JUGGLER napísal: ↑Pi 03 10, 2025 12:48 am
Rusko za Krajčím. V prápore Mier Ukrajine trpia stratou príčetnosti
Ešte ďalej zašli v spolku Mier Ukrajine. Píšu o „údajnom prepojení Mareka Krajčího a ďalších na ruské kruhy“.
A to je podľa ich veštby „hrozivým signálom, že sa z členského štátu EÚ stále viac meníme na ruský satelit“.
Samozrejme, Krajčí nemá nijaké záhadné väzby na Rusko. Bol tam v roku 2020 ako volebný pozorovateľ.
Keď mu to kolegovia vyčítali, vyhodnotil to ako chybu, ktorá mu zbytočne škodí.
Motívy Krajčího pri hlasovaní boli náboženské a hodnotové. Možno aj politické. No nie geopolitické.
Hľadať za ústavným potvrdením dvoch pohlaví (a iných samozrejmostí) sprisahanie s Putinom v pozadí – tam sú už zbytočné protiargumenty. Tam pomôže skôr sanitka.
K tomu udajnemu prepojeniu na Rusko je viac tu:
https://infosecurity.sk/domace/marek-kr ... vsak-duma/
Ale ani Dennik N si nemysli, ze to bolo Rusko preco tak hlasoval:
https://dennikn.sk/4886088/zacuj-boha-a ... ebezpecne/
Začuj Boha a môžeš všetko. Politické kresťanstvo Mareka Krajčího je nevkusné a nebezpečné
Aj keď sa môže zdať, že tento text je obsesívnym grilovaním jediného poslanca, jeho účel je v skutočnosti iný. Vymedziť sa voči vnášaniu súkromných záležitostí do verejného priestoru.
„Spoločne sme sa porozprávali v mojej kancelárii, ako to vidíme, čo sme od štvrtka prežili, a v tom momente, ako mi Rasťo rozprával, čo prežil, pocítil som to momentum od svojho nebeského Otca, že v tejto situácii mám hlasovať za.“ Takto vysvetlil Marek Krajčí v rozhovore pre Postoj okolnosti, za ktorých sa rozhodol podporiť novelu ústavy.
Začuj Boha a môžeš všetko. Napríklad poprieť to, čo si tvrdil včera. Alebo zatajiť svoje rozhodnutie pred najbližšími politickými partnermi. Či dokonca hlasovať s Robertom Ficom.
Marek Krajčí obohatil slovenskú verejnú diskusiu o nový typ argumentu: argumentum
ad Hospodinum. Funguje jednoducho. Poviete, že vaše rozhodnutie je vedené Božou vôľou. A to je vlastne všetko. Nič viac už nemusíte dodávať ani vysvetľovať.
Argumentum ad Hospodinum funguje doslova zázračne. Zrazu vás nie je možné konštruktívne kritizovať, opravovať v detailoch. Zrazu nie ste nútený hľadať kompromis medzi vaším názorom a názorom vašich oponentov.
Ostatní majú len dve možnosti. Uveria vám, že máte priamu linku na Najvyššieho. V takom prípade vašim rozhodnutiam nesmú oponovať. Veď kto by sa chcel postaviť Božej vôli? Alebo vám, naopak, neuveria. A stanú sa tak vašimi nepriateľmi, ako aj nepriateľmi tých, ktorí vám uverili.
„Môže sa to zdať ako nejaký úskočný manéver, aby ústava prešla, ale ja som veriaci človek a úprimne sme až takto nekalkulovali. Ja v tom vidím Božie riadenie. Ale niekedy treba zvoliť aj stratégiu, že svoje kroky nepriateľovi hneď neodhalíte.“
Áno, čítate správne. Marek Krajčí v rozhovore pre Postoj označil partnerov z opozície (a myslel predovšetkým na Progresívne Slovensko, ktoré podľa poslanca Krátkeho bolo údajne pripravené synchronizovať sa s Hlasom) za nepriateľov, ktorých je potrebné prekabátiť.
Nech nám to poslúži ako názorná ukážka, ako veľmi dokáže argumentum ad Hospodinum polarizovať spoločnosť. A (podobne ako argumentum ad Hitlerum) okamžite ukončiť akúkoľvek zmysluplnú diskusiu.
Priveľa citov, primálo myšlienok
Som do veľkej miery presvedčený, že Marek Krajčí o okolnostiach svojho hlasovania za novelu ústavy referoval úprimne. Nedostal úplatok. Ani inštrukcie od Igora Matoviča. On sa naozaj nazdáva, že ho inšpiroval Duch Svätý.
Napokon, o svojich skúsenostiach s Božím riadením nerozprával prvý raz. V staršom videu z cirkevného zboru, ktoré sa dostalo na verejnosť, opisuje iný svoj
zážitok s Bohom takto:
„Modlili sme sa za jedného konkrétneho brata, ktorý tam bol, a zistili sme, že mal niečo do činenia s okultizmom, s jogou. (…) A ten brat, on kľačal, a zrazu prišla situácia, a bolo to možno ako vánok, alebo čo, a on zrazu padol dozadu. Chalani, ja som slobodný! A ako sa to stalo, tak tam prišiel Duch Svätý, ale bolo to ako vánok. A on previal tým humnom. Ja som to vtedy pocítil tak, že fyzicky, ako vytrženie. Presne ako sa to píše. Šlo to dole od nôh, hore, hore, hore, ako bublajúca voda. Prišlo mi to hore. A ja som otvoril ústa a tá rieka sa začala valiť ústami. Bol som vo vytržení, ale vedel som, že chválim Boha. A z mojich úst sa liali nejaké zvláštne jazyky. Nevedel som to skrátka ovládať. Ale že chválim Boha, to som vedel.“
Krajčí o dve minúty neskôr dodal: „Viete, Boží Duch. Neposudzujme tie veci, prosím vás. (…) Ako Ježiš povedal, každý hriech sa nám odpustí, ale hriech proti Duchu Svätému nám nebude odpustený. Toto sú veľmi vážne veci. Boží duch sa môže prejavovať rôznymi spôsobmi. Neposudzujme to, pokiaľ nemusíme.“
Problematickosť kresťana a politika Mareka Krajčího netkvie v jeho neúprimnosti. Ani v jeho zlom úmysle. Jeho zásadným problémom je, že primálo premýšľa. Cíti, vníma, plače, opája sa emóciami, kontaktuje sa s božstvom.
Ale nerozmýšľa. Dokonca si to v istých situáciách – ako dokladá posledný citát – sám zakázal.
Štyri otázky poslancovi Krajčímu
A pritom námetov na premýšľanie by sa našlo neúrekom. Urobme teda za pána poslanca mentálnu prácu, ktorej sa on sám ostýcha.
1. Krajčí pre Postoj vyslovil myšlienku, že „
pre Boha nie je problém použiť aj Roberta Fica na to, aby sa presadilo dobro“. Uvažoval však aj nad tým, že diabol (ostaňme pri náboženskom jazyku, ktorý je pánovi poslancovi taký blízky) najľahšie používa tých, ktorí sú presvedčení, že majú patent na pravdu? Tých, ktorí nepochybujú?
Nikdy by som si nedovolil popierať, že existujú zážitky, ktoré je možné označiť za extatické či mystické. Napokon, sám som ich pár zažil. Pravda, boli celkom iného druhu ako tie, o ktorých referuje pán poslanec. Zároveň však viem, že je extrémne ťažké (ak nie nemožné) tieto skúsenosti s konečnou platnosťou klasifikovať. Ide o psychologické javy? O zjavenia inej, vyššej reality? Alebo ide len o akési euforické sebaklamy našich mozgov?
Odkiaľ berie pán poslanec istotu, že to, čo zažíva, je práve Duch Svätý, a nie nejaký klamlivý zážitok servírovaný hlbinami jeho vlastného podvedomia a sýtiaci niektorú z jeho nereflektovaných psychologických potrieb? Nepočul nikdy slovenské príslovie, ktoré varuje, že pod lampou býva najväčšia tma?
2. Poslanec Krajčí sa iste cíti ako pokorný človek. Ako úbohý nástroj, ktorý poslušne vykonáva Božiu vôľu. Je však jeho postoj naozaj pokorný? Nie je, naopak, veľmi pyšný? Keď je niekto presvedčený, že práve on má priamy kontakt so Všemohúcim, nie je to kvintesencia pýchy?
A je skutočne pán poslanec Božím nástrojom? Nie je skôr boh Mareka Krajčího nástrojom pána poslanca? Nástrojom, ktorý vždy ochotne poslúži, aby vysvetlil i ospravedlnil jeho konanie? Je totiž ťažké si nevšimnúť, že aj keď sa pán poslanec reprezentuje ako moderný mučeník, napokon nedopadol vôbec zle. Pripísal si u konzervatívcov body za presadenie novely, zostal v Hnutí Slovensko. A poslanecký plat mu naďalej nabieha na účet.
Tiež je ťažké si nevšimnúť, že hoci Krajčí tvrdí, že konal výlučne podľa svojho svedomia, v jeho konaní bola i veľká dávka pragmatizmu a politickej úskočnosti.
Sám povedal: „Keby bol môj hlas zbytočný a nemal by som ani vnútorné presvedčenie, že je to rozhodujúci hlas, vďaka ktorému novela ústavy prejde, tak s najväčšou pravdepodobnosťou by som držal líniu hnutia, ktorú sme si stanovili.“
To vonkoncom neznie ako lutherovské „tu stojím, nemôžem inak.“ Ak bol Krajčí presvedčený, že jeho svedomie mu prikazuje ústavu podporiť, nemal to už mesiace jasne a pevne deklarovať?
3. Poslanec Krajčí sám seba zjavne vníma ako nástroj Božej lásky. Ako je však možné, že tento jeho sebaobraz nie je narušený prostým faktom, že považuje tých, ktorí jeho „láske“ odporujú, za nepriateľov? Skutočne je pán poslanec láskavý ku všetkým ľuďom? Alebo len k vlastnému „kmeňu“?
4. Eva Čobejová v Postoji o tlačovej konferencii Mareka Krajčího (a následnom vystúpení Igora Matoviča) napísala: „Na oboch tlačovkách zneli slová o pokore, hriechu, hriešnikoch, svedomí, sebareflexii, vine, zrade, vyvodení zodpovednosti. Bola to veľká morálna dráma so silnými slovami aj emóciami. Marek Krajčí vyzeral na svojej tlačovke utrápene, ponížene, pokorne, slzy na krajíčku.“
Tam, kde komentátorka Postoja videla „veľkú morálnu drámu“, autor týchto riadkov videl trápnu frašku. Melodrámu na nasýtenie emocionálnych potrieb tej skupiny voličov, ktorá túži u politikov vidieť pokoru, zradu, vinu, hriech i slzy. Napokon, ako sa slová „veľká morálna dráma“ rýmujú s faktom, že jednou z hlavných postáv bol Igor Matovič?
Poslanec Krajčí sa isto cíti byť citlivým človekom, ktorý svoje emócie neskrýva. Uvedomuje si vôbec, že jeho podrobný popis, s kým sa stretol a kde, komu telefonoval a písal esemesky, či čo mu povedala pred odchodom do práce manželka, vonkoncom nespadá do kategórie „argumenty“?
Tak ako nechodíme do parlamentu vo vyťahaných teplákoch, i keď ich s rozkošou nosíme doma, lebo sú dokonale pohodlné, nenosíme si do Národnej rady ani súkromné príbehy a boľačky, pretože tam jednoducho nepatria.
Občanom bez voyeurských sklonov je súkromný život poslanca Krajčího ukradnutý. Je im jedno, kedy išiel spať, čo mal na raňajky, čo si pozrel na Netflixe, či o čom debatuje s manželkou. Chcú počuť racionálne argumenty, prečo pán poslanec považuje ústavné zmeny za správne. A tiež, prečo nedrží slovo, ktoré verejne dal.
Ešte jedna poznámka na okraj, pán poslanec. To, že ste citlivý sám k sebe, ešte vonkoncom neznamená, že ste citlivý a empatický aj k iným ľuďom. Práve naopak. Pomerne často sa stáva, že ľudia, ktorí sa opájajú citmi, pokiaľ ide o nich samých, dokážu byť až šokujúco bezcitní voči ostatným. Netvrdím, že je to váš prípad. Mali by ste však s týmto rizikom rátať.
Tak ako v noci musíte zhasnúť čelovku, aby ste uvideli svetlá navôkol, je dobré občas ovládnuť vlastnú záplavu citov, aby ste videli, čo prežívajú ľudia v krajine, ktorej legislatívu spolutvoríte.
Argumentum ad Hospodinum do verejného priestoru nepatrí
Aj keď sa môže zdať, že tento text je obsesívnym grilovaním jediného poslanca, jeho účel je v skutočnosti iný. Vymedziť sa voči vnášaniu súkromných záležitostí do verejného priestoru. Odmietnuť hru na city tam, kde má panovať racionálna argumentácia. A varovať pred náboženskými argumentmi v sekulárnom priestore.
Politických kresťanov typu Mareka Krajčího je totiž pomerne dosť. A je preto dôležité podrobne ukázať, v čom je argumentum ad Hospodinum, teda argument bohom, extrémne problematický.
Hoci mnohým ušiam znie ako rajská hudba, ako niečo cnostné a sympatické, v skutočnosti ide o nebezpečné prelomenie hranice medzi súkromným náboženským prežívaním jednotlivca a demokratickým verejným priestorom, založeným na pluralite názorov.
Napokon, už v evanjeliách existuje pasáž, v ktorej sa farizeji pýtajú Ježiša, či je správne platiť cisárovi dane, keď skutočným vládcom sveta je Hospodin. Ježiš sa ich spýta: „Čí je nápis a portrét na minci?“ „Cisárov,“ odpovedia. „Dávajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie.“
A prvý článok Ústavy Slovenskej republiky, na ktorej Marekovi Krajčímu údajne tak záleží, znie: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“
Bolo by skvelé, keby politici našu ústavu ctili. Napríklad tým, že nebudú čisto náboženskými argumentmi odôvodňovať rozhodnutia, ktoré sa týkajú celej krajiny. Teda aj ľudí, ktorí majú celkom iné vierovyznanie, prípadne v žiadneho boha neveria (ešte stále sa to smie).
Argumentum ad Hospodinum jednoducho do verejného priestoru sekulárneho štátu nepatrí. Ak to Marek Krajčí nedokáže pochopiť, mal by zložiť mandát.
