezprostredne po svojom zavedení určitý efekt – ruské HDP sa prepadlo, kurz rubľa oslabil a moskovská burza zažila odliv investícií. V roku 2023 však ruské HDP začalo opäť rásť a uvedený trend pokračuje aj tento rok. Tento rast sa vníma ako dôkaz neúčinnosti západných sankcií.
Za rastom ruského HDP stojí predovšetkým prechod na vojnovú ekonomiku. Mnoho ruských podnikov prešlo na trojzmennú prevádzku a firmy masívne investovali. Nezamestnanosť v Rusku klesla na historické minimá, čo viedlo k rastu HDP. Pri pohľade iba na toto číslo sa môže zdať, že západné sankcie nefungujú.
Rusku však pomohlo niekoľko faktorov. Prvé sankcie boli na Rusko uvalené už v roku 2014, čo znamená, že ruské vedenie malo čas pripraviť sa na ďalšie kroky Západu. Pripravenosť Ruska tak znižuje efekt prekvapenia. Ďalším faktorom je polovičatosť európskych sankcií. Politici sa síce tvária radikálne a nezmieriteľne, ale realita býva iná. Príkladom je odrezanie Ruska od platobného systému SWIFT, ktoré sa ale od začiatku nevzťahovalo na všetky banky – výnimku dostala napríklad Gazprombank. Táto výnimka umožňovala pokračovanie nákupov ruského plynu a jeho platenia. Aktuálne sa uvažuje o úplnom odpojení tejto banky, čo nedávno oslabilo rubeľ.
Neplatí teda, že sankcie Rusko posilňujú. Už samotná skutočnosť, že Moskva opakovane navrhuje spojiť vyjednávanie o mieri so zrušením niektorých sankcií, naznačuje, že sankcie pre Rusko nie sú bezvýznamné. Dôsledky sankcií sú zrejmé na slabom rubli a aj na moskovskej burze. Hoci sa burza zotavila z počiatočného prepadu, jej tohtoročná výkonnosť bude buď záporná, alebo maximálne nulová. Výsledky moskovskej burzy tak budú porovnateľné s výkonom francúzskej burzy, čo podčiarkuje dvojsečnosť sankcií. Na druhej strane je moskovská burza stále veľmi vzdialená dvojciferným rastom, aké tento rok vykazujú americké trhy.
Aký bol zmysel sankcií?
Devastujúce účinky západných sankcií sa odohrali predovšetkým v mediálnom priestore. Problém nášho vnímania spočíva v tom, že veci často opisujeme také, aké by sme si priali, aby boli, a nie také, aké skutočne sú. Namiesto zamerania na realitu sa utvrdzujeme v ilúziách, ktoré sú založené na propagande. Pokiaľ západné elity tomuto obrazu budú naďalej podliehať, je viac než pravdepodobné, že sankcie spôsobia viac škody ako úžitku.
Sankcie mali dva hlavné ciele. Prvým bolo vytvorenie politicko-mediálneho gesta. Európske štáty nemali odvahu zapojiť sa do priameho vojenského konfliktu s Ruskom, ale zároveň nemohli nechať ruské kroky bez reakcie. Ekonomické sankcie teda umožnili politikom upokojiť verejnú mienku a ukázať, že podnikajú voči Rusku kroky odvety.
Druhým cieľom bolo vyvíjať na Rusko sústavný tlak s cieľom vyprovokovať ho k chybám. Akákoľvek neadekvátna reakcia zo strany Ruska by sa mohla interpretovať ako eskalácia konfliktu, čo by ďalej posilnilo mediálny obraz Ruska ako agresora
napr. lebo inflacia, alebo rozdelenie zony na 2 casti.. Ved uz teraz by som zaplatil o 15% viac za dovolenku mimo EUR zony, ako pred rokom, lebo USD slabne pomalsie, ako EUR..
,,Amatérski investori investujúci pasívne do indexového fondu budú mať v dlhodobom horizonte lepšie výnosy ako profesionálni manažéri fondov,, Buffett 
Vzdelávanie a užitočné info zadarmo: