Deti a peniaze

[MiBi]

Tento rozhovor https://e.dennikn.sk/5286684/financnik- ... denast-eur mi vnukol myslienku zalozit novu temu.
Ako vy pristupujete (ste pristupovali) k vreckovemu pre deti, motivacii k dom.pracam a skromnosti ?


Ako deťom vysvetľujete, že hoci žijete v hojnosti, niektoré veci im jednoducho nekúpite? Mnohé deti, ktorých rodičia majú preukázateľne menej peňazí, nosia tenisky za dvesto eur alebo majú najnovší iPhone. Máte na to nejaký trik?

Žiadny trik ani skratka neexistujú, je to tá náročnejšia cesta – jednoducho musíte vedieť povedať nie. Ak chcete deti nejako smerovať, skratky sa vám skôr či neskôr vrátia. Podobne ako pri tablete, ktorým si rodič kupuje od dieťaťa pokoj.
Ak som o niečom presvedčený, stojím si za tým, aj keď to znamená opakované odmietnutie. Dôležité je deťom vysvetliť, prečo im danú vec nekúpim.

Deti nie sú hlúpe, sú ako špongie a neuveriteľné studnice vnímania. Ak im predložíte rozumné argumenty a budete ich dostatočne dlho opakovať, skôr či neskôr to pochopia alebo aspoň pristúpia na vaše pravidlá.

Ako máte nastavené vreckové?
Nad vreckovým som veľa premýšľal a rozdelil som ho do štyroch fáz podľa veku. V prvej fáze, čo je škôlka a prvý stupeň základnej školy, dieťa v podstate nie je nikde bez sprievodu rodiča. Vtedy vreckové nedostávajú; ak niečo chcú, prídu za mnou a ja im peniaze buď dám, alebo zdôvodním prečo nie. Je to forma učenia sa hraníc.

Druhá fáza nastala na druhom stupni, keď skončili v družine a začali sa osamostatňovať – samy chodili zo školy či na krúžky. Vtedy som im založil bezplatné bankové účty, na ktoré som im vložil sto eur.

Mali slobodu v tom, ako ich minú, ale keď sa peniaze vyčerpali a chceli ďalšie, museli mi predložiť rozpočet v Exceli. Naučil som ich sťahovať si výpisy a v tabuľke zdôvodniť každý jeden riadok.

Dohodli sme sa, že jedlo platím ja, ale hry si hradia samy a o výdavky na telefón sa delíme na polovicu. Bol to skvelý priestor na diskusiu o tom, prečo napríklad niekomu inému niečo zaplatili a či im to dotyčný vrátil. Vďaka tomu sa naučili reálne míňať. Teraz starší syn prešiel do tretej fázy.

Má pätnásť rokov.
Presne tak, je na strednej škole. Deti v tomto veku sú už oveľa samostatnejšie a chcú o sebe rozhodovať. Keďže som ho však osem rokov učil s peniazmi narábať, dostáva už pravidelné týždenné vreckové. To zohľadňuje jeho bežné návyky. Ak sa chce ísť najesť do mesta, neriešim, či si kúpi niečo v rýchlom občerstvení – sú to jeho peniaze.

K vreckovému im pridávam desať percent navyše, ktoré však musia niekomu darovať. Väčšinou využívajú portál Ľudia ľuďom, kde si nájdu konkrétne dieťa s problémom, a musia mi vysvetliť, prečo sa rozhodli pomôcť práve jemu.

Učím ich tak filantropii. Starší syn mi už rozpočet predkladať nemusí, no keďže mám stále prístup do jeho bankovej aplikácie, vidím, na čo peniaze idú, a v prípade potreby môžem zasiahnuť.

V akej periodicite dávate vreckové staršiemu synovi?

Dostáva ho raz týždenne. V jeho prípade je to jedenásť eur – desať eur na osobnú spotrebu a jedno euro na darovanie. Tie peniaze na charitu sa mu zbierajú a raz za pár mesiacov, keď je tam napríklad dvadsať eur, ich niekomu pošle.

Má slobodu aj v tom, že ak sa rozhodne mesiac nič neminúť, môže si úspory nechať na účte alebo ich prípadne investovať?

Sledujeme to spoločne. Staršiemu sa takto nazhromaždilo viac peňazí aj preto, že začal v malom podnikať. Sám potom za mnou prišiel s tým, že má na účte už dosť vysokú sumu a chcel by časť z nej investovať.

V jednom z podcastov ste spomínali, že synov motivujete aj finančne – napríklad za prečítanie knihy v angličtine alebo za učenie sa na prijímačky. Prečo ste sa tak rozhodli?

Bola to skôr jednorazová záležitosť spojená s prijímačkami na strednú školu. Vzdelanie považujem za kľúčové a s ich pôvodnou základnou školou som nebol spokojný. Chcel som im dodať extra motiváciu.

Synovia túžili po lepšom počítači, tak som im povedal, nech si naň zarobia. Škola, na ktorú sa hlásili, sa im veľmi páčila, takže mali aj vnútornú motiváciu, ale učenie trvalo rok a bolo to náročné. Starší mal sľúbený dron, mladší finančnú odmenu.

Dnes už peniaze ako motiváciu takmer nepoužívame, skôr ich zamieňame za čas strávený pri počítači. Keďže sme v tomto prísni a majú stanovený limit tri hodiny týždenne, možnosť získať tridsať minút navyše, napríklad za pokosenie trávnika, je pre nich veľkým lákadlom.

Peniaze dnes už pre nich nie sú takou hnacou silou ako možnosť zahrať si niečo so spolužiakmi. Finančnú odmenu sme využívali skôr na prekonanie mentálne náročných prekážok.

Psychológovia by možno namietli, že deti takto získavajú len externú motiváciu. Nebojíte sa, že v budúcnosti budú očakávať odmenu za každú snahu a že ste ich úsilie príliš externalizovali?

V podstate platí, že čas sú peniaze a čas je energia. Prácou premieňate svoju energiu a čas na prostriedky, ktorými si napĺňate svoje ambície a sny. Pravdepodobne ani vy nepracujete len preto, aby ste si kúpili chlieb a maslo.

Pre mňa nebola motiváciou samotná suma, ale to, čo si za ňu syn mohol kúpiť – v reálnom živote to funguje veľmi podobne. Aj dnes keď si chce syn zarobiť niečo navyše, dám mu prácu, ktorá nespadá do bežnej rutiny, napríklad natrieť plot alebo umyť všetky okná.

Je to lekcia, že bez práce nie sú koláče. Možno nejaký psychológ povie, že to nie je ideálne, ale pre mňa je to cesta, ako ich naučiť hodnote úsilia.

A čo ak v dospelosti, keď bude mať váš syn vlastnú domácnosť, bude naučený robiť len základné veci, ako sú vysávanie či riady? Pri tých väčších prácach by mohol podvedome očakávať, že mu za ne niekto zaplatí.

Myslím si, že tieto vzorce správania fungujú trocha inak. Hoci nie som psychológ, môžem povedať, že ja sám som bol v detstve veľkým bordelárom. Moja mama bola poriadkumilovná a u nás doma bolo vždy upratané, no ja som si k poriadku našiel cestu až vo vlastnom bývaní. S manželkou sme v tomto obaja puntičkári.

Ak dieťa dvadsať rokov vidí, že rodičia dbajú na čistotu, tieto vzorce naň skôr či neskôr prejdú, keď sa bude musieť postarať samo o seba. Možno mám skreslené vnímanie, ale nepovažujem to za prehnané. Navyše to nie je pravidlom – za posledné dva roky si chlapci takýmto spôsobom asi ani nič nezarobili.

Nestáva sa vám však, že keď syna poprosíte o umytie riadu, spýta sa vás, čo za to dostane? Majú jasne rozdelené, ktoré činnosti sú automatické a ktoré sú navyše?

Nestáva sa to, hoci občas sa snažia vyjednať si čas na hranie na počítači výmenou za nejakú aktivitu. Napríklad mladší syn je dyslektik a čítanie je preňho náročné, preto čas strávený pri anglickej knihe vymieňame za čas na hranie.

Ak ide o väčšie domáce práce, ako sú natieranie plota alebo vertikutácia trávnika, vymením to v pomere jedna k jednej – za dve hodiny práce dostane dve hodiny hrania. Som s týmto systémom stotožnený, hoci si niekedy hovorím, či aj toto nie je istá forma skratky.